znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 557/2012-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť N. L., R., zastúpeného A., s. r. o., pre namietané porušenie čl. 5 ods.   1 a 4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd   v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 10 Sžz 3/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 3/2012 p o r u š i l   právo   N.   L.   na   slobodu   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   f)   a ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   10   Sžz   3/2012 z 22. augusta 2012   z r u š u j e.

3. N. L.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. N. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 407,55 € (slovom štyristosedem eur a päťdesiatpäť centov), ktorú   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti N. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 557/2012-18 z 22. novembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť N. L. (ďalej   len   „sťažovateľ“)   pre   namietané   porušenie   čl.   5   ods.   1   a 4   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 10 Sžz 3/2012.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 5. februára 2013 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 19. decembra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly Policajného   zboru   Čierna   nad   Tisou   (ďalej   len   „polícia“)   sp.   zn.   PPZ-HCP-SO11-73-013/2012 zo 7. mája 2012 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), a to pre účely vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb (ďalej len „readmisná dohoda“). Súčasne bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „útvar policajného zaistenia“).

Sťažovateľ 15. mája 2012 požiadal o udelenie azylu, pričom o jeho žiadosti nebolo dosiaľ rozhodnuté. Odo dňa požiadania o udelenie azylu sa   stal žiadateľom o udelenie azylu, a preto ho nebolo možné a nie je možné vrátiť na územie Ukrajiny.

Podaniami   z   11.   júna   2012   a   24.   júla   2012   sťažovateľ   požiadal   o   prepustenie zo zaistenia.

Dňa 11. júna 2012 podal sťažovateľ aj žalobu o ochranu pred nezákonným zásahom a žiadal nariadenie jeho prepustenia zo zaistenia. Poukázal na to, že jeho ďalšie zaistenie po podaní žiadosti o udelenie azylu už nie je efektívne a účelné. Žaloba bola rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžz 2/2012 z 28. júna 2012 zamietnutá.

Podaním   z   3.   augusta   2012   podal   sťažovateľ   novú   žalobu   o   ochranu   pred nezákonným   zásahom   a   žiadal   o   nariadenie   jeho   prepustenia   z už   uvedených   dôvodov. Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   10   Sžz   3/2012   z   22.   augusta   2012   bolo   konanie zastavené   z   dôvodu,   že   konanie o   ochranu pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej správy je konaním o zásahu odlišnom od rozhodnutia, t. j. sťažovateľ sa podľa právneho názoru   najvyššieho   súdu   nemal   domáhať   ochrany   podľa   §   250v   Občianskeho   súdneho poriadku, ale podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, keďže zásah do jeho práv pochádza z rozhodnutia polície zo 7. mája 2012 o zaistení sťažovateľa.

Dňa   4.   septembra   2012   bol   sťažovateľ   prepustený   zo   zaistenia.   Jeho   zaistenie nenaplnilo svoj účel, ktorým bolo jeho vrátenie na územie Ukrajiny.

Podľa názoru sťažovateľa čl. 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobe pozbavenej osobnej slobody   právo   na   periodickú   kontrolu   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   tohto   pozbavenia. Znamená to, že sťažovateľ má nielen právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o jeho   zaistení   na   príslušný   krajský   súd   a   prípadne   následné   odvolanie   proti   rozsudku krajského súdu na najvyšší súd, ale má aj právo domáhať sa periodickej kontroly dôvodnosti ďalšieho   pozbavenia   osobnej   slobody.   Inštitút   opravného   prostriedku   a   prípadného následného odvolania je časovo limitovaný (15 dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, resp.   15 dní   od   doručenia   rozsudku   krajského   súdu)   a z   tohto   dôvodu   je nepoužiteľný na naplnenie práva na periodickú kontrolu zákonnosti ďalšieho trvania pozbavenia osobnej slobody. Oba uvedené inštitúty sú súčasne prostriedkami, ktorými možno napadnúť samotné rozhodnutie o zaistení, nemožno sa nimi však domáhať nezákonnosti pozbavenia osobnej slobody v prípade, ak síce zaistenie bezprostredne po vydaní rozhodnutia o zaistení zákonné je,   ale   až dodatočne   sa   v   dôsledku   rôznych   skutočností   stane   toto   pozbavenie   osobnej slobody nezákonné.

