znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 557/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   D.,   L.,   Č.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   A., Advokátska kancelária JUDr. A., s. r. o., T., vo veci namietaného porušenia práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Sžo 192/2010 zo 14. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. novembra   2011   doručená   sťažnosť   M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods.   2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 192/2010 zo 14. júla 2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. novembra 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Sťažovateľ je výlučný vlastník stavby D. súp. č.... na parcele č.... zapísanej v katastri nehnuteľností na LV č.... v k. ú. P., ktorá priamo susedí s výstavbou „K. P.“ na pozemkoch parc. č. KN... a... v k. ú. P. stavebníka M., P. Obec S... vydala rozhodnutie o umiestnení stavby „N. + inžinierske siete“ pod č. j.... zo dňa 15. 06. 2007 (ďalej ako len „územné rozhodnutie“).

Obec S. vydala dňa 14. 10. 2009 rozhodnutie pod číslom č. j...., ktorým sa dodatočne povolila stavba „K. P.“ (ďalej ako len „dodatočné stavebné povolenie“).

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   dňa   6.   11.   2009   odvolanie   o   ktorom rozhodol druhostupňový orgán a to Krajský stavebný úrad v Trenčíne rozhodnutím spis. zn. KSÚ   2010-142/314-1/Pa   zo   dňa   21.   1.   2010,   ktorým   zamietol   odvolanie   sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu o dodatočnom povolení stavby.

Sťažovateľ sa žalobou v správnom súdnictve domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedených   rozhodnutí   správnych   orgánov   a   o   tejto   rozhodol   Krajský   súd   v   Trenčíne rozsudkom sp. zn. 11 S/32/2010 zo dňa 12. 05. 2010 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol, pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tak,   že   meranie   odstupovej   vzdialenosti   v   časti umiestnenej   markízy   (ktorú   sťažovateľ   považuje   za   protiľahlú   stenu)   tak   ako   to   urobil sťažovateľ   je   v   rozpore   s   §   6   ods.   7   vyhl.   č.   532/2002   Z.   z.,   pretože   markíza   netvorí obvodovú stenu stavby, nevyčnieva po celej dĺžke obvodovej steny a má nepravidelný tvar. Táto   námietka   nebola   podľa   súdu   podložená   objektívnym   dôkazom   a   preto   na   ňu   súd v štádiu konania o dodatočné povolenie stavby neprihliadol.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR   rozsudkom   spis.   zn.   5   Sžo/192/2010   zo   dňa   14.   7.   2011,   ktorým   potvrdil   rozsudok prvostupňového súdu. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že podľa odvolacieho súdu mal sťažovateľ   námietku   o   nedodržaní   odstupovej   vzdialenosti   stavieb   uplatniť   v   územnom konaní.».

Podľa   názoru   sťažovateľa „Zo   znenia   územného   rozhodnutia...   vyplýva,   že   pre umiestnenie stavby je určená okrem iného podmienka vzájomnej odstupovej vzdialenosti medzi   stavbami   tak,   že   bočná   stavebná   čiara   je   vo   vzdialenosti   8,00   m   od   pozemku s parc. č.... Sťažovateľ po celý čas namietal, že takto určená odstupová vzdialenosť medzi stavbami nebola a nie je dodržaná, pretože pri meraní sa musí zohľadniť vystupujúca časť stavby   v   zmysle   §   6   ods.   7   vyhl.   č.   532/2002   Z.   z.,   ktoré   definuje   odstupy   stavieb jednoznačne   a   to   tak,   že   vzájomné   odstupy   a   vzdialenosti   treba   merať   na   najkratších spojniciach   medzi   vonkajšími   povrchmi   obvodových   stien,   ďalej   od   hraníc   pozemkov a okrajov pozemnej komunikácie. Vystupujúca časť stavby sa zohľadňuje, ak vystupuje viac ako 1,5 m od steny. V projektovej dokumentácii schválenej v stavebnom konaní, v územnom rozhodnutí   a   v   dodatočnom   stavebnom   povolení   je   jednoznačne   takouto   vystupujúcou časťou terasa na prvom nadzemnom podlaží, ktorá vystupuje od steny stavby K. o viac ako 3 metre, čím v znení ust. § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z. zmenšuje odstupovú vzdialenosť na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov z deklarovanej vzdialenosti 8 m, ktorá má byť záväznou z   územného   rozhodnutia   a   dodatočného   stavebného   povolenia.   Správne   orgány   a   súdy pochybili, keď pri posudzovaní tejto vzájomnej odstupovej vzdialenosti vôbec nepostupovali podľa celého znenia ust. § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z. a to najmä tým, že sa dôsledne neriadili znením druhej vety tohto ustanovenia. Podľa tohto ustanovenia sa musí zohľadniť vystupujúca časť stavby, ak vystupuje viac ako 1,5 m od steny a v tomto prípade vystupuje o viac   ako   3   metre   a   preto   sa   zohľadniť   mala   pri   meraní   odstupovej   vzdialenosti   medzi stavbami. V tomto smere sú nesprávne závery súdov v tom smere, podľa ktorých markíza netvorí   obvodovú   stenu   stavby,   nevyčnieva   po   celej   dĺžke   obvodovej   steny   a má nepravidelný   tvar.   Ustanovenie   §   6   ods.   7   vyhl.   č.   532/2002   Z.   z.   neumožňuje   vylúčiť zohľadnenie vystupujúcej časti stavby, ktorá vystupuje o viac ako 1,5 m len preto, že táto vystupujúca časť stavby netvorí obvodovú stenu stavby, nevyčnieva po celej dĺžke obvodovej steny a má nepravidelný tvar.

V územnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu tohto územného rozhodnutia a ani proti samotnému územnému rozhodnutiu sťažovateľ nevznášal námietky z dôvodu, že mal za to, že umiestnenie stavby bude v súlade so znením územného rozhodnutia, t. j. že bude dodržaná vzájomná odstupová vzdialenosť 8,00 m.

Krajský súd v Trenčíne odôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby sťažovateľa tak, že markíza netvorí obvodovú stenu stavby, nevyčnieva po celej dĺžke obvodovej steny a má nepravidelný tvar. Naproti tomu Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok   prvostupňového   súdu   odôvodnil   odlišne   a   to   tak,   že námietky   mal   sťažovateľ uplatniť v územnom konaní.“.

3. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom rozhodol o porušení označených základných práv.

4. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 192/2010 zo 14. júla 2011 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11 S 32/2010-58 z 12. mája 2010.

Z podstatnej   časti odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že «Predmetom preskúmavania súdom v prejednávanej veci je rozhodnutie vydané v stavebnom konaní - dodatočné stavebné povolenie k stavbe K. P., postaveného na parc. č.... a... v katastrálnom území P. pre stavebníka M. P. s tým, že táto stavba susedí so stavbou D. v P., súpis. č...., k. ú. Púchov, zapísanej na LV č...., ktorej vlastníkom je žalobca.

V   stavebnom   konaní,   ako   aj   následne   v   konaní   pred   súdom   vzniesol   žalobca opakovane   námietky   voči   nedodržaniu   odstupu   medzi   stavbami,   ktorý   bol   v   územnom rozhodnutí ustanovený na 8 metrov medzi protiľahlými stenami, a voči zaisteniu a kapacite parkovacích miest s ohľadom na plánované využívanie novej stavby K. (K. P., pozn.).S   oboma   týmito   námietkami   sa   vyporiadavali   ako   správne   orgány   v   stavebnom konaní, tak aj krajský súd v rámci preskúmavania zákonnosti ich rozhodnutí a konaní im predchádzajúcim, pričom aj stavebné úrady a aj krajský súd dospeli k zhodnému záveru, že námietky žalobcu sú neopodstatnené, pretože mali byť uplatnené ešte v konaní o umiestnení stavby   (územnom   konaní),   do   ktorého   ich   žalobca   nenamietal   a   ani   nepodal   opravný prostriedok voči územnému rozhodnutiu.

Faktickému začatiu výstavby v takom rozsahu, ako v prejednávanej veci nutne musia predchádzať dve samostatné uzavreté konania - územné konanie o umiestnení stavby (§ 32 a nasl. stavebného zákona) a stavebné konanie (§ 54 a nasl. stavebného zákona). Vydanie územného rozhodnutia o povolení stavby je pritom podmienkou pre vydanie rozhodnutia v stavebnom konaní.

