znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 55/98-120

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2001 v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Daniela   Švábyho   a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatý podnet J. M., bytom v B., zastúpeného advokátom JUDr. P. E., B., vo veci porušenia jeho základných a ľudských práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 16,   čl.   17,   čl.   19,   čl.   20,   čl.   22,   čl.   26,   čl.   48   a čl.   50   ods.   6   Ústavy   Slovenskej republiky, podľa čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d), čl. 7 ods. 1, čl. 8 a čl. 10 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   Krajského   súdu   v Bratislave, Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   Krajskej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici a Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky vo veci Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 36/93 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 2/98 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   uznesením   z 26.   septembra   1995   sp.   zn. 7 Tpo 361/95, ktorým potvrdil vzatie do väzby J. M.,   p o r u š i l   jeho právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Bratislave uznesením z 19. februára 1997 sp. zn. 1 T 142/96, ktorým uložil J. M. obmedzenia vo výkone trestu odňatia slobody,   p o r u š i l   jeho práva podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Vo zvyšnej časti podnetu nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 15. októbra 1998   sp.   zn.   II. ÚS   55/98   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie podnet J. M., bytom v B.(ďalej len „navrhovateľ“), ktorým namietal porušenie viacerých jeho práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Konkrétne uviedol,   že jeho zadržanie 6. septembra   1995 a jeho väzba nariadená uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo 7. septembra 1995 sp. zn. Tp 117/95 sú protiprávne z dôvodu, že 29. júna 1995 vykonal maximálnu väzbu a ďalšia väzba je v tej istej veci na ňom nevykonateľná. V tejto súvislosti namietal porušenie čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru.

V trestnej   veci sp.   zn. 2 T   36/93 vedenej na Krajskom   súde v Banskej Bystrici namietal nezákonný proces z dôvodu porušenia viacerých ustanovení Trestného poriadku. Konkrétne   uviedol,   že   škoda   nebola   určená   znalcom,   že   neboli   vypočutí   svedkovia (MUDr. A.   L.,   J. D.,   J. K.)   a znalci,   na ktorých   výsluchu   trval,   resp.   nebola prečítaná výpoveď   dôležitej   svedkyne   (MUDr.   A.   L.),   že   sa   nemohol   vyjadriť   k   výpovedi spoluobžalovaného   P. H.,   že   nebola   vykonaná   konfrontácia   medzi   menovaným spoluobžalovaným   a ostatnými   spoluobžalovanými,   že   sa   nevykonali   niektoré   listinné dôkazy a že na pojednávaní nebola stála prítomnosť všetkých členov senátu a zapisovateľa. Namietal porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

V tejto trestnej veci namietal aj nezákonnosť samotného rozsudku Krajského súdu v Banskej   Bystrici   z   31.   marca   1995.   Uviedol,   že   v   rozpore   s   čl.   20   ústavy   a   čl.   1 Dodatkového protokolu k dohovoru bol pozbavený majetku.

Ďalej uviedol, že bol odsúdený podľa prísnejšieho ustanovenia, než to bolo možné v čase spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona. Namietal porušenie čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Napokon uviedol, že v októbri 1996 podal proti právoplatnému rozsudku v tejto trestnej   veci   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   podnet   na   podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona,   ktorý   v   rozpore so zákonom   o   prokuratúre   nebol   napriek   jeho   urgenciám   vybavený.   V   tejto   súvislosti namietal porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V trestnej veci sp. zn. 1 T 2/98 vedenej na Krajskom súde v Bratislave, v ktorej vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len „krajský úrad vyšetrovania“) uznesením ČVS: Vp 59/20-92 z 2. septembra 1992 vzniesol proti   nemu   obvinenie   z trestného   činu   vraždy   podľa   §   219   ods.   1   Trestného   zákona, namietal porušenie práva na proces v primeranej lehote zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Navrhovateľ   namietal   aj   porušenie   ľudských   práv   vo   výkone   trestu.   Uviedol,   že Krajská   prokuratúra   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   mu   zakazuje návštevy rodinných príslušníkov. Stalo sa tak údajne kvôli obmedzeniam vo výkone trestu, ktoré mu boli uložené, a kvôli   tomu, čo napísal v liste vyšetrovateľovi a prokurátorke krajskej prokuratúry. Toto konanie považuje za porušenie práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 dohovoru so súčasným porušením čl. 12 ods. 4 ústavy.

Uznesením z 9. februára 2000 ústavný súd podľa § 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde   v spojení   s   §   30   a   §   138   Občianskeho   súdneho   poriadku   ustanovil   advokáta JUDr. Pavla   Erbena   za   právneho   zástupcu   navrhovateľa   v   tomto konaní   pred   ústavným súdom.   Právny   zástupca   navrhovateľa   upresnil   okruh   účastníkov   na   strane   odporcu nasledovne:   Krajský   súd   v Bratislave,   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici,   generálna prokuratúra, krajská prokuratúra a Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „generálne riaditeľstvo ZVJS“).

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti   prijatého   podnetu   vrátane   jeho   doplnenia   právnym   zástupcom navrhovateľa   (ďalej   len   „návrh“)   písomne   vyjadrili   všetci   účastníci   konania   na   strane odporcu. Ich vyjadrenia boli zaslané právnemu zástupcovi na zaujatie stanoviska. Každý z účastníkov potom ešte dostal možnosť písomne reagovať na tvrdenia druhej strany.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetný návrh prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutých spisov.

Vyjadrenia účastníkov

1. Právny zástupca navrhovateľa uviedol, že uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Tp 117/95 zo 7. septembra 1995 bolo vydané napriek tomu, že navrhovateľ vykonal maximálne prípustnú dĺžku väzby dňa 29. júna 1995. Okrem toho, že uvedené uznesenie v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy vydal nepríslušný sudca, pretože konanie o vražde bolo   už   v roku   1993   vyčlenené   pre   Krajský   súd   v Bratislave   z dôvodu   miestnej nepríslušnosti forum delicti commissi, toto uznesenie bolo vydané aj v rozpore s Trestným zákonom a Trestným poriadkom.

