znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 558/2012-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2013 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja   Kohuta   o sťažnosti   spoločnosti   P.,   a.   s.,   B.,   právne   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou D., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26   ods.   1 a   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave sp. zn. 7 Co 204/2010 z 19. októbra 2011, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva spoločnosti P., a. s., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   7 Co 204/2010-407 z 19. októbra 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 204/2010-407 z 19. októbra 2011 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti P., a. s.,   p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie D., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012 doručená a 13. septembra 2012 doplnená sťažnosť spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 204/2010 z 19. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Uznesením č. k. II. ÚS 558/2012-32 z 28. novembra 2012 ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

3.1 Zo sťažnosti, z jej doplnenia a z priloženej dokumentácie vyplynulo najmä:«Sťažovateľ uverejnil v denníkoch S. a Ú., ktoré vydáva, sériu článkov (ďalej len „články“) súvisiacich s návštevou RNDr. F. Z. v erotickom klube v L. dňa 26.8.2005. Jeho návšteva   v   tomto   zariadení   sa   do   povedomia   verejnosti   dostala   prostredníctvom videozáznamu z policajnej akcie v daný večer, na ktorom bol nasnímaný F. Z. V novembri 2006 bol daný videozáznam zverejnený na internete na www.youtube.com, kde si ho pozrelo vyše 80.000 ľudí.

F. Z. bol v čase návštevy erotického klubu poslanec mestského zastupiteľstva mesta D., podpredsedom občianskeho združenia M. K. a riaditeľom gymnázia v D.

RNDr. F. Z. (ďalej len „F. Z.“) podal na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „prvostupňový   súd“)   dňa   18.12.2006   žalobu   o   ochranu   osobnosti   proti   sťažovateľovi, ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000 Sk.

Prvostupňový súd rozhodol dňa 28.10.2009 v č.k. 11C 241/06 rozsudkom (ďalej len „rozsudok“),   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   k   náhrade   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch vo výške 33.193,92 EUR (1.000.000 Sk). Súd zároveň uložil F. Z. povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 11,96 EUR a sťažovateľovi vo výške 59,76 EUR. V zvyšnej časti prvostupňový súd návrh zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ podal proti rozsudku dňa 30.12.2009 odvolanie (ďalej len „odvolanie“), o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „druhostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 19.10.2011, č.k. 7Co 204/2010 (ďalej len „konečný rozsudok“) nasledovne:

-   prvostupňový   rozsudok   výrok   o   uložení   povinnosti   sťažovateľovi   zaplatiť   F.   Z. 33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)

- takisto potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu F. Z. v sume 11,96 eur a sťažovateľovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)

-   napadnutý   výrok   prvostupňového   rozsudku   o   trovách   konania   zrušil   a   vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „Výrok 3“)...

Sťažovateľ týmto podáva proti Výroku 1 a Výroku 2 konečného rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 7Co 204/2010 zo dňa 19.10. 2011 túto ústavnú sťažnosť....

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho ústavné právo na súdnu ochranu bolo porušené, nakoľko súdy porušili právo sťažovateľa na spravodlivý proces pretože:

... súdy svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili,... súdy sa nevysporiadali s obranou sťažovateľa... Sťažovateľ má za to, že sa mu postupom prvostupňového súdu ako i druhostupňového súdu odňala možnosť konať pred súdom a to z dôvodov, že súdy svojím postupom porušili zásady spravodlivého procesu a právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Súdy sa v odôvodnení rozsudkov dostatočne nevysporiadali s dôkazmi predloženými v konaní   ani   argumentmi   účastníkov   a   z   odôvodnenia   rozsudkov   (prvostupňového   aj konečného rozsudku) nie je zrejmé odôvodnenie právneho názoru súdov. Druhostupňový súd vady konania prvostupňového súdu neodstránil, a rozsudok potvrdil....

Zákon umožňuje sudcovi rozhodovať na základe jeho subjektívneho presvedčenia, sudcovo presvedčenie však musí byť preskúmateľné a preto súd musí svoje závery vždy oprieť o riadne vykonané dôkazy a svoje závery riadne odôvodniť.

Úvaha súdu teda nie je voľnou, neobmedzenou úvahou. Záver súdu musí logicky vyplývať z vykonaných dôkazov a taktiež musí byť opretý o dostatočné právne argumenty. Úvaha súdu musí rovnako zodpovedať aj platnému právu a pri jeho výklade a aplikácii musí   súd   postupovať   spôsobom,   ktorý   je   konformný   s   ústavnou   garanciou   práv   a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv (čl. 152 ods. 4 ústavy).   Povinnosť   súdu   riadne   odôvodniť   rozhodnutie   je   odrazom   práva   účastníka   na dostatočné   a   presvedčivé   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu,   ktoré   sa   vysporiada   i   so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a   povinnosti   súdu   na   strane   druhej   sa   účastníkovi   konania   odníma   možnosť   náležite skutkovo   aj   právne   argumentovať   proti   rozhodnutiu   súdu   v   rámci   využitia   prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov....

Pokiaľ   sú   právne   závery   súdu   v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými   skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú,   potom   možno   konštatovať,   že   súd   konaním   poprel   zásady   spravodlivého procesu a odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Druhostupňový súd sa argumentáciou sťažovateľa ohľadne právneho posúdenia veci dôkladne nezaoberal a potvrdením prvostupňového rozsudku sa v podstate stotožnil so skutkovým stavom a právnym hodnotením prvostupňového súdu.

Sťažovateľ   v   odvolaní   druhostupňový   súd   upozornil,   že   prvostupňový   súd   dospel v konaní k (nesprávnym) právnym záverom, ktoré žiadnym spôsobom z vykonaných dôkazov a   skutkových   zistení   súdu   nevyplývajú.   Na   nesprávne   skutkové   závery   prvostupňové poukázal v bode II. odvolania....

