znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 550/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. C. a J. C., obaja bytom P., zastúpených advokátom Mgr. D. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 117/2009 a jeho uznesením č. k. 16 C 117/2009-165 z 23. marca 2011 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 55/2011 a jeho uznesením zo 17. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. C. a J. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2011 doručená sťažnosť D. C. a J. C., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 117/2009 a jeho uznesením č. k. 16 C 117/2009-165 z 23. marca 2011 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 55/2011 a jeho uznesením zo 17. augusta 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   si   žalobou   podanou   na okresnom súde uplatnili svoj nárok na vydanie časti nehnuteľnosti v ich vlastníctve, ktorá im bola žalovanou protiprávne zabratá. Žalovaný predmet návrhu bol zo strany žalovanej vydaný   po   podaní   návrhu   na   začatie   konania   za   prítomnosti   súdneho   znalca   a   ním vypracovaného znaleckého posudku, podľa sťažovateľov však pred vydaním právoplatného rozhodnutia.   Na základe   toho,   že odpadol   dôvod   na pokračovanie   konania, sťažovatelia podaním z 28. februára 2011 vzali žalobu späť. S poukázaním na § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku si sťažovatelia uplatnili úhradu trov konania.

Okresný súd uznesením č. k. 16 C 117/2009-165 z 23. marca 2011 konanie zastavil, zaviazal   žalovanú   na   úhradu   74,75   €,   v   prevyšujúcej   časti   náhradu   trov   konania sťažovateľom nepriznal, žalovanej náhradu trov konania nepriznal, zaviazal sťažovateľov zaplatiť štátu trovy konania v sume 9,33 € a žalovanú zaplatiť štátu trovy konania v sume 159,34 €.

Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 55/2011 zo 17. augusta 2011 tak, že uznesenie vo výroku o povinnosti sťažovateľov zaplatiť štátu trovy konania v sume 9,33 € potvrdil a zmenil uznesenie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľom trovy konania tak, že žalovaná je povinná nahradiť sťažovateľom trovy konania v sume 49,75 € na účet ich právneho zástupcu, a náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal.

Podľa   sťažovateľov   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, čím podľa nich malo dôjsť k porušeniu označených práv.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú ústavnému súdu, aby vydal nález, ktorým vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 117/2009 a jeho uznesením z 23. marca 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 55/2011 a jeho uznesením zo 17. augusta 2011, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 117/2009 a jeho uznesením č. k. 16 C 117/2009-165 z 23. marca 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 55/2011 a jeho uznesením zo 17. augusta 2011.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 117/2009 a jeho uznesením č. k. 16 C 117/2009-165 z 23. marca 2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane práv   sťažovateľov, ktorých   porušenie   namietajú, vo   vzťahu ku   konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol uznesením   z 23.   marca 2011),   proti   ktorému   sťažovatelia   podali odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie zo 17. augusta 2011). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať namietané konanie okresného súdu a jeho uznesenie z 23. marca 2011.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 55/2011 a jeho uznesením zo 17. augusta 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 117/2009-165 z 23. marca 2011.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.) preskúmal uznesenie v napadnutých častiach, ako aj konanie mu   predchádzajúce   v   zmysle   zásad   vyplývajúcich   z   ust.   §   212   O. s. p.,   bez   nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. ) a zistil, že dôvodné je len odvolanie žalovanej. Súd   prvého   stupňa   správne   aplikoval   ust.   §   150   ods.   1   O. s. p.   v   súvislosti s posudzovaním   pôvodnej   žaloby,   jej   úpravy   a   stavuj   ktorý   viedol   k   späťvzatiu   žaloby. Odvolací   súd   v   celom   rozsahu   poukazuje   na   výstižné   a   vyčerpávajúce   odôvodnenie napadnutého uznesenia, s ktorým sa stotožňuje. Na dôvažok je potrebné len uviesť, že pre presnú špecifikáciu ochrany vlastníckeho práva nič nebránilo žalobcom dať si zamerať celý priebeh   hranice   pred   podaním,   žaloby,   Čím   by   sa   vyhli   vzniknutým   nepresnostiam. Odvolanie žalobcov preto považoval odvolací súd za nedôvodné, v dôsledku čoho potvrdil výrok o ich povinnosti zaplatiť štátu trovy konania vo výške 9,33 Eur. Rozhodol tak v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p.

Žalovaná bola prvostupňovým súdom zaviazaná k náhrade trov konania vo výške 74,75   Eur   v   prospech   žalobcov.   Táto   náhrada   je   podľa   odvolacieho   súdu   vyčíslená nesprávne. Mala by predstavovať polovicu trov konania, vrátane odmeny znalca. Tým, že súd prvého stupňa zaviazal žalovanú k náhrade trov štátu vo výške 159,34 Eur a žalobcov vo   výške   9,33   Eur,   tak   sa   obe   sporové   strany   podieľali   na   znaleckom   dokazovaní   po polovici. Okrem trov znalečného žalobcovia vynaložili finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku zo žaloby vo výške 99,50 Eur. Keďže bez predmetného konania, a teda aj zaplatenia súdneho poplatku by nedošlo k vytýčeniu spornej hranice, je žalovaná povinná podiel'ať sa na týchto trovách konania. Polovica zo sumy 99,50 Eur predstavuje sumu 49,75 Eur.

Súd prvého stupňa pri náhrade trov konania v prospech žalobcov zohľadnil aj sumu 50   Eur   zaplatenú   žalobcami   za   vytýčenie   hranice.   Žalovaná   však   odvolaciemu   súdu preukázala úhradu rovnakej sumy za rovnaký úkon, preto nebol dôvod započítavať sumu 50 Eur uhradenú žalobcami len v ich prospech.

S poukazom na uvedené odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania v prospech žalobcov tak, že žalovanú zaviazal k povinnosti zaplatiť im sumu 49,75 Eur, teda len sumu predstavujúcu polovicu zaplateného súdneho poplatku. Zmena rozhodnutia bola vykonaná v súlade s ust. § 220 O. s. p., keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie uznesenia v tejto Časti, resp. na jeho zrušenie.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust.   §   142   ods.   1   O. s. p.,   keďže   žalovaná,   úspešná   v   odvolacom   konaní,   si   trovy odvolacieho konania neuplatnila.“

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom v časti o potvrdení uznesenia okresného súdu a v časti o zmene   uznesenia   okresného   súdu.   Jeho   uznesenie   obsahuje   výklad   právnych   noriem Občianskeho súdneho poriadku, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Krajský   súd   postup   a   uznesenie   krajského   súdu   považuje   za   zodpovedajúci zákonu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a   nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovatelia nesúhlasia s právnym názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že krajský   súd   postupoval   a   rozhodoval   bez   toho,   aby   sa   stotožnil   s   právnym   názorom sťažovateľov.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011