SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 555/2015-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jozefom   Borisom, Advokátska   kancelária,   Belehradská   1,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 CoE 203/2013 a jeho uznesením   z 27.   júna   2013,   ako   aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 27/2014 a jeho uznesením z 29. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   3   ods.   1 Dohovoru   o právach   dieťaťa   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 41 CoE 203/2013 a jeho uznesením z 27. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 27/2014   a jeho   uznesením   z 29. októbra   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu“; spolu aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 19. novembra 2010 ⬛⬛⬛⬛ - otec maloletých detí - podal na Okresnom súde Zvolen návrh na výkon rozhodnutia vzhľadom na to, že sťažovateľka nerešpektuje právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. k. 5 P 362/2008-181 z 1. apríla   2009 a sústavne vykonáva obštrukcie a   úkony smerujúce k tomu,   aby   otcovi   zabránila   stretnúť   sa   s   maloletými   deťmi. Okresný   súd   Zvolen sťažovateľku potrestal dvakrát pokutou za to, že nerešpektovala právoplatné rozhodnutie súdu, a to uznesením č. k. 25 Em 1/2010-90 z 18. apríla 2011 vo výške 60 eur a uznesením č. k. 25 Em 1/2010-219 z 8. septembra 2011 vo výške 60 eur.

2.1 Následne v ďalšom konaní Okresný súd Žiar nad Hronom po zmene príslušnosti súdu, vychádzajúc zo znaleckých posudkov, záznamov zo stretnutí maloletých detí s otcom za prítomnosti pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny - pracovisko Žiar nad Hronom (ďalej len „ÚPSVaR“) a zo svojich osobných pozorovaní z realizácie stretnutí v období od podania návrhu, t. j. od 19. novembra 2010, až do rozhodnutia zo 6. februára 2013, dospel k záveru, že sťažovateľka vždy rešpektovala výzvy súdu, výzvy ÚPSVaR, rešpektovala dohody a s úradmi riadne spolupracuje. Okresný súd Žiar nad Hronom nemal za preukázaný výlučný a negatívny vplyv matky na maloleté deti, ktorého dôsledkom je odmietavé správanie sa detí voči otcovi ⬛⬛⬛⬛, čo vo svojich zisteniach jednoznačne a nevyvrátiteľne nepotvrdili ani znalci, a preto zamietol návrh otca, ktorým sa domáha ukladania pokút matke.

