znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 555/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   bližšie   neoznačeného   základného   práva   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom sp. zn. 21 Cb 3326/1992 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a   pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť Ing. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sa domáha vydania tohto nálezu:

„1. ÚS SR vyslovuje, že sťažovateľovi Ing. R. K. bol vo veci KS Bratislava č. k. 21Cb 3326/1992   odopretý   výkon   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   zaručené   mu medzinárodnou zmluvou.

2. ÚS SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000 EUR,   ktoré   mu   je   KS   Bratislava   povinný   zaplatiť   do   jeho   rúk   v lehote   60   dní od právoplatnosti rozhodnutia.

3. ÚS SR priznáva navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia(...).“

Sťažnosť je doslovne odôvodnená takto: „Podľa čl. 127 Ústavy SR podávam v zastúpení môjho klienta sťažnosť vyplývajúcu z medzinárodnej zmluvy pre porušenie základného práva (sťažovateľa) vo veci Krajského súdu Bratislava č. k. 21Cb 3326/1992, v ktorej súd zvolil ešte v r. 1999 prerušenie konania, trvajúce   13   rokov,   a tým   odoprel   výkon   práva   účastníka   konania   priznaného medzinárodnou zmluvou. Vec nebola meritórne skončená ani 20 rokov od podania žaloby a je zrejmé, že žalovaná pohľadávka viac ako 200.000 korún (t. j. viac ako 6.636 €) s prísl. bude napokon nedobytná len preto, že prísl. súd včas vo veci v období od roku 1992 do roku 1999 nerozhodol.

Po   celý   tento   čas   je   môj   klient   v právnej   neistote,   navrhujem   preto   priznať   mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000 EUR a trovy tohto konania.“

K sťažnosti je okrem splnomocnenia pre advokátku pripojené vyjadrenie sudkyne Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2011, z ktorého vyplýva, že konanie vedené pod sp. zn. 21 Cb 3326/1992 bolo prerušené v dôsledku konkurzu na majetok žalovaného podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ktorý v čase vyjadrenia ešte nebol ukončený.

2. Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý nespĺňa zákonom ustanovené náležitosti.

2.1 Náležitosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sú upravené v § 20 ods. 2 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Podľa citovaných ustanovení musí sťažnosť okrem iného obsahovať,   akého   rozhodnutia   sa   sťažovateľ   domáha,   odôvodnenie   návrhu,   ako   aj označenie,   ktoré   základné   práva   alebo   slobody   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen skutkovo, ale aj právne označením článkov ústavy   alebo   inej   medzinárodnej   zmluvy   (II.   ÚS   117/05,   č.   81/2005   Zbierka   nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky). Takéto vymedzenie je nevyhnutné preto, že návrhom obsiahnutým v sťažnosti je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Ak sa požaduje primerané finančné zadosťučinenie, musia sa uviesť dôvody, z akých sa požaduje (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Podaná sťažnosť neobsahuje označenie základného práva alebo slobody, ktoré mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa porušené, vymedzením príslušných článkov ústavy alebo medzinárodnej   zmluvy.   Všeobecný   odkaz   na „právo   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené medzinárodnou zmluvou“ nepostačuje, keďže z neho nie je zrejmé ani len to, o akú medzinárodnú zmluvu má ísť a či táto medzinárodná zmluva vôbec spĺňa predpoklady ustanovené   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   teda   že   bola   ratifikovaná   a vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom. Rovnako sťažnosť neobsahuje žiadne odôvodnenie toho, prečo má byť postup (resp. nečinnosť) súdu v konaní, ktoré je (ako vyplýva z vyjadrenia sudkyne pripojeného   k sťažnosti,   ktorého   pravdivosť   sťažovateľ   nijako   nespochybňuje) ex   lege prerušené,   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Taktiež   návrh   na   priznanie finančného   zadosťučinenia   je   odôvodnený   len   všeobecným   poukazom   na   stav   právnej neistoty sťažovateľa bez toho, aby sťažovateľ odôvodnil, prečo sa domáha zadosťučinenia práve v požadovanej výške (presahujúcej hodnotu istiny v konaní pred všeobecným súdom).

2.2   Sťažovateľ   je   zastúpený   advokátom,   ktorý   je   podľa   §   18   ods.   2   zákona č. 586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne   prostriedky   a takto   chrániť a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Ústavný   súd   už   v minulosti   vyslovil,   že   „tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom“   (už   citované   rozhodnutie č. 81/2005 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky). Ústavný súd preto upustil od výzvy na odstránenie nedostatkov sťažnosti, ktorá takmer žiadne náležitosti neobsahovala,   pretože   by   to   prakticky   znamenalo   poučovať   sťažovateľa,   zastúpeného advokátkou, o celom obsahu ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

3. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že zo sťažnosti nie je zrejmé, či sťažovateľ okrem žiadosti adresovanej zákonnej sudkyni využil dostupné právne prostriedky na ochranu základných práv (napríklad sťažnosť predsedovi § 62 a nasl. zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov), čo je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predpokladom prípustnosti sťažnosti.

4.   Z uvedených   dôvodov   senát   ústavného   súdu   na   neverejnom   zasadnutí   pri predbežnom   prerokovaní   (§   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   sťažnosť   odmietol   pre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   bez   toho,   aby   sťažovateľa   vyzval   na odstránenie jej nedostatkov. Odmietnutím je sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012