Sťažovateľ nevyužil uvedené opravné prostriedky proti rozhodnutiu o zaistení, keďže toto   rozhodnutie   bolo   podľa   jeho   názoru   zákonné.   Následná   nezákonnosť   pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nebola spôsobená rozhodnutím o jeho zaistení, ale porušením povinnosti útvaru policajného zaistenia postupovať podľa § 90 ods. 2 písm. b) a d) zákona o pobyte cudzincov, t. j. skúmať po celý čas zaistenia, či trvá jeho účel, a prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, ak zanikol účel zaistenia.

Nezákonný zásah do práv sťažovateľa nebol spôsobený rozhodnutím o jeho zaistení ani v dôsledku tohto rozhodnutia, ale v dôsledku porušenia povinnosti konať podľa § 90 ods.   2   zákona   o   pobyte   cudzincov.   Toto   ustanovenie   predpokladá   viacero   dôvodov na prepustenie zo zaistenia. Okrem prepustenia na základe právoplatného rozhodnutia súdu predpokladá aj prepustenie v prípade, ak zanikol účel zaistenia. Účel zaistenia pritom môže zaniknúť kedykoľvek, teda aj potom, ako uplynula lehota na podanie riadnych opravných prostriedkov.

Podanie žaloby podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Jediným zákonným prostriedkom, na základe ktorého možno uplatniť právo na periodickú kontrolu zákonnosti ďalšieho pozbavenia osobnej slobody, je žaloba o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Žiaden iný prostriedok sťažovateľ na uplatnenie svojho dohovorom garantovaného práva v zmysle slovenského právneho poriadku k dispozícii nemá.

Napriek uvedenému   najvyšší   súd   konštatoval, že podanie   žaloby o ochranu pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   nebolo   v   prípade   sťažovateľa   namieste, a vecou   sa   nezaoberal.   Sťažovateľovi   tak   bolo   upreté   právo   na   periodickú   kontrolu pozbavenia osobnej slobody. Pritom sťažovateľ podanou žalobou nenapádal rozhodnutie o jeho zaistení, ale skutočnosť, že napriek zániku účelu zaistenia bol naďalej pozbavený osobnej slobody. Vzhľadom na čl. 154c ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) bolo povinnosťou najvyššieho súdu konať vo veci sťažovateľa v intenciách čl. 5 ods. 4 dohovoru. Súčasne bol postupom najvyššieho súdu porušený čl. 46 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého nemôžu byť zo súdneho preskúmavania vylúčené rozhodnutia týkajúce sa základných práv a slobôd. Pojem rozhodnutie pritom nemožno v danom prípade vykladať doslovne. Z prieskumu teda nemožno vylúčiť žiadne rozhodnutie, opatrenie či zásah orgánu verejnej správy dotýkajúci sa základných práv a slobôd. Najvyššiemu súdu muselo byť zrejmé, že sťažovateľ nemá k dispozícii iné prostriedky, ktorými by sa mohol v zmysle dohovoru domáhať preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a nariadenia jeho prepustenia,   ak   je   pozbavenie   osobnej   slobody   nezákonné,   a   napriek   tomu   z   čisto formálnych   dôvodov,   s   ktorými   sa   však   nemožno   stotožniť,   znemožnil   sťažovateľovi uplatnenie   jeho   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody,   čím v konečnom dôsledku konal v hrubom rozpore s čl. 46 ods. 2 ústavy.