2.2 Oprávnený - otec ⬛⬛⬛⬛ - podal proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 7 Em 1/2012-678 zo 6. februára 2013 v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 41 CoE 203/2013 z 27. júna 2013 rozhodol tak, že (i) zmenil v časti výrok uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom, ktorým tento zamietol návrhy oprávneného na uloženie pokút povinnej tak, že sťažovateľke uložil pokutu vo výške 100 eur, a (ii) potvrdil v časti výrok, ktorým Okresný súd Žiar nad Hronom zamietol návrh oprávneného, aby súd vyzval príslušný štátny orgán, aby zastavil výplatu prídavku   a   príplatku   k   prídavku   na   maloleté   deti   sťažovateľke.   Krajský   súd   svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   záver   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   považuje   za nesprávny. V odôvodnení uvádza: „Komplexným posúdením celej veci je zrejmé, že vzťahy medzi rodičmi po rozvode sú natoľko napäté, že vzájomné nezhody a konflikty riešia za prítomnosti   maloletých   detí,   čo   sa   odzrkadlilo   na   ich   psychike   a   aj   správaní.   Tieto skutočnosti   vyplývajú   aj   zo   záverov   a   výpovedí   znalcov   z   odboru   psychológie.   Aj   keď okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že nemá za preukázané, že by syndróm zavrhnutého rodiča bol spôsobený matkou, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že maloleté deti žijú v spoločnej domácnosti s matkou, s otcom sa stretávajú raz maximálne dvakrát do týždňa a tieto stretnutia ani nemožno nazvať stretnutiami, ale len vzájomnými pokrikovaniami, nie to ešte realizáciou styku a rešpektovaním rozhodnutia súdu o úprave styku. Práve matka by mala priaznivo vplývať a psychicky pripravovať deti na styk s otcom. Z vyjadrení psychologičky vyplýva, že deti v čase po rozvode, resp. až do roku 2010 otca ľúbili, mali s ním pekný vzťah, hoci mali voči nemu výhrady, nevedia jednoznačne uviesť, prečo otca označujú za zlého. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že otec využil všetky zákonné prostriedky na to, aby mohol realizovať styk s maloletými deťmi tak, ako bol upravený rozhodnutím súdu. Napriek odmietavému správaniu, deti pravidelne navštevuje, nosí im darčeky, s matkou sa snažil aj o mimosúdnu dohodu, o čom svedčí aj neúspešný pokus o mediáciu zo dňa 01.03.2013. Bezúspešne skončila aj spolupráca s ÚPSVaR, RPPS Žiar nad Hronom, podľa ktorého za daných podmienok v súčasnej dobe nie je možné pozitívne   ovplyvniť   vzťahy   medzi   otcom   a   deťmi,   spolupráca   s   rodinou   bola   ukončená a Mgr. navrhla, že ak je otec presvedčený, že mu poradenská pomoc môže byť užitočná,   odporučila   iného   poradcu.   S   ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   vyššia   súdna úradníčka   zistila,   že   zo   všetkých   oslovených   psychológov   s   problematikou   zavrhnutého rodiča pracuje len MUDr., sedenia u ktorej sú plne hradené rodičmi vo výške 30,-Eur na hodinu. Otec sa k oznámeniu uvedenej skutočnosti vyjadril tak, že v prípade, že matka   nebude   financovať   polovicu   terapie,   celú   terapiu   bude   financovať   sám.   Matka vo vyjadrení dňa 19.04.2013 uviedla, že nemá finančné prostriedky na to, aby sa podieľala na financovaní takejto terapie, ale vopred napadla neobjektívnosť posudkov, preto navrhla, aby   okresný   súd   matke   neuložil   povinnosť   spolupracovať   s   MUDr..   Aj   na základe   uvedených   skutočností   odvolací   súd   dospel   k   názoru,   že   matka   nedostatočne spolupracuje pri realizácii rodičovských práv otca. Odmietanie akéhokoľvek návrhu otca, či súdu na riešenie daného problému svedčí o tom, že matka súdne rozhodnutie nerešpektuje a dobrovoľne ho neplní predovšetkým odmietaním psychickej prípravy detí na styk s otcom. Preto považoval odvolací súd uloženie poriadkovej pokuty v sume 100,- Eur, za nevyhnutné a účelné, realizujúc jej donucovací charakter. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ust. § 37 ods. 2 zákona č. 26/2005 Z. z. o rodine, ktoré upravuje miernejšie zásahy na ochranu riadnej výchovy maloletých detí, preto apeluje na rodičov maloletých detí, aby prehodnotili svoje správanie a jeho následky na vývoj maloletých detí....

Vzhľadom na matkino dlhodobé nerešpektovanie právoplatného rozhodnutia súdu o úprave styku maloletých detí s otcom, ktoré sa odzrkadlilo aj na správaní a postojoch detí voči otcovi,

o má za následok odmietanie styku s otcom, odvolací súd aplikáciou ust. § 272 ods. 2 O.s.p. rozhodol o opakovanom uložení poriadkovej pokuty matke maloletých detí.... Skutočnosť, že matka žije s deťmi v spoločnej domácnosti a už tretí rok nedostatočne vplýva na deti, na čo poukázali vo svojich vyjadreniach aj znalci, je základným dôvodom zhoršenia vzťahov detí s otcom....

Odvolací súd, vzhľadom na laxný prístup matky k povinnostiam vyplývajúcim jej z rodičovských práv a povinnosti v spojení s rozhodnutím súdu, považuje ukladané sankcie za nevyhnutné.“

2.3 Keďže sťažovateľke bolo podľa jej presvedčenia poučením odňaté jej ústavné právo na spravodlivý súdny proces, obrátila sa dovolaním na najvyšší súd z dôvodu, že jej nebola   umožnená   účasť   na   tomto   konaní,   kde   by   mala   možnosť   uviesť   svoje   dôkazy. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 27/2014 z 29. októbra 2014 dovolanie sťažovateľky odmietol. V odôvodnení uviedol: «... dovolanie v prejednávanej veci bolo podané proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým tento rozhodol v súlade s ustanovením § 223 a 239 ods. 3 O.s.p., uznesením vo veci výkonu rozhodnutia súdu o úprave styku oprávneného s maloletými deťmi. Dovolací súd preto konštatuje, že dovolanie proti dotknutému uzneseniu nie   je   prípustné. Nad   rámec   posúdenia   dovolania   povinnej,   dovolací   súd   dodáva,   že dovolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   úpravu   styku   rodičov   s   dieťaťom,   (kam   patria   aj   otázky   výkonu právoplatného rozhodnutia súdov v týchto   veciach)   nemožno považovať   za obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv a povinností (Rc 55/1996). Dovolanie proti takémuto rozhodnutiu nie je prípustné....

