znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 555/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 1230/2011 a postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uznesením sp. zn. 5 CoE 88/2012 z 25. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10006/2013 a sp. zn. Rvp 10007/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10006/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. januára 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými   namietala   porušenie základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 1230/2011 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 5 CoE 88/2012 z 25. októbra 2012.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla   na základe zmluvy   o úvere   uzavretej   s dlžníkom   úver,   na   zabezpečenie   ktorého   bola   účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorená rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská zmluva. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t.   j.   exekúciu,   pričom   exekučným   titulom   bolo   rozhodnutie   rozhodcovského   súdu. V priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   15 Er 1230/2011   zo 4. januára 2012 exekúciu „vyhlásil za neprípustnú, resp. ju zastavil“. Sťažovateľka uviedla, že krajský súd na jej odvolanie svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie.

2. Ústavný   súd   uvádza,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   CoE   88/2012 z 25. októbra 2012, ktoré sťažovateľka označila v petite sťažností vedených pod   sp. zn. Rvp 10006/2013 a sp. zn. Rvp 10007/2013, je uznesením, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   15   Er   1230/2011 zo 4. januára 2012, ktorým okresný súd vylúčil súdneho exekútora z vykonania exekúcie. Sťažovateľka teda v petite sťažností označila uznesenie krajského súdu, ktoré sa netýka vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia, ale ktorej predmetom bolo odvolanie proti uzneseniu o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.

3. V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 10006/2013 sťažovateľka namieta postup okresného   súdu   a postup   krajského   súdu   v označenom   konaní   a uvádza,   že   po   podaní odvolania   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podala   aj „návrh   na   prerušenie   konania postupom   podľa   § 109   ods.   1   písm.   c)   OSP   a čl.   267   Zmluvy   o fungovaní   EÚ“. Sťažovateľka ďalej uviedla: „Porušovateľ v prvom rade a ani porušovateľ v druhom rade nerozhodli   do   skončenia   konania   o návrhu   sťažovateľa   na   prerušene   konania...   Práve chýbajúca procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním rozhodnutia o návrhu sťažovateľa na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej argumentácie a tvrdení sťažovateľa vo   vzťahu   k   nutnosti   súdu   konať   položením   prejudiciálnych   otázok   Súdnemu   dvoru Európskej únie, zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa, konkrétne:

- základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdu ochranu);

- základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľka uviedla: «Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.... Tvrdíme, že návrh na prerušenie konania postupom...bol podaný legitímne a bolo nutné o ňom rozhodnúť formou uznesenia.»

4. V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 10007/2013 sťažovateľka namieta postup krajského súdu a jeho uznesenie sp. zn. 5 CoE 88/2012 z 25. októbra 2012. Sťažovateľka tvrdí,   že   označeným   postupom   a uznesením   krajského   súdu   bolo   porušené   jej   základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „ignoroval ust. § 45 ods. 3 ZoRK (zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, pozn.) a po podaní odvolania sťažovateľom postupoval tak, ako   by   odvolanie   nebolo   vo   veci   prípustné.   Konštatovanie   porušovateľa   uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné a to   ani   s poukazom   na prípustnosť   odvolania   podľa   §   45   ods.   3   ZoRK   je   v priamom rozpore s vyššie citovanou zákonnou úpravou!“.

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 1230/2011 a postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 5 CoE 88/2012 z 25. októbra 2012, zrušil napadnuté uznesene, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie,   ako aj úhradu   trov   konania. Okrem   toho   sa   sťažovateľka   domáha, aby ústavný   súd   vydal   aj   dočasné   opatrenie,   ktorým   by   odložil   vykonateľnosť   napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

6.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

4. S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 10006/2013 a sp. zn. Rvp 10007/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe   sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,   uplatniac   citované   právne   normy,   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   l   výroku   tohto uznesenia.

III.

8.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

12. Podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)

(1)   Súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia   alebo   na   exekúciu   podľa   osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c)   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania na plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým mravom.

(2)   Súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia   alebo   na   exekúciu   zastaví   výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

(3) Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

15.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o namietanom   porušení   jej základných práv napadnutým postupom okresného súdu a postupom krajského súdu tým, že   tieto   všeobecné   súdy   v exekučnom   konaní   neprerušili   konanie   na   účely   predloženia prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“). Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojich základných práv uznesením krajského súdu o odmietnutí odvolania podaného proti uzneseniu o vylúčení súdneho exekútora z výkonu exekúcie. Podľa sťažovateľky krajský súd vydal svoje rozhodnutie na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva bez aplikácie relevantnej právnej normy.

A.   K   namietanému   porušeniu čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

16. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05).   Ústavný   súd predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).

17.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).

18. Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že tento postup mohla sťažovateľka namietať v rámci odvolania ako riadneho opravného prostriedku (sťažovateľka v sťažnosti výslovne uvádza, že proti uzneseniu o zastavení exekúcie odvolanie aj podala), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre   nedostatok právomoci   ústavného   súdu   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

B.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

19.   Krajský súd ako odvolací súd namietaným uznesením sp. zn. 5 CoE 88/2012 z 25.   októbra   2012   odmietol   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 15 Er 1230/2011 zo 4. januára 2012 o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.