K tejto námietke o protiústavnosti uviedol, že proti navrhovateľovi sa pôvodne viedlo spoločné   trestné   konanie   pre   všetky   trestné   činy   vyšetrované   na   príslušných   orgánoch činných v trestnom konaní v Banskej Bystrici. To, že sa trestné konanie pre vraždu vylúčilo po určitom čase výkonu väzby na samostatné konanie, nemôže mať pokračovanie v jeho opätovnom vzatí do väzby o 2 roky neskôr. Navrhovateľ vykonával väzbu z hľadiska jej účelu v Banskej Bystrici aj pre trestný čin vraždy, pretože nemohol byť vo väzbe pre trestný čin   vraždy   súčasne   aj   v Bratislave.   Vylúčenie   konania   o jednom   z trestných   činov   na samostatné konanie podľa § 23 Trestného poriadku ešte neznamená, že § 38 Trestného zákona, podľa ktorého „ak sa proti páchateľovi viedlo trestné konanie vo väzbe a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe do uloženého trestu“, neumožní „v rámci trestného konania“ započítať väzbu do uloženého trestu. Trestný zákon   je   totiž   trestnohmotný   predpis   teoretickejšieho   charakteru,   ktorý   nepočíta s trestnoprocesnými   možnosťami   kumulácie   trestných   činov.   Ak   by   sa   v tomto   prípade pripustila zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, potom páchateľ, ktorý by spáchal v jednom časovom období viac trestných činov na rôznych miestach, by mohol byť v jednom takto vyčlenenom konaní orgánmi činnými v trestnom konaní vzatý do väzby na 3 roky, potom v druhom na ďalšie tri roky, v treťom na ďalšie tri roky, až kým by nedošlo k právoplatnému   odsudzujúcemu   rozsudku   v jednom   z týchto   trestných   konaní.   Orgány činné v trestnom konaní ako štátne orgány konali v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože v prípade § 71 Trestného poriadku a § 38 Trestného zákona rozlišovali niečo, čo tieto normy nerozlišovali, a na základe tohto rozlíšenia viacerých oddelených konaní tej istej osoby bol navrhovateľ vo väzbe takmer 5 rokov, hoci maximálne prípustná dĺžka je 3 roky pre jednu osobu.

Navrhovateľ nemohol byť vzatý opätovne do väzby pre trestný čin vraždy podľa § 219   ods.   1   Trestného   zákona,   a to   predovšetkým   preto,   že   pre   tento   trestný   čin   bol vo väzbe   od   2.   septembra   1992   až   do   14.   apríla   1993.   Pri   posudzovaní   dodržania maximálnej   zákonom   stanovenej   dĺžky   trvania   väzby   nie   je   rozhodujúce,   ako   dlho   bol navrhovateľ vo vyšetrovacej väzbe pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, ale rozhodujúce je, že pre tento trestný čin už vo väzbe bol a samotné vylúčenie veci   na   samostatné konanie neodôvodňuje   začatie   plynutia   novej   lehoty   stanovenej   pre ďalšiu väzbu. Do prijatia novely Trestného poriadku zákonom č. 366/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších   predpisov   nebolo   možné   zákonnú   dĺžku   3   rokov   trvania   väzby   v žiadnom prípade, resp. za žiadnych okolností predĺžiť. Z potreby prijatia tejto novely je zjavné, že v prípade, ak tu nie je iný ďalší trestný čin, je dĺžka väzby pre trestné činy, pre ktoré bola vykonávaná,   obmedzená   na   3   roky   a vylúčením   jedného   trestného   činu   na   samostatné konanie nemožno predlžovať väzbu nad maximálnu zákonom stanovenú hranicu 3 rokov.

Dňa   7.   septembra   1995   bol   navrhovateľ   opätovne   vzatý   do   väzby   v zmysle ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c) a § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Zdôvodnenie toho, prečo bol navrhovateľ vzatý do väzby aj podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku, vyvoláva dojem určitého alibizmu. Ak by sa nepreukázali dôvody uvedené v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, bol by navrhovateľ vzatý do väzby „aspoň“ na základe ustanovenia § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Uvedenej argumentácii nasvedčuje aj fakt, že navrhovateľ bol prvýkrát vo väzbe od 2. septembra 1992 do 29. júna 1995 a následne od 7. septembra 1995 do 12. februára 1997. Medzi oboma väzbami bolo obdobie 2 mesiacov a 9 dní, keď bol navrhovateľ na slobode,   pričom   sa   právne relevantným spôsobom   nepreukázala ani obava z pokračujúcej trestnej činnosti, ani z ovplyvňovania svedkov. Toto obdobie, keď navrhovateľ   nepokračoval   v trestnej   činnosti,   preukázateľne   neovplyvňoval   svedkov a zdržiaval sa na adrese, ktorú uviedol, jasne dokumentuje neodôvodnenosť a samoúčelnosť väzby po 7. septembri 1995. Aj oslobodenie navrhovateľa spod obžaloby pre trestný čin vraždy podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku ukazuje, že väzba, v ktorej sa navrhovateľ nachádzal, bola nezákonná a aj bezdôvodná.

Ďalšou otázkou je odôvodnenosť väzby pre trestný čin vraždy, keď navrhovateľ už bol   právoplatne odsúdený   za iné   trestné   činy   a mal nastúpiť do   výkonu   trestu.   Trestný poriadok nemá ustanovenie, v ktorom by ospravedlnil opomenutia nariadenia nástupu do výkonu trestu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy možno občana pozbaviť slobody len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nejasné a neurčité znenie zákona nesmie byť pri jeho výklade dôvodom pre prísnejšie sankcionovanie občana. Výkladové pravidlo „in dubio pro reo“ – v pochybnostiach v prospech – je namieste použiť práve pri právnych predpisoch, ktoré   upravujú   obmedzenie   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Jeho   aplikácia   je zdôvodnená   práve   medzerami   legislatívnej   činnosti   zákonodarcu.   Absenciu   tohto výkladového pravidla v otázkach ľudských práv považuje právny zástupca za prejav prvkov z historického hľadiska prekonaného policajného štátu.

Skutočnosť, že medzi výkonom väzby a výkonom trestu odňatia slobody sú niektoré rozdiely,   pokiaľ   ide   o návštevy,   korešpondenciu,   vychádzky   a styk   s   advokátom,   má význam   práve   pri   posudzovaní   primeranosti   obmedzenia   osobnej   slobody   a ďalších základných ľudských práv navrhovateľa.