Žalobkyňa tvrdila existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f O.s.p., teda že jej sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ktorej vady sa súdy dopustili tým, že rozhodli na základe nesprávnych skutkových zistení, svoje rozhodnutia náležite   neodôvodnili.  ...   Dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spĺňa požiadavku na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.... Pri aplikácii zákonných predpisov sa súdy neodchýlili od   znenia   príslušných   ustanovení   a   nepopreli   ich   účel   ani   význam,   preto   dovolaním napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za neodôvodnené. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.... Pokiaľ by dovolateľka namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch, než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval. V prejednávanej veci odlišný právny názor odvolacieho   súdu   od   prvostupňového   súdu   bol   vysvetlený,   preto   námietka   dovolateľky v tomto smere nedôvodná. Odvolací súd dostatočne v odôvodnení vysvetlil dôvody, pre ktoré zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v otázke uloženia poriadkovej pokuty povinnej za   nerešpektovanie   právoplatného   rozhodnutia   súdu   o   úprave   styku   maloletých   detí s oprávneným.   Náležite   rozobral   aj   podstatu   jej   povinnosti   vo   vzťahu   k   oprávneniu maloletých   detí   na   prípravu   na   stretnutie   s   oprávneným   zo   strany   povinnej. Keďže dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. a dovolací súd nezistil žiadnu podmienku jeho prípustnosti ani podľa ustanovenia § 237 O.s.p., dovolanie matky maloletých detí dovolací súd v zmysle ustanovenia § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odmietol. Vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia dovolací súd vzhľadom na jeho neprípustnosť neskúmal.»

3. Sťažovateľka v úvode svojich námietok proti napadnutým uzneseniam uvádza, že krajský súd pri zmene uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom rozhodoval bez toho, aby si vypočul názory maloletých detí na stretávanie sa s otcom. Sťažovateľka - podľa jej slov   -   v konaní   pred   krajským   súdom   žiadala   o   vypočutie   maloletých   detí   v   záujme vyjadrenia ich vlastného názoru, ktorý z vlastných pozorovaní veľmi dobre poznal Okresný súd Žiar nad   Hronom,   a preto   rozhodol   tak,   že návrhy   otca maloletých   detí zamietol. Naopak, odvolací krajsky súd podľa sťažovateľky bez toho, aby si vyžiadal nové stanovisko ÚPSVaR a aj stanovisko sťažovateľky k podanému odvolaniu otca maloletých detí, rozhodol bez pojednávania iba na základe odvolania otca maloletých detí.

3.1   Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   smeruje   proti   takému   odôvodneniu   uznesenia, z ktorého   bol   vyvodený   záver   najvyššieho   súdu,   ktorý   viedol   k   výroku   o   odmietnutí dovolania. Sťažovateľka uvádza, že v platnom zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) nie   je   uvedené   rozhodovanie   o   uložení   pokuty,   naopak,   uloženie   pokuty   sa   riadi ustanovením § 272 a § 273 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

3.2 Podľa sťažovateľky je zrejmé, že v priebehu súdnych konaní neboli vykonané rozhodujúce právne procesné úkony tak zo strany krajského súdu, ako i najvyššieho súdu, ktoré by boli v súlade s § 120 ods. 2 OSP a ktoré by spravodlivo smerovali k meritórnemu rozhodnutiu vo veci návrhu otca maloletých detí na uloženie pokuty sťažovateľke.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo priznané sťažovateľke Ústavou SR podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, jej právo dané Európskym dohovorom o ľudských právach a základných slobodách podľa čl. 6 ods. 1 a ako aj porušenie práva jej maloletých detí podľa Dohovoru o právach dieťaťa, v čl. 3. Záujmy dieťaťa, ods. 1 postupom a rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica vo veci sp. zn.: 41/CoE/203/2013 zo dňa 27.06.2013 a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: 5/Cdo/27/2014 zo dňa 29.10.2014 porušené bolo. Ústavný   súd   SR...   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   vo   veci sp. zn. 41/CoE/203/2013 zo dňa 27.06.2013 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: 5/Cdo/27/2014 zo dňa 29.10.2014.