Prvostupňový   súd   tak   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   keď   dobu uverejňovania článkov o F. Z. predĺžil zo 7 týždňov na 4 roky. Tento nesprávny skutkový záver mal nepochybne významný vplyv aj na posudzovanie a priznanie relutárnej satisfakcie vo výške 33.193,92 EUR. Prvostupňový súd totiž odôvodnil (na s. 21 rozsudku) vysokú nemajetkovú   ujmu   intenzitou,   rozsahom,   ohlasom ako aj dĺžkou trvania   neoprávneného zásahu...

- súd nesprávne zistil veľkosť nákladu denníka Ú. a S. a ich čítanosť: prvostupňový súd na s. 22 rozsudku uviedol, že pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia prihliadol k   tomu,   že   k   neoprávnenému   zásahu   došlo   zverejnením   difamujúcich   informácií o navrhovateľovi v jedných z najčítanejších celoštátnych denníkoch S. a Ú., teda že zásah mal širokú publicitu.

Prevažná väčšina napádaných článkov vyšla v denníku Ú. (v S. vyšli len 2 články), ktorý má skôr regionálny charakter a je čítaný výlučne v maďarsky hovoriacich južných častiach   Slovenska.   Jeho   čítanosť   sa   v   období   4.   štvrťrok   2006   a   1.   štvrťrok   2007 pohybovala okolo   2   -   2,3   %.   Počet predaných výtlačkov   bol   okolo 25.000   exemplárov denne. Čítanosť denníka S. v tomto období sa pohybovala v rozpätí 8,2 - 8,9 %, pričom predajnosť bolo približne 67.000 výtlačkov denne (prehľad čítanosti tlače tvorí prílohu odvolania sťažovateľa.

Tvrdenie   navrhovateľa   na   s.   2   rozsudku   (nespochybnené   súdom),   že   predajnosť denníkov Ú. a S. predstavuje 20-25 % je teda úplne mylné a nepresné. V skutočnosti ich spoločná predajnosť dosahuje 10-11 %. Nesprávny skutkový záver prvostupňového súdu spôsobil jeho nesprávne rozhodnutie o veci samej, predovšetkým v otázke vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy.

Priznaná   náhrada   nemajetkovej   ujmy   33.193,92   EUR   za   články   uverejnené v regionálnom denníku Ú. (t.j. nie napr. v celoslovenskom populárnom bulvárnom alebo mienkotvornom   denníku   so   širokou   publicitou)   je   podľa   sťažovateľa   neprimeraná a ojedinelá.   Táto   suma   sa   približuje   k   priznaným   relutárnym   satisfakciám   za   články uverejnené v slovenských najčítanejších periodikách písaných v slovenčine, t.j. teoreticky prístupných celej populácii SR. V prípade článkov v Ú. ide o denník s denným nákladom

25.000 kusov písaný v maďarskom jazyku, ktorého publicita je obmedzená na maďarsky hovoriacu menšinu...

Rozsudok   vychádza   z   domnienky   o   neetickom   konaní   novinárov,   ktorí   nekonali v dobrej viere, pričom takýto záver nekorešponduje so závermi dokazovania. Tento záver súdu   v   kontexte   s   rozsudkom   je   preto   spôsobilý   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľa   na spravodlivý proces....

V danom prípade je podstatnou otázkou pre rozhodnutie vo veci zistenie, či došlo k neoprávnenému zásahu do práv F. Z. a či sú dané predpoklady na obmedzenie slobody prejavu.

V prípade, ak odôvodnenie konečného rozsudku ako i rozsudku uvedené postráda a súdy   navyše   predpoklady   pre   obmedzenie   slobody   prejavu   nezisťovali,   právny   záver druhostupňového súdu neobstojí. V takom prípade nemožno ani hovoriť o presvedčivom odôvodnení súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozsudku a konečného rozsudku neobsahuje odpovede na podstatné otázky,   ktoré   sú   základom   rozhodnutia   vo   veci   a   posúdenia,   či   sú   tu   predpoklady   na obmedzenie slobody prejavu a to najmä:

- či k údajnému poškodeniu dobrého mena F. Z. mohlo dôjsť už v dôsledku jeho návštevy erotického salónu, a nie medializáciou tejto návštevy

Z vyjadrení F. Z.   vyplýva, že akékoľvek zásahy do jeho práv v súvislosti s jeho návštevou erotického salónu boli spôsobené výlučne článkami. Vylučuje akékoľvek priame alebo nepriame dôsledky, ktoré mohla mať na jeho okolie už potvrdená informácia o tejto návšteve. S touto dubióznou argumentáciou sa súdy nijako nevyrovnali a javí sa, že aj súdy považujú   za   výlučného   pôvodcu   údajných   zásahov   do   osobnostných   práv   F.   Z.   iba sťažovateľa.   Morálne   pochybné   konanie   F.   Z.   nepovažujú   ani   čiastočne   za   spôsobilé vyvolať priamo nežiaduce následky v jeho živote. S takýmto prístupom sťažovateľ nesúhlasí a považuje ho za nesprávny a v rozpore s vnímaním bežného človeka....»

3.2 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, č.k. 7Co 204/2010 bolo   porušené   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu   v zmysle   čl.   26   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co 204/2010 zo dňa 19.10.2011 v časti výroku, ktorý potvrdil povinnosť sťažovateľa zaplatiť F. Z. 33.193,92 EUR a výroku, ktorý potvrdil povinnosť sťažovateľa zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume   59,76 EUR   sa   zrušuje a vec sa   vracia   Krajskému súdu   v Bratislave   na   ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR...“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 3672/12 zo 14. januára 2013 a právny zástupca sťažovateľky oznámením z 20. decembra 2012.

4.1   Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   tieto   relevantné skutočnosti:

«Sťažnosť je nepresná. Sťažovateľ P., a. s... v bode II. sťažnosti uvádza, že jeho sťažnosť smeruje (len) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorý vydal konečný rozsudok, avšak v bode III. sťažnosti už dôvodí v množnom čísle, keď namieta, že „... súdy svoje   rozhodnutia   nedostatočne   odôvodnili,   súdy   sa   nevysporiadali   s   obranou sťažovateľa...“ Tým namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Predsedníčka senátu má za to, že odvolací súd neporušil žiadne práva sťažovateľa. teda ani osobitne v sťažnosti uvádzané základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR; svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil, vysporiadal sa so všetkými, pre vec podstatnými, tvrdeniami sťažovateľa i navrhovateľa.

Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa všetky náležitosti, vyplývajúce z ustanovenia § 157 O. s. p.; v podrobnostiach v celom rozsahu odkazuje predsedníčka senátu na daný rozsudok odvolacieho súdu. Rozsudok nie je arbitrárny, z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, nesignalizuje možnosť porušenia procesných práv sťažovateľa.

Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) vyplýva, že právo na odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument účastníka je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď   (napríklad   I.   ÚS   241/2007,   I. ÚS 190/2011, III. ÚS 421/2010).   Súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky,   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov, uvádzaných účastníkom konania.

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku zo dňa 21. 01. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (Georiadis c. Grécko zo dňa 29. 05. 1997, Higgins c. Francúzsko zo dňa 19. 02. 1998, Ruiz Torijo c. Španielsko zo dňa 09. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Krajský súd v Bratislave sa uvedenými zásadami vo svojom rozhodnutí riadil.

Správnosť odôvodnenia rozsudku odvolací súd opieral aj o právny názor ÚS SR, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), v podobných veciach, tam presne označených.

Za jednoznačne nenáležité považuje predsedníčka senátu tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   nedostatočne   odôvodnené,   a že   sa   odvolací   súd nevysporiadal   s obranou sťažovateľa.   Súd vec prerokoval nezávisle,   nestranne a právu sťažovateľa bola poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany odvolacieho súdu bola v súlade s účelom základného práva účastníkov, teda aj sťažovateľa, na súdnu ochranu.

Ako je uvedené vyššie, sťažovateľ sa dotkol intímnej stránky osobnosti navrhovateľa, o ktorej niekoľkokrát, opakovane, v denníkoch S. a Ú., širokú verejnosť informoval. Každý zásah do intímnej sféry osobnosti občana je neoprávneným zásahom bez ohľadu na to, či išlo o pravdivé alebo nepravdivé informácie, či sa tak stalo na celom území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), resp. jej časti, hoci aj nepatrnej, či zásah bol uskutočnený voči „radovému občanovi“, resp. voči občanovi vykonávajúcemu verejnú funkciu. Už len táto rozhodujúca právna skutočnosť (zásah do intímnej sféry osobnosti občana) bola spôsobilá privodiť   navrhovateľovi   úspech   v   konaní   a   postačovala   na   odôvodnenie   rozsudku. Vzhľadom na charakter zásahu, jeho rozsah, chovanie sa odporcu a pokračovanie v zásahu, nepostačovalo zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale odôvodňovalo aj postup podľa ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi je primeraná.

Je nepochybné, že intímna sféra osobnosti občana predstavuje oveľa užší pojem ako súkromie občana. Právu na ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do intímnej sféry osobnosti občana z toho dôvodu musí ustúpiť právo na slobodu prejavu.

Sťažnosť sťažovateľa je preto neopodstatnená. Krajský súd v Bratislave navrhuje ÚS SR vysloviť, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co 204/2010 zo dňa 19. 10. 2011, neboli porušené namietané práva sťažovateľa na:

1) spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ani

2) práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. S   uvedeným   vyjadrením   JUDr.   M.   H.,   predsedníčky   senátu   7Co   Krajského   súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 7Co 204/2010, sa v celom rozsahu stotožňujem.»

4.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   už   nereagoval   na   uvedené   vyjadrenie   krajského súdu, iba ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa v danej veci konalo ústne pojednávanie.

4.3   Sťažnosť   sťažovateľky   bola   v súlade   s rozvrhom   práce   ústavného   súdu   na obdobie   od 29.   februára   2012   do   28.   februára   2013   pridelená   sudcovi   spravodajcovi Lajosovi   Mészárosovi.   Sudca spravodajca   bol   na   základe   svojho   oznámenia   vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci uznesením č. k. III. ÚS 306/2012-6 z 26. júna 2012, a preto   ústavný   súd   rozhodoval   v zložení:   predsedníčka   senátu   Marianna   Mochnáčová a sudcovia Juraj Horváth a Sergej Kohut.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

6.   V   denníkoch   S.   a Ú.   boli   v priebehu   rokov   2005   –   2008   zverejnené   články (citované z rozsudku   Okresného súdu   Bratislava I   č.   k. 11 C 241/06-317 z 28. októbra 2009), ktorými podľa navrhovateľa došlo k zásahu do jeho osobnostných práv:

«a) V článku zo dňa 31.10.2005 s názvom „Obliehanie SMK“ odporca ohľadne navrhovateľa   napísal:   „Títo   verejní   činitelia   najviac   pripomínajú   tých   dvoch svätuškárskych pedagógov z D. vo vedúcom postavení, ktorých nedávno pristihli - aj jemne povedané v dosť nedôstojných podmienkach - v jednom bordeli...!“

b) V článku zo dňa 20.3.2006 s názvom „Kto sa tu hrá na mafiu“ odporca napísal: „... Nezávisle od tohto, či tieto osoby sú s prepáčením ! riaditelia škôl chytení v bordeli, darmožráči, akútni karieristi, alebo práve odborne zdatné, spoľahlivé a čestné osoby“.

