znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 555/2011-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012 prerokoval prijatú sťažnosť RNDr. M. C., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní vedenom   Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 43 CoKR 11/2011 a takto

r o z h o d o l :

Konanie   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 555/2011-17 z 8. decembra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. M. C., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 43 CoKR 11/2011.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 43 CoKR 11/2011 z 29. júna 2011 dovolanie datované 7. septembra 2011 doručené Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   toho   istého   dňa. V podanom dovolaní, o ktorom najvyšší súd dosiaľ ešte nerozhodol, prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. K odňatiu možnosti konať   pred   súdom   v   zmysle   tohto   ustanovenia   malo   dôjsť   podľa   názoru   sťažovateľa postupom krajského súdu, ktorý jednak neuviedol, že priznané trovy sú pohľadávkou proti podstate, ale tiež rozhodol bez toho, aby mal sťažovateľ akúkoľvek možnosť opravného prostriedku.   Dovolanie   odôvodnil   okrem   procesných   vád   aj   nesprávnym   právnym posúdením výšky trov právneho zastúpenia.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa   §   104   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   ide   o   taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

„V prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota   na   podanie   takejto   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu.   Pritom   nie   je   podstatné,   ktorá   strana súdneho sporu dovolanie podá, ale to, čo bude (vo význame slova aj môže) Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania posudzovať. Iným slovami, ak jednou z možností   rozhodovania   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   rámci   dovolacieho konania   je/môže   byť   zmena   alebo   zrušenie   namietaného   rozsudku   krajského   súdu a súčasťou tohto rozhodovania je tiež rozhodnutie o trovách konania (ktoré je v hre v rámci podanej   sťažnosti,   pozn.),   potom   v   okolnostiach   danej   veci   je   sťažnosť   predčasná.“ (I. ÚS 165/2010)

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu jeho označeným právam podľa ústavy a dohovoru má   najvyšší   súd   v   rámci   dovolacieho   konania.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc ústavného súdu.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   treba   považovať   za   neodstrániteľný nedostatok podmienky konania v zmysle ustanovenia § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku   v spojení s ustanovením § 31a zákona o ústavnom   súde.   Preto bolo potrebné konanie zastaviť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012