Ústavný súd SR... vracia 1 vec na ďalšie konanie. Ústavný súd SR... odkladá vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia Krajského   súdu   Banská   Bystrica   vo   veci   sp.   zn.   41/CoE/203/2013   zo   dňa   27.06.2013 a ukladá Okresnému súdu Žiar nad Hronom aby sa dočasne zdržal vykonávania tohto právoplatného rozhodnutia.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky...   priznáva   sťažovateľke   za   porušenie   jej základného práva primerané finančné zadosťučinenie 3.000,- Eur. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný vyplatiť sumu vo výške 3.000,- Eur a to do jedného mesiaca odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet sťažovateľky.

Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 271,52 Eur...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

III.

7.   Predmetom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľky,   že   napadnutými   uzneseniami všeobecných   súdov   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v jej prítomnosti a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.   2   ústavy, práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v zmysle prerokovania veci v jej prítomnosti a práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ako aj práva podľa   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   tým,   že   (i)   krajský   súd   si   nevyžiadal stanovisko sťažovateľky k podanému odvolaniu oprávneného, ďalej tým, že (ii) krajský súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, a nakoniec tým, že (iii) najvyšší súd nesprávne vyložil a aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o rodine a s   tým   spojenú   právnu   úpravu neprípustnosti   dovolania   proti   konkrétnemu   uzneseniu druhostupňového súdu.

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

9. Ešte skôr, ako ústavný súd uvedie závery z predbežného prerokovania sťažnosti v zmysle   namietaného   porušenia   už   citovaných   právnych   noriem   (a   teda   nimi garantovaných ústavných práv sťažovateľky), nemôže ústavný súd nespomenúť, že predmet sporu pred všeobecnými súdmi, obsah napadnutých uznesení, ich dopad na právnu situáciu sťažovateľky,   právne   závery   všeobecných   súdov,   ako   aj   v napadnutých   uzneseniach artikulované a sťažovateľkou v sťažnosti uvedené odkazy na všeobecnými súdmi ustálený skutkový   stav   a vykonané   dôkazy   indikujú,   že   napadnuté   uznesenia   (predovšetkým napadnuté   uznesenie   krajského   súdu)   sa   týkajú   taktiež   hmotných   ústavných   práv sťažovateľky, najmä základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy alebo základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, ale aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

9.1   Napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je   pred   ústavným   súdom   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd vzhľadom na v bode 9 uvedené závery vyzval listom z 27. mája 2015 sťažovateľku na prípadné doplnenie svojej sťažnosti, či už v smere   doplnenia   obsahu   sťažnosti   (argumentácie),   alebo   petitu   sťažnosti   (označenie ďalších ústavných práv, ktoré mohli byť porušené). Sťažovateľka však listom doručeným prostredníctvom   právneho   zástupcu   ústavnému   súdu   7.   júla   2015   nerozšírila   svoju argumentáciu alebo petit o ďalšie články ústavy, ktoré mohli byť napadnutými uzneseniami porušené, a tak sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti mohol zaoberať iba možným porušením ústavných práv sťažovateľky označených v sťažnosti (t. j. čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), keďže ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, v tomto prípade sťažnosťou a jej petitom (k viazanosti ústavného súdu návrhom porov. napr. I. ÚS 36/98, III. ÚS 250/2012, IV. ÚS 234/2010).

