SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 558/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátom   Mgr.   Richardom   Karkóom, Advokátska kancelária, Sad na Studničkách 32, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 2, čl. 48 ods. 1, čl. 49 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. XVI/2 Pz 46/15/1000   a   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 206/10/1000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 2, čl. 48 ods. 1, čl. 49 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   XVI/2   Pz   46/15/1000   a   postupom   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom sp. zn. VII/2 Gv 206/10/1000. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. augusta 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že proti sťažovateľom bolo 8.   augusta   2012   vznesené   obvinenie   za   obzvlášť   závažný   zločin   podvodu v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona. Sťažovatelia už v sťažnosti podanej proti uzneseniu o vznesení obvinenia namietali inter alia, že škoda vyčíslená   vyšetrovateľom   je   desaťnásobne   premrštená,   čo   znamená,   že   dozor   nad prípravným konaním nie je príslušná realizovať špeciálna prokuratúra. Uznesením špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 206/10-87 z 11. októbra 2012 bola sťažnosť proti uzneseniu o vznesení   obvinenia   zamietnutá,   pretože   je „na   mieste   sa   stotožniť   s argumentáciou obvinených o stanovení výšky škody, ktorá zatiaľ nie je konečná, preto presná výška škody bude   predmetom   ďalšieho   dokazovania,   nič   to   však   nemení   na   správnosti   právnej kvalifikácie   skutku   a   ani   na   vecnej   príslušnosti   orgánov   činných   v trestnom   konaní“. Následným prípisom špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 206/10-112 z 23. januára 2013 bolo sťažovateľom oznámené, že ich podnet na zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku nie je dôvodný.

Potom, ako znaleckým posudkom bola výška škody ustálená v sume 4 468 040 € (oproti   sume   43 160   000   €   uvedenej   v   uznesení   o   vznesení   obvinenia),   sťažovatelia 11. decembra 2014 požiadali o preskúmanie postupu vyšetrovateľa s tým, aby ich trestná vec   bola   vylúčená   na   samostatné   konanie,   nad   ktorým   by   vykonával   dozor   zákonný prokurátor, teda vecne príslušný prokurátor, ktorým podľa ich názoru nie je prokurátor špeciálnej prokuratúry.  

Prípisom špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 206/10/1000-349 zo 7. apríla 2015 bolo oznámené, že hoci sťažovatelia majú byť účastní na páchaní len jedného zo skutkov pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona s výškou škody 4 468 040 € pri súhrnnej škode 8 086 570 €, súhrnná výška škody je tou rozhodujúcou   skutočnosťou,   ktorá   zakladá   analogickú   pôsobnosť   špeciálnej   prokuratúry podľa § 14 písm. k) Trestného poriadku. Pre určenie tejto pôsobnosti je rozhodujúci v tomto ustanovení uvedený trestný čin, a nie účasť jednotlivých obvinených na ňom.

Prípisom generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 46/15/1000-5 z 23. júna 2015 boli sťažovatelia   informovaní,   že   sa   tento   stotožňuje   so   stanoviskom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky vyjadreným   v inej   trestnej veci (uznesenie   sp.   zn. 2   To   10/2012 zo 4. júna   2013),   podľa   ktorého   ak   sa   pôsobnosť   Špecializovaného   trestného   súdu ustanovená v § 14 Trestného poriadku vzťahuje na pokračovací trestný čin, vzťahuje sa na každý   jeho   čiastkový   útok,   ktorý   je   predmetom   podanej   obžaloby.   Personálne   sa   teda vzťahuje okrem páchateľa na každého spolupáchateľa alebo účastníka na ktoromkoľvek čiastkovom útoku takého činu. To platí aj vtedy, keď pri samostatnom posúdení účasti dotknutej   osoby   na   prejednávanom   pokračovacom   trestnom   čine   by   pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu vo vzťahu k predmetnému skutku (čiastkovému útoku pokračovacieho trestného činu) nebola daná. To zároveň znamená, že je daná aj pôsobnosť špeciálnej prokuratúry vo vzťahu k sťažovateľom.