c) V článku zo dňa 28.11.2006 s názvom „Riaditelia škôl v erotickom klube“ odporca napísal: „... minulý týždeň na internete sa objavil videozáznam, ktorý pravdepodobne bol vyhotovený počas policajnej razie v erotickom salóne v L. Na záberoch pravdepodobne možno vidieť dvoch... riaditeľov škôl, O. I. a F. Z. Obaja kandidujú vo farbách SMK vo voľbách do samospráv. I. je riaditeľom Základnej školy..., je členom celoštátnej etickej komisie SMK a je predsedom konzervatívneho Občianskeho združenia M. K. Z. je členom mestského   zastupiteľstva   a riadi   Gymnázium...   Na   zázname   najprv   možno   vidieť   nahé ženské a nahé mužské telo, potom v ďalšej miestnosti troch - z toho dvoch spomínaných - mužov, ktorí svoje ruky dvíhajú nad svoje hlavy. Na stole je šesť pivových fliaš. Zo záberov sa nedá zistiť, kedy boli vyhotovené, avšak podľa textu uvedeného vedľa videozáznamu policajti do... salónu vtrhli vlani v lete, keď sa obaja muži zdržiavali tam. Záznam do včera večera videlo viac ako 1300 ľudí. O. I. pre denník S. v súvislosti s kauzou povedal: „Boli sme na ceste domov z B. a zastavili sme sa na pivo“. Podľa jeho tvrdenia, keďže prípad je už starý, už si nepamätá, kde sa zastavili, ale nie v erotickom salóne, preto nevidí žiadny etický problém. „Pivo snáď môžem piť, nie?“ povedal. Polícia nepotvrdila, že zábery sú autentické. Policajná hovorkyňa... kraja nepovedala ani to, v akom pohostinskom zariadení bol   videozáznam   vyhotovený.   Pravdepodobne   sa   jedná   o...   v   L.   Polícia   neposkytne informácie o tom, kto bol počas akcie legitimovaný. Nevyjadrila sa ani k tomu, ako sa mohol   policajný   záznam   dostať   von,   lebo   podľa   nej   nie   je   možné   zistiť,   že   sa   jedná o policajný videozáznam. B. B. taktiež pre S. povedal, že o kandidátoch rozhodujú miestne organizácie.   Predseda   SMK   o   zázname   nevedel.   Podľa   sociologičky   Z.   K.   spoločnosť miestnemu   politikovi   skôr   odpustí,   že   chodí   do   erotického   klubu,   ako   pedagógovi. Pripomenula prípad učiteliek, ktoré boli prepustené zo zamestnania preto, lebo sa opili na školskom výlete“....

d) V článku zo dňa 4.12.2006 s podtitulom „Členom zboru sa stal Z. prichytený v bordeli“ odporca napísal: „V meste samosprávne voľby sa skončili s tesným výsledkom. P.   P.,   ktorý   kandidoval   po   štvrtý   raz   s   3337   hlasmi   si   zachoval   svoju   pozíciu,   jeho najvážnejšia   súperka,   Á.   A.   dostala   len   o   76   hlasov   menej.   Zloženie   25   členného zastupiteľského zboru je nasledovné: SMK dostala 18 miest, počet nezávislých otcov mesta sa zvýšil o 3, je ich teda sedem. Nebol zvolený za SMK riaditeľ školy O. I. prichytený v bordeli, avšak druhý riaditeľ školy, ktorý sa na zverejnenom, kompromitujúcom zázname nachádza   spolu   sním,   taktiež   za   SMK,   F.   Z.   si   znova   môže   zasadnúť   do poslaneckého kresla.“...

e)   V   článku   zo   dňa   11.12.2006   s   názvom   „Hotový   bordel!“   odporca   napísal: „Vo štvrtom   zväzku   výkladového   slovníka   maďarského   jazyka   pod   heslom   „kupleráj (bordel)“ možno čítať nasledovný text: 1. nevestinec, verejný dom 2. zmätok, neporiadok, dezorganizácia...   Súhrn   takých   okolností,   pomerov,   taká   situácia,   ktorá   v niektorom vzbudzuje   opovrhnutie,   hnus,   roztrpčenie...“   ďalej   je   pozoruhodné   aj   heslo   „Bordély“ nachádzajúce sa v prvom zväzku, ktorého výklad znie nasledovne: 1. Obchodné podnikanie, ktoré dáva k dispozícii zmluvné prostitútky mužom na uspokojenie ich pohlavného pudu... 2. Budova,   miestnosť,   kde toto   podnikanie je   prevádzkované:   nevestinec,   verejný   dom... Také   miesto,   kde   sa   žije   nemorálnym,   zvrhlým   životom...“   Nuž   tieto   definície   snáď presvedčivo dokazujú, kde boli, vraj na pive, dvaja... riaditelia škôl prichytení v bordeli v L., menovite O. I. a F. Z. Keď sa o nich, bezpochyby na ich smolu, počas zrejme rutinnej razie, doslova „potklo“ policajné komando. Toľko o úbohom vysvetľovaní zo strany I., ktoré   poskytol   viacerým   tlačeným   a elektronickým   tlačovým   orgánom,   kolegom,   dá   sa domnievať,   v   náhlom   afekte,   v   súvislosti   s medzičasom   zverejneným   videozáznamom vyhotoveným počas razie. Teraz je asi jasné, že aj I. by ostal o niečo múdrejší, keby bol mlčal... O to viac, že na inkriminovanom zázname, v izbe v jeho susedstve aj v susedstve Z., vyvádzal pravdepodobne aj jeho podriadený nahý, rozkošnícky hýril s taktiež nahou ženou. Sú   to   fakty,   ktoré   možno   popierať,   ba   naviac,   prekrúcať,   vzbudzujúc   zdanie o sprisahaneckých teóriách s politickými pohnútkami, avšak vzhľadom na podstatu udalostí, teda chemicky čistého morálneho zavinenia je to úplne zbytočné. Ba naviac, svedčí o trápne chybnom správaní, ak sa niekto snaží očistiť sa na spôsob malého školáka od očividne spáchaného skutku. Bude dobré, ak to budú vedieť aj tí členovia školskej rady, ktorí, v porovnaní s váhou skutku dvoch riaditeľov škôl, svoje stanovisko vo veci zavinenia O. I. veru vyjadrili len charakterizujúc akýchsi „opatrne vystrájajúcich“. Pritom spravili žiaľ aj kapitálmi chybu, že nenútenou narážkou povedali svoje aj o tlači. Vyhlasujúc ju akoby za spoluvinníka   a   aj,   i keď   nepriamo,   novinárov,   ktorí   aféru   zverejnili!   Značne   zveličené, vypadá to tak, ako keby za hrozné činy doktora M. boli zodpovední aj tlačové orgány a ich novinári,   ktoré   a ktorí   tieto   roztrúbili   do   sveta.   Niečo   také   je   taká   istá   evidentná absurdnosť, akou absurdnosťou je teatrálna vyhrážka, podľa ktorej riaditelia, o ktorých je reč - zároveň aj vidiecki politici, teda bezpochyby verejní činitelia - sa médiám, ktoré ich čin zverejnili, vyhrážajú občianskym sporom na ochranu osobnosti. Pritom I. je členom a oporou   Ústrednej   etickej   komisie   SMK,   je   predsedom   konzervatívneho   občianskeho združenia biskupa K., a Z. je čerstvo zvolený poslanec samosprávy vo farbách strany. Teda je   cynickou   pštrosou   politikou   aj   to,   že   kompetentní   predstavitelia   SMK   -   nevynímajúc samozrejme aj podstatnú časť... samosprávy - takmer dva týždne po odhalení delikventov nerobili vlastne nič. Okrem taktiež žalostných okolkov. Čo je to, milé dámy a páni, ak nie hotový bordel? Teda zmätok, neporiadok, dezorganizácia. Také okolnosti, pomery, taká situácia, ktorá v mnohých vzbudzuje opovrhnutie, hnus a roztrpčenie...“