K   namietanému   porušeniu   ústavných   práv   sťažovateľky   napadnutým uznesením krajského súdu

10. Bez potreby uvádzania širších všeobecných východísk k dotknutým ústavným právam   sťažovateľky   je   potrebné   uviesť,   že   z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   k podanému   odvolaniu   oprávneného   vyjadrila   listom doručeným okresnému súdu 4. apríla 2013 a uviedla argumenty na podporu svojich tvrdení. Krajský súd k tomu uviedol: „Dňa 04.04.2013 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie matky   k   podanému   odvolaniu,   v   ktorom   uviedla,   že   odvolateľ   účelovo   cituje   výňatky z rozličnej literatúry, faktom však je, že dieťa nemožno nútiť na stretnutie s rodičom. Takáto situácia   môže   byť   riešená   len   za   pomoci   psychológa   a   kolízneho   opatrovníka.   Matka vyjadrila   nesúhlas   s   vyjadreniami   odvolateľa   s   poukazom   na   to,   že   nemôže   označiť rozhodnutie za arbitrárne, keď práve on koná svojvoľne a jeho konanie je založené na ľubovôli a pomstychtivosti. Uviedla, že syndróm zavrhnutého rodiča u detí vyvolal práve otec, a to tzv. systémovým inštitucionálnym týraním detí, nakoľko sú stále podrobované znaleckým dokazovaniam, výsluchom na súde, polícii, ÚPSVaR. Deti sa vyjadrujú, že už chcú mať od otca pokoj a uvedený syndróm sa u nich prehlbuje aj neustálym verbálnym napádaním matky pred maloletými deťmi. Podľa nej nemožno zo všetkého viniť len matku, pozitívny prístup by mal mať aj otec. S ohľadom na uvedené skutočnosti matka navrhla napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdiť.“

10.1   Sťažovateľke   tak   nebolo   odňaté   základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom a návrhom oprávneného. V tomto smere by nebolo možné ani po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a sťažnosť   je   potrebné   v tejto   časti vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.

10.2 Čo sa týka procesného postupu krajského súdu v tom smere, že krajský súd rozhodol   o podanom odvolaní   bez   nariadenia   pojednávania   (a   s   tým   spojenú   námietku sťažovateľky o odňatí možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a o porušení základného práva na prejednanie veci v jej prítomnosti), ústavný súd konštatuje, že uvedený postup je v súlade s § 214 ods. 2 OSP. Posúdenie toho, či sú splnené zákonné podmienky na postup podľa   §   214   ods.   1   písm.   a)   až   d)   OSP,   t.   j.   či   je   potrebné   zopakovať   alebo   doplniť dokazovanie,   či   súd   prvého   stupňa   rozhodol   podľa §   115a OSP   bez   nariadenia pojednávania,   a   je   potrebné   zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie,   či   ide   o   konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo či to vyžaduje dôležitý verejný záujem,   a z týchto   dôvodov   sa   má   nariadiť   na   prerokovanie   odvolania   pojednávanie (na ktorom by sťažovateľka mala právo nanášať svoje námietky a mala by právo byť na tomto pojednávaní prítomná), je výsostnou úlohou konajúceho odvolacieho súdu (predsedu senátu) po zohľadnení skutkového a právneho stavu a ďalších špecifík veci. Ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do tejto právomoci odvolacieho súdu, s výnimkou situácie, ak by došlo   zo   strany   odvolacieho   súdu   k zjavnému   excesu   pri   výklade   a aplikácii   zákona vzhľadom na skutkový a právny stav veci, ktorý by mal zároveň vplyv na základné práva a slobody   účastníkov   konania,   k čomu   však   v prípade   sťažovateľky   nedošlo.   Skutkový a právny stav, ako aj dôkazy (výpovede znalcov, znalecké posudky, odborné vyjadrenia ÚPSVaR, listinné dôkazy, lekárske správy, záznamy o styku otca s maloletými deťmi za prítomnosti vyššieho súdneho úradníka) ustálené Okresným súdom Žiar nad Hronom aj podľa ústavného súdu umožňovali taký výklad § 214 OSP, na základe ktorého nemuselo byť vo veci prerokovania odvolania nariadené pojednávanie.

10.3 Aj v tomto prípade tak nemožno dospieť k záveru o prípadnom porušení čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, a to ani v prípade prerokovania sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie, preto je potrebné sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.

10.4 K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je potrebné v úvode uviesť, že tento upravuje princíp, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich veciach alebo veciach, ktoré sa dotýkajú ich záujmu.

