znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 556/2021-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Szőllőssym, Mlynská 28, Košice, proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č. k. 37 C 18/2019-955 z 21. júla 2021 takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 37 C 18/2019-955 z 21. júla 2021 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 37 C 18/2019-955 z 21. júla 2021 z r u š u j e a v e c v r a c i a Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 460,90 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. októbra 2021 domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 37 C 18/2019-955 z 21. júla 2021 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v konaní vedenom na okresnom súde o určenie, že v žalobe špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva.

Okresný súd rozsudkom č. k. 37 C 18/2019 z 15. januára 2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 168/2020 z 15. októbra 2020 žalobu sťažovateľky zamietol a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Okresný súd následne uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. 37 C 18/2019-910 zo 4. marca 2021 v spojení s napadnutým uznesením zaviazal sťažovateľku uhradiť žalovaným trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku za odvolanie v sume 99,50 eur, z poplatku za dovolanie v sume 199 eur, náhrady trov právneho zastúpenia v sume 9 020,71 eur a napokon náhrady trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume 603,15 eur.

4. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že rozhodnutie o výške trov konania bolo založené na aplikácii § 9 ods. 1 a § 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Okresný súd v napadnutom uznesení navyše argumentoval rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 MCdo 10/2012 z 15. novembra 2012 a tiež rozhodnutím ústavného súdu č. k. II. ÚS 478/2014 z 18. marca 2015. Okresný súd odôvodnenie aplikácie § 10 vyhlášky zhrnul takto: „... predmetom konania bolo určenie, že nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti do dedičstva po nebohom poručiteľovi... pri ktorom bolo možné hodnotu (cenu) predmetu sporu nepochybne vyjadriť v peniazoch. Právna zástupkyňa žalovaných v 1. a 2. rade vychádzala pri určovaní hodnoty nehnuteľností z kúpnej ceny, za ktorú boli predmetné nehnuteľnosti prevedené...“

5. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 556/2021 z 2. decembra 2021 ju podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie. Ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práv uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 37 C 18/2019-910 zo 4. marca 2021v rámci predbežného prerokovania odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.

II.

Argumentácia sťažovateľky

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že okresný súd postupoval nesprávne pri vyčíslení výšky (právoplatne priznaného) nároku na náhradu trov konania, ktorý našiel svoje zhmotnenie vo výroku napadnutého uznesenia, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí a vidí v ňom porušenie svojich práv. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd mal postupovať v zmysle § 11 vyhlášky namiesto nesprávnej aplikácie § 10 vyhlášky.

III.

Vyjadrenie okresného súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky

7. Predseda okresného súdu vyjadrenie k ústavnej sťažnosti doručil ústavnému súdu 29. decembra 2021 a uviedol, že okresný súd rozhodoval v súlade s platnými právnymi predpismi a na základe vykonaných dôkazov. Predseda okresného súdu vyjadrenie zákonnej sudkyne nepriložil z dôvodu jej zákonnej neprítomnosti.

8. Ústavný súd sa pokúsil doručiť oznámenie o podanej ústavnej sťažnosti aj osobám zúčastneným v konaní pred ústavným súdom. Zásielky sa však ústavnému súdu vrátili s označením „adresát neznámy“.

9. Ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľky vyjadrenie okresného súdu, ktoré mu bolo doručené 11. apríla 2022. Ústavný súd dal sťažovateľke možnosť na podanie repliky do 10 dní od doručenia výzvy. Sťažovateľka možnosť podať repliku v konaní pred ústavným súdom nevyužila.

IV.

Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

10. Podstata námietok uplatnených v ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu je, že v prípade výpočtu výšky trov konania okresný súd nesprávne aplikoval vyhlášku.

11. V zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

12. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

13. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba výnimočne, však neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľov, ktorí sa v tejto súvislosti na ústavný súd obrátia. Ústavný súd už v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, a to napríklad v prípadoch nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. vyhlášky (II. ÚS 82/09, I. ÚS 119/2012, II. ÚS 536/2018, IV. ÚS 431/2018), ako aj v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych záverov všeobecného súdu (I. ÚS 423/2010).

14. Ústavný súd vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania judikoval, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť postupom všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle, a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné (IV. ÚS 348/2011, IV. ÚS 341/2012, II. ÚS 837/2015).

15. V náleze sp. zn. I. ÚS 119/2012 ústavný súd uviedol, že pokiaľ sú vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto suma považuje za základ pre tarifnú odmenu advokáta, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva. Explicitná kogentná úprava § 9 ods. 1 vyhlášky vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Možno teda z uvedeného vyvodiť, že pokiaľ sú vec alebo plnenie, ktoré je predmetom daného právneho úkonu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto hodnota považuje za základ na určenie tarifnej odmeny advokáta (I. ÚS 176/2017).

16. Otázku oceniteľnosti predmetu konania, zohľadňujúc vlastnú judikatúru ústavného súdu, je potrebné skúmať v každom prípade jednotlivo so zreteľom na účinky meritórneho rozhodnutia súdu na strany konania (porov. II. ÚS 226/2012, II. ÚS 492/2013, I. ÚS 92/2020, I. ÚS 111/2020).

17. Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd s otázkou oceniteľnosti predmetu konania nevysporiadal spôsobom zodpovedajúcim garanciám obsiahnutým v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Okresný súd v napadnutom uznesení v súvislosti s námietkami sťažovateľky, odkazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 MCdo 10/2012 z 15. novembra 2012, uviedol, že nie je možné pri určovaní výšky trov konania, resp. tarifnej odmeny využiť analógiu so zákonom č. 71/1992 Zb. Zákon Slovenskej národnej rady o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Ďalej okresný súd poukázal na rozhodnutie ústavného súdu č. k. II. ÚS 478/2014 z 18. marca 2015, z ktorého napokon pri rozhodovaní, či aplikovať § 10 ods. 1 alebo § 11 ods. 1 vyhlášky aj vychádzal. V tejto súvislosti ale ústavný súd poukazuje na podstatný rozdiel relevantný pre posúdenie veci, a to že v prípade rozhodnutia ústavného súdu, ktorým okresný súd odôvodňoval svoje rozhodnutie, išlo priamo o určenie vlastníckeho práva. V prípade sťažovateľky však o takéto určenie nejde. V danej veci je nesporné, že sťažovateľka žalobou požadovala určenie, že konkrétne nehnuteľnosti patria do dedičstva.

19. Predmetom sporu od jeho začatia nebola nehnuteľnosť ako vec oceniteľná peniazmi, ale určenie, že táto patrí do dedičstva. Predmetom sporu tak nebola vec alebo právo, ktoré možno oceniť peniazmi. Tento záver ústavný súd odôvodňuje tým, že prípadný úspech v podobe vyhovenia takejto žalobe by sa neprejavil v majetkovej sfére žiadnej zo strán konania. Až následným dedičským konaním po stanovení okruhu dedičov by sa k danej nehnuteľnosti ustálil vlastnícky vzťah.

Inými slovami, vždy keď je predmetom konania určenie, že veci patria do dedičstva po nebohom poručiteľovi, nemožno tento predmet oceniť peniazmi, pretože v tomto konaní sa nerieši otázka existencie vlastníckeho práva k danej veci pre žalobcu (táto sa rieši až v samostatnom dedičskom konaní, v ktorom súd určuje, ktorý z dedičov sa stane vlastníkom veci), v dôsledku čoho možno vychádzať z tarifnej hodnoty veci ustanovenej v § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky (k tomu pozri aj I. ÚS 320/2017, IV. ÚS 5/2021).

20. Okresný súd v napadnutom uznesení formalistickým a arbitrárnym spôsobom rozhodol, že predmetom celého konania bolo určenie, či nehnuteľnosť v hodnote 82 984,80 eur patrí do dedičstva, a aplikoval na celé konanie tarifnú hodnotu vychádzajúcu z tejto hodnoty nehnuteľnosti.

21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresný súd neposúdil skutočný obsah predmetu konania, aplikoval vyhlášku nesprávnym spôsobom a svoj záver nevhodne podporil nálezom ústavného súdu nesúvisiacim s prejednávanou vecou, čím došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

22. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci okresnému súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (výrok 2). Okresný súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

23. Úlohou okresného súdu bude opätovne posúdiť s ohľadom na závery ústavného súdu skutočný predmet celého konania, následne sa vysporiadať s otázkou jeho oceniteľnosti, resp. neoceniteľnosti a primerane aplikovať príslušné ustanovenia vyhlášky.

24. V závere ústavný súd dodáva, že spôsob určovania výšky trov právneho zastúpenia je upravený vyhláškou ako podzákonnou normou, na ktorú procesný kódex priamo neodkazuje, ktorej aplikácia nie je výslovne zakotvená v procesnom kódexe. Odmena za právne zastúpenie sporovej strany advokátom patrí medzi trovy konania, ktorými sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (§ 251 Civilného sporového poriadku). Z hľadiska účelnosti trov patrí strane náhrada odmeny vo výške určenej vyhláškou.

25. Uznesenie o výške trov konania je rozhodnutím konajúceho súdu, je spôsobilým exekučným titulom, a preto musí rovnako spĺňať požiadavky kladené na súdne rozhodnutia z hľadiska ich zákonnosti a s tým súvisiacej preskúmateľnosti a ústavnej udržateľnosti. Táto požiadavka je zosilnená o to viac, ak jednotlivé ustanovenia vyhlášky (advokátskej tarify) eventuálne pripúšťajú rozdielny výklad. Práve v týchto prípadoch je úlohou všeobecného súdu svoj právny názor odôvodniť logicky a dôsledne. Nie je žiaduce, ak okresný súd rezignuje na svoju úlohu ochrancu základných práv a slobôd účastníkov konania a k rozhodovaniu o výške náhrady trov konania pristúpi s vyššou benevolenciou ako k rozhodovaniu v merite veci.

V.

Trovy konania

26. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 460,90 eur.

27. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky. Sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2021 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2022

Jana Laššáková

predsedníčka senátu