...

f) Článok „Prelomili sa ľady vo veci riaditeľov škôl“ zverejnené v denníku Ú. zo dňa 22.12.2006:

- „O. I. a F. Z. si vyžiadali od pedagógov vyhlásenie o vernosti“

-,,D. O. I. a F. Z. sa postavili pred kamery a aj primátor P. P. vydal vyhlásenie vo veci riaditeľov škôl, ktorí navštívili erotický klub“

- „Na jednej schôdzi na gymnáziu Z. prosil pedagógov, aby podpísaním vyhlásenia o vernosti sa postavili za neho“

g) Článok „Nová Petícia v D.“ zverejnený v denníku Ú. zo dňa 5.1.2007:

- „Z. F. sa dal do zbierania podpisov“

- „Nepodarilo sa ani po viacerých pokusoch zistiť, o akom dokumente sa jedná a či ide vôbec o petíciu...“

- „Zber podpisov, zahájený s protikladným cieľom, iniciovaný rodičmi žiakov dvoch škôl sa uskutočňuje v kníhkupectve v Hypernove. Odvolanie riaditeľov požaduje už niekoľko stoviek   ľudí   za   to,   že   účinkujú   v   policajnom   videozázname,   vyhotovenom   v erotickom salóne“

- „Z. ešte v decembri nechal podpísať svojimi podriadenými tzv. vyhlásenie vernosti, v ktorom učitelia museli svojimi podpismi deklarovať, že riaditeľa podporujú“

- „... tí ktorí neboli ochotní vysloviť svoj názor v súvislosti s vecou dvoch riaditeľov, sa dostali do menšiny a obávajú sa toho, že nejakým spôsobom, napr. pri rozdeľovaní prémií, sa môžu ocitnúť v nevýhodnej situácii“.

h) Článok „Názory a pozadie“ zverejnené v denníku Ú. zo dňa 8.1.2007:

- výlučne iba na takom základe sa môže stať aj niečo také, že v D. jeden učiteľ náboženstva gymnázia (heš!), spolu s niekoľkými svojimi spoločníkmi, vždy pripravenými na prospechárstvo riťolízačstvo, zbiera podpisy od rodičov žiakov maďarského gymnázia, a to v prospech svojho šéfa a kamaráta, pána riaditeľa F. Z., zastihnutého v bordeli (kupleraj)! V takom prípade sa zvykne hovoriť, že tento svet je zrelý na skazu. Pred tým však, než by sme takúto ťažkú kliatbu vyslovili, zamyslíme sa nad tým, že v týchto končinách smrdí iba komunista, fašista, ak chcete kurevník.“

-   „Azda   by   bol   morálnejší   jeden   pedagóg   vo   vedúcom   postavení,   ak   huňatého vpašuje do pobehlice z pravej strany, od takého, ktorý by to urobil zľava...?“

i)   Článok   „Podpisy   na   podporu   Z.   zbiera   učiteľ   náboženstva   školy“   zverejnený v denníku Ú. zo dňa 9.1.2007:

- „Údajne aj predseda školskej rady a aj učiteľ náboženstva agituje za Z., jedného z účinkujúcich na videozázname, vyhotovenom v jednom erotickom salóne, ktorý sa dostal na verejnosť v novembri“

- „Riaditeľ Gymnázia, F. Z. následne zahájil zber podpisov, jeho podriadení osobne navštevujú rodičov žiakov“

j)   Článok   „Nechali   zastaviť   zber   podpisov“   zverejnený   v   denníku   Ú.   zo   dňa 13.1.2007:

- „F. Z., aj O. I. sa chceli dozvedieť, aké mená figurujú na petičných hárkoch“

-   „...   do   kníhkupectva,   kde   prebiehal   zber   podpisov   proti   dvom   riaditeľom   škôl, účinkujúcom na videozázname, vyhotovenom v jednom erotickom salóne, ktorý sa dostal na verejnosť v novembri“.

- „L. B., predseda petičného výboru, ktorého I. v jednom slovenskom bulvárnom denníku obvinil z toho, že by ho chcel odstrániť z čela školy preto, lebo chce, aby sa riaditeľkou stala jeho manželka.“

- „Z. aj I. sa dotazovali, kto podpísal petičné hárky“.

k) Článok „Čo si myslíte o veci dvoch riaditeľov škôl“ zverejnený v denníku Ú. zo dňa 15.1.2007, kde čitatelia vyjadrili niektoré svoje názory na danú vec:

- „Svojho času som videl v televízii videozáznam, ktorý celú vec naštartoval..“

- „... Prekvapilo ma, že dvaja riaditelia škôl, nasnímaní v erotickom salóne, ešte neodstúpili...“

-   „Avšak   ja   v   pozadí   veci   tuším   politikum,   nakoľko   videokazeta,   zaznamenajúca návštevu v jednom erotickom salóne, sa dostala na verejnosť práve v období volieb“

- „Súčasne považujem za poburujúce, že Ú. sa témou zaoberá skoro denne“

l) Článok „Kráľovstvo na juhu“ zverejnený v denníku S. zo dňa 3.12.2008: „... pre primátorových blízkych, ich škandáloch a škandálnych vyjadreniach. Dvaja miestny riaditelia škôl objavení pri razii v nevestinci by asi nezostali vo funkcii, napriek protestom rodičov, k záchrane by im nestačilo, že patria k oporám primátorovej moci...“.»