10.5   Tento   princíp   bol   v podmienkach   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky transponovaný   (explicitne   aj   implicitne)   do   jednotlivých   noriem   Občianskeho   súdneho poriadku (porov. napr. § 75 ods. 2, § 100 ods. 3, § 102 ods. 1 a ďalšie), ako aj zákona o rodine (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24 ods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie). Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší záujem dieťaťa (maloletého) v konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným právom dieťaťa (maloletého) na súkromie podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohlo   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

10.6 V konaní pred ústavným súdom je však sťažovateľkou matka maloletých detí, a nie   maloleté   deti   samotné.   Len   deti   (t.   j.   maloletí)   primárne   benefitujú   z   princípu upraveného   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa,   ktorý   našiel   v právnom   poriadku vyústenie do subjektívnych hmotných a procesných ústavných práv dieťaťa (maloletého) alebo   subjektívnych   hmotných   a procesných   zákonných   práv   dieťaťa   (maloletého). Na základe uvedeného tak chýba medzi v sťažnosti namietaným porušením čl. 3 ods. 1 Dohovoru   o právach   dieťaťa   a osobou   sťažovateľky   príčinná   súvislosť   (kauzálny   nexus) a námietka porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa zo strany sťažovateľky (matky maloletých   detí)   je   zjavne   neopodstatnená,   keďže   namietať   porušenie   ústavných   práv spojených s princípom vyjadreným v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (uvedené v bode 10.5) je aktívne legitimované dieťa (t. j. maloletý).

10.7 Navyše, ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. septembra 2014 (publikované v Zbierke   nálezov   a uznesení   ústavného   súdu   pod   č.   57/2014),   v ktorom   ústavný   súd uviedol,   že   na   úrovni   doktríny   medzinárodného   práva,   ako   aj   na   úrovni   samotnej Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články   Dohovoru   o právach   dieťaťa,   ktoré   upravujú   všeobecné   zásady/princípy   (general principles)   a nie   sú   priamo   vykonateľné,   ale   je   potrebné   tieto   zásady   inkorporovať   do príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12 (pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook for the Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF Regional Office for Europe, 2007, s. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento   záver podporuje i samotný   text   týchto   článkov   Dohovoru   o právach   dieťaťa   („štáty   sa   zaväzujú“,   „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod.

10.8   V duchu   týchto   konklúzií   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   vo   veci   sp.   zn. II. ÚS 596/2014 v časti namietajúcej porušenie čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže táto označená referenčná   právna   norma   Dohovoru   o právach   dieťaťa   neobsahuje   priamo   aplikovateľné subjektívne   právo,   ale   je   všeobecnou   proklamáciou   (princípom),   ktorý   je   zmluvný   štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú povinné tento princíp zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych aktov.

10.9   Ústavný   súd   nevidí   potrebu   nič   na   uvedenom   názore   meniť   a aj   s týmto vedomím   konštatuje,   že   sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia   čl.   3   ods.   1   Dohovoru o právach   dieťaťa   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   je   aj   z   dôvodov   popísaných v bodoch 10.7 a 10.8 zjavne neopodstatnená.

K   namietanému   porušeniu   ústavných   práv   sťažovateľky   napadnutým uznesením najvyššieho súdu

11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky, aby sa jej vec   prerokovala   v   jej   prítomnosti   a   aby   sa   mohla   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje,   že   sťažovateľka   ako   dovolateľka   mala   možnosť   prezentovať   svoje   námietky a argumenty   v podanom   dovolaní,   pričom   bola   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom. Čo sa týka dokazovania pred dovolacím súdom, ústavný súd odkazuje na § 243a ods. 2 OSP, v zmysle ktorého dovolací súd dokazovanie nevykonáva. Rovnako ústavný súd poukazuje na § 243a ods. 3 OSP, v zmysle ktorého o dovolaní proti uzneseniu sa rozhoduje vždy bez pojednávania. Námietka porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

11.1 K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd odkazuje na závery uvedené v bodoch 10.4 až 10.9, ktoré sú plne aplikovateľné aj na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

11.2 Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd jej dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 239 ods. 3 OSP z dôvodu, že krajský súd rozhodoval vec týkajúcu sa úpravy styku oprávneného   s maloletými   deťmi   (v   rámci   ktorej   je   podľa   najvyššieho   súdu   dovolanie neprípustné),   pričom   podľa   sťažovateľky   krajský   súd   rozhodoval   o výkone   rozhodnutia o úprave   styku   oprávneného   s maloletými   deťmi,   ktorého   právna   úprava   sa   nachádza v Občianskom súdnom poriadku, a nie v zákone o rodine, čiže nebola podľa sťažovateľky naplnená   hypotéza   právnej   normy   § 239   ods.   3   OSP.   Uvedené   námietky   by   mohli signalizovať možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   z dôvodu   arbitrárneho   rozhodnutia,   avšak   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   a ani v doplnení sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu (body 9 a 9.1) nenamietala porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