Samostatnosť územného konania je tiež vyjadrená v § 36 ods. 1 stavebného zákona, ktorý   ukladá   stavebnému   úradu   povinnosť   do   siedmich   dní   odo   dňa,   keď   je   žiadosť o územné   rozhodnutie   úplná,   oznámiť   začatie   územného   konania   dotknutým   orgánom a všetkým známym účastníkom a nariadi ústne pojednávanie spojené spravidla s miestnym zisťovaním a súčasne upozorní účastníkov, že svoje námietky a pripomienky môžu uplatniť najneskoršie pri ústnom pojednávaní, inak že sa na ne neprihliadne. Následne § 61 ods. 1 veta   druhá   ukladá   stavebnému   úradu   povinnosť   neprihliadať   v   stavebnom   konaní   na pripomienky a námietky, ktoré boli alebo mohli byť uplatnené v územnom konaní alebo pri prerokúvaní územného plánu zóny.

V územnom rozhodnutí vymedzí stavebný úrad územie na navrhovaný účel a určí podmienky,   ktorými   sa   zabezpečia   záujmy   spoločnosti   v   území,   najmä   súlad   s   cieľmi a zámermi územného plánovania, vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení   v   území   a   predovšetkým   starostlivosť   o   životné   prostredie   včítane architektonických a urbanistických hodnôt v území a rozhodne o námietkach účastníkov konania. V rozhodnutí o umiestnení stavby si v odôvodnených prípadoch stavebný úrad môže vyhradiť predloženie podrobnejších podkladov, projektovej dokumentácie alebo jej časti;   podľa   nich   môže   dodatočne   určiť   ďalšie   podmienky,   ktoré   sa   musia   zahrnúť   do stavebného   povolenia.   Rozhodnutím   o   umiestnení   stavby   určuje   stavebný   pozemok, umiestňuje   sa   stavba   na   ňom,   určujú   sa   podmienky   na   umiestnenie   stavby,   určujú   sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia. Umiestnenie stavby sa vyznačí v grafickej prílohe územného rozhodnutia (§ 39 a § 39a ods. 1 stavebného zákona).

Po právoplatnom skončení územného konania, konania o umiestnení stavby, možno pristúpiť   k   stavebnému   konaniu,   v   ktorom   stavebný   úrad   koná   a   rozhoduje   o   vydaní stavebného povolenia pre danú stavbu. Stavebné povolenie alebo ohlásenie stavebnému úradu sa vyžaduje pre uskutočňovanie stavieb, ich zmien a udržiavacích prác na nich, pričom stavebné povolenie sa vyžaduje, pokiaľ tento zákon a vykonávacie predpisy k nemu alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, pri stavbách každého druhu bez zreteľa na ich stavebnotechnické vyhotovenie, účel a čas trvania; stavebné povolenie sa vyžaduje aj pri zmene stavieb, najmä pri prístavbe, nadstavbe a pri stavebných úpravách (§ 54 a § 55 ods. 1 stavebného zákona).

V   stavebnom   povolení   určí   stavebný   úrad   záväzné   podmienky   uskutočnenia a užívania stavby a rozhodne o námietkach účastníkov konania. Stavebný úrad zabezpečí určenými   podmienkami   najmä   ochranu   záujmov   spoločnosti   pri   výstavbe   a   pri   užívaní stavby, komplexnosť stavby, dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, prípadne ich predpisov a technických noriem a dodržanie požiadaviek určených dotknutými orgánmi,   predovšetkým   vylúčenie   alebo   obmedzenie   negatívnych   účinkov   stavby   a   jej užívania na životné prostredie (§ 66 ods. 1 stavebného zákona).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho   spisu   stotožnil   s   právnym   názorom   vysloveným   v   preskúmavanom rozhodnutí žalovaného a v odvolaním napadnutom rozsudku krajského súdu, že námietky, ktoré žalobca uplatňuje sú námietkami voči územnému konaniu a územnému rozhodnutiu, a preto na ne vo fáze stavebného konania nie je možné prihliadať.

Žalobca vo svojom odvolaní namietal nesprávny postup krajského súdu spočívajú v nevyporiadaní sa s námietkou, že projektová dokumentácia pre územné konanie v rozpore s § 8 ods. 3 vyhl. č. 532/2002 Z. z. a v rozpore s STN 736056 a STN 736110 neobsahovala riešenie parkovania návštevníkov K., a preto nemohol kvalifikovane uplatniť námietky voči úprave parkovania.

