SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 557/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Michalom   Vlkolinským, Advokátska kancelária, Námestie SNP 17/29, Zvolen, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 507/2014 z 28. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

l. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoE 507/2014 z 28. apríla 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. augusta 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že 7. novembra 2012 bolo sťažovateľke   doručené   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   na   základe   právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Sociálnej poisťovne (ďalej len „oprávnená“), ktorým sa jej uložilo zaplatiť oprávnenej 1 099,67 €. Poverený súdny exekútor lustráciou majetkových pomerov sťažovateľky zistil, že nemá žiadny majetok. Na základe toho sťažovateľka podala súdnemu   exekútorovi   návrh   na   zastavenie   exekučného   konania,   ktorý   ho   odstúpil Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“). Sťažovateľka v návrhu uviedla, že   nevlastní   žiaden   majetok   väčšej   hodnoty,   či   už   hnuteľný,   alebo   nehnuteľný,   nie   je výlučnou   alebo   podielovou   spoluvlastníčkou   žiadnej   nehnuteľnosti,   nie   je   držiteľkou motorového   vozidla   a   nevlastní   hnuteľný   majetok   väčšej   hodnoty.   S poukazom   na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov navrhla, aby súdny exekútor po preskúmaní jej majetkových pomerov podal okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie. Keďže súdny exekútor takýto návrh nepodal, 16. mája 2014 ho podala sťažovateľka sama priamo okresnému súdu.

Uznesením okresného súdu č. k. 4 Er 2519/2012-263 zo 16. septembra 2014 bol návrh zamietnutý s tým, že „... povinný v danom prípade navrhuje zastavenie exekúcie z dôvodu svojej nemajetnosti. Skutočnosti týkajúce sa majetkových pomerov povinného sú však predmetom zisťovania zo strany súdneho exekútora v priebehu vykonávania exekúcie. Ak súdny exekútor dospeje k záveru, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie a na základe tejto skutočnosti podá podnet na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) exekučného poriadku, súd v prípade, že bude mať nemajetnosť povinného preukázanú, exekúciu v zmysle uvedeného ustanovenia exekučného poriadku aj bez návrhu zastaví...“.

Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   41   CoE   507/2014-280   z   28.   apríla   2015   bolo uznesenie   okresného   súdu   potvrdené   s   odôvodnením,   že „...   ustanovenie   §   57   ods.   1 exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré musí súd exekúciu zastaviť, a to bez zreteľa na to, či to účastník konania navrhol. Dôvodom na zastavenie exekúcie je aj nemajetnosť povinnej podľa § 57 ods. 1 písm. h) exekučného poriadku. V tomto prípade existencia   majetku   musí   byť   podložená   šetrením   súdneho   exekútora.   Potom   tvrdenie povinnej o tom, že nevlastní žiaden majetok, či už hnuteľný alebo nehnuteľný a má nízky príjem,   nespĺňa   zákonný   predpoklad   na   to,   aby   súd   exekúciu   podľa   vyššie   citovaného ustanovenia exekučného poriadku zastavil. V danom prípade okresný súd navyše vykonal dokazovanie nemajetnosti povinnej oboznámením sa s exekučným spisom EX 1181/2012, pričom po preštudovaní obsahu tohto exekučného spisu okresný súd nepovažoval majetkové pomery povinnej za dostatočne zistené. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd správne rozhodol, keď návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol...“. Uznesenie krajského súdu sa stalo podľa doložky právoplatnosti právoplatné 16. júna 2015.

Podľa názoru sťažovateľky uvedené rozhodnutia všeobecných súdov sú predčasné a svojvoľné. Okresný súd odkázal sťažovateľku na súdneho exekútora, ktorý má zisťovať jej nemajetnosť, pričom krajský súd neuviedol konkrétne dôvody, hoci konajúce súdy mali jednoznačne preukázané, že súdny exekútor si svoje povinnosti vo vzťahu k zisťovaniu majetku sťažovateľky nesplnil, resp. priebežne neplní.

Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je podľa sťažovateľky porušením   práva   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie,   pretože   sa   mu   tým   odníma možnosť   vnímať   rozsudok   ako   logicky   pochopiteľný   celok   a   súčasne   možnosť   náležite, skutkovo   aj   právne   argumentovať   proti   rozhodnutiu   súdu   v   rámci   využitia   prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred súdom. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, odníma aj možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti   rozhodnutiu   súdu   v   rovine   polemiky   s   jeho   dôvodmi   v   rámci   využitia   riadnych opravných   prostriedkov.   Nedostatok   riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Táto vada zakladá právo podať odvolanie, ale i možnosť odvolacieho súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Aj takouto vadou je podľa názoru sťažovateľky postihnuté uznesenie okresného súdu, pretože je okrem iného zmätočné, nezrozumiteľné a bez takého odôvodnenia, z ktorého by bolo možné vyvodiť, akými úvahami bol okresný súd vedený, aké skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie smerodajné a z akého dôvodu.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 28.04.2015, sp. zn. 41CoE/507/2014-280, porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa   28.04.2015,   sp.   zn. 41CoE/507/2014-280   zrušuje   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   Banská   Bystrica   na   ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľke   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2.500,-   Eur (slovom dvetisícpäťsto Eur), ktoré mu je Krajský súd Banská Bystrica povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd Banská Bystrica je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 Eur (slovom dvestodeväťdesiatšesť Eur 44/100) na účet právneho zástupcu JUDr. Michala Vlkolinského do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 41 CoE 507/2014-280 z 28. apríla 2015.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti výslovne a dôrazne namieta, že jej bola postupom všeobecných   súdov   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   z   dôvodu   nedostatku   riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Za uvedeného stavu bolo možné podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého   prípustnosť   by   vyplývala   z   ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala. Tým je dané, že nevyužila účinný zákonný opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii. To zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Treba tiež uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto neprichádzal do úvahy ani prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že v danom prípade neprichádzala do úvahy prípustnosť dovolania podľa § 239 Občianskeho súdneho poriadku, pretože dovolanie z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda i v tých prípadoch, v ktorých dovolanie podľa § 239 Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustné.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015