SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 554/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Helenou   Dobosovou, Advokátska   kancelária,   Ružová   dolina   10,   Bratislava, vo veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 301/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len   „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva   na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len   „okresný   súd“,   v citáciách   aj   „porušovateľ“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 22 P 301/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Ku skutkovému stavu sťažovateľka uviedla najmä, že: «Dňa 05.09.2012 bol ⬛⬛⬛⬛ (...) (ďalej len sťažovateľka) Okresnému súdu Bratislava V (porušovateľ) doručený návrh na zvýšenie výživného, zavedený pod spis zn.: 22P 310/2012. Dňa 30.10.2012 spojil porušiteľ návrh sťažovateľky na spoločné konanie pod spis zn.:22P 301/2012 s návrhom na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti otca, ktorý bol otcom podaný na Okresnom súde Bratislava II dňa 23.3.2012 pod spis zn.: 49P 59/2012. Tento spis bol súdom delegovaný z dôvodu prenesenia miestnej príslušnosti na porušiteľa, ktorý ho dňa 31.8.2012 zaevidoval pod spis. zn.: 22P 301/2012.

Porušovateľ   v   konaní   dňa   10.9.2012   vytýčil   termín   pojednávania   k   spis   zn.: 22P 301/2012 na 15.11.2012, na ktorom boli vypočutí rodičia a ktoré bolo odročené na deň 19.02.2013 za účelom ďalšieho dokazovania. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito s   tým,   že   porušiteľ   poverí   Referát   poradensko-psychologických   služieb   Bratislava   II o psychologickú intervenciu a o správu o jej priebehu požiada o dva mesiace. Správa bola porušiteľovi doručená 14.5.2013 na základe žiadosti zo dňa 09.04.2013.

Dňa 27.05.2013 podáva sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní na ktorú zo strany porušiteľa došla záporná odpoveď. Dňa 16.10. a 12.11.2013 sťažovateľka predkladá podnet na verejného ochrancu práv.

Od 14.05.2013 dňa 1.7.2013 došlo len k zmene zákonného sudcu a porušiteľ dňa 3.10.   a   21.11.2013   urgoval   Okresný   súd   Žilina   o   zaslanie   spisu,   ktorý   žiadal   už   od 18.12.2012.   Až   začiatkom   roka   (január   2014)   bol   porušiteľovi   z   OS   Žilina   doručený vyžiadaný spis a správa. Porušiteľ vytýčil nové pojednávanie až na 23.4.2014, rozsudok vyhlásil až na pojednávaní konanom dňa 25.6.2014. Proti rozsudku bolo zo strany odporcu podané odvolanie. (...)

Máme   za   to,   že   v   konaní   vedenom   OS   BA   V,   pod   č.   k.:   22C   301/2007   došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušovaniu základného práva v zmysle ust. čl. 48 odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, ktorým je právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako záruka spravodlivého procesu, ktorý je súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu a to najmä s poukazom na § 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ukladá súdom povinnosť vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodnúť najmä o nepriaznivom stave výchovy a obživy bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania, ak k tomu nevedú závažné dôvody alebo objektívne príčiny.

Máme za to, že konanie nemožno hodnotiť ako skutkovo alebo právne zložité a ani účastníci ničím neprispeli k predĺženiu konania. S ohľadom na typ konania dochádzalo k vytyčovaniu pojednávaní vo veľkých časových odstupoch s ohľadom na predmet konania. Okrem toho od 14 mája 2013 do 25. júna 2014, okrem zmeny zákonného sudcu a dvoch urgencií   OS-u   Žilina   dňa   3.9.   a   21.11.2013   od   3.10.2013,   iné   úkony   smerujúce k rozhodnutiu   vo   veci   alebo   získaniu   podkladov   pre   rozhodnutie   porušiteľ   nevykonal. K rozhodnutiu   vo   veci   zo   strany   porušiteľa   napriek   sťažnostiam   a   dohľadu   verejného ochrancu došlo na pojednávaní dňa 25.6.2014. Do dnešného dňa však rozsudok nie je právoplatný nakoľko odporca podal proti rozsudku odvolanie. (...)

V dôsledku týchto prieťahov v konaní utrpela sťažovateľka aj nemajetkovú ujmu, akou je hlboká flustrácia z neistoty vyvolanej neúmerne dlhou dobou konania vo veci.

Okrem   toho   sťažovateľka   ako   samoživiteľka   prežíva   neustále   stresy   spojené s odčerpávaním jej finančných prostriedkov rodinného rozpočtu v dôsledku nutnosti krytia všetkých zvýšených potrieb výchovy a výživy syna v trvaní takmer dvoch rokov od podania návrhu a to i vrátane poskytovanej starostlivosti sťažovateľky o syna, čo malo za následok aj druhotnú platobnú neschopnosť. Táto viedla k niekoľkým ukončeniam nájomnej zmluvy z dôvodu   včasného   neuhrádzania   nájomného   a   sťažovateľka   sa   musela   niekoľkokrát   za obdobie trvania sporu spolu so synom sťahovať, čo má taktiež dopady na rodinný rozpočet. Preto odporkyni mimoriadne záleží na urýchlenom vyriešení veci súdnou cestou bez zbytočných prieťahov. (...)

Podľa § 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku... „ak zákon neustanovuje inak vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Konanie možno predĺžiť len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy...“(...)

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote v konaní porušené boli, čo priznal aj samotný Okresný súd Bratislava IV, nakoľko od podania návrhu resp. od vydania platobného rozkazu č. k.: 35/Ro/4698/2005 zo dňa 30.10.2005 nebol schopný do dnešného dňa meritórne rozhodnúť.

Z   toho   dôvodu   navrhujeme   Ústavnému   súdu   SR   aby   po   vykonanom   dokazovaní nasledovným spôsobom rozhodol:

Základné   právo   sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ (...)   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod spis. zn. 22P 301/2012 bolo porušené. Okresnému súdu Bratislava V sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod spis. zn. 22P 301/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

(...)   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 3 000,- € (slovom tritisíc euro), ktoré je povinný Okresný súd Bratislava V zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet(...)

Okresný   súd   Bratislava   IV   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia vo výške 490,76 € (dva právne úkony á 237,34 € prevzatie a príprava a spísanie sťažnosti;   dva   krát   režijný   paušál   á   8,04   €)   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia na účet(...)

Sťažovateľka   súhlasí   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania v konaní o sťažnosti.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu   vo   veci „o   zvýšenie   výživného   na   maloletého“ v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 22 P 301/2012.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02,   I. ÚS   124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť   dňom,   keď   sa   sťažovateľka   „dozvedela“   o zbytočných   prieťahoch,   teda   o „inom zásahu“ okresného súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. Keďže v napadnutom konaní – ako to sama sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, okresný súd „rozsudok vyhlásil   až   na   pojednávaní   konanom   dňa   25.6.2014“, sťažovateľka   sa   o namietaných zbytočných   prieťahoch   mohla   dozvedieť   najneskôr   v   uvedený   deň.   Pretože   predmetná sťažnosť bola podaná osobne na ústavnom súde v čase (6. novembra 2014), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených   v sťažnosti.   Z uvedených   dôvodov   bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľky   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súde skončené 25. júna 2014. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou   až   podaním   zo 6.   novembra   2014,   t.   j.   v čase,   keď   porušenie   označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 alebo I. ÚS 56/08).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci domáhala   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015