znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 554/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 18 S 1/2012-7 z 2. mája 2012, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 So 1/2012 z 12. júna 2012 a rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva č. 1712/2012 zo 7. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)   28.   augusta   2012   sa   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   domáha vyslovenia   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v záhlaví označenými rozhodnutiami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“), Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   a Európskeho súdu   pre ľudské   práva (ďalej aj „ESĽP“).

1.1 Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému   súdu   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   ESĽP č.   1712/2012 zo 7. februára   2012,   ktorým   sa   ESĽP   odmietol   zaoberať   sťažnosťou   sťažovateľa   podľa čl. 34 dohovoru. Presný dôvod takéhoto postupu ESĽP z obsahu sťažnosti ani z príloh nie je zrejmý. Okresný súd svojím uznesením č. k. 18 S 1/2012-7 z 2. mája 2012 konanie zastavil pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí ESĽP. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 20 So 1/2012 z 12. júna 2012 uznesenie okresného súdu potvrdil v podstate z rovnakých dôvodov.

1.2 Prípustnosť ústavnej sťažnosti proti uzneseniam krajského súdu a okresného súdu sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   proti   nim   podľa   právneho poriadku   Slovenskej   republiky neexistuje opravný prostriedok a neexistuje iný orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc ich   preskúmať.   K   prípustnosti   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   ESĽP   sťažovateľ   doslova uviedol:

„Právomoc (ústavného   súdu) proti   napadnutému   rozhodnutiu   ESĽP   teoreticky vyvodzujem z čl. 1 ods. 1, 2, čl. 7 ods. 2, 5, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 ústavy v spojení s čl.   6   ods.   1 (dohovoru), resp.   dohovoru   s   právnou   prednosťou   pred   zákonom   (OSP) a (ústavou), pričom   trvám   na   tvrdení,   že   spravodlivosť   sama   si   vyžaduje   recipročnú právomoc k súdnemu prieskumu postupu a rozhodnutí ESĽP ako nie neomylného súdneho orgánu. Dohovor ako medzinárodná zmluva musí garantovať subsidiárnu právomoc súdu nielen k vnútroštátnemu právu, resp. rozhodnutiam súdov, ale aj k sebe samému, ak si to záujem   spravodlivosti   vyžaduje.   Dohovor   neustanovuje   pre   ESĽP   riadne   opravné prostriedky   proti   napadnutému   (procesnému)   nepreskúmateľnému   rozhodnutiu,   ale   tieto explicitne vylučuje, čo však nevylučuje súdny prieskum iným vnútroštátnym súdom v rámci recipročnej subsidiárnej právomoci a spravodlivosti. Uvedená úvaha síce vytvára možnosť reťazenia   rozhodnutí,   avšak   ani   táto   možnosť   nemôže   ohrozovať   vecne   správne (spravodlivé)   rozhodnutia,   ale   naopak,   garantuje   stabilitu   inštitútom   právoplatnosti a reálnu   spravodlivosť   proti   akémukoľvek   nezákonnému   (nespravodlivému)   rozhodnutiu vydanému v ktoromkoľvek inštančnom stupni, vrátane (prípadných) omylov ESĽP.“

1.3   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť   napadnutými uzneseniami a konaním okresného súdu a krajského súdu trojakým spôsobom:

„1. Oba všeobecné správne súdy vecne nesprávne procesným rozhodnutím rozhodli o zastavení konania v príkrom rozpore s namietanými, v petite špecifikovanými právami, článkami a § 7 ods. 3 OSP v spojení s § 2 ods. 3 zákona o súdoch i čl. 6 ods. 1 dohovoru s právnou prednosťou pred vnútroštátnym právom (zákonom/OSP).

2.   Oba   všeobecné   (správne)   súdy   žalobu   nezákonne   zaregistrovali   do   správneho súdnictva, hoci vec sa vôbec netýkala žaloby proti správnemu orgánu (orgánu verejnej správy), ale proti medzinárodnému súdu, čím som bol zákonite odňatý zákonnému sudcovi v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože návrh (žalobu) mal procesne posudzovať sudca civilnej agendy postupom podľa 1. až 4. časti OSP, s možnosťou podať dovolanie, o ktoré som takto vadným postupom prišiel, keďže v správnom súdnictve je dovolanie neprípustné.