III.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   toho,   aby   ústavný   súd   nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 204/2010-407 z 19. októbra 2011 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy; napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 11 C 241/2006-317 z 28. októbra 2009 v konaní o ochranu osobnosti, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 33 193,92 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a z titulu úhrady trov konania štátu, že ako vydavateľka denníkov S. a Ú. uverejnením série článkov súvisiacich s návštevou F. Z. (ďalej aj „navrhovateľ“) v erotickom klube... v L. zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa.

9. Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo   iným   spôsobom,   ako   aj   slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Zo sťažnosti predovšetkým vyplýva, že „v danom prípade je podstatnou otázkou pre rozhodnutie vo veci zistenie, či došlo k neoprávnenému zásahu do práv F. Z. a či sú dané predpoklady na obmedzenie slobody prejavu“. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd   napadnutým   rozsudkom „v   miere   nie   nevyhnutnej   obmedzil“ jej   základné   právo na slobodu prejavu na úkor navrhovateľovho práva na ochranu osobnosti.

11.   Sťažovateľka   považuje   skutkové   a   právne   názory,   na   ktorých   je   založený rozsudok krajského súdu č. k. 7 Co 204/2010-407 z 19. októbra 201, za „arbitrárne“, keďže krajský súd (najmä)

a) svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil (uprel sťažovateľke „právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom“),

b) sa nevysporiadal s otázkami týkajúcimi sa faktu alebo hodnotiaceho úsudku,

c) právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami.

12. Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu (ku konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti)

Kľúčovou   úlohou   ústavného   súdu   v   tomto   konaní   bolo   posúdiť,   či   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   ústavne   akceptovateľným   a   udržateľným   spôsobom   rozhodol v spore   o   ochranu   osobnosti   medzi   sťažovateľkou   (ako   vydavateľkou   denníka   S.   a Ú., v ktorých boli uverejnené inkriminované články) a navrhovateľom, u ktorého malo podľa záverov okresného súdu, ako aj krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaných článkov k   neprípustnému   zásahu   do   jeho   osobnostných   práv,   ktorý   zakladá   nárok   na   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci ústavný   súd   musel   vyjadriť,   je   konflikt   medzi   ústavou   garantovanou   slobodou   prejavu a základným   právom   vyhľadávať   a   rozširovať   informácie   sťažovateľky   (čl.   26   ústavy) a právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že   každý   konflikt   vo   vnútri   systému   základných   práv   a   slobôd   (resp.   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu, či   dokonca   popretiu   iného práva   alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   ktorú ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok   jej   rozvoja   a   sebarealizácie   jednotlivca.   Uplatňuje   sa   nielen   vo   vzťahu k „informáciám“   a „myšlienkam“,   ktoré   sa   prijímajú   priaznivo,   resp.   sa   pokladajú   za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť   o „demokratickej   spoločnosti“   (Handyside   v.   Spojené   kráľovstvo,   sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V   niektorých   situáciách   však   musí   sloboda   prejavu   ustúpiť.   Limitačné   klauzuly vyjadrené čl. 26 ods. 4 ústavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o   obmedzenia,   ktoré   musia   zodpovedať   vždy   demokratickému   charakteru   spoločnosti („opatrenia   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom   takéhoto   obmedzenia môže   byť   aj   „ochrana   práv   a   slobôd   iných“,   teda   okrem   iného   aj   záruky   vyplývajúce zo základného   práva   na   ochranu   osobnosti   v   rozsahu   garantovanom   v čl.   19   ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.Ústavný   súd   vychádzajúc zo   záväznosti   ústavy   pre   všetky   orgány   verejnej   moci (všeobecné súdy nevynímajúc) konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj k tomu   aj   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   55/2008 z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť   všeobecných   súdov   zohľadňovať   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.

Keďže   sťažovateľke   bola   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   11   C   241/2006-317 z 28. októbra   2009 uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 33 193,92 € ako náhradu nemajetkovej ujmy za uverejnenie inkriminovaných článkov, ktorú krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil, je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného   súdu   bolo   ale   posúdiť,   či   v   danom   prípade   išlo   z   ústavného   hľadiska o akceptovateľné   obmedzenie   slobody   prejavu   a základného   práva   na   informácie   a   či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   akcentuje   predovšetkým   ochranu osobnostných   práv   (ktorého   ústavným   rámcom   je   čl.   19   ústavy),   pričom   osobitne zdôrazňuje, že „za neoprávnený zásah treba považovať vždy správu, ktorá sa týka intímnej sféry života fyzickej osoby, pričom v danom prípade článok jednoznačne postihuje intímnu sféru   navrhovateľa“.   Okrem   práv   spätých   s ochranou   osobnosti,   ústava zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného   práva nad únosnú mieru   nepotlačila ochrana iného   práva.   To   znamená, že ani existencia   zásahu   do   osobnostných   práv   nemusí   nevyhnutne   viesť   k   záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom   vzhľadom   na   okolnosti   posudzovanej   veci   tento   zásah   nepresiahol   hranice primeranosti (proporcionality).

V   každom   konkrétnom   prípade   je   vždy   nevyhnutné   skúmať   mieru   (intenzitu) tvrdeného   porušenia   základného   práva   na   ochranu   osobnosti,   a   to   práve   v   kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

V posudzovanom   prípade   došlo   k   obmedzeniu   slobody   prejavu   sťažovateľky na zákonnom   podklade,   ktorý   tvorili   ustanovenia   §   11   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto   okolností   bolo   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného súdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

13. K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   základné   podmienky   zásahu   do   slobody   prejavu sťažovateľa boli v posudzovanom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva   na   súkromie   navrhovateľa.   Pre   tento   účel,   obdobne   ako   v   iných   porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu); k tomu pozri v odbornej literatúre napr. Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1082 a nasl.

