znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 558/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S., K., I.,   T., prechodne P.,   Č., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 2, čl. 35 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   ako   aj   čl.   15   Charty   základných   práv   Európskej   únie   v   konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 10 Sža 11/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2011 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 2, čl. 35 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 15 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 10 Sža 11/2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 8. októbra 2009 podal žalobu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) proti R. B., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   ako   žalovanému   (ďalej   len   „žalovaný“)   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. UHCP-406-13/RHCP-BA-HCP-R-2009   z   27.   augusta   2009.   Požadoval   zrušenie   rozhodnutia   žalovaného,   ktorým   bolo zamietnuté   jeho   odvolanie   proti   rozhodnutiu   oddelenia   cudzineckej   polície   Policajného zboru,   Riaditeľstva   hraničnej   a   cudzineckej   polície   B.,   Úradu   hraničnej   a   cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „cudzinecká polícia“) sp. zn. UHCP-2336-8/RHCP-BA-OCP-Ž-2009.   Na   základe   tohto   rozhodnutia   bol   sťažovateľovi zrušený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a zároveň mu bola stanovená lehota tridsať dní na vycestovanie mimo územia Slovenskej republiky. Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 192/09-41 z 20. októbra 2010 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá v celom rozsahu. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža 11/2011 z 3. augusta 2011 bol rozsudok krajského súdu potvrdený, keďže najvyšší súd sa v celom rozsahu plne stotožnil s rozsudkom krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov ústavy, dohovoru a charty.

Nezákonnosť   rozhodnutia   žalovaného   namietal   v   tom,   že   došlo   k   nesprávnemu právnemu   posúdeniu   veci,   keď   ako dôvod   na   zrušenie   trvalého   pobytu   bolo nesprávne aplikované ustanovenie § 42 ods. 1 písm. a) v spojení s ustanovením § 39 ods. 2 písm. e) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“). Podľa uvedených ustanovení policajný útvar povolenie na trvalý pobyt zruší, ak zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom   na zamietnutie žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt, pričom   jedným z dôvodov na zamietnutie žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt je aj to, ak manželia nevedú spoločný rodinný život, alebo neuzavreli manželstvo podľa osobitného predpisu v prípade, ak je účelom žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt zlúčenie rodiny. Podľa právneho názoru sťažovateľa uvedené ustanovenia treba vykladať len v súvislosti so stavom daným v dobe, počas ktorej polícia prijala jeho žiadosť o udelenie trvalého pobytu, a až do doby, keď bolo o žiadosti kladne rozhodnuté. Aplikácia zákonných ustanovení bola možná iba v prípade, keby sa v čase po udelení povolenia zistilo, že v čase od prijatia žiadosti až do rozhodnutia   o   nej   došlo   k   naplneniu   skutočností   uvedených   v   ustanovení   §   39   ods.   2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Sťažovateľ sa pritom oprel aj o ustanovenie § 42 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, ktoré umožňuje zrušiť povolenie na trvalý pobyt na účel zlúčenia rodiny, ak manželstvo zaniklo do 5 rokov od udelenia prvého povolenia. V opačnom prípade totiž by zákonodarca nemal dôvod osobitne upravovať takúto možnosť zrušenia trvalého pobytu, pretože by postačovala úprava uvedená v ustanovení § 42 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Manželstvo uzavrel 24. marca 2007 a trvalý pobyt mu bol povolený 26. apríla 2007. Sťažovateľ neviedol s vtedajšou manželkou rodinný život od augusta 2007. V čase od podania žiadosti o trvalý pobyt až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení na trvalý pobyt spĺňal všetky zákonom požadované náležitosti na udelenie   trvalého   pobytu.   To   znamená,   že   v   rozhodnom   období   nenastali   skutočnosti umožňujúce   policajnému   útvaru   aplikovať   ustanovenie   §   42   ods.   1   písm.   a)   v   spojení s ustanovením § 39 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Preto považuje rozsudok najvyššieho   súdu   za   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   ktoré   vychádza   z   nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Sťažovateľ namietal aj nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku, keďže sa tento nedostatočným spôsobom vysporiadal s jeho odvolacími námietkami týkajúcimi sa najmä mediačného a probačného dohľadu uloženého mu na základe dohody o vine a treste, ďalej prebiehajúceho   rozvodového   konania,   ako   aj   existencie   viac   ako   rok   trvajúceho   jeho pracovného   pomeru   na   území   Slovenskej   republiky   [vo   vzťahu   ku   skutočnosti,   že   je štátnym občanom   T.,   na ktorého   sa   vzťahuje osobitný   režim   posudzovania   pobytového statusu podľa čl. 6 rozhodnutia Asociačnej rady č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji asociácie (ďalej len „rozhodnutie asociačnej rady“)]. Krajský súd, ale ani najvyšší súd sa nepreskúmateľnosťou   rozhodnutí   správnych   orgánov   z   uvedených   dôvodov   vo svojich rozsudkoch vôbec nezaoberali.

