znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 556/2012-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2013 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. J. H., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., P., pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 45 C 94/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 94/2009   p o r u š i l základné právo MUDr. J. H. na súdnu ochranu, na prerokovanie veci v jej prítomnosti, ako aj na to, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 45 C 94/2009-269 z 24. apríla 2012 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. MUDr. J. H.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a   päťdesiatosem   centov),   ktorú   j e   Okresný   súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. T., P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti MUDr. J. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   556/2012-16   z   22.   novembra   2012   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť MUDr. J. H. (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 45 C 94/2009.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním zo 4. januára 2013 a tiež okresný súd vo vyjadrení z 11. decembra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a z doplňujúceho podania z 11. septembra 2012 doručeného ústavnému súdu osobne do podateľne 12. septembra 2012 vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 45 C 94/2009-269 z 24. apríla 2012 v súdnom spore vedenom žalobcami T. I. a B. I. (ďalej len „žalobcovia“) proti spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „žalovaná 1“), a sťažovateľke ako žalovanej 2 bola určená neplatnosť zmluvy o prevode nehnuteľností uzatvorená 21. januára 1999   medzi   žalobcami   ako   predávajúcimi   a žalovanou 1   ako   kupujúcou.   Súčasne   bolo určené, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností bližšie označených vo výroku rozsudku. V čase rozhodovania okresného súdu bola sťažovateľka zapísaná na liste vlastníctva ako vlastníčka sporných nehnuteľností, keďže ich nadobudla kúpou od manželov F. v roku 2002, a to potom, ako ich títo nadobudli od žalovanej 1. Okresný súd konal v neprítomnosti sťažovateľky, ktorej ustanovil opatrovníka.

Postupom   a   rozsudkom   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   označených   práv sťažovateľky.   V   roku   2008   odišla   spolu   s   rodinou   pracovať   do   Švédska.   Predtým splnomocnila otca na všetky právne úkony a oznámila aj adresu na príslušnom miestnom úrade   z   dôvodu   odhlásenia   sa   z   povinnosti   platiť   poplatky   za   odpad.   V   žalobe   bola nesprávne označená rodným menom, teda ako MUDr. H., K. Na takto označenú adresu jej okresný   súd   doručoval   žalobu   a   ostatné   písomnosti,   ktoré   boli   vrátené   s   poznámkou „adresát neznámy“. Bol jej ustanovený opatrovník v osobe zamestnanca súdu, hoci na tento postup neboli splnené podmienky. K ustanoveniu opatrovníka došlo potom, ako jej okresný súd   nemohol   doručiť   žalobu.   Okresný   súd   preto   požiadal   v   rámci   zisťovania   pobytu sťažovateľky o súčinnosť Policajný zbor, ktorý neprofesionálne a nekompetentne hľadal MUDr. J. H. na adrese S. 5, K., aj keď v centrálnom registri mala uvedenú novú adresu na O. 15, K.

Keď   ju   policajti   nenašli   ani   tam,   bezdôvodne   nehľadali   ďalšie   osoby   (rodičov sťažovateľky), od ktorých sa mohli o nej dozvedieť všetky údaje. Vzhľadom na ustanovenie §   29   Občianskeho   súdneho   poriadku   za   opatrovníka   súd   ustanoví   osobu   pôsobiacu v rodinnom, pracovnom, kultúrnom, prípadne v inom prostredí, ktoré je účastníkovi blízke. Súd   môže   za   opatrovníka   ustanoviť   aj   obec.   Súd   nemôže   ustanoviť   za   opatrovníka zamestnanca   súdu,   ktorý   prejednáva   vec,   a   to   s   výnimkou   vecí,   v   ktorých   hodnota pohľadávky bez príslušenstva v čase začatia konania neprevyšuje 500 €. Postupom, akým bol ustanovený opatrovník, došlo k odňatiu práva sťažovateľky konať pred súdom. Okresný súd sa uspokojil so správou obvodného oddelenia Policajného zboru o neznámom pobyte sťažovateľky, pričom ďalej nezisťoval pravdivosť tohto tvrdenia. Len z tejto informácie predčasne vyvodil záver o tom, že pobyt sťažovateľky je neznámy. Pritom pri dôslednejšom preverovaní by sa bolo zistilo, že rodičia sťažovateľky bývajú a žijú v K. Namiesto toho okresný súd ustanovil opatrovníka zo zamestnancov okresného súdu, ktorý pôsobil zjavne ako nástroj na doručovanie písomností s cieľom urýchliť súdne konanie. Vyplýva to zo skutočnosti,   že   doručený   rozsudok,   ktorý   bol   v   neprospech   sťažovateľky,   nenapadol opravným   prostriedkom,   a   tak   umožnil,   aby rozsudok   nadobudol   právoplatnosť.   Týmto výslovne   formálnym   postupom   nemohol   byť   dosiahnutý   zákonom   sledovaný   cieľ (zabezpečenie potrebnej ochrany práv sťažovateľky).