V tejto súvislosti právny zástupca navrhovateľa uviedol:„Návštevy

Väzba – raz za mesiac v trvaní najmenej 30 minút, obmedzenie počtu osôb najviac 5 osôb,   pri   kolúznej   väzbe   je   potrebný   predchádzajúci   písomný   súhlas   orgánu   činného v trestnom konaní

Výkon trestu odňatia slobody – 1. NVS – raz za 2 týždne, 2. NVS – raz za 4 týždne, 3. NVS – raz za 6 týždňovKorešpondencia

Väzba – riaditeľ ústavu alebo ním poverený príslušník zboru má právo nahliadať do korešpondencie   obvineného,   pri   kolúznej   väzbe   môže   obvinený   prijímať   a odosielať korešpondenciu   len   prostredníctvom   príslušného   orgánu   činného   v trestnom   konaní;   ten môže   korešpondenciu   zadržať.   Uvedené   ustanovenie   sa   nevzťahuje   na   korešpondenciu s obhajcom a na sťažnosti a žiadosti obvineného

Výkon trestu odňatia slobody – bez obmedzeniaVychádzky

Väzba – najmenej 1 hodina denne s možnosťou krátkodobého obmedzeniaVýkon trestu odňatia slobody – najmenej 1 hodina denne bez možnosti obmedzeniaStyk s obhajcom a advokátom

Väzba – osobný styk v rozsahu určenom Tr. por., písomný styk bez obmedzenia; v prípade   kolúznej   väzby   je   potrebný   písomný   súhlas   príslušného   orgánu   činného v trestnom konaní, možnosť prítomnosti orgánu činného v trestnom konaní, korešpondencia podlieha kontrole príslušného orgánu činného v trestnom konaní

Výkon   trestu   odňatia   slobody   –   bez   obmedzenia,   bez   možnosti   odpočúvania nápravnovýchovným zariadením.“

Uložené   obmedzenia,   konkrétne   obmedzenie   návštev,   ich   povoľovanie   Krajským súdom v Bratislave, rozhodnutie o tom, že korešpondencia bude prechádzať cez cenzúru uvedeného súdu, v prípade vrátenia veci na došetrenie cez príslušnú prokuratúru a že bude umiestnený tak, aby neprišiel do kontaktu so spoluobžalovaným P. H., v žiadnom prípade nespĺňali   zákonné   podmienky   §   74a   Trestného   poriadku.   Navrhovateľ   bol   v čase od 6. septembra 1995 do 12. februára 1997 vo väzbe, a teda už zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby (ďalej len „zákon o výkone väzby“) vyplývajú pre obvineného obmedzenia tých práv, ktoré vzhľadom na výkon väzby nemožno uplatniť,   a teda   tu   nebol nielen   objektívny,   ale ani zákonný dôvod   uloženia obmedzení podľa § 74a Trestného poriadku. Zástupca navrhovateľa nekritizuje generálne riaditeľstvo ZVJS za to, že vykonávalo obmedzenia uložené Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ale konštatuje, že tieto obmedzenia boli   uložené   v rozpore   so   zákonom,   a teda   boli   protiústavne   obmedzené   ľudské   práva navrhovateľa.   Došlo   tu   totiž   k nedovolenej   kumulácii,   resp.   zmiešaniu   dvoch   rôznych právnych   režimov.   Navrhovateľ   mal   mať   jasný   väzobný   režim   vrátane   zákonných obmedzení, alebo mal byť vo výkone trestu bez obmedzení vzťahujúcich sa na väzobný režim. Skutočnosť však bola taká, že hoci bol právoplatne odsúdený na výkon trestu, jeho sloboda pohybu však bola obmedzená s kvázi režimom väzby. V tejto nezákonnej kumulácii spôsobenej súdmi vidí porušenie ústavných práv navrhovateľa.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti právny zástupca navrhovateľa konštatoval, že   konaním   orgánov   činných   v trestnom   konaní   boli   v prípade   navrhovateľa   porušené nasledovné články ústavy a dohovoru: čl. 16, čl. 17, čl. 19, čl. 22 a čl. 48 ústavy a čl. 5, čl. 6 a čl. 8 dohovoru.

2. Krajský súd v Bratislave uviedol, že po preskúmaní spisového materiálu tohto súdu týkajúceho sa konania vedeného pod sp. zn. 1 T 2/98 a podnetu navrhovateľa spolu s vyjadrením jeho právneho zástupcu vo veci porušenia práva na proces v primeranej lehote zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   toho   názoru,   že   toto   ustanovenie   nebolo   ničím v priebehu konania porušené. Obdobne sa vyjadril aj ohľadne čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k ustáleným obmedzeniam u navrhovateľa vo výkone trestu odňatia slobody, ktoré mu boli uložené uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 142/96 v zmysle § 74a ods. 1 Trestného poriadku (obmedzenie v korešpondencii formou cenzúry krajským súdom, príp. príslušnou   prokuratúrou,   obmedzenie   návštev   –   len   na   základe   súhlasu   súdu,   príp. prokurátora,   ako   aj   jeho   umiestnenie   vo   výkone   trestu   tak,   aby   sa   nemohol   dostať   do kontaktu so spoluobžalovaným).

V priebehu konania pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b) a ods. 4 Trestného zákona, ako aj pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa §   185   ods.   1   Trestného   zákona   vedeného   na   Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici   sa navrhovateľ nachádzal vo väzbe, z ktorej však z dôvodu, že maximálna lehota povolená Trestným   poriadkom   trvala   už   3   roky,   bol   29.   júna   1995   prepustený   na   slobodu. Po prepustení z tejto väzby bol navrhovateľ opätovne zadržaný na základe návrhu na vzatie do väzby v súvislosti s obvinením z vraždy, a to podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku, ale uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici z 30. júna 1995 bol prepustený na slobodu. Opätovne   bol   zadržaný 6. septembra   1995   a 7.   septembra   1995   Okresný   súd   v Banskej Bystrici rozhodol vziať ho do väzby v súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin vraždy, a to v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) a c) a § 67 ods. 2 Trestného poriadku.

Vyššie uvedené dôvody väzby boli veľmi presne zdôvodnené, keďže menovaný sa pokúsil v priebehu vyšetrovania pôsobiť na svedkov, vyhrážal sa niekoľkým z nich zabitím, pričom podľa výpovede jeho brata sa chystal podplatiť a v prípade potreby aj zabiť sudcu, ktorý jeho vec prejednával.