20.   K   sťažovateľkou   namietanému   konaniu   o   prejudiciálnej   otázke   ústavný   súd poukazuje na to, že tak ako uviedol napr. vo veci sťažovateľky sp. zn. I. ÚS 110/2013, účelom   a podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej   judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie,   posúdiť   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný   rozhodnúť,   pokiaľ   sa   položené   otázky   týkajú   výkladu   práva   EÚ   (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra). Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú z   dôvodu   svojho   postavenia   vo   vnútroštátnom   súdnom   systéme   povinné   predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné   pochybnosti   o   výsledku   (princíp   „acte   clair“).   (I.   ÚS   110/2013,   podobne II. ÚS 79/2013)

21.   Ústavný   súd   vo svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   len   zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže   spočívať   vo   svojvoľnom   či   na   prvý   pohľad   celkom   nesprávnom   nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora   (II.   ÚS   129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008). (I. ÚS 363/2013)

22.   V súvislosti   s touto   námietkou   sťažovateľky   je   zároveň   nutné   poznamenať, že hoci   sťažovateľka   tvrdí,   že návrh   na prerušenie konania z dôvodu   potreby   položenia prejudiciálnej otázky podľa §109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ príslušnému   súdu   podala,   toto   svoje   tvrdenie   v konaní   pred   ústavným   súdom   žiadnym spôsobom nepreukázala a písomné podanie v tomto zmysle ústavnému súdu nepredložila.

23.   V   nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor   a   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   rozhodnutie   vo   veci   samej,   posúdiť   so   zreteľom na konkrétne   okolnosti   veci   nevyhnutnosť   rozhodnutia   Súdneho   dvora   o   prejudiciálnej otázke   na   vydanie   rozsudku   vo   veci   samej,   relevantnosť   otázok,   ktoré   Súdnemu   dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady,   za ktorých   vnútroštátny   súd   konajúci   o   veci   nemá   povinnosť   predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010, I. ÚS 363/2013).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   nezistil,   že   by   namietaným   postupom krajského   súdu,   v rámci   ktorého   neprerušil   konanie   a   nepredložil   prejudiciálnu   otázku Súdnemu dvoru podľa §109 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

24.   Ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   sťažovateľkinou   námietkou   týkajúcou sa prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora. Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 CoE 88/2012 z 25. októbra 2012 k prípustnosti odvolania proti uzneseniu o vylúčení súdneho exekútora uviedol:

„Podľa   §   202   ods.   2   OSP,   odvolanie   nie   je   prípustné   ani   proti   uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov). ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. Podľa § 30 ods. 1 exekučného poriadku o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   exekútor   je   vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa   §   30   ods.   2   exekučného   poriadku   dôvodom   na   vylúčenie   exekútora   nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe exekútora v exekučnom konaní. Ak sa námietka zaujatosti týka len týchto okolností, súd na ňu neprihliada.

Podľa § 30 ods. 3 exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže exekútor   v   konaní   robiť   len   také   úkony,   ktoré   nepripúšťajú   odklad;   to   neplatí,   ak   ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov.

Podľa § 30 ods. 7 exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke   bez   zbytočného   odkladu.   O   tom,   či   je   exekútor   vylúčený,   rozhodne   súd do desiatich   dní   od   predloženia   veci.   Podľa   §   30   ods.   10   exekučného   poriadku   proti rozhodnutiu súdu podľa odseku 7 nie je prípustný opravný prostriedok.

Z   vyššie   uvedených   zákonných   ustanovení   vyplýva,   že   súd   rozhoduje   o   vylúčení súdneho   exekútora   buď   na   základe   oznámenia   súdneho   exekútora   o tom,   že   zistil skutočnosť,   pre   ktorú   je   vylúčený,   alebo   na   základe   námietky   účastníka   exekučného konania.   V   uvedenom   prípade   súd   prvého   stupňa   po   oboznámení   sa   s   obsahom   vyššie uvedeného   nálezu   Ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   322/2010   zo   dňa   13.4.2011   a vyjadreniami účastníkov dospel k záveru, že pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora pre pomer k oprávnenému z dôvodu, že oprávnený bol v minulosti jeho zamestnávateľom tu existujú, a preto rozhodol tak, že súdneho exekútora z predmetnej exekúcie vylúčil. Rozhodnutie druhovo totožné s tým napádaným v prejednávanej veci by tak bolo možno   odvolaním   napadnúť   (účinne)   len   v   prípade   jeho   vydania   zamestnancom   súdu (súdnym úradníkom), ani o taký prípad však v tejto veci nešlo (napádané uznesenie vydal sudca). Na tom nemohlo nič zmeniť ani poučenie o odvolaní odporujúce právnej úprave (uvedenie, že odvolanie možno podať a to do 15 dní od doručenia uznesenia).

Odvolanie   kohokoľvek   (nielen   odvolania   oprávneného   a   vylúčeného   súdneho exekútora zjavne sa riadiacej nesprávnym poučením v napádanom uznesení súdu prvého stupňa) smerujúce tak proti výroku vylúčení súdneho exekútora z predmetnej exekúcie tak nebolo   prípustné   a   odvolaciemu   súdu   preto   neostávalo   iné,   než   takéto   odvolanie po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania s poukazom na ustanovenie § 251 ods. 4, § 214 ods. 2, § 218 ods. 1 písm. c/ OSP odmietnuť.“

25.   Z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   podstata   uznesenia odvolacieho súdu spočívala v právnom názore, že sťažovateľkou podané odvolanie nie je prípustné podľa citovaných ustanovení Exekučného poriadku.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Na uvedenom nič nemení ani argumentácia   sťažovateľky,   ktorá   poukazuje   na   ustanovenie   §   45   ods.   3   zákona o rozhodcovskom konaní, keďže toto ustanovenie sa netýka opravných prostriedkov proti uzneseniu o vylúčení súdneho exekútora.

Z napadnutého   uznesenia   jednoznačne   vyplývajú   odôvodnené   závery   týkajúce sa právneho   posúdenia   veci. Právny   názor,   na ktorom   je založené   namietané uznesenie krajského   súdu,   ako   aj   celé   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu sú z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   v   okolnostiach   danej   veci   nemohlo   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým postupom a uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

27. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013