Nezákonnosť rozhodnutia žalovaného sťažovateľ namietal aj preto, že podľa jeho názoru   dôsledky   zrušenia   povolenia   na   trvalý   pobyt   sú   neprimerané   dôvodu   zrušenia povolenia, a to najmä s ohľadom na jeho súkromný a rodinný život (§ 42 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov). Došlo tým zároveň aj k porušeniu čl. 8 dohovoru a čl. 15 charty. K neprimeranému   narušeniu   jeho   súkromného   a   rodinného   života   došlo   z   viacerých dôvodov. Na základe dohody o vine a treste schválenej Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný   súd“)   bol   sťažovateľovi   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   dvoch   rokov s podmienečným   odkladom   na   skúšobnú   dobu   dvoch   rokov   a   so   súčasným   uložením probačného   dohľadu   vykonávaného   jedenkrát   za   dva   mesiace,   ako   aj   uložením obmedzujúceho   opatrenia   spočívajúceho   v   príkaze   nepribližovať   sa   k   poškodenej   na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodenej, ako aj podrobiť   sa   sociálnemu   výcviku.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   po   nútenom vycestovaní mimo územia štátu nemal a dodnes nemá právnym predpisom zabezpečenú istú primeranú možnosť návratu na územie štátu, došlo k porušeniu podmienok podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, čoho následkom by mohlo byť (bez ohľadu na neoficiálne   a   žiadnym   právnym   predpisom   nepodložené   stanovisko   okresného   súdu) nastúpenie   tvrdšej   sankcie   (nástup   výkonu   trestu   odňatia   slobody).   Skutočnosť,   že sťažovateľovi v trestnom konaní nebol uložený trest vyhostenia, je preukázaním toho, že jeho   trestná   činnosť   sa   nepovažovala   za   takú,   pri   ktorej   by   bolo   potrebné   uložiť   trest vyhostenia.   Práve   naopak,   sťažovateľ   dostal   šancu   na   nápravu   a   na   prispôsobenie   sa miestnym zvyklostiam a pomerom. Sťažovateľ bol riadne zamestnaný. Zrušením povolenia na pobyt došlo priamo zo zákona aj k zániku jeho pracovného pomeru. Správne orgány, ale ani   všeobecné   súdy   sa   vôbec   nezaoberali   skutočnosťou,   že   schválením   dohody   o   vine a treste   sťažovateľ   stratil   bezúhonnosť,   a   preto   prestal   spĺňať   jednu   z   podmienok   na udelenie   povolenia   na   trvalý   pobyt.   Tvrdenie   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého sťažovateľovi nič nebráni požiadať o vydanie povolenia na zamestnanie, je nepochopiteľné, pretože na výkon práce by potreboval aspoň udelenie prechodného pobytu, na čo však nemá šancu. Dokonca správny orgán odmietol čo i len prevziať jeho žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt na účely zamestnania. Núteným vycestovaním bez záruky možnosti návratu došlo tiež k popretiu práv sťažovateľa ako účastníka konania o rozvod manželstva vedeného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 41 C 113/08. V čase rozhodovania o zrušení povolenia na trvalý pobyt sťažovateľ žil už asi jeden rok v spoločnej domácnosti s novou   partnerkou   –   jeho   súčasnou   manželkou.   Teraz   nemá   právnym   predpisom zabezpečenú istú   možnosť návratu, čo neprimerane obmedzuje jeho súčasný manželský vzťah.   Všeobecné   súdy   odmietli   v   tejto   súvislosti   vypočuť   sťažovateľa   a   jeho   súčasnú manželku.