V žiadnom prípade sa však nedá stotožniť s názorom navrhovateľa, že by boli týmto krokom porušené jeho práva na súkromný život alebo práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 dohovoru. V danom štádiu konania bolo správne, že osobná sloboda navrhovateľa, vtedy stíhaného   pre   závažný   trestný   čin   vraždy   podľa   §   219   ods.   1   Trestného   zákona,   bola obmedzená podľa vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku.

I keď napokon došlo k oslobodeniu jeho osoby spod obžaloby pre tento trestný čin Krajským   súdom   v Bratislave   podľa   §   226   písm.   c)   Trestného   poriadku,   navrhovateľ v súčasnosti (7. júla 2000) vykonáva iný – dlhotrvajúci trest odňatia slobody vo výmere deviatich rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine. Je však pravda, že doba trvania väzby v tomto konaní pre trestný čin vraždy sa započítavať nedá do doby trvania trestu pre trestný čin krádeže – teda teraz vykonávaného trestu.

3.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   sa   hlavne   odvolal   na   rozsudok   tohto   súdu z 31. marca   1995   sp.   zn.   2   T   36/93   a uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1   To   43/96, predovšetkým   na   odôvodnenia   týchto   rozhodnutí,   v ktorých   sa   sčasti   reagovalo   aj   na námietky navrhovateľa, ktoré opakovane uviedol aj vo svojom podnete.

Pokiaľ   ide   o výšku   škody   v bodoch   1,   3   a 6   uvedeného   rozsudku,   táto   bola   vo všetkých   uvedených   skutkoch   zistená   na   základe   listinných   dôkazov   nachádzajúcich   sa v spise   a na   hlavnom   pojednávaní   preukázaná   vyjadreniami   zákonných   zástupcov poškodených strán, resp. samotných poškodených, ako i z prečítaných návrhov.

Ďalej uviedol, ktoré výpovede svedkov boli prečítané na hlavných pojednávaniach podľa   §   211   ods.   2   písm.   a)   Trestného   poriadku.   Keďže   navrhovateľ   ako   obžalovaný nesúhlasil s čítaním výpovedí ostatných svedkov (aj MUDr. L.), senát tieto dôkazy pominul, pretože   mal   dostatok   dôkazov   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci.   V podrobnostiach   sa odvolal   na   rozsudok   tohto   súdu.   Vyjadril   sa   k vypočutiu   znalcov   na   hlavných pojednávaniach,   ako   aj   k   oboznámeniu   navrhovateľa   s výpoveďami   spoluobžalovaných v zmysle   §   208   druhej   vety   Trestného   poriadku,   k prečítaniu   zápisníc   o   konfrontáciách medzi ním a ostatnými spoluobžalovanými podľa § 213 ods. 1 Trestného poriadku, a pokiaľ ide o výpoveď svedka J. D., odvolal sa na rozhodnutie najvyššieho súdu.

Konštatoval,   že všetky   hlavné pojednávania   sa   vykonali za   prítomnosti   všetkých členov senátu a zapisovateľa v zmysle § 202 ods. 1 Trestného poriadku a že nie je v rozpore s uvedeným ustanovením, keď sa zapisovateľky striedajú.

Výrok   o prepadnutí,   resp.   zhabaní   vecí   navrhovateľa,   ako   je   uvedený v prvostupňovom rozsudku, zodpovedá ustanoveniam § 55 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 3 Trestného zákona, resp. § 73 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného zákona.

Celú trestnú činnosť navrhovateľa ako obžalovaného súd právne kvalifikoval podľa novely Trestného zákona, t. j. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 248/1994 Z. z., ktorým   sa   mení   a dopĺňa   Trestný   zákon   a zákon   o priestupkoch   (ďalej   len   „novela Trestného zákona č. 248/1994 Z. z.“) s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 1 Trestného poriadku,   pretože   tento neskorší   zákon   ako celok,   posudzovaný   z hľadiska   všetkých   do úvahy   prichádzajúcich   ustanovení   vo   vzťahu   k jeho   trestnej   zodpovednosti   a trestných následkov za spáchané trestné činy, bol pre neho priaznivejší.

4. Generálna prokuratúra uviedla, že údaje navrhovateľa, že v októbri 1996 podal na generálnu   prokuratúru   podnet   na   podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   proti právoplatnému   rozsudku   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   z 31.   marca   1995   sp.   zn. 2 T 36/93 a že tento nebol do dňa podania podnetu na ústavný súd vybavený, zodpovedajú skutočnosti. Námietku, že tým došlo k porušeniu § 12 ods. 5 zákona o prokuratúre, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, však považovala za neopodstatnenú.

Odvolala sa na § 30 zákona č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre, ktorý sa vzťahuje aj na podnet navrhovateľa z 29. októbra 1996 a ktorý neobsahuje určenie lehoty na vybavenie podnetu. Námietka navrhovateľa je neopodstatnená, lebo sa odvolával na ustanovenie (§ 12 ods.   5)   už   zrušeného   zákona   a zákon   platný   v čase   vybavovania   jeho   podnetu   rovnakú úpravu neobsahuje.

Uviedla, že po doručení podnetu generálnej prokuratúre 31. októbra 1996 prokurátor, ktorému bol podnet pridelený na vybavenie, potvrdil prijatie podnetu navrhovateľovi a po jeho preskúmaní ho zaslal krajskej prokuratúre s pokynom na zadováženie a predloženie spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 36/93 na zaujatie stanoviska k podnetu. Napriek sústavným žiadostiam krajskej prokuratúry o zapožičanie uvedeného spisu tento nemohol   byť   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   z rôznych   dôvodov   poskytnutý. O nezapožičaní   spisu   súdom   a jeho   dôvodoch   bola   generálna   prokuratúra   sústavne informovaná. Navrhovateľ bol písomne upovedomený o príčinách, pre ktoré podnet ešte nemohol byť vybavený, a to listami z 9. apríla 1997, 3. júna 1997 a 31. júla 1997. Dotknutý trestný   spis   bol   so   stanoviskom   krajskej   prokuratúry   doručený   generálnej   prokuratúre 3. novembra 1997 a po jeho preskúmaní bol navrhovateľ už 7. novembra 1997 písomne vyrozumený o odložení jeho podnetu z dôvodu jeho neopodstatnenosti.