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a   listiny   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 45 C 94/2009 s tým, aby bol rozsudok z 24. apríla 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.   Domáha   sa   tiež   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   5 203   € a náhrady trov konania vo výške 269,60 €.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprV/717/2012 z 11. decembra 2012 doručeného   ústavnému   súdu   17.   decembra   2012   vyplýva,   že   sťažnosť   považuje   za nedôvodnú.

Potom, ako bola zásielka určená sťažovateľke vrátená 7. januára 2010 s poznámkou, že   adresát   je   neznámy,   zisťovala   sa   jej   adresa   prostredníctvom   Registra   obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „register“) a mestskej evidencie obyvateľstva v K. Zo správ Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   K.   a   registra   vyplynulo   súčasné   priezvisko sťažovateľky a jej aktuálna adresa v K. na O. 15. Napriek tomu bola zásielka vrátená aj z tejto novozistenej adresy s tým, že nebola prevzatá v odbernej lehote. Neúspešný bol aj pokus doručiť zásielku sťažovateľke prostredníctvom polície, ktorá zistila, že sťažovateľku na   O.   15   nepoznajú,   jej   iný   pobyt   nezistila.   Až   po   tejto   informácii   bola   uznesením z 24. januára   2011   sťažovateľke   ustanovená   opatrovníčka.   Aj   napriek   ustanoveniu opatrovníčky   bolo   požiadané   S.   O.   o   ďalšie   informácie.   Vyplynulo   z   nich,   že   byt   je v osobnom vlastníctve sťažovateľky, je neobývaný a platby prichádzajú z účtu s podpisom sťažovateľky. Na ďalší dopyt S. p. oznámila, že sťažovateľka nie je u nej evidovaná. Až po uvedených   zisteniach   bol   určený   termín   pojednávania,   na   ktoré   bola   predvolaná opatrovníčka.   Vzhľadom   na   všetky   skutočnosti   je   zrejmé,   že   nie   je   pravdivé   tvrdenie o nesplnení   zákonných   predpokladov   na   ustanovenie   opatrovníka.   Je   preukázané,   že opatrovník   bol   ustanovený   po   riadnom   prešetrovaní   pobytu   sťažovateľky.   Potom,   ako sťažovateľka nahliadla do súdneho spisu, uznesením z 26. novembra 2012 bolo zrušené skoršie uznesenie z 24. januára 2011 o ustanovení opatrovníka.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky zo 4. januára 2013 doručenej ústavnému súdu 8. januára 2013, ako aj z jej doplnenia z 8. januára 2013 doručeného ústavnému súdu 10. januára 2013 vyplýva, že sťažovateľka trvá na námietke nedostatočného prešetrenia skutočností pred ustanovením opatrovníka.

Ústavný   súd   doručil   sťažnosť   spolu   s   jej   doplnením,   ako   aj   uznesenie   č.   k. II. ÚS 556/2012-16 z 22. novembra 2012 aj žalobcom s tým, aby sa aj oni mohli vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môžu byť dotknutí vo svojich právach. Žalobcovia však túto možnosť nevyužili.  

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 45 C 94/2009-269 z 24. apríla 2012, ktorý sa stal podľa   doložky   právoplatnosti   právoplatným   9.   júna   2012,   vyplýva   určenie,   že   zmluva o prevode nehnuteľnosti uzatvorená 21. januára 1999 medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovanou   1   ako   kupujúcou   je   neplatná.   Ďalej   bolo   určené,   že   žalobcovia   sú bezpodielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Sťažovateľka bola v konaní ako žalovaná   2   zastúpená   opatrovníčkou   I.   R.,   zamestnankyňou   okresného   súdu,   keďže   sa okresnému súdu nepodarilo zistiť jej súčasný pobyt. Opatrovníčka navrhla, aby okresný súd vychádzal pri svojom rozhodnutí z vykonaného dokazovania. Meritórny záver okresného súdu   o   neplatnosti   zmluvy   vychádza   zo   zistenia,   že   žalobcovia   zmluvu   v skutočnosti nepodpísali. Z tohto dôvodu žalovaná 1 vlastnícke právo nenadobudla a nemohla ho ani ďalej platne previesť. Rozsudok bol doručený A. k. Č. 12. októbra 2012.