Sťažovateľ ďalej namietal, že rozhodnutia správnych orgánov sú v priamom rozpore s čl. 6 rozhodnutia asociačnej rady, podľa ktorého turecký pracovník má v členskom štáte Európskej   únie   po   jednom   roku   legálneho   zamestnania   právo   na   obnovenie   svojho pracovného povolenia u toho istého zamestnávateľa, ak tento má voľné pracovné miesto. Predložil všeobecnému súdu pracovnú zmluvu, avšak dôkaz touto listinou vykonaný nebol a všeobecné súdy sa ňou ani nezaoberali. Požiadal tiež najvyšší súd o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru Európskej únie, čo sa však nestalo.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a charty v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sža 11/2011 s tým, aby boli rozsudky najvyššieho súdu z 3. augusta 2011, ako aj krajského súdu sp. zn. 2 S 192/09 z 20. októbra 2010 zrušené a vec bola vrátená krajskému súdu   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 306,33 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža 11/2011 z 3. augusta 2011 vyplýva, že ním   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   2   S   192/09-41   z   20.   októbra   2010. Z administratívneho   spisu   možno   zistiť,   že   cudzinecká   polícia   28.   mája   2009   zrušila sťažovateľovi   povolenie   na   trvalý   pobyt   podľa   §   42   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   pobyte cudzincov   a   zároveň   mu   určila   lehotu   na   vycestovanie   do   30   dní   od   právoplatnosti. Vychádzala pritom zo zistenia, podľa ktorého manželstvo sťažovateľa prestalo fungovať v auguste 2007, je vážne rozvrátené a niet žiadneho predpokladu, že by mohlo spĺňať svoj spoločenský účel, čím bolo naplnené ustanovenie § 39 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Podľa názoru najvyššieho súdu námietka nemožnosti podrobiť sa probačnému dohľadu a sociálnemu výcviku a následnej obavy z nástupu výkonu trestu odňatia slobody je   nedôvodná,   keďže   (v   súlade   s   názorom   krajského   súdu)   nemožnosť   vykonávania sociálneho výcviku   v dôsledku   rozhodnutia štátneho orgánu nemôže viesť k nariadeniu výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Podobne   neobstojí   ani   námietka,   podľa   ktorej   núteným vycestovaním došlo k popretiu práv sťažovateľa ako účastníka súdneho konania o rozvod. Najvyšší súd už v podobnej veci sp. zn. 1 Sža 42/2010 (v ktorej nešlo o rozvodové, ale o trestné   konanie)   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   vo   veciach   pobytu   cudzincov postupujú príslušné správne orgány výslovne podľa ustanovení zákona o pobyte cudzincov, a preto nie je možné prihliadnuť na uplatnenú námietku. Súdy sa v správnom súdnictve obmedzujú na preskúmanie zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že už rok žije v spoločnej domácnosti so súčasnou manželkou   a   jeho   nútené vycestovanie   tento   manželský   vzťah   neprimerane   obmedzuje, treba konštatovať, že zrušenie povolenia na trvalý pobyt, ktorý bol sťažovateľovi udelený na účely zlúčenia s predchádzajúcou   manželkou, nepredstavuje neprimeraný zásah do jeho súkromného a rodinného života. Z dôvodu uzavretia nového manželstva mal sťažovateľ možnosť znova požiadať o povolenie na pobyt na účely zlúčenia a túto možnosť aj využil. Pokiaľ sťažovateľ v podanej žalobe požadoval, aby bol súdom vypočutý tak on sám, ako aj jeho súčasná manželka, na pojednávaní krajského súdu 20. októbra 2010 už návrhy na dokazovanie   neuplatnil,   hoci   podľa   §   120   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   bol povinný označiť dôkazy   na preukázanie svojich   tvrdení.   K   námietke týkajúcej   sa   čl.   6 rozhodnutia   asociačnej   rady   krajský   súd   konštatoval,   že   je   potrebné   rozlišovať   medzi pracovným povolením a povolením na trvalý pobyt. Sťažovateľovi nemožno brániť, aby sa dovolával ustanovenia čl. 6 ods. 1 rozhodnutia asociačnej rady s cieľom získať obnovenie pracovného povolenia a tomu zodpovedajúceho práva na pobyt, avšak nikde nie je uvedené, že povolenie na pobyt nesmie správny orgán zrušiť v prípade naplnenia podmienok podľa § 42   zákona   o   pobyte   cudzincov.   Sťažovateľovi   nič   nebráni   požiadať   príslušný   úrad o vydanie povolenia na zamestnanie. Pokiaľ ide o námietku prejudiciálneho konania, treba uviesť, že súd sám posudzuje opodstatnenosť právnych otázok, ktoré sa v konaní vyskytnú, ako aj potrebu prejudiciálneho rozhodnutia, od ktorého závisí rozhodnutie vo veci samej. V danej veci najvyšší súd nemal povinnosť požiadať o vydanie nálezu o predbežnej otázke z dôvodu,   že   ju   považuje   za   neprípustnú,   keďže   jej   vyriešenie   nebolo   potrebné   pre rozhodnutie vo veci samej.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného súdu   rozsudok   najvyššieho súdu   v   spojení s rozsudkom krajského súdu dáva dostatočné a presvedčivé odpovede na sťažnostné námietky, ktoré sú v podstate totožné s odvolacími námietkami. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie krajského súdu   za arbitrárne,   ale ani za zjavne neodôvodnené.   Niet teda   ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším   súdom   nekorešponduje   s   posúdením   sťažovateľa,   sama   osebe   porušenie označených práv nezakladá.