Sťažovatelia   s   uvedeným   vybavením   ich   žiadosti   nesúhlasia.   Sú   toho   názoru,   že trestné konanie je voči nim vedené nezákonne, keďže nad vyšetrovaním vykonáva dozor v prípravnom   konaní   zjavne   vecne   nepríslušný   prokurátor.   Vecná   príslušnosť   trestného súdu, a teda aj dozorujúceho prokurátora sa odvodzuje nie od skutku, zo spáchania ktorého sú sťažovatelia obvinení, ale od skutku, z ktorého obvinení nie sú (sú z neho obvinené iné osoby ako spolupáchatelia). Orgány činné v trestnom konaní tak odmietajú úplne základný predpoklad   zákonne   vedeného   trestného   procesu,   podľa   ktorého   obvinený   má   byť vyšetrovaný podľa toho, čo mal práve on spáchať (čo je mu kladené za vinu), a nie podľa toho, čo mal spáchať niekto iný.

Sťažovatelia   podľa   vlastného   názoru   už   nemajú   možnosť   namietať   porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru inde, ako na ústavnom súde, a preto žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) a (...) podľa čl. 46 ods. 2, čl. 48 ods. 1, čl. 49 ods. 1, 50 ods. 3 Ústavy SR, a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. a. a c. Dohovoru postupom Generálneho prokurátora SR v konaní č. XVI/2 Pz 46/15/1000 a Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR v konaní č. k. VII/2 Gv 206/10/1000 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR nariaďuje Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, aby opätovne rozhodol o žiadostiach o preskúmanie postupu policajta obhajcu a ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 11.12.2014 a žiadosti o vylúčenie veci na samostatné konanie obhajcu ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 11.12.2014.

3.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   je   povinná   zaplatiť   sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Karkó Richarda(...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Z argumentácie sťažovateľov vyplýva, že považujú prípravné konanie za postihnuté procesnou chybou spočívajúcou v tom, že nad postupom vyšetrovania vykonáva dozor špeciálna   prokuratúra,   hoci   podľa   presvedčenia   sťažovateľov   by   to   mala   robiť   miestne príslušná okresná prokuratúra.

Podľa § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou 8 rokov preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä porušenie práva na obhajobu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že pokiaľ bude na sťažovateľov po skončení prípravného konania podaná obžaloba, budú môcť, a to či už v rámci preskúmania obžaloby   podľa   §   241,   alebo   v   rámci   predbežného   prejednania   obžaloby   podľa   §   244 Trestného poriadku, namietať, že v prípravnom konaní došlo k závažnej procesnej chybe spočívajúcej v tom, že dozor nad vyšetrovaním nevykonávala vecne a miestne príslušná zložka prokuratúry.

V uvedenom prípade bude úlohou príslušného všeobecného súdu predovšetkým si ozrejmiť, či môže vôbec skúmať otázku vecnej a miestnej príslušnosti orgánov prokuratúry pri vykonávaní dozoru nad vyšetrovaním v prípravnom konaní alebo či toto oprávnenie prislúcha   výlučne   len   orgánom   prokuratúry,   teda   v   konečnom   dôsledku   Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.

Ak   dospeje   všeobecný   súd   k   záveru,   že   je   oprávnený   skúmať   otázku   vecnej a miestnej   príslušnosti   orgánov   prokuratúry   pri   vykonávaní   dozoru   nad   vyšetrovaním v prípravnom   konaní,   potom   bude   musieť   posúdiť   vecnú   opodstatnenosť   námietky sťažovateľov, teda samotnú nastolenú spornú otázku príslušnosti špeciálnej prokuratúry. V prípade, že dospeje k záveru o nedostatku príslušnosti špeciálnej prokuratúry v danej veci, bude musieť ďalej posúdiť, či takéto procesné pochybenie v rámci prípravného konania možno považovať za závažnú procesnú chybu v zmysle § 241 ods. 1 písm. f), resp. § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku. Napokon, ak dospeje k záveru, že došlo k závažnej procesnej chybe, podanú obžalobu odmietne a vec vráti prokurátorovi.

Možno konštatovať, že sťažovatelia budú mať v prípade podania obžaloby proti nim možnosť domáhať sa ochrany označených práv pred všeobecnými súdmi. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu v danej fáze konania.

Ústavný súd považuje napokon kvôli úplnosti za potrebné ešte dodať, že ak nedôjde k podaniu obžaloby na sťažovateľov (trestné stíhanie bude voči nim zastavené), vôbec nebude prichádzať do úvahy ústavnoprávne relevantná námietka porušenia ich označených práv, keďže budú v konaní vzhľadom na jeho výsledok úspešní.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. septembra 2015