Jediným konaním, v ktorom môže a mohlo byť nariadené prepustenie sťažovateľa zo zaistenia, je konanie o žalobe o ochranu pred nezákonným zásahom útvaru policajného zaistenia. Žiadnym iným návrhom sa sťažovateľ nemôže domáhať uplatnenia tohto svojho práva.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Porušený bol aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   bol   pozbavený   osobnej   slobody   podľa   §   88   ods.   1   písm.   c)   zákona o pobyte   cudzincov,   teda   na   účel   výkonu   jeho   vrátenia   podľa   medzinárodnej   zmluvy. Zaistenie sťažovateľa na tento účel bolo v rozpore s čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru totiž jedným z dôvodov, pre ktoré možno fyzickú osobu pozbaviť slobody, je zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému   vstupu   na   územie   štátu,   alebo   osoby,   proti   ktorej   sa   vedie   konanie o vypovedaní alebo vydaní. Zo samotnej podstaty zaistenia na účely vrátenia je zrejmé, že pozbavenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia, ktorý musí existovať po celý čas zaistenia a po jeho pominutí musí byť zaistená osoba prepustená. Proti sťažovateľovi nebolo nikdy vedené konanie o jeho vydanie či vyhostenie. Nikdy nebolo vydané ani rozhodnutie, na   základe   ktorého   by   bolo   možné   realizovať   účel   zaistenia,   teda   vrátenie   na   územie Ukrajiny. Ak by aj takéto rozhodnutie existovalo, vrátenie sťažovateľa na územie Ukrajiny nikdy   nebolo možné zrealizovať. Účel zaistenia nemožnosťou   realizácie účelu   zaistenia (vrátenie na územie Ukrajiny) zanikol. Zánikom účelu zaistenia vznikla útvaru policajného zaistenia povinnosť sťažovateľa zo zaistenia prepustiť. Okamihom požiadania o udelenie azylu   (15.   mája   2012)   vzhľadom   na   trvanie   azylového   konania   sa   realizácia   vrátenia sťažovateľa na územie Ukrajiny stala nemožnou, teda nemožným sa stalo naplnenie účelu zaistenia.   Sťažovateľ   sa   stal   osobou   oprávnenou   zdržiavať   sa   na   území   Slovenskej republiky.   Požiadaním   o   azyl   bola   splnená   podmienka   oprávneného   pobytu   na území Slovenskej   republiky,   čo   má   za   následok   nemožnosť   aplikovania   readmisnej   dohody. Navyše, v zmysle čl. 8 ods. 6 readmisnej dohody po schválení readmisie sa dotknutá osoba bezodkladne odovzdá spôsobom dohodnutým príslušnými orgánmi v súlade s čl. 9 ods. 1. Na základe riadne odôvodnenej žiadosti žiadajúceho štátu možno túto lehotu predĺžiť o čas potrebný   na   odstránenie   právnych   alebo   vecných   prekážok   brániacich   uskutočneniu odovzdania.   Sťažovateľ   však   nebol   po   schválení   jeho   vrátenia   na   územie   Ukrajiny bezodkladne   odovzdaný   a   Slovenská   republika   nepožiadala   o   predĺženie   lehoty na odovzdanie. Súhlas Ukrajiny s prijatím sťažovateľa na územie Ukrajiny stratil svoju relevanciu. Najneskôr týmto okamihom (nerealizáciou bezodkladného vrátenia sťažovateľa a nepožiadaním o predĺženie tejto lehoty) účel zaistenia zanikol. Na uvedenom nič nemení ani znenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého nie je podanie žiadosti o udelenie   azylu   na   území   Slovenskej   republiky   dôvodom   na   prepustenie   zaisteného štátneho   príslušníka   tretej   krajiny.   Účel   zaistenia   totiž   nezanikol   z   dôvodu   požiadania o udelenie azylu, ale z dôvodu zániku účelu zaistenia ako dôsledku zákonom ustanoveného priebehu   azylového   konania.   Nie   je pritom   dôležité,   v   dôsledku   akej   skutočnosti   došlo k zániku   účelu   zaistenia.   