Podnet   navrhovateľa   bol   vzhľadom   na   uvedené   vybavovaný   na   generálnej prokuratúre   bez   zbytočných   prieťahov   a v lehote   kratšej   než   primeranej   (vlastné preskúmanie veci a vybavenie podnetu), preto nedošlo k porušeniu čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Krajská prokuratúra uviedla, že úvahy navrhovateľa o nezákonnosti jeho zadržania vo väzbe a porušovaní jeho ústavných a ľudských práv sú neodôvodnené z nasledovných dôvodov:

„dňa 21. 5. 1992 bolo Jánovi Mirekovi uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ Banská Bystrica VP 59/20-92 vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 1, písm. b), ods. 2 Tr. zák. (trestná vec „trezory“), pričom pri následnom výsluchu bol upozornený na zmenu právnej kvalifikácie jeho konania aj podľa ods. 4 § 247 Tr. zák.;dňa   2.   9.   1992 bolo   Jánovi Mirekovi   uznesením   vyšetrovateľa   KÚV   PZ   Banská Bystrica sp. zn. VP 59/20-92 vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., a to v rámci trestného konania vykonávaného v súvislosti s trestným činom krádeže („trezory“);

dňa 14. 4. 1993   bolo   uznesením   vyšetrovateľa KÚV PZ Banská Bystrica sp. zn. VP-59/20-92 vylúčené zo spoločného konania konanie o trestnom čine vraždy, t. j. že od tohto okamihu bolo vykonávané konanie o tomto trestnom čine vraždy ako samostatné;dňa 31. 3. 1995 bol Ján Mirek rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 36/93 z 31. 3. 1995 v spojení s uznesením NS SR sp. zn. 1 To 43/96 z 23. 10. 1996 uznaný vinným zo spolupáchateľstva trestného činu krádeže podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1, písm. b), ods. 3, písm. b), ods. 4 Tr. zák. za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov so zaradením do III. NVS;

dňa 31. 3. 1995 (v trestnej veci „trezory“) Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 2 T 36/93 rozhodol o nezapočítaní doby od 20. 2. 1995 do 30. 3. 1995 do trvania vyšetrovacej väzby;

dňa 29. 6. 1995 bol Ján Mirek na základe príkazu Krajského súdu v Banskej Bystrici prepustený z trojročnej väzby vykonávanej v trestnej veci „trezory“;

dňom 6. 9. 1995 začala mu plynúť lehota väzby v konaní o trestnom čine vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. Do vyšetrovacej väzby bol vzatý uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Tp 117/95 zo 7. 9. 1995, pričom jeho sťažnosť proti citovanému uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 7 Tpo 361/95 z 26. 9. 1995 zamietol.

Z vyššie uvedeného prehľadu potom vyplýva, že Ján Mirek v čase od 22. 5. 1992 do 29. 6. 1995 vykonával trojročnú väzbu.

V rámci tejto trojročnej väzby vykonal 7 mesiacov a 12 dní väzby (od vznesenia obvinenia za trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 Tr. zák. z 2. 9. 1992, do vylúčenia konania o tomto trestnom čine na samostatné konanie zo 14. 4. 1993) aj v súvislosti s jeho stíhaním za vraždu.“

Krajská prokuratúra zdôraznila, že pri úvahách o zákonnosti postupu súdu pri vzatí navrhovateľa do väzby treba prihliadať na to, že:

„dňa   22.   5.   1992   bol   vzatý   do   vyšetrovacej   väzby   výlučne   len   v súvislosti so spáchaním trestného činu krádeže („trezory“). O trestnom čine vraždy v tom čase nemal vedomosť žiadny orgán činný v trestnom konaní. Totiž tento trestný čin vyšiel najavo až o 3 mesiace – t. j. 3. 7. 1992, kedy bolo začaté trestné stíhanie vo veci;

dňa   14.   4.   1993   bolo   konanie   o trestnom   čine   vraždy   vylúčené   na   samostatné konanie.   Týmto   procesným   postupom   došlo   k ukončeniu   výkonu   väzby   v súvislosti s trestným činom vraždy. Konanie v trestnej veci krádeže („trezory“) a trestnej veci vraždy sa týmto stali po procesnej stránke samostatné a od seba nezávislé po všetkých stránkach, inými slovami, o trestnom čine vraždy bolo vykonávané od 14. 4. 1993 tzv. neväzobné konanie.“

V tejto súvislosti ďalej uviedla, že „technickým prostriedkom procesného vylúčenia veci zo spoločného konania je napr. to, že vo vylúčenej (neväzobnej) veci musí orgán činný v trestnom   konaní   žiadať   o súhlas   na   eskortu   obvineného   iný   orgán   činný   v trestnom konaní, ktorý vykonáva väzobné konanie proti tomu istému obvinenému.

Pokiaľ ide o trestný čin vraždy, bolo potrebné započítať do plynúcej väzby, t. j. 6. 9. 1995 aj 7 mesiacov a 12 dní už vykonanej väzby a to pri jej predlžovaní po jednom roku ako i pri jej sčítavaní ako dvoj a trojročnej väzby“.

K namietanému   porušeniu   ľudských   práv   vo   výkone   trestu   krajská   prokuratúra uviedla, že Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1 T 142/96 z 19. februára 1997 podľa § 74a ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o uložení navrhovateľovi počas výkonu trestu odňatia slobody tieto obmedzenia:

„korešpondencia   obžalovaného   bude   prechádzať   cez   cenzúru   Krajského   súdu v Bratislave a v prípade vrátenia veci na došetrenie cez príslušnú prokuratúru,

návštevy   obžalovaného   budú   povoľované   cestou   Krajského   súdu   v Bratislave, prípadne príslušnou prokuratúrou,

obžalovaný   bude   vo   výkone   trestu   umiestnený   tak,   aby   neprišiel   do   kontaktu so spoluobžalovaným P. H.“

Najvyšší súd v rámci konania o sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave uznesením sp. zn. 1 To 19/97 z 19. marca 1997 výrok napadnutého uznesenia doplnil tak, že „uvedené obmedzenia vo výkone trestu odňatia slobody sa Jánovi Mirekovi ukladajú v trvaní do 12. 2. 1998“.