Územné a aj stavebné konanie sa okrem osobitného predpisu, stavebného zákona, riadia tiež všeobecnými predpismi o správnom konaní, konkrétne zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), ktorý upravuje najmä základné zásady správneho konania za účelom zaistenia ochrany procesných práv účastníka konania (§ 3 a § 4 správneho poriadku). Základnou ideou   je   umožniť   účastníkovi   konania   riadne   sa   zúčastniť   na   konaní,   byť   informovaný o úkonoch správneho orgánu tak, aby jeho vec bola prejednaná v čo najkratších možných lehotách, v súlade so zákonom. Súčasťou tohto práva je tiež právo na riadne odôvodnené rozhodnutie (§ 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).

Požiadavka riadneho odôvodnenia vyžaduje od správneho orgánu vypracovať také odôvodnenie rozhodnutia, aby z neho bolo zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia (§ 47 ods. 3   správneho   poriadku).   Pokiaľ   odôvodnenie   rozhodnutia   nespĺňa   tieto   zákonom ustanovené náležitosti, nemožno naň hľadieť ako na zákonné.

Námietka   žalobcu,   že   v   dôsledku   nedostatočných   podkladov,   resp.   dôvodov, územného   konania   nemohol   voči   postupu stavebného úradu v   ňom   riadne   brániť   svoje práva podaním námietok, resp. iných opravných prostriedkov, je aj v prípade jej dôvodnosti v tomto štádiu konania už bezpredmetná. Práve to, že na základe obsahu administratívneho spisu v územnom konaní a na základe územného rozhodnutia nemohol podať kvalifikovane podať príslušné opravné prostriedky, mal ako vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred správnym úradom namietať v rámci územného konania, t. j. do právoplatnosti územného rozhodnutia. Žalobca tieto vady v územnom konaní nenamietal a voči územnému rozhodnutiu nepodal žiaden opravný prostriedok vrátane postupu podľa § 244 a nasl. OSP. Krajský   súd   preskúmavajúci   zákonnosť   rozhodnutia   vydaného   v   nadväzujúcom stavebnom konaní nebol povinný túto námietku preskúmavať, pretože sa týka iného, už právoplatne ukončeného správneho konania.

Žalobca ďalej nesúhlasil so spôsobom, ktorým sa krajský súd vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa odstupov medzi oboma stavbami,   t.   j.   stavbou K.   a stavbou K. Poukazoval   pritom   na   nedodržanie   §   6   ods.   7   vyhl.   č.   532/2002   Z.   z.,   v zmysle   ktorej vzájomné odstupy a vzdialenosti treba merať na najkratších spojniciach medzi vonkajšími povrchmi obvodových stien, ďalej od hraníc pozemkov a okrajov pozemnej komunikácie. Vystupujúca časť stavby sa zohľadňuje, ak vystupuje viac ako 1,50 m od steny.

Citovaná vyhláška č. 532/2002 Z. z. ustanovuje podrobnosti o:

a) všeobecných technických požiadavkách na výstavbu, ktorými sú požiadavky na územnotechnické   riešenie   výstavby,   požiadavky   na   stavebnotechnické   riešenie   stavby a požiadavky na účelové riešenie stavby,

b) všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (§ 1), pričom   v   zmysle   jej   ustanovení   sa   postupuje   pri   projektovaní   a   schvaľovaní územnoplánovacích   podkladov   a   územnoplánovacej   dokumentácie   a   pri   umiestňovaní, projektovaní, povoľovaní, uskutočňovaní, kolaudovaní, užívaní a odstraňovaní stavby (§ 2 ods. 1).

Ustanovenie   §   6   ods.   7   vyhl.   č.   532/2002   Z.   z.   je   z   hľadiska   členenia   vyhlášky zaradený   do   jej   prvej   časti   „Územnotechnické   požiadavky   na   výstavbu“,   ktoré   svojou povahou zodpovedajú požiadavkám riešeným v rámci územného konania (vplyv na životné prostredie, umiestnenie stavby, odstupy stavieb, oplotenie, napojenie na siete a rozvody, a pod.). Požiadavky týkajúce sa stavebného konania, teda požiadavky na stavbu osebe, rieši druhá časť vyhlášky „Stavebnotechnické požiadavky na stavbu, technické zariadenia stavby a úžitkové vlastnosti stavby“. Otázka umiestnenia stavby vrátane jej odstupov od hraníc pozemku a od susedných stavieb, rovnako ako otázka rozptylovej, odstavnej a parkovacej plochy, je predmetom územného konania. Z tohto dôvodu akékoľvek námietky smerujúce voči vzájomným odstupom stavieb, medzi ktoré patrí aj námietka žalobcu o porušení § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z., je nutné uplatniť v zmysle § 36 ods. 1, 2 a § 61 ods. 1 stavebného zákona v územnom konaní.