Ak   bol   preto   sťažovateľ   zaistený   na   účely   vrátenia   podľa medzinárodnej zmluvy, mal útvar policajného zaistenia skúmať, či je zaistenie sťažovateľa na účely jeho vrátenia efektívne a spĺňa svoj účel. Túto svoju povinnosť si útvar policajného zaistenia nesplnil. Efektívnym a účelným nie je také pozbavenie osobnej slobody, ktoré objektívne nemôže naplniť svoj účel. Sťažovateľ bol prepustený zo zaistenia 4. septembra 2012, pričom účel pozbavenia osobnej slobody trvajúcej 121 dní nebol naplnený.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžz 3/2012 s tým, aby sa sťažovateľovi priznalo primerané finančné zadosťučinenie tak za porušenie čl. 5 ods. 4, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru, a to po 20 000 € za každé z týchto porušení. Finančné zadosťučinenie pre porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru požaduje od najvyššieho súdu, kým finančné   zadosťučinenie   pre   porušenie   čl.   5   ods.   1   dohovoru   požaduje   spoločne od najvyššieho súdu a útvaru policajného zaistenia. Napokon od oboch spoločne sa domáha aj náhrady trov konania.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu sp. zn. KP 4/2012/77 z 19. decembra 2012 a k nemu pripojeného vyjadrenia predsedníčky senátu najvyššieho súdu z 19. decembra 2012 (obe písomnosti boli ústavnému súdu doručené 14. januára 2013) vyplýva, že najvyšší súd, dodržujúc všetky základné práva a slobody účastníkov konania, nemohol vyhovieť sťažovateľovi, pretože jeho návrh požadoval zásah proti rozhodnutiu polície sp. zn. PPZ-HCP-SO11-73-013/2012 zo 7. mája 2012. Vzhľadom na to, že návrh sa domáhal ochrany pred   nezákonným   zásahom,   ktorý   spočíval   v   uvedenom   rozhodnutí,   nebolo   mu   možné vyhovieť a konanie muselo byť pre nesplnenie podmienok konania zastavené.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 30. januára 2013 doručenej ústavnému súdu 1. februára 2013 vyplýva, že sťažovateľ nepožadoval zásah voči rozhodnutiu polície a nenapádal rozhodnutie o jeho zaistení, ale skutočnosť, že napriek zániku účelu zaistenia, ku   ktorému   došlo   až   neskôr   po   vydaní   rozhodnutia   o   zaistení,   bol   naďalej   pozbavený osobnej slobody. Nezákonnosť pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nebola spôsobená rozhodnutím polície zo 7. mája 2012, ale porušením povinnosti polície postupovať podľa § 90 ods. 2 písm. b) a d) zákona o pobyte cudzincov, t. j. prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, ak zanikol účel zaistenia a povinnosti skúmať po celý čas zaistenia, či trvá jeho účel. Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím,   tento   zásah   bol   proti   nemu   zameraný   a   na   ňom   vykonaný,   pričom   jeho dôsledky v čase rozhodovania najvyššieho súdu trvali a hrozilo mu opakovanie. V konaní boli preto splnené podmienky v zmysle § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Uznesením o zastavení konania bol sťažovateľ ukrátený na svojich právach. Súčasne mu bolo   upreté   aj   právo   na   periodickú   kontrolu   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody. Jediným   zákonným   prostriedkom,   na   základe   ktorého   mohol   sťažovateľ   uplatniť   svoje právo   na   periodickú   kontrolu   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody,   bola   žaloba na ochranu   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy.   Žiaden   iný   prostriedok sťažovateľ na uplatnenie svojho dohovorom garantovaného práva v zmysle slovenského právneho poriadku k dispozícii nemal.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 557/2012-18 z 22. novembra 2012, vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) s tým, aby sa aj ono mohlo vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknuté vo svojich právach. Ministerstvo však právo vyjadriť sa nevyužilo.