3. Všeobecné súdy (porušovatelia) vecne nesprávne vyriešili otázku právomoci o veci meritórne konať, t. j. negatívne, hoci v skutočnosti túto právomoc majú a spornú otázku mali riešiť opačne, t. j. pozitívne v súlade s § 7 ods. 2, 3 OSP v spojení s § 2 ods. 3 zák. č. 757/04 Z. z., pričom mali aplikovať čl. 1 ods. 1, 2, čl. 7 ods. 2 alinea 2, ods. 5, čl. 154c ods. 1, čl. 152 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 (dohovoru) v spojení s čl. 1 (dohovoru) z ktorých možno vyvodzovať procesnú prípustnosť tejto žaloby pred vnútroštátnym súdom so subsidiárnou recipročnou právomocou k ESĽP a (dohovoru) ako formu mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý nezakazuje ani nevylučuje absolútne žiadny právny predpis.“

Z   uvedených   dôvodov   považuje   sťažovateľ   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu i krajského súdu za „arbitrárne a ústavne nekonformné“.

1.4 Napadnuté rozhodnutie ESĽP porušuje právo sťažovateľa podľa čl. 45 ods. 1 dohovoru „v   spojení   s   porušením   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   i   práva   na kvalifikované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu absolútneho nezdôvodnenia tohto rozhodnutia“ a „denegatio iustitie“. Z toho sťažovateľ vyvodzuje „nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia,   jeho   predčasnosť   a   vecnú nesprávnosť (nespravodlivosť)“.

1.5 Na základe uvedeného sťažovateľ – popri žiadosti o ustanovenie advokáta – navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli protiústavným postupom zavŕšeným protiústavným právoplatným rozhodnutím (ESĽP) č. 1712/2012 zo dňa 7. 2. 2012 v spojení s   protiústavným   právoplatným   uznesením [okresného   súdu] č.   18S   1/2012-7   zo   dňa 02. 5. 2012   v   spojení   s   protiústavným   právoplatným   uznesením (krajského   súdu) č. 20So 1/2012 zo dňa 12. 6. 2012 porušené.

2.   Protiústavné   právoplatné   uznesenie (krajského   súdu) č.   20So   1/2012   zo   dňa 12. 6. 2012 v spojení s uznesením [okresného súdu] č. 18S 1/2012-7 zo dňa 02. 5. 2012 v spojení s rozhodnutím (ESĽP) č. 1712/2012 zo dňa 07. 2. 2012 sa zrušujú (rušia) a vec sa vracia späť na ďalšie konanie lege artis.

3. Porušovatelia sa solidárne zaväzujú k náhrade všetkých prípadných trov konania sťažovateľa a štátu(...)“

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Podľa   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania okrem iného návrh, na ktorého prerokovanie   nemá právomoc,   ako   aj návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   O   zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide, ak chýba priama súvislosť medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd má podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   troma   rôznymi rozhodnutiami rôznych súdnych orgánov, je potrebné skúmať právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku každej z nich.

3.1   Ústavný   súd   už v   minulosti   vyslovil, že nemá právomoc posudzovať postup a rozhodnutia súdov cudzieho štátu, pretože by to znamenalo neprípustné zasahovanie do jeho   suverenity   (I.   ÚS   10/93,   č.   3/1993   Zbierka   nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu Slovenskej republiky). Na tomto závere nemá ústavný súd dôvod nič meniť ani vo vzťahu k ESĽP. Európsky súd pre ľudské práva bol zriadený dohovorom, ktorý je medzinárodnou zmluvou. Európsky súd pre ľudské práva tak nie je orgánom verejnej moci Slovenskej republiky, ale medzinárodným súdnym orgánom. Zo žiadneho ustanovenia dohovoru pritom neplynie,   že   by   sa   ESĽP   podriadil   právomoci   ústavného   súdu,   resp.   iných   orgánov Slovenskej republiky. Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno v súlade s princípom teritoriality (teda obmedzenia štátnej moci len na územie vlastného štátu), ktorý je jedným zo   základných   princípov   medzinárodného   práva   verejného   [porov.   Kľučka,   J.: Medzinárodné   právo   verejné (všeobecná   a   osobitná   časť).   Bratislava:   IURA   EDITION, 2008, s. 270], vykladať inak, než že právomoc ústavného súdu je daná len vtedy, ak orgánom, ktorého rozhodnutím, postupom, opatrením alebo iným zásahom malo dôjsť k   porušeniu   tam   uvedených   práv,   je   orgán,   ktorého   verejná   moc   sa   odvodzuje od štátnej moci Slovenskej republiky. Konečne, nemožno tiež prehliadnuť, že ESĽP nie je viazaný slovenskou ústavou, v dôsledku čoho ho neviažu ustanovenia o základných právach a slobodách. Rovnako nie je priamo viazaný ani ustanoveniami I. hlavy dohovoru (práva a slobody). V zmysle čl. 1 dohovoru totiž majú tieto práva zaručiť zmluvné strany každému, kto podlieha ich   jurisdikcii,   a na zabezpečenie splnenia tohto záväzku zriadili zmluvné strany podľa čl. 19 dohovoru ESĽP. Európsky súd pre ľudské práva sám nie je zmluvnou stranou, v dôsledku čoho nie je sám viazaný právami a slobodami podľa I. hlavy dohovoru.