Krajská   prokuratúra   ďalej   poukázala na   to,   že   cieľom   týchto   obmedzení   bola   tá skutočnosť, že postoj navrhovateľa v prípravnom konaní vedenom pre trestný čin vraždy, pôsobenie na spoluobvineného P. H. a svedkov, rôzne vyhrážky, ktoré sú zadokumentované v trestnom spise, odôvodňovali záver, že je daný dôvod kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a preto sú uvedené obmedzenia obvineného vo výkone trestu odňatia   slobody   pre   trestný   čin   krádeže   nevyhnutné.   Uložené   obmedzenia   neboli závažnejšie   ako   tie,   ktorým   by   bol   inak   podrobený   vo   väzbe.   Priebeh   a výsledky prípravného   konania   plne   potvrdili,   že   tieto   obmedzenia,   ktoré   mu   boli   uložené,   boli nevyhnutné a sčasti   sa   i realizovali (cenzurovanie   jeho   korešpondencie,   pričom   závadná bola zadržaná a je súčasťou trestného spisu, resp. dozorového denníka). Korešpondencia adresovaná jednak bratovi M. M., M. S., družke, ako i moták, ktorý navrhovateľ napísal a odoslal svojmu bratovi a tento ho následne odovzdal vyšetrovateľovi, obsahovali celý rad skutočností odôvodňujúcich kolúznu väzbu a prijaté obmedzenia.

Taktiež   mu   bolo   zakázané   povoľovanie   návštev   vo   výkone   trestu,   a to   vrátením povolenky k návšteve, konkrétne zo 4. júna 1997 (návšteva sa mala vykonať 21. júna 1997 príbuznými – družkou T. M. a švagrom V. Č.). Došlo k tomu na základe tej skutočnosti, že vyšetrovateľ   ku   dňu   návštevy   nevypočul   jeho   družku   a hrozilo   nebezpečie   naplnenia vyjadrenia samotného navrhovateľa, že „keby chcel, že by mal „X“ dôvodov, ako obísť uložené mu obmedzenia Krajským súdom v Bratislave“. Pri povolenej návšteve jeho družky s jej deťmi, ktorá sa vykonala v Nápravnovýchovnom ústave v Leopoldove, bol prítomný i dozorujúci prokurátor.

6. Generálne riaditeľstvo ZVJS najprv uviedlo, že navrhovateľ bol vo výkone trestu odňatia slobody od 12. februára 1997 so započítaním väzby od 22. mája 1992 do 29. júna 1995 a od 6. septembra 1995 do 12. februára 1997 s tým, že z výkonu trestu odňatia slobody bol prepustený podmienečne 13. apríla 2000 rozhodnutím Okresného súdu v Trnave sp. zn. 1   Pp   24/2000.   Vo   vyjadrení   z   15.   januára   2001   tento   údaj   spresnilo   tak,   že   väzba od 6. septembra 1995 do 12. februára 1997 nebola započítaná, ako bolo uvedené, do výkonu trestu   odňatia   slobody   uloženého   odsúdenému   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici 31. marca   1995   pod   sp.   zn.   2   T   36/93   v   spojení   s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu z 23. októbra 1996 sp. zn. 1 To 43/96 v trvaní 9 rokov.

Generálne riaditeľstvo ZVJS predložilo spolu s vyjadrením záznamy o návštevách a korešpondencii týkajúcich sa navrhovateľa v čase, keď mu boli vo výkone trestu odňatia slobody uložené obmedzenia rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 1997 sp.   zn.   1   T   142/96   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   z 19. marca   1997   sp.   zn. 1 To 19/97. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktoré bolo odôvodnené tým, že dôvod väzby u navrhovateľa trvá podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, keďže sa snaží ovplyvňovať spoluobvineného, ako i svedkov, a preto je potrebné uložiť mu i primerané obmedzenia na zabránenie v takomto konaní, bolo možné návštevu navrhovateľa podľa § 10 ods. 1 zákona o výkone väzby uskutočniť len po predchádzajúcom písomnom súhlase orgánu činného v trestnom konaní. Takéto obmedzenie malo platnosť do 12.   februára   1998,   a   preto   v   tom   čase   boli   návštevy   realizované   len   po   splnení   tejto podmienky.

Uvedené rozhodnutie obsahovalo ustanovenie, že návštevy „budú povoľované cestou Krajského súdu v Bratislave, prípadne príslušnou prokuratúrou“, čo za súčasného splnenia podmienky trvania kolúzneho dôvodu väzby umožňuje aplikovať ustanovenie § 10 ods. 1 štvrtej vety zákona o výkone väzby, že „na vykonanie návštevy je potrebný predchádzajúci písomný   súhlas   príslušného   orgánu   činného   v   trestnom   konaní“.   Ak   sa   takýto   súhlas neudelí, návšteva sa nevykoná. Týmto postupom nedošlo preto pri uskutočňovaní návštev navrhovateľa   k   pochybeniu   príslušníkov   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej republiky.

Generálne   riaditeľstvo   ZVJS   ďalej   uviedlo,   že   rozhodnutie   Krajského   súdu v Bratislave   o   tom,   že   korešpondencia   navrhovateľa   má   byť   zasielaná   prostredníctvom určeného orgánu činného v trestnom konaní, bolo príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky rešpektované. Z tohto dôvodu bola podľa § 9 ods. 2 zákona o výkone   väzby   v súlade   so   súdnym   rozhodnutím   jeho   korešpondencia   zasielaná príslušnému orgánu na kontrolu.

K samotnému aplikovaniu § 74a Trestného poriadku uviedlo, že v praxi skutočne spôsobuje problémy, avšak tieto je možné odstrániť až v novom rekodifikovanom Trestnom poriadku,   kde   kolízia   dvoch   režimov   musí   byť   zásadne   doriešená,   a   to   jednoznačným stanovením buď väzobného režimu, alebo režimu výkonu trestu odňatia slobody.

II.