11.3   Sťažovateľka   však   v petite   sťažnosti   navrhuje   vysloviť   porušenie   práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pravdou je, že odôvodnenie sťažnosti smeruje iba k porušeniu práva sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sťažovateľka nenamieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie ako také, resp. práva na nearbitrárne rozhodovanie. Z dôvodu materiálnej ochrany základných práv a slobôd a charakteru výhrad (námietok), ktoré sťažovateľka v sťažnosti explicitne vzniesla (pozri bod 11.2), však ústavný súd preskúmal možnosť porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (resp. práva na nearbitrárne rozhodovanie ako súčasť práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu na základe označenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v petite sťažnosti.

11.4 Je potrebné dať sťažovateľke za pravdu, že rozhodovanie o výkone rozhodnutia o úprave styku oprávneného s maloletými deťmi je upravené v § 272 a nasl. OSP, a nie v zákone   o rodine.   Samotný   krajský   súd   v záhlaví   napadnutého   uznesenia   uvádza,   že rozhodoval   vo veci   výkonu   rozhodnutia   o úprave   styku   otca   s maloletými   deťmi. Vykonávacie konanie vo veci úpravy styku rodičov s maloletými deťmi je plne upravené v Občianskom súdnom poriadku a konajúci súd neaplikuje hmotnoprávne normy zákona o rodine, ale vychádza z právnych noriem Občianskeho súdneho poriadku a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktorého výkon sa navrhuje.

11.5   Z uvedených   premís   vyplýva,   že   konštatácia   najvyššieho   súdu,   ktorý rozhodovanie   o výkone   rozhodnutia   o úprave   styku   oprávneného   s maloletými   deťmi subsumoval pod dôvod neprípustnosti dovolania podľa § 239 ods. 3 OSP a na tomto základe odmietol sťažovateľkou podané dovolanie ako vec upravenú zákonom o rodine, by bolo potrebné bližšie preskúmať pre vyvrátenie či potvrdenie pochybností o možnom arbitrárnom právnom závere najvyššieho súdu a možnom porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11.6   Prijatiu   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   v tejto   časti   však   bráni   skutočnosť,   že napadnutým uznesením krajský súd uložil sťažovateľke povinnosť uhradiť pokutu vo výške 100 eur. Tým sťažovateľke uložil povinnosť peňažného plnenia.

11.7 Podľa   § 239 ods. 4 OSP ustanovenie § 239 ods. 1 písm. a) o prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,   neplatí,   ak   ide   o   uznesenie   ukladajúce   peňažné   plnenie,   ktoré   neprevyšuje trojnásobok   minimálnej   mzdy   a v obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

11.8   Výška   sťažovateľke   krajským   súdom   uloženého   peňažného   plnenia   100   eur neprevyšovala v čase rozhodovania dovolacieho súdu trojnásobok minimálnej mzdy (tá bola v čase rozhodovania dovolacieho súdu vo výške 352 eur, trojnásobok minimálnej mzdy sa rovnal sume 1 056 eur; porov. nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 321/2013 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2014).

11.9 Prezentované východiská oprávňujú ústavný súd konštatovať, že aj v prípade prijatia   sťažnosti   v časti   namietaného   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   na   ďalšie   konanie,   preskúmanie   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu možného porušenia sťažovateľkiných práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a potenciálne zrušenie a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie by bol najvyšší súd oprávnený dovolanie sťažovateľky odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 239 ods. 4 OSP a právna pozícia sťažovateľky by sa nezmenila.

11.10   V takto   nakonfigurovanom   právnom   stave   je   potrebné   preto   dať   prednosť právnej istote účastníkov súdneho konania a odmietnuť sťažnosť aj v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

11.11 Ústavný súd k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a vysporiadaniu sa s námietkou   sťažovateľky   o existencii   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   237   písm.   f)   OSP dodáva, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné konštatovať prípustnosť dovolania na základe dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a ústavný súd vzhľadom na udržateľnosť záverov najvyššieho súdu o neexistencii dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať do rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu. Sťažnosť je preto potrebné odmietnuť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015