13.1 KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal

Z   hľadiska   dôležitosti   pre   výmenu   názorov   v   demokratickej   spoločnosti   možno subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP   Prager   a   Oberschlick   v.   Rakúsko   z   26.   apríla   1995,   sťažnosť   č.   1594/90,   alebo rozsudok   ESĽP   Bladet   TromsØ   a   Stensaas   proti   Nórsku   z   20.   mája   1999,   sťažnosť č. 21980/93).   Novinári   majú   (sociálnu)   povinnosť   poskytovať   informácie   a   myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   v posudzovanej   veci   je sťažovateľka   vydavateľkou   aj   denníkov   S.   a Ú.,   v   ktorých   boli   inkriminované   články uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

13.2   O   KOM   bol   inkriminovaný   titulok   a   inkriminovaný   článok   a   do   koho osobnostnej sféry zasahoval

Dôsledkom   snahy   o   podporu   výmeny   názorov   o   verejne   zaujímavých   témach   je kategorizácia   adresátov   kritiky.   Stupeň   dovolenej   kritiky   sa   mení   podľa   charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne treba zaradiť aj komunálnych politikov, a najužšie u „bežných“ občanov.

V   posudzovanom   prípade   je   nepochybné,   že   inkriminované   články   sa   týkajú   aj navrhovateľa, keďže v nich bol identifikovaný výslovným uvedením mena a priezviska. Nie je sporné, že v čase uverejnenia inkriminovaných článkov bol navrhovateľ verejným činiteľom – regionálnym politikom (poslancom Mestského zastupiteľstva v D., pričom pre väčšinu verejnosti bola známa aj skutočnosť, že navrhovateľ je riaditeľom Gymnázia..., teda informácia o jeho správaní je dôvodne spájaná so záujmom verejnosti, najmä rodičov tých žiakov, ktorí navštevujú gymnázium, kde je riaditeľom. Táto skutočnosť sa v napadnutom rozhodnutí   opomína,   krajský   súd   opakovane   mylne   uvádza,   že   tvrdené   difamujúce informácie sa týkajú „intímnej sféry života fyzickej osoby“.

V inkriminovaných článkoch je F. Z. bezpochyby v pozícii regionálneho politika a riaditeľa   školy,   a   preto   musí   zniesť   aj   v   súlade   so   stabilizovanou   judikatúrou   ESĽP v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky. Túto skutočnosť krajský súd vo svojom rozhodnutí   relevantným   spôsobom   nezohľadnil.   Okrem   toho   z napadnutého   rozhodnutia krajského súdu nevyplýva ani to, prečo sa informácie v okolnostiach danej veci mali týkať „intímnej   sféry   života   fyzickej   osoby“,   keď   navrhovateľ   podľa   svojho   tvrdenia   šiel   do verejného zariadenia „na pivo“. Pokiaľ však to zariadenie bolo v skutočnosti „verejným domom“,   voliči   pred   komunálnymi   voľbami   majú   nesporne   právo   poznať   aj   to,   aké zariadenia ich kandidát navštevuje, aby si pri voľbách mohli vytvoriť charakteristický obraz o kandidátovi. Okrem toho, informácia, ktorú glosovali redaktori vydavateľa, pochádzala z videozáznamu, ktorý bol zverejnený na internete na www.youtube.com, kde si ho v čase zverejnenia   inkriminovaných   článkov   pozrelo   už   vyše   80 000   osôb,   teda   aj   keby   išlo o „intímnu sféru života fyzickej osoby“, túto intímnu stránku života by uvedeným širokým zverejnením (inými subjektmi, než je vydavateľ) už dávno stratila (Woodward v. Hutchins, 1977).   Pokiaľ   však   osoba   verejného   záujmu   bola   regionálnym   politikom   a   riaditeľom gymnázia, ktorý má byť vzorom, návšteva erotického salónu sa nesporne môže negatívne dotýkať morálneho cítenia niektorých rodičov žiakov navštevujúcich dané gymnázium.

13.3 ČO bolo obsahom inkriminovaného článku, na ktorý mal inkriminovaný titulok upútať

V súvislosti s posudzovaním tohto kritéria ústavný súd zdôrazňuje, že kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného   záujmu,   pričom   zároveň   je   nespochybniteľným   právom   verejnosti   takéto informácie   prijímať   (dostať).   K   otázkam   verejného   záujmu   v   prvom   rade   patria   veci súvisiace   s činnosťou   štátnych   orgánov,   ako aj osôb,   ktoré ich   reprezentujú, teda   osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Mestský   „parlament“   všeobecne,   ale   aj   činnosť   štátneho   gymnázia,   nepochybne   tvorí legitímnu   tému   verejného   záujmu,   keďže   sú   integrálnou   súčasťou   života   spoločnosti, pričom riaditeľ gymnázia je vzorom (role model), preto informácia aj o jeho poklesku je v súlade   s verejným   záujmom   (Theakston   v.   MGN,   2002;   Mosley   v.   News   Group Newspapers Ltd., 2008), okrem toho ako regionálny politik je nesporne osobou verejného záujmu.   Z tohto   dôvodu   je   legitímne,   aby   tieto   záležitosti   boli   reflektované   aj   laickou verejnosťou   prostredníctvom   dennej   tlače.   Podľa   ústavného   súdu   si   sociálna   diskusia s prvkami kritiky o týchto otázkach zaslúži zvýšenú ochranu, pričom problematika, ktorá bola predmetom inkriminovaných článkov, do tejto kategórie nepochybne patrí. Nehovoriac o tom, že inkriminované články boli zverejnené v čase, keď sa blížili komunálne voľby, pričom navrhovateľ kandidoval za poslanca mestského zastupiteľstva a aj uspel. Za týchto okolností   je   prirodzené,   že   objektom   inkriminovaných   článkov   (resp.   kritiky   v   nich obsiahnutej) bol (a aj mal byť) aj navrhovateľ ako verejne činná osoba.

13.4 KDE bol inkriminovaný titulok uverejnený

Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. Inkriminované články (až po ich zverejnení na internete) boli uverejnené v denníkoch S. a Ú., pričom prvý z nich má celoslovenskú pôsobnosť a druhý skôr regionálnu pôsobnosť (nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré sú z tohto hľadiska posudzované prísnejšie). V danom prípade je   však   nutné   vnímať   kritérium   miesta   distribúcie   inkriminovaného   článku   v   spojení s kritériom ich autora. Ak je jeho autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia.