Z prípisu sťažovateľky z 2. októbra 2012 doručeného okresnému súdu 3. októbra 2012   vyplýva,   že   žiada   o   doručenie   rozsudku   sp.   zn.   45   C   94/2009   z 24.   apríla   2012 z dôvodu,   že   pri   návšteve   v K.   sa   dozvedela,   že   rozsudok   bol   vydaný,   ale   jej   nebol doručený. Rozsudok žiadala doručiť jednak na adresu L. 1, K., na meno J. H., ktorý má jej splnomocnenie na preberanie pošty, ale tiež aj advokátovi JUDr. I. V., K.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa § 29 ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku za opatrovníka súd ustanoví osobu pôsobiacu   v   rodinnom,   pracovnom,   kultúrnom,   prípadne   v   inom   prostredí,   ktoré   je účastníkovi blízke. Súd môže za opatrovníka ustanoviť aj obec. Súd nemôže ustanoviť za opatrovníka   zamestnanca   súdu,   ktorý   prejednáva   vec;   to   neplatí   vo   veciach,   v   ktorých hodnota pohľadávky bez príslušenstva v čase začatia konania neprevyšuje 1 000 eur (ďalej len „drobné spory“).

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   ustanoveniu   opatrovníka   bez   toho,   aby   boli využité všetky možnosti na zistenie jej pobytu. Okrem toho bol opatrovník ustanovený v rozpore s ustanovením § 29 ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku.  

Okresný súd je presvedčený, že rozhodnutie ustanoviť opatrovníka bolo dôvodné, keďže ani starostlivým a mnohorakým prešetrovaním sa nepodarilo zistiť miesto pobytu sťažovateľky.   K   námietke   porušenia   ustanovenia   §   29   ods.   6   Občianskeho   súdneho poriadku okresný súd nezaujal stanovisko.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že logický postup pri rozhodovaní o ustanovení opatrovníka podľa § 29 Občianskeho súdneho poriadku je, že sa najprv preskúma danosť niektorej zo skutkových podstát uvedených v odsekoch 1, 2 a 3 a až potom možno prikročiť k výberu osoby, ktorá by sa mala stať opatrovníkom v zmysle § 29 ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku.

Otázka naplnenia skutkovej podstaty § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej možno ustanoviť opatrovníka inter alia aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, je medzi účastníkmi konania sporná. Naproti tomu tvrdeniu sťažovateľky, podľa ktorého ustanovená opatrovníčka v osobe zamestnankyne okresného súdu nezodpovedala kritériám vyplývajúcim z § 29 ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku, okresný súd síce neprisvedčil, ale mu ani neoponoval.

Keďže je zrejmé, že vzhľadom na tretiu vetu ustanovenia § 29 ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku v danom prípade nebolo možné ustanoviť za opatrovníka zamestnanca súdu, ktorý vec prerokúval, nejaví sa ako potrebné zaoberať sa analýzou otázky, či vôbec boli splnené podmienky na ustanovenie opatrovníka sťažovateľke. Keďže nešlo o „drobný spor“, je celkom nepochybné, že opatrovník musel byť ustanovený z takého okruhu osôb, ktorý vyplýva z prvej a druhej vety citovaného ustanovenia, čo sa však nestalo, a to ani napriek výslovnému zákazu podľa tretej vety.

Taký postup všeobecného súdu, ktorým tento vyberie osobu opatrovníka v rozpore s ustanovením § 29 ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku, treba považovať za arbitrárny. Dochádza tým k závažnému zásahu do samej podstaty základného práva na súdnu ochranu, na prerokovanie veci v prítomnosti dotknutého účastníka konania, ako aj na to, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Možno   preto   konštatovať,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na súdnu   ochranu,   na   prerokovanie   veci   v   jej   prítomnosti,   ako   aj   na   to,   aby   sa   mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 45 C 94/2009-269 z 24. apríla 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Bude teda zrejme musieť vo veci znova konať, a to už priamo so sťažovateľkou, ktorej miesto pobytu sa stalo medzičasom už známym.  

Hoci sťažovateľka požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 269,60 €, ústavný súd jej priznal sumu 269,58 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 €, ako aj dva režijné paušály po 7,63 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5 203 €, keďže vyslovením   porušenia   označených práv,   zrušením   rozsudku   okresného   súdu   a   vrátením   veci   na   ďalšie   konanie   bola sťažovateľke poskytnutá plnohodnotná satisfakcia, čo   vylučuje peňažnú náhradu (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013