Z dokladov, ktoré ústavnému súdu predložili účastníci konania, ako aj z pripojených spisov Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 36/93 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 2/98 možno skutkový stav zhrnúť nasledovne:

Navrhovateľ bol v dvoch trestných konaniach trestne stíhaný pre trestný čin krádeže a trestný čin vraždy. Prvé z týchto konaní bolo právoplatne ukončené 23. októbra 1996, keď najvyšší súd uznesením potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. marca 1995, ktorým bol navrhovateľ spolu s ďalšími osobami (P. H., M. M. a M. S.) uznaný vinným zo spáchania trestného činu krádeže spolupáchateľstvom, sčasti v štádiu pokusu, ako   aj   z trestného   činu   nedovoleného   ozbrojovania   a za   tieto   trestné   činy   odsúdený   na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere deviatich rokov, pričom mu bol zároveň uložený trest prepadnutia niektorých jeho vecí a ďalšie veci mu boli zhabané a bola mu uložená povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne s ďalšími osobami náhradu škody spôsobenej viacerým   poškodeným.   Druhé   z týchto   konaní   bolo   právoplatne   ukončené   23.   februára 2000, keď najvyšší súd navrhovateľa rozsudkom oslobodil spod obžaloby pre trestný čin vraždy.

Trestné stíhanie pre trestný čin krádeže sa začalo 13. mája 1992, keď vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica začal voči neznámemu páchateľovi trestné stíhanie v súvislosti s vlámaním sa do administratívnej budovy ČSAD v Banskej Bystrici. Vyšetrovateľ z tohto trestného činu 15. mája 1992 obvinil P. H., ktorý bol   nasledujúci   deň   na   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   vzatý   do väzby. Dňa 21. mája 1992 vzniesol vyšetrovateľ obvinenie aj voči navrhovateľovi, a to pre šesť   skutkov   vlámania   sa   do   rôznych   objektov   spáchaných   spolu   s obvineným   P.   H. a ďalšími osobami. Voči tomuto uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť, ktorú 12. júna 1992 prokurátor krajskej prokuratúry (ďalej len „krajský prokurátor“) zamietol.

VäzbaDňa 23. mája 1992 bol navrhovateľ na základe uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vzatý do väzby v súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin krádeže. Krajský súd v Banskej Bystrici oprel toto rozhodnutie o dôvodnú obavu, že navrhovateľ spolu s ďalšími obvinenými sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu, pôsobiť na spoluobvinených a prípadne aj na svedkov a že bude pokračovať v trestnej činnosti. Väzba začala navrhovateľovi plynúť 22. mája 1992 a jej vykonanie mu bolo uložené v Ústave Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky v Žiline. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ spolu so svojím bratom M. M. sťažnosť, ktorú najvyšší súd 11. júna 1992 zamietol ako nedôvodnú, keďže na   základe   posúdenia   skutkových   okolností uznal   za   splnené   všetky   tri   vyššie   uvedené väzobné dôvody. Krajský súd v Banskej Bystrici následne väzbu navrhovateľa aj ďalších obvinených viackrát predĺžil z dôvodu trvania skutočností, pre ktoré bola väzba uvalená – uznesením   z 13.   júla   1992   do   22.   septembra   1992,   uznesením   z 18.   septembra   1992 do 14. decembra 1992, uznesením z 9. decembra 1992 do 14. februára 1993, uznesením z 11. februára 1993 do 14. apríla 1993 a uznesením z 13. apríla 1993 do 14. mája 1993.

Počas   trvania   väzby   navrhovateľa   vo   veci   trestného   činu   krádeže   proti   nemu vyšetrovateľ krajského úradu vyšetrovania 2. septembra 1992 vzniesol obvinenie z trestného činu vraždy, ktorého sa mal   dopustiť v bližšie neurčenej dobe medzi 1. februárom 1991 a 30.   aprílom   1991   násilným   a úmyselným   usmrtením   v tom   čase   neznámej   osoby mužského pohlavia, neskôr identifikovanej ako V. R. Dňa 14. apríla 1993 vyšetrovateľ vylúčil   trestnú   vec   navrhovateľa   o trestnom   čine   vraždy   zo   spoločného   konania   na samostatné   konanie   a dňa   9.   júla   1993   túto   vec   postúpil   vecne   i miestne   príslušnému Mestskému   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   Bratislava   (ďalej   len   „mestský   úrad vyšetrovania“), ktorý s postúpením nesúhlasil a požiadal o rozhodnutie Úrad vyšetrovania Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „úrad vyšetrovania“). Úrad vyšetrovania 22. júla 1993 vec vrátil na vyšetrovanie krajskému úradu vyšetrovania. Aj po vylúčení veci trestného činu vraždy na samostatné konanie a po jej vrátení vyšetrovateľovi tento viackrát navrhovateľa vo väzbe vypočul v súvislosti s trestným činom vraždy (17. augusta a 7. októbra 1993, 25. februára, 3. marca a 27. apríla 1994) a boli s ním   vykonané   ďalšie   procesné   úkony   týkajúce   sa   trestného   činu   vraždy   (protokol o oboznámení   s výsledkami   vyšetrovania   z 27.   apríla   1994,   záznam   o preštudovaní vyšetrovacieho   spisu   navrhovateľom   spolu   s jeho   návrhom   na   doplnenie   dokazovania zo 14. februára 1995, úradný záznam s navrhovateľom spísaný vyšetrovateľom 7. apríla 1995, záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu navrhovateľom z 13. júna 1995).