13.5 KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený

Inkriminované články boli uverejnené na základe informácií z internetu v čase, keď reálne prebiehali prípravy na komunálne voľby, t. j. noviny, ktoré sťažovateľka vydáva, aktívne reagovali v aktuálnom čase na problematiku, ktorá môže byť predmetom verejného záujmu. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že bolo v súlade s poslaním tlače, a teda aj denníkov S. a Ú., v tomto čase o kandidátoch na poslancov do miestnych zastupiteľstiev informovať čitateľskú verejnosť.

13.6 AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované

Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí   vychádzať   z dostatočného   faktického   základu   (Jerusalem   c.   Rakúsko,   rozsudok z 27. februára   2001).   Z uvedeného   vyplýva,   že   ak v   konkrétnom   prípade   sú   z   hľadiska ústavnej   akceptovateľnosti   posudzované   hodnotiace   úsudky,   tak   je   ochrana   výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr   ako   nepravdivé.   Tento   prístup   ESĽP   k   posudzovaniu   právnych   sporov,   ktorých premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, si osvojil vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010) a považuje za potrebné ho uplatniť aj vo veci sťažovateľky.

V posudzovanej veci   išlo   o sociálnu   diskusiu   s prvkami verejnej   kritiky.   Formou ostrej kritiky bol v článkoch vyslovený nesúhlas s tým, že riaditeľ gymnázia, ktorý má byť vzorom, a regionálnym poslancom, by sa nemal zabávať v pochybných podnikoch a ocitnúť sa v pochybných situáciách, pričom kritika v týchto článkoch nevybočuje zo širokých hraníc expresivity. V predmetných článkoch išlo o pravdivé, spravodajské a prebraté informácie, ktoré boli neskôr okomentované. Išlo o komentáre a úsudky na správanie sa navrhovateľa, ako riaditeľa gymnázia – pedagóga (zodpovednej osoby za morálnu výchovu študentov) a regionálneho politika. Napadnuté rozhodnutie však uvedené skutočnosti   nezohľadňuje, a už   aj   preto   potvrdzujúce   rozhodnutie   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok. Aj ústavný súd považuje niektoré hodnotiace závery autorov inkriminovaných článkov za „príliš ostré“, zároveň ale podčiarkuje, že autori článkov mali ústavou garantované právo takéto hodnotiace úsudky vysloviť.

14. Záver

Z   dosiaľ   uvedeného   vyplýva, že krajský   súd   napadnutým rozsudkom   rozhodujúc o odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   11   C   241/2006-317 z 28. októbra   2009,   ktorým   jej   bola   okrem   iného   uložená   povinnosť   nahradiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neprípustného zásahu do jeho osobnostných práv, v konflikte medzi jej základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie   a slobodou   prejavu a základným   právom   navrhovateľa na ochranu súkromia uprednostnil ochranu osobnostných práv navrhovateľa. Krajský súd takto rozhodol

- napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP, z ktorej   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   porovnateľných   vecí   vychádza,   privilegované postavenie (zvýšenú ochranu),

-   napriek   tomu, že navrhovateľ bol   v aktuálnom čase   osobou   verejného záujmu, regionálnym politikom a riaditeľom štátneho gymnázia, ktorý musí v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť vyššiu mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými osobami,

- aj preto, že posudzoval inkriminované články tak, že sa týkajú „intímnej sféry života fyzickej osoby“, pričom opomenul status navrhovateľa ako osoby verejného záujmu a regionálneho politika a vôbec neprihliadol   na to,   že zverejnením predmetnej   návštevy F. Z. v erotickom klube na internete (iným subjektom než je vydavateľ), kde si ho pozrelo vyše 80 000 osôb, už táto návšteva stratila svoj intímny charakter,

- napriek tomu, že inkriminované články sa dotýkali vecí verejného záujmu (poslanca a kandidáta na poslanca mestského zastupiteľstva a riaditeľa štátneho gymnázia), o ktorých sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať,

- napriek tomu, že pravdivosť inkriminovaných článkov dodnes nie je spochybnená (www.youtube.com, pozn.),   a pokiaľ   o pravdivých   skutočnostiach   boli   formulované hodnotiace úsudky, tieto v zásade neprekročili rámec nedovolenej kritiky.

Za týchto okolností považuje ústavný súd právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do   osobnostných   práv   navrhovateľa,   z   ústavného   hľadiska   za   neakceptovateľný a neudržateľný. Tento záver iba zvýrazňuje skutočnosť, na ktorú poukazovala sťažovateľka v doplnení   svojej   sťažnosti,   že   Okresný   súd   Dunajská   Streda   svojím   rozsudkom č. k. 9 C 13/2007-555 zo 4. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.   10 Co/119/2011-606   z 22.   mája   2012   vo   vzťahu   k obdobným   článkom,   ako   sú inkriminované   články   sťažovateľky,   žalobný   návrh   F.   Z.   na   ochranu   osobnosti   proti regionálnym printovým médiám právoplatne zamietol.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

15.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom boli   porušené   základné   práva   sťažovateľky,   rozhodol   zároveň   aj   o   zrušení   rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 204/2010-407 z 19. októbra 2011 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

16.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie. Rovnako tak podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd   môže   priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5   000   €,   pretože   uložením   značnej   nemajetkovej   ujmy   všeobecné   súdy „zásadným spôsobom zasiahli do práv sťažovateľky na slobodu prejavu a práva na majetok“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie   bez   porušovania   základného   práva   (m.   m.   napr.   IV.   ÚS   210/04).   Priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v   tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad   zrušením   protiústavného   rozhodnutia   či   opatrenia,   prípadne   uvedením   do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).

V posudzovanom   prípade   možno   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu v plnej miere kompenzovať zrušením rozsudku krajského   súdu   a vrátením   veci   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   tomuto   návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

17. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 13. februára 2012). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,63 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 269,60 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 53,92 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 323,50 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

18. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013