SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 553/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu Trenčín sp. zn. 4 Nt 102/2013 z 28. novembra 2013 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 7/2014 z 13. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   podaním doručeným   ústavnému   súdu   27.   novembra   2014,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Nt 102/2013 z 28. novembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 7/2014 z 13. februára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“; spolu aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 20. septembra 2013 na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania pôvodne vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 45/2005 pre trestný čin podľa § 249aa ods. 1 a 2 a § 234 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (platný a účinný do 1. januára 2006; ďalej len „Trestný   zákon   č.   140/1961   Zb.“).   Sťažovateľ   v návrhu   na   povolenie   obnovy   konania uviedol, že mu bol uložený trest podľa asperačnej zásady uvedenej v ustanovení § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., identicky v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ktorú ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 zmiernil tak, že sa zvyšuje iba horná hranica trestnej sadzby, a preto, odvolávajúc sa na uvedený nález ústavného súdu, jemu určená trestná sadzba nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy a vymeraný trest považuje za neprimeraný.

3.   Napadnutým   uznesením   okresného   súdu   v spojení   s napadnutým   uznesením krajského súdu všeobecné súdy zamietli sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania predovšetkým z dôvodu, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa podľa všeobecných súdov nevzťahuje na právnu úpravu asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

4. Sťažovateľ vyslovil v sťažnosti názor, že všeobecné súdy sa v jeho prípade iba veľmi   povrchne   zaoberali   podstatou   ním   napadnutých   skutočností   a odôvodnenia napadnutých   uznesení   všeobecných   súdov   nerešpektujú   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS   106/2011   z 28.   novembra   2012,   keďže   znenie   asperačnej   zásady uvedenej v ustanovení § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. je identické ako v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ sa tak cíti byť   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   diskriminovaný   a s poukázaním   na   rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v Trnavskom kraji a Bratislavskom kraji (kde všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa povoľujú obnovu konania aj v prípade, že došlo k uloženiu trestu s použitím asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.) dôvodí, že nie je zo strany okresného súdu a krajského súdu dodržaná rovnosť pred zákonom.

5.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   konštatoval,   že   napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil napadnuté   uznesenia,   aby   výrokom   povolil   obnovu   konania   v sťažovateľovej   veci,   aby prikázal okresnému súdu vo veci obnoveného konania konať a rozhodnúť a aby okresnému súdu prikázal, že v rámci obnoveného konania sa sťažovateľ neberie do väzby. Pre prípad, že ústavný súd nedospeje k týmto výrokom, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu opätovne prerokovať jeho návrh na povolenie obnovy konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

III.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu

7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

8. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

9. Sťažovateľ sťažnosťou napáda uznesenie okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu

10. Ústavný súd uvádza, že zo sťažnosti a z priložených príloh, ako aj vlastnou činnosťou   zistil,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené 28. februára 2014.

11. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

12.   Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   musí   vysporiadať   s relevantnou   otázkou,   či sťažnosť smerujúca voči napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je podaná oneskorene.

13. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 28. februára 2014. Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu najneskôr 28. apríla (pondelok) 2014. Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu   8.   októbra   2014   (podaná   na   poštovú   prepravu),   z čoho   nepochybne   vyplýva,   že sťažnosť   nepodal   v zákonnej   dvojmesačnej   lehote   predpokladanej   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

14. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015