3.2 Napadnuté uznesenie okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd. Tým ale otázku, či postupom a uznesením okresného súdu neboli porušené práva sťažovateľa, posudzoval krajský súd. Článok 127 ods. 1 ústavy priznáva ústavnému súdu právomoc konať len v prípadoch, ak niet iného súdu, ktorý by o porušení tam   uvedeného   práva   mohol   rozhodnúť.   Krajský   súd   však   takým   „iným   súdom“   bol, v dôsledku čoho nie je daná právomoc ústavného súdu vo vzťahu k postupu a uzneseniu okresného súdu.

3.3 Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu porušuje jeho práva jednak tým, že ním   bolo   zastavené   konanie o   jeho   žalobe   (potvrdením   zhodného   uznesenia   okresného súdu),   a   tiež   tým,   že   v   dôsledku   prerokovania   veci   v   rámci   správneho   súdnictva   bol sťažovateľ ukrátený o jednu opravnú inštanciu – dovolanie.

Ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi postupom súdu odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Judikatúra   všeobecných   súdov   i   ústavného   súdu (R 50/1997, I. ÚS 1/00) uznáva za prípad odňatia možnosti konať pred súdom aj zastavenie konania všeobecným súdom, hoci na takýto postup nie sú dané podmienky. V prerokúvanej veci bolo skutočne konanie zastavené a účastník by – ak by skutočne šlo o občiansku právnu vec – bol mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy v podobe dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Kľúčovou otázkou teda je, či bol účastník skutočne z jeho podania vylúčený postupom a uznesením krajského súdu.

Uznesenie krajského súdu vo vzťahu k otázke, v akom type konania bolo vlastne vydané, nemožno považovať za konzistentné. Na jednej strane v ňom krajský súd cituje ustanovenie   §   246c,   ktoré   je   skutočne   zaradené   do   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku nazvanej „Správne súdnictvo“. Na druhej strane krajský súd zastavenie konania opiera o § 7 ods. 2 a 3 a § 104 OSP, teda o ustanovenie uplatniteľné v občianskom súdnom konaní   mimo   správneho   súdnictva,   hoci   v   rámci   úpravy   správneho   súdnictva   existuje osobitné ustanovenie § 250d ods. 3 OSP, ktoré upravuje predpoklady, za ktorých má súd uznesením zastaviť konanie (medziiným aj vtedy,   ak žaloba smeruje proti   rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom). Ďalej krajský súd prerokoval vec ako súd odvolací, hoci podľa § 246 ods. 1 OSP sú na preskúmavanie rozhodnutí a postupov v prvom stupni vecne príslušné krajské, nie okresné súdy, a odvolacím súdom tak mal byť Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   (§   10   ods.   2   OSP). K výslovnej námietke sťažovateľa proti tomu, že jeho žaloba bola na prvom stupni zapísaná do registra „S“, krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

«Vec bola na súde, kde napadla(...), zapísaná do súdneho registra „S“ v súlade so Spravovacím a kancelárskym poriadkom pre okresné, krajské, Špeciálny súd a vojenské súdy,   ktorý   stanovuje,   že   do   registra   „S“   sa   zapisujú,   okrem   iného,   žaloby   proti právoplatným   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutí a postupov (časť II prílohy č. 1, bod F, 1.a) vyhlášky č. 543/2005 Z. z. v znení neskorších   predpisov).   Pokiaľ (sťažovateľ) v   odvolaní   namietal,   že   žaloba   mala   byť zapísaná do bežnej civilnej agendy, t. j. do registra „C“ na okresnom súde, odvolací súd uvádza, že táto vec nie je vecou, ktorá sa zapisuje do tohto súdneho registra – nejedná sa o žiadnu vec, ktorá sa v zmysle časti II prílohy č. 1, bod B vyhlášky č. 543/2005 Z. z. zapisuje do súdneho registra občianskoprávnych vecí, t. j. do súdneho registra „C“.»