Dňa   14.   mája   1993   sa   na   základe   obžaloby   krajského   prokurátora   začalo   proti navrhovateľovi   a ďalším   osobám   trestné   konanie   pred   súdom   vo   veci   trestného   činu krádeže. Dňa 2. mája 1994 podal predseda senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici na najvyšší súd návrh na predĺženie väzby obžalovaných, ktorému najvyšší súd 12. mája 1994 vyhovel   a väzbu predĺžil   do   31.   októbra   1994, dôvodiac pritom   tým,   že nebolo možné očakávať ukončenie dokazovania na súde prvého stupňa aj z dôvodu niektorých procesných úkonov   navrhovateľa   a že   v prípade   prepustenia   obžalovaných   vrátane   navrhovateľa   na slobodu hrozilo nebezpečenstvo porušovania práv a slobôd občanov. Dňa 17. októbra 1994 Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   na   hlavnom   pojednávaní   zamietol   žiadosť   viacerých obžalovaných vrátane navrhovateľa o prepustenie na slobodu, dôvodiac tým, že nedošlo k podstatným zmenám ohľadom dôvodov väzby, a predovšetkým obavou, že obžalovaní budú   pokračovať   v trestnej   činnosti.   Proti   tomuto   uzneseniu   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   podali   obžalovaní   vrátane   navrhovateľa   sťažnosť   na   najvyšší   súd.   Tento   27. októbra 1994 zrušil napadnuté uznesenie v časti, v ktorej Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval splnenie dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku, avšak zároveň rozhodol o ponechaní obžalovaných vo väzbe z dôvodu opodstatnenosti obavy, že by obžalovaní pokračovali v trestnej činnosti (§ 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku). V ten istý deň prerokoval najvyšší súd aj žiadosť predsedu senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici   o predĺženie   väzby   obžalovaných   a vo   vzťahu   k navrhovateľovi   rozhodol o predĺžení   väzby   do   22.   mája   1995.   V tomto   rozhodnutí   najvyšší   súd   konštatoval,   že prepustením obžalovaných na slobodu by sa podstatne sťažilo dosiahnutie účelu trestného konania, a dospel k záveru, že predĺženie väzby na maximálnu dobu povolenú zákonom bolo dôvodné aj vzhľadom na rozsah ďalšieho dokazovania a potrebu vykonania úkonov v prípadnom odvolacom konaní. Dňa 31. marca 1995, v deň vynesenia rozsudku v prvom stupni súdneho konania vo veci trestného činu krádeže, rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením, že navrhovateľovi sa do doby väzby nezapočítava doba od 20. februára 1995 do 30. marca 1995, a to z dôvodu, že hlavné pojednávanie určené na 20. február 1995 muselo   byť   odročené   z dôvodu   neprítomnosti   navrhovateľa   spôsobenej   zranením   jeho spodnej končatiny, ktoré si podľa názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici spôsobil sám so zámerom   zmariť   uskutočnenie   vytýčeného   hlavného   pojednávania.   Podľa   Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   nebolo   z technických   dôvodov   možné   vytýčiť   ďalší   termín hlavného pojednávania na skorší dátum než na 31. marec 1995, preto túto dobu nezapočítal do doby trvania väzby navrhovateľa. Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podal navrhovateľ sťažnosť na najvyšší súd, ktorý ju dňa 11. mája 1995 zamietol, oprúc sa o tie isté dôvody, ktoré uviedol Krajský súd v Banskej Bystrici.

Dňa   29.   júna   1995   dal   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   príkaz   na   prepustenie navrhovateľa na slobodu z dôvodu uplynutia maximálnej doby väzby povolenej zákonom. Po prepustení z väzby bol navrhovateľ okamžite zadržaný a krajský prokurátor podal návrh na   jeho   vzatie   do   väzby   pre   trestný   čin   vraždy.   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   však vo svojom   uznesení   z 30.   júna   1995   uviedol,   že   v priebehu   väzby   sa   vykonávalo vyšetrovanie v spoločnom konaní v oboch trestných veciach navrhovateľa a že ďalšiu väzbu pokladá   za   presiahnutie   maximálnej   doby   väzby   povolenej   zákonom,   a rozhodol o prepustení navrhovateľa na slobodu. Navrhovateľ bol opätovne zadržaný 6. septembra 1995   a na   návrh   krajského   prokurátora   uznesením   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici z nasledujúceho dňa vzatý do väzby v súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin vraždy, pričom   väzba   mu   začala   plynúť   6.   septembra   1995.   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici odôvodnil   svoje   rozhodnutie   tým,   že   navrhovateľ   ovplyvňoval   svedkov   a   vyslovil   tiež svoju pripravenosť podplácať sudcov, prípadne sudcu zabiť, a teda že sú dané dôvody podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, a tým, že z dôvodu stíhania navrhovateľa pre trestný čin, pre ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, sú dané dôvody podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Podľa Okresného súdu v Banskej Bystrici bol do tohto dňa navrhovateľ vo väzbe pre trestný čin vraždy len 7 mesiacov a 12 dní, pretože táto doba uplynula od vznesenia obvinenia pre trestný   čin   vraždy   (2.   septembra   1992)   do   vylúčenia   tejto   veci   na   samostatné   konanie (14. apríla 1993). Proti tomuto uzneseniu podal právny zástupca navrhovateľa sťažnosť, ktorú   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   26.   septembra   1995   zamietol   s odôvodnením,   že navrhovateľ sa snaží ovplyvňovať svedkov a niektorým z nich sa vyhráža usmrtením a že takisto vyslovuje vyhrážky aj voči pracovníkom justície, čím boli podľa Krajského súdu v Banskej Bystrici splnené väzobné dôvody, o ktoré sa v rozhodnutí o väzbe oprel Okresný súd v Banskej Bystrici. Krajský súd v Banskej Bystrici taktiež akceptoval názor Okresného súdu v Banskej Bystrici na dobu trvania väzby navrhovateľa v súvislosti s trestným činom vraždy, keď uviedol, že odo dňa vylúčenia veci trestného činu vraždy sa v tejto veci viedlo samostatné konanie bez trvania väzby.

V priebehu   väzby   vykonávanej   vo   veci   trestného   činu   vraždy   v období od 6. septembra 1995 navrhovateľ opakovane žiadal o prepustenie na slobodu, namietajúc nezákonnosť väzby predovšetkým z toho dôvodu, že už v predmetnej veci vykonal väzbu v trvaní troch rokov. Okresný súd v Banskej Bystrici tieto jeho žiadosti zamietol z dôvodu trvania dôvodov, pre ktoré bola väzba uložená, a tiež preto, že vo veci trestného činu vraždy neuplynula maximálna zákonná lehota väzby navrhovateľa (uznesenia zo 16. októbra 1995, 12. apríla 1996 a 27. augusta 1996). Voči týmto rozhodnutiam podal navrhovateľ sťažnosti Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici,   ktorý   ich   uzneseniami   zo   6.   februára,   7.   mája a 1. októbra 1996 zamietol s tým, že dôvody väzby, tak ako ich špecifikoval Okresný súd v Banskej   Bystrici,   aj   naďalej   trvajú   a že   pokiaľ   ide   o námietku   nezákonnosti   väzby z dôvodu uplynutia maximálnej zákonnej lehoty väzby, túto ako nedôvodnú odmietol už v