Možno súhlasiť s krajským súdom, podľa ktorého správny orgán kedykoľvek po právoplatnom udelení povolenia na trvalý pobyt môže zrušiť povolenie, ak zistí skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zamietnutie žiadosti o udelenie povolenia, okrem prípadov, ak by dôsledky   zrušenia   povolenia   boli   neprimerané   dôvodu   zrušenia,   najmä   s   ohľadom   na súkromný   a   rodinný   život   cudzinca.   Na   tom   nič   nemení   skutočnosť,   že   zákon   ako samostatný dôvod na zrušenie povolenia ustanovuje zánik manželstva do piatich rokov od udelenia prvého povolenia. Vedenie spoločného rodinného života s cudzincom treba vnímať ako materiálnu podmienku na trvanie povolenia udelenia na zlúčenie rodiny.

Presvedčivé   je   aj   stanovisko,   podľa   ktorého   nešlo   o   neprimeraný   zásah,   keďže k prerušeniu spoločného rodinného života sťažovateľa a jeho manželky došlo práve pre správanie sťažovateľa, za ktoré bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, ktorého sa dopustil práve voči svojej manželke.

Obstojí   aj   záver,   podľa   ktorého   ochrana   práv   sťažovateľa   v   rozvodovom   konaní môže   byť   riadne   zabezpečená   aj   bez   povolenia   na   pobyt.   Existencia   nového   vzťahu sťažovateľa nezakladá dôvod, pre ktorý by bolo zrušenie povolenia udeleného na účely zlúčenia rodiny s bývalou manželkou neprimeraným zásahom.

Uvedené závery všeobecných súdov treba považovať za ústavne konformné.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011