Ústavný súd uznáva, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu nie je v tejto otázke príliš   presvedčivé,   keď   argumentuje   ustanovením   ustanovujúcim,   že   do   registra   „S“   sa zapisujú žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, avšak nijako nevysvetľuje, ako dospel k záveru, že ESĽP je správnym orgánom na účely tohto ustanovenia. Na druhej strane však ústavný súd upozorňuje, že zápis podania do určitého súdneho registra nie je a nemôže byť rozhodujúci pri určení typu konania, v ktorom má súd podanie vybaviť, pretože ide len o administratívny úkon podateľne, resp. súdnej kancelárie, ktorá nemusí mať vždy potrebné právne vedomosti na zaradenie veci do správneho registra; naopak, podstatný je vždy obsah podania (§ 41 ods. 2 OSP).

To však platí nielen vo vzťahu k súdu, ale aj vo vzťahu k účastníkovi. Občiansky súdny poriadok v platnom znení nepozná osobitné konanie, ktorého predmetom by bolo samostatné rozhodovanie o incidenčnej otázke, v akom type konania sa má určité podanie prerokovať;   ak   súd   uvedie   určité   ustanovenia   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   takéto odôvodnenie je preskúmateľné v konaní o opravnom prostriedku a súd konajúci o opravnom prostriedku nie je odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia súdu nižšieho stupňa viazaný. Naopak,   môže   sám   dospieť   k   záveru,   že   podanie   malo   byť   prerokované   v   inom   type konania, a ak rozdielnosť oboch typov konania môže viesť k ukráteniu účastníka na jeho právach (napr. v podobe inej vecnej či miestnej príslušnosti, iného obsadenia súdu, iného procesného postupu), môže z toho vyvodiť patričné procesné dôsledky (porov. napr. § 243b OSP). Nesprávne odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu čo do otázky, podľa akých ustanovení odvolací   súd postupoval, tak nemôže mať za následok   vylúčenie opravného prostriedku   proti   tomuto rozhodnutiu   a   nemôže ním   preto   prísť   ani k   zásahu do   práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie týchto práv uznesením krajského súdu sp. zn. 20 So 1/2012 z 12. júna 2012, zjavne neopodstatnená.

3.4 Z výkladu v časti 3.3 ale vyplýva, že ak nižšie súdy vydajú určité rozhodnutia, z odôvodnení   ktorých   vyplýva,   že   postupovali   podľa   predpisov   upravujúcich   určitý   typ konania, hoci účastník sa nazdáva, že jeho podanie malo byť prerokované v inom type konania s inými procesnými dôsledkami, je povinný tento nedostatok uplatniť opravným prostriedkom   podľa   toho   typu   konania,   v   ktorom   malo   byť   jeho   podanie   podľa   jeho vlastného názoru prerokované. Preto, ak súdy v odôvodnení nesprávne citujú ustanovenia upravujúce   konanie v správnom   súdnictve,   hoci podľa   názoru   účastníka   malo byť jeho podanie prerokované ako všeobecná občianskoprávna vec (teda podľa druhej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku), je účastník povinný tento nedostatok uplatniť v dovolaní, pokiaľ ho je možné podradiť pod niektorý z dovolacích dôvodov   (§ 241 ods. 2 OSP). Sťažovateľ však sám uvádza, že dovolanie nepodal. Podľa názoru ústavného súdu bolo však v   zmysle   už   uvedeného   jeho   povinnosťou   takéto   dovolanie   podať,   pretože   zastavenie konania, hoci na to nie sú splnené zákonné podmienky, stála súdna prax považuje za prípad odňatia možnosti konať pred súdom, čo je spôsobilým dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a) OSP. V dôsledku toho najvyšší súd ako dovolací súd mohol takéto pochybenie odvolacieho súdu napraviť a je tak „iným súdom“ v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý bol príslušný na rozhodovanie o tom, či zastavením konania bolo porušené jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Táto právomoc najvyššieho súdu   tak   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   porušení   uvedených   práv uznesením krajského súdu sp. zn. 20 So 1/2012 z 12. júna 2012.

4.   Vzhľadom   na   závery   uvedené   v   častiach   3.1   až   3.4   je   sťažnosť   zjavne neopodstatnená   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 20 So 1/2012 z 12. júna 2012, vo zvyšnej časti ale chýba právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie. Preto bolo treba sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní odmietnuť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Tým je sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane v nej obsiahnutého procesného návrhu na ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012