Predmetom   súdneho   konania   vo   veci   žalobcu   je   preskúmavanie   zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KSU 2010-142/314-1 /Pa z 21. januára 2010 a postupu, ktorý mu predchádzal. Preskúmavané rozhodnutie je rozhodnutím vydaným v stavebnom konaní, a preto je rozsah preskúmavania limitovaný výlučne na postup žalovaného a stavebného úradu   prvého   stupňa   v   stavebnom   konaní.   Súdy   preto   nemôžu   preskúmavať   zákonnosť a správnosť   rozhodnutia   a   postupu   stavebných   úradov   v   územnom   konaní,   ktoré   bolo právoplatne skončené. Územné konanie, hoci predchádzalo stavebnému konaniu a týkalo sa umiestnenia   stavby,   o   ktorej   povolenie   sa   koná   v   stavebnom   konaní,   je   samostatným konaním.   Po   jeho   právoplatnom   skončení   doň   nemožno   vstupovať   s   výnimkou   §   41 stavebného zákona, na čo v prejednávanej veci nie sú dané predpoklady.

Je   preto   tiež   irelevantná   námietka   žalobcu,   že   orgány   nesprávny   pochopili   jeho tvrdenie o nedodržaní odstupu medzi stavbami tak, že považuje hranu markízy za protiľahlú stenu,   hoci   on   uvádzal,   že   ide   o   vystupujúcu   časť   stavby,   ktorá   ale   podľa   §   6   ods.   7 vyhl. 532/2002 Z. z,, respektíve akým spôsobom súd vykladal termín „markíza“. Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   však   na   margo   tohto   pojmu   dodáva,   že   stavebná   povaha „markízy“ je zrejmá z obsahu administratívneho spisu.».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podstatou sťažnosti postrádajúcou akúkoľvek ústavnoprávnu argumentáciu napriek zastupovaniu   advokátom   je nesúhlas sťažovateľa   s výkladom   a aplikáciou   podústavných a podzákonných   ustanovení   −   §   6   ods.   7   vyhlášky   Ministerstva   životného   prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických   požiadavkách   na   výstavbu   a   o   všeobecných   technických   požiadavkách   na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie, s tým, že najvyšší súd, ako aj ostatné súdy a správne orgány nepostupovali podľa celého jeho znenia „najmä tým, že sa dôsledne neriadili znením druhej vety tohto ustanovenia“.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil   rozdielnosť   a samostatnosť   jednotlivých   konaní   −   územného   konania,   konania o umiestnení   stavby   a stavebného   konania.   Závery   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých sťažovateľom uplatnené námietky o vzájomnej odstupovej vzdialenosti medzi stavbami sú námietkami proti územnému konaniu a územnému rozhodnutiu a v stavebnom konaní na ne nemožno prihliadať [§ 61 ods. 1 tretia veta zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), pozn.], sa javia ako logické a presvedčivé.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mohol   a   mal   svoje   námietky   uplatniť v územnom   konaní   [najneskoršie   v   rámci   ústneho   pojednávania   spojeného   spravidla s miestnym zisťovaním (§ 36 ods. 1 stavebného zákona) alebo v lehote určenej stavebným úradom v prípade upustenia od ústneho pojednávania (§ 36 ods. 2 stavebného zákona)], čo neurobil   a územné   konanie   bolo   právoplatne   skončené. Za   týchto   okolností   záver najvyššieho   súdu   o nemožnosti   preskúmavania   zákonnosti   a správnosti   rozhodnutia a postupu stavebného úradu   nemožno považovať za arbitrárny či   zjavne neodôvodnený. Ústavný súd preto nemal dôvod do rozsudku najvyššieho súdu zasiahnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011