II.

Zo   žiadostí   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z   11.   júna   2012   a   24.   júla   2012 adresovaných útvaru policajného zaistenia vyplýva, že sa domáha prepustenia sťažovateľa zo zaistenia, a to v podstate na základe rovnakých argumentov, aké sú uvedené v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Z   prípisov   riaditeľa   útvaru   policajného   zaistenia   sp.   zn.   PPZ-HCP-SE1-28/2012 zo 14. júna 2012 a z 30. júla 2012 adresovaných právnemu zástupcovi sťažovateľa vyplýva, že   žiadosti   o   prepustenie   zo   zaistenia   zo   14.   júna   2012   a   z   30.   júla   2012   považuje za bezpredmetné z dôvodov, ktoré podrobne rozvádza.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžz 2/2012 z 28. júna 2012 vyplýva, že ním bol zamietnutý návrh sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.   Predmetom   konania   bol   návrh   sťažovateľa   na   začatie   konania   podľa   §   250v Občianskeho súdneho poriadku doručený najvyššiemu súdu 11. júna 2012. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby najvyšší súd uložil žalovanému ministerstvu bez zbytočného odkladu prepustiť   ho   zo   zaistenia.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   vzhľadom   na   skutočnosť,   že sťažovateľ   nepodal   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   o zaistení,   podanie   návrhu najvyššiemu   súdu   nemôže   suplovať   absenciu   (nevyužitie)   tohto   opravného   prostriedku. Preto treba návrh považovať za neprípustný.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 3/2012 z 22. augusta 2012 vyplýva, že ním   bolo   zastavené   konanie   o   návrhu   sťažovateľa   z   3.   augusta   2012   označenom   ako „Žaloba na ochranu pred nezákonným zásahom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce“.   Sťažovateľ   sa   domáhal,   aby   žalovanému   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej republiky bola uložená povinnosť bez zbytočného odkladu prepustiť ho z útvaru policajného zaistenia a priznať mu náhradu trov konania. V odôvodnení návrhu sťažovateľ poukázal na rozhodnutie polície zo 7. mája 2012 o jeho zaistení na účely vrátenia v zmysle readmisnej dohody. Uviedol tiež, že 15. mája 2012 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky   s   tými   účinkami,   že   odo   dňa   požiadania   udelenia   azylu   sa   stal   žiadateľom o udelenie   azylu a   ako   takého   ho   nemožno   vrátiť na   územie Ukrajiny.   V čase   podania návrhu   bol   zaistený   už   87   dní.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   v   správnom   súdnictve existuje 7 odlišných typov súdnych konaní. V tomto členení sa základný dôraz kladie na ochranu   jednotlivca   pred   nezákonným   rozhodnutím   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ostatné   konania   patria   do   skupiny   ius   specialis.   Preto aplikácia   jednotlivých   špeciálnych   úprav   (najmä   obsiahnutých   v   tretej   až   piatej   hlave) prichádza do úvahy iba vtedy, ak nie je možné aplikovať rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy, teda na účely eliminácie súbežne aplikovaných dvoch alebo viacerých súdnych prieskumov v rámci odlišných typov súdnej ochrany na to isté správne konanie. Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy sa zakladá na nezastupiteľnej skutočnosti, že ukrátenie osoby na jej právach a právom chránených záujmoch nie je zapríčinené rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktoré v prípade tvrdeného zásahu musí logicky absentovať, ale toto ukrátenie je vyvolané   konaním   úradnej   osoby   orgánu   verejnej   správy,   pričom   toto   konanie   musí vykazovať   nezákonné   prvky   (§   250v   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Z   uvedeného   je nesporné,   že   právomoc   najvyššieho   súdu   na   rozhodnutie   o ochrane   pred   nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, nie je daná, keďže zásah orgánu verejnej správy obmedzujúci osobnú slobodu sťažovateľa v prerokovávanej veci vychádza z rozhodnutia polície sp. zn.   PPZ-HCP-SO11-73-013/2012 zo 7. mája 2012, na základe ktorého bol sťažovateľ zaistený, a to i napriek tomu, že proti tomuto rozhodnutiu nepodal opravný prostriedok. Za týchto okolností musel najvyšší súd vyhodnotiť návrh sťažovateľa ako návrh požadujúci neprípustný súdny prieskum, a preto konanie zastavil.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   f)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   31   Dohovoru   o právnom   postavení   utečencov   (vyhláseného   pod č. 319/1995 Z. z.) sa zmluvné štáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú bez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne   stíhať pre   nezákonný   vstup   alebo   pre   prítomnosť   utečencov,   ktorí   prichádzajú priamo z územia,   kde   ich   život   alebo ich   sloboda   boli ohrozené podľa   článku 1 tohto dohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov   uplatňovať   iné   obmedzenia,   než   sú   nevyhnutné,   a   takéto   obmedzenia   budú uplatňovať   iba   dovtedy,   kým   sa   ich   postavenie   v   štáte   neupraví   alebo   kým   nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu   a   všetky   potrebné   prostriedky   na   získanie   povolenia   na   vstup   do   iného   štátu.(ods. 2).

V zmysle   odporúčania   Rady   Európy   [Odporúčanie   Rady   ministrov   Rec(2003)5 zo 16.   apríla   2003]   sa   zaistenie   žiadateľov   o azyl   má   okrem   iného   uskutočniť   iba   po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej   slobody   (org.   measure   of   detention)   žiadateľov   o azyl   má   byť   pravidelne preskúmavané   súdom   v súlade   s čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (bod 4 a 5).

Podľa   §   90   ods.   2   písm.   b)   zákona   o   pobyte   cudzincov   zariadenie   je   povinné prepustiť   bez   zbytočného   odkladu   zaisteného   štátneho   príslušníka   tretej   krajiny,   1.   ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe právoplatného rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 10, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru.

Podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   najvyšší   súd   neposkytol   ochranu   jeho   právu na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 dohovoru, keďže sa odmietol meritórne zaoberať jeho návrhom.

Najvyšší   súd   je   toho   názoru,   že   sa   sťažovateľ   návrhom   domáhal   ochrany   pred nezákonným zásahom, ktorý spočíval v rozhodnutí polície zo 7. mája 2012, a preto neboli splnené podmienky konania.

Podľa názoru ústavného súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup   cudzincov   a   ich   pobyt   na   svojom   území.   Nevyhnutnou   súčasťou   tohto   práva   je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych   imigrantov.   Ich   zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

Ďalej treba považovať za podstatné, že ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru poskytuje ochranu osobám zbaveným slobody na základe ktoréhokoľvek z dôvodov uvedených v čl. 5 ods.   1   dohovoru.   Toto   ustanovenie   má   zvýšený   význam   v   prípadoch,   keď   k zbaveniu slobody došlo na základe rozhodnutia správneho orgánu, keďže zabezpečuje osobe zbavenej slobody   preskúmanie   takéhoto   rozhodnutia   nezávislým   súdom.   V   prípade,   že   už takéto prvotné rozhodnutie urobil súd (nie teda správny orgán), potom platí, že súdny prieskum požadovaný týmto ustanovením je už zahrnutý v pôvodnom rozhodnutí súdu o pozbavení slobody.

Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch.   Podľa   Európskeho súdu   pre ľudské   práva čl. 5 ods.   4 dohovoru   zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré – hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom – sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 9. januára 2003, § 88).

Podobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru poukázať na ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   Veľkej   komory,   29.   január   2008,   č.   13229/03   (najmä § 45), Amuur   proti   Francúzsku,   rozsudok,   25.   jún   1996,   č.   19776/92   (najmä   §   43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22. september 2009, č. 30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19. január 2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ prípismi svojho právneho zástupcu z 11. júna 2012 a z 24. júla 2012 požiadal útvar policajného zaistenia o prepustenie zo zaistenia s poukazom na to, že zákonné dôvody jeho zaistenia už pominuli. Keďže nedošlo k jeho prepusteniu na základe týchto žiadostí, obrátil sa na najvyšší súd postupom podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku. Je preto nepochybné, že sa sťažovateľ nedomáhal na najvyššom súde ochrany pred nezákonným zásahom, ktorý spočíval v rozhodnutí polície zo 7. mája 2012, ako to tvrdí najvyšší súd. Toto rozhodnutie podaným návrhom nenapádal, pretože sa v skutočnosti domáhal práva na periodickú   kontrolu   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   zaistenia.   Bol   totiž   toho   názoru,   že pôvodne existujúci dôvod zaistenia pominul.

Najvyšší súd obsah podaného návrhu vyhodnotil nesprávne, a preto predčasne dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné poskytnúť sťažovateľovi ochranu v konaní podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   je   vo   všeobecnosti   tej   mienky,   že   právo   na   periodickú   kontrolu dôvodnosti   zaistenia   je   výslovne   zakotvené   v   ustanovení   §   90   ods.   2   písm.   d)   zákona o pobyte cudzincov. Je teda nielen povinnosťou všeobecných súdov periodicky kontrolovať dôvodnosť   zaistenia,   ale túto   povinnosť   má   aj   príslušný   správny   orgán.   Ústavne,   resp. dohovoru konformný výklad by preto mal byť taký, že zaistená osoba má právo požiadať správny   orgán   o   preskúmanie   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   zaistenia,   pričom   tento   je povinný   o   takejto   žiadosti   vydať   rozhodnutie   so   všetkými   obsahovými   a   formálnymi náležitosťami   vrátane   poučenia   o   opravnom   prostriedku.   Zaistená   osoba   môže   potom následne podať návrh na preskúmanie takéhoto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší   súd   sa   vzhľadom   na   právny   názor,   ku   ktorému   dospel,   nezaoberal skúmaním   otázky,   či   prípisy   polície,   ktorými   táto   odpovedala   na   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie zo zaistenia, bolo treba z právneho hľadiska považovať za rozhodnutia či nie, keďže nespĺňali všetky náležitosti rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Preto treba považovať   za   predčasný   a   zároveň   arbitrárny   záver,   podľa   ktorého   neboli   splnené podmienky   na   meritórne   rozhodnutie   v   konaní   podľa   §   250v   Občianskeho   súdneho poriadku. Došlo tým k porušeniu práva sťažovateľa na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 10 Sžz 3/2012 z 22. augusta 2012 (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   bol   4.   septembra   2012   prepustený   zo   zaistenia, neprichádza už do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Je to tak preto, že o zaistení možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú (mutatis mutandis I. ÚS 204/05, II. ÚS 595/2012).

Sťažovateľ uplatnil nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to vo výške po 20 000 € od najvyššieho súdu a od útvaru policajného zaistenia.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   2   000   € od najvyššieho súdu ako náhradu za nemateriálnu ujmu, ktorú utrpel tým, že pochybením najvyššieho   súdu   došlo   k   úplnému   zmareniu   jeho   práva   na   preskúmanie   dôvodnosti ďalšieho   trvania   jeho   zaistenia.   Vychádzal   pritom   z   okolností   prípadu,   následku,   ktorý nastal a princípu spravodlivosti (bod 3 výroku nálezu).

Pokiaľ sťažovateľ uplatnil voči najvyššiemu súdu nárok prevyšujúci sumu 2 000 €, v zmysle uvedeného mu nebolo možné vyhovieť. Rovnako nebolo možné vyhovieť nároku uplatnenému voči útvaru policajného zaistenia, keďže sťažnosť sa týkala konania vedeného najvyšším súdom (bod 5 výroku nálezu).

Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom. Ústavný súd mu priznal sumu 407,55 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 127,16 €, ako aj za jeden úkon v roku 2013 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) v sume 130,16 €. Napokon mu patrí aj režijný paušál dvakrát po 7,63 € a jedenkrát 7,81 € (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013