SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 556/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti TARQUS, s. r. o., Imatra 2445/1, Zvolen, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Krchňavou, Advokátska   kancelária,   Rudlovská   cesta   47,   Banská   Bystrica,   pre   namietané   porušenie čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica a jeho uznesením č. k. 1 K 76/2013-226 z 23. mája 2014, postupom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   a   jeho   uznesením   sp.   zn.   43   CoKR   26/2014 zo 14. augusta   2014,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   jeho uznesením sp. zn. 5 Obdo 55/2014 z 27. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti TARQUS, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015 doručená sťažnosť spoločnosti TARQUS, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“)   a   jeho   uznesením   č.   k.   1   K   76/2013-226   z   23.   mája   2014, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn.   43   CoKR   26/2014   zo   14.   augusta   2014,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 5 Obdo 55/2014 z 27. novembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. marca 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že na návrh spoločnosti Waldviertler Sparkasse Bank AG, Sparkassenplatz 3, Zwettl, Rakúska republika (ďalej len „navrhovateľka“), bol uznesením okresného súdu č. k. 1 K 76/2013-226 z 23. mája 2014 vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľky. Navrhovateľka v návrhu uviedla, že má voči sťažovateľke splatnú pohľadávku vo výške 1 196 529,12 €, ako aj vo výške 1 808,88 Kč. Úpadok sťažovateľky preukazovala existenciou ďalších veriteľov. Navrhovateľka tiež tvrdila, že jej pohľadávku sťažovateľka uznala vykonateľnou notárskou zápisnicou sp. zn. N 181/2008, Nz 17440/2008, NCR1s 17266/2008 z 25. apríla 2008 (ďalej len „notárska zápisnica“), ktorú spísala notárka JUDr. Anna Máčajová.

Sťažovateľka popierala nárok navrhovateľky ako svojho veriteľa, popierala účinnosť notárskej zápisnice a namietala nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľky. Sťažovateľka tvrdila, že navrhovateľka nie je jej veriteľkou a nemá voči nej tvrdené splatné pohľadávky. Uvedená   pohľadávka   mala   predstavovať   nesplatenú   časť   úveru   a   úrokov   poskytnutých navrhovateľkou sťažovateľke na základe zmluvy o úvere zo 16. apríla 2008 v znení dvoch dodatkov. Úver sa mal stať splatným na základe odstúpenia navrhovateľky od úverovej zmluvy, k čomu malo dôjsť 28. mája 2010, avšak podľa názoru sťažovateľky odstúpením od úverovej zmluvy táto nezanikla, pričom otázka trvania úverového zmluvného vzťahu je predmetom   konania   vedeného   Okresným   súdom   Zvolen   pod   sp.   zn.   14 C   1/2013,   kde sťažovateľka žiada určiť, že zmluva o úvere trvá a nezanikla odstúpením navrhovateľky od zmluvy 28. mája 2010.

Ďalej   sťažovateľka   tvrdí,   že   navrhovateľka   nemá   voči   nej   splatné   pohľadávky v uplatnených sumách. Pohľadávka vo výške 1 196 529,12 € mala predstavovať nesplatenú časť úveru a úrokov poskytnutých sťažovateľke, pričom pohľadávka sa mala stať splatnou odstúpením navrhovateľky od úverovej zmluvy s účinnosťou od 7. júna 2010. V konaní vedenom   Okresným   súdom   Zvolen   pod   sp.   zn.   14   C   1/2013   sa   sťažovateľka   domáha určenia, že zmluva o úvere trvá a že odstúpením od zmluvy nezanikla.

V konaní o vyhlásenie konkurzu sťažovateľka tvrdila, že pohľadávka navrhovateľky vyčíslená ku dňu odstúpenia od zmluvy nie je splatná, pretože odstúpenie navrhovateľky od úverovej   zmluvy   je   neplatné.   Sťažovateľka   v   konaní   namietala   aj   výšku   pohľadávky navrhovateľky. Preto spornou je tak výška pohľadávky, ako aj jej splatnosť. Sporná je aj platnosť   uznania   dlhu   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   je   notárska   zápisnica. Uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 10 Er 4/2012-17 z 9. októbra 2012 bola zmietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe notárskej zápisnice. Okresný súd Zvolen dospel k záveru, že uznanie dlhu obsiahnuté v notárskej zápisnici nie je platným úkonom, čo viedlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi. Toto uznesenie bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 41 CoE 97/2013 z 20. augusta 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, avšak toto ďalšie konanie bolo zastavené z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok sťažovateľky.

Napriek načrtnutému stavu (ako to už bolo uvedené) okresný súd konkurz vyhlásil.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   1   K   76/2013-226 z 23. mája 2014 odvolanie, v ktorom namietala nepreskúmateľnosť uznesenia, jeho rozpor so zákonom a so zisteným skutkovým stavom, ale aj odňatie možnosti konať pred súdom. Podľa názoru sťažovateľky sa okresný súd jej námietkami nezaoberal vrátane námietky nedostatku   aktívnej   legitimácie   navrhovateľky   a   námietky   spornosti   pohľadávky. Z uznesenia nevyplýva, prečo bola pohľadávka navrhovateľky považovaná za nespornú a jej aktívna legitimácia považovaná za preukázanú.

Nepreskúmateľnosť uznesenia sama osebe znamená odňatie práva účastníka konať pred súdom. K odňatiu možnosti konať pred súdom však došlo aj tým, že okresný súd vychádzal z dôkazov, ktoré navrhovateľka predložila po poslednom pojednávaní konanom 3.   marca   2014,   a   to   bez   toho,   aby   sťažovateľku   s   týmito   dôkazmi   oboznámil.   Pritom uznesením okresného súdu vyhláseným na tomto pojednávaní bolo pojednávanie odročené na účely „vykonania dokazovania dotazom na Daňový úrad Zvolen za účelom zistenia splatnosti pohľadávky úpadcu k dátumu podania návrhu a následne vytýči termín pre účely ďalšieho   overovania   platobnej   schopnosti   úpadcu“.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažovateľka nenahliadla   do   spisu,   či   neboli   doručené   nejaké   ďalšie   dôkazy,   a   dôvodne   očakávala predvolanie na ústne pojednávanie, ktoré však okresný súd nezvolal a po doručení dokladov z Daňového úradu Zvolen vo veci rozhodol bez toho, aby s týmito dôkazmi oboznámil sťažovateľku tak, aby sa k nim mohla vyjadriť ešte pred rozhodnutím.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 26/2014 zo 14. augusta 2014 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa krajského súdu navrhovateľka preukázala svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu, pretože sťažovateľka nebola schopná platiť dlh z úverovej zmluvy. Základ aj výšku pohľadávky preukázala navrhovateľka notárskou zápisnicou   a   v   nej   obsiahnutým   písomným   uznaním   dlhu.   Krajský   súd   považoval navrhovateľku za veriteľa sťažovateľky v deklarovanej výške, preto aj v prípade započítania mimoriadnych splátok sťažovateľky by tieto postačovali na úhradu splátok len približne na dva roky, avšak nepokryli by dlh v takom rozsahu, ktorý by postačoval na to, aby sa sťažovateľka nedostala do omeškania viac ako 30 dní po lehote splatnosti. Prebiehajúci spor o určenie trvania úverového zmluvného vzťahu nemá podľa krajského súdu podstatnejší vplyv,   čo   sa   týka   tvrdenia   sťažovateľky   o   neexistencii   pohľadávky   navrhovateľky. Nestotožnil sa ani s námietkou nepreukázania splatnosti a výšky pohľadávky s tým, že v konkurznom   konaní   nie   je   možné   vykonávať   dokazovanie,   či   pohľadávka   veriteľa skutočne existuje, a že nie je sporná. K námietke odňatia možnosti konať pred súdom krajský   súd   uviedol,   že   všetky   rozhodnutia   Daňového   úradu   Zvolen   boli   sťažovateľke doručené, musela mať vedomosť o všetkých pohľadávkach tohto subjektu bez toho, aby o tom musela byť opätovne informovaná súdom.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 55/2014 z 27. novembra 2014 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté ako neprípustné s poukazom na ustanovenie § 198 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), podľa ktorého proti uzneseniu vydanému v konaní podľa zákona o konkurze   nie   je   dovolanie,   ale   ani mimoriadne   dovolanie   prípustné.   Najvyšší   súd   teda dovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou uznesenia krajského súdu. Odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktoré   má   len   pár   riadkov,   je   nedostatočné a nepresvedčivé, čím takisto došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľka   napokon   uviedla,   že   právo   byť   oboznámený   so   všetkými   dôkazmi a právo vyjadriť sa k nim je základným procesným právom účastníka konania, pričom nie je podstatné, či účastník konania mohol mať alebo mal mať o takomto dôkaze vedomosť. Vykonaním   dokazovania   bez   vedomia   sťažovateľky   došlo   k   situácii,   že   okresný   súd akceptoval niektoré tvrdenia navrhovateľky ako nesporné, čím nezistil úplne a správne skutkový stav.

V rámci prebiehajúceho konkurzného konania uznesením okresného súdu sp. zn. 1 K 76/2013 z 22. októbra 2014 bol správcovi konkurznej podstaty udelený záväzný pokyn na   speňaženie   majetku   sťažovateľky.   Realizáciou   toho   pokynu   dôjde   k   nezvratným dôsledkom.

Keďže uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 11. februára 2015, podľa názoru sťažovateľky treba považovať sťažnosť za včas podanú.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné práva spoločnosti TARQUS s.r.o.(...) garantované čl. 20 ods. 1/, 5/, čl. 46 ods. 1/, v čl. 47 ods. 3/ a čl. 48 ods.2/ Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu v Banskej   Bystrici   zo   dňa   23.5.2014,   č.   k.   1K   76/2013-226,   postupom   a   uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.8.2014, č. k. 43CoKR/26/2014 a postupom a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.11.2014,   č.   k. 5 Obdo 55/2014, porušené boli.

2.   Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa 23.5.2014, č. k. 1K 76/2013-226, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.8.2014, č. k. 43CoKR/26/2014 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2014, č. k. 5 Obdo 55/2014 a vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti TARQUS s. r. o. Zvolen priznáva úhradu trov právneho zastupovania vo výške 355,74 €, ktoré sú Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi v lehote 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.

4. Spoločnosti TARQUS s.r.o. Zvolen priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,-   €,   ktoré   sú   Okresný   súd   v   Banskej   Bystrici,   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici a Najvyšší súd SR povinní spoločne nerozdielne uhradiť sťažovateľovi v lehote 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.“

Napokon   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   uznesenia okresného súdu č. k. 1 K 76/2013-226 z 23. mája 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 26/2014 zo 14. augusta 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 55/2014 z 27. novembra 2014, a to až do rozhodnutia vo veci samej.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 K 76/2013-226 z 23. mája 2014 vyplýva, že ním bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľky, pričom do funkcie správcu konkurznej podstaty bola ustanovená. Zároveň boli veritelia vyzvaní prihlásiť svoje pohľadávky v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 26/2014 zo 14. augusta 2014 vyplýva, že   ním   bolo   potvrdené   rozhodnutie   (správne   má   byť   uznesenie)   okresného   súdu   č.   k. 1 K 76/2013-226 z 23. mája 2014.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 55/2014 z 27. novembra 2014 vyplýva, že   ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k. 43 CoKR 26/2014-337 zo 14. augusta 2014. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie treba považovať   za   neprípustné.   Dovolaním   totiž   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Podľa ustanovenia § 196 zákona o konkurze na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a na konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak zákon o konkurze   neustanovuje   inak.   Podľa   ustanovenia   §   198   ods.   1   druhej   vety   zákona o konkurze dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa zákona o konkurze nie je prípustné. Dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané v konkurznom konaní podľa § 19 zákona o konkurze, a preto podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o konkurze nie je proti nemu prípustný mimoriadny opravný prostriedok. Preto bolo dovolanie ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku odmietnuté bez toho, aby sa najvyšší súd zaoberal vecnou správnosťou uznesenia krajského súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu č. k. 1 K 76/2013-226 z 23. mája 2014 v spojení s postupom a uznesením krajského súdu pod sp. zn. 43 CoKR 26/2014 zo 14. augusta 2014 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavnému súdu nie je známe, kedy presne nadobudlo uznesenie krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 26/2014 zo 14. augusta 2014 právoplatnosť, avšak rozhodne sa tak muselo stať   ešte   pred   27.   novembrom   2014,   kedy   najvyšší   súd   svojím   uznesením   sp.   zn. 5 Obdo 55/2014 odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu. Najvyšší súd by totiž nemohol   preskúmavať   v   dovolacom   konaní   neprávoplatné   uznesenie   krajského   súdu. Vzhľadom na uvedené sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 31. marca 2015 bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Treba tiež dodať, že v danom prípade podanie dovolania nemohlo spôsobiť odklad začatia   plynutia   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   do   momentu   doručenia dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   keďže   dovolanie   bolo   v   danom   prípade explicitne vylúčené ustanovením § 198 ods. 1 druhej vety zákona o konkurze. Bolo teda od prvého okamihu celkom nepochybné, že ide o neprípustné dovolanie.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu najvyššieho súdu a jeho uzneseniu sp. zn. 5 Obdo 55/2014 z 27. novembra 2014 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 198 ods. 1 druhej vety zákona o konkurze dospel k názoru, že proti uzneseniu vydanému v konaní podľa zákona o konkurze nie je dovolanie, ale ani mimoriadne dovolanie prípustné. Sťažovateľka uvedený právny záver najvyššieho   súdu   nijako   konkrétne   nespochybňuje,   no   napriek   tomu   najvyššiemu   súdu vytýka, že sa vecne nezaoberal jej námietkami uvedenými v dovolaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   stanovisko   najvyššieho   súdu   považovať   za dostatočné   a   presvedčivé.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľka   má   na   vec   iný   názor, neznamená bez ďalšieho porušenie označených práv. Najvyšší súd v prípade neprípustnosti dovolania nemal dôvod vecne sa vysporiadavať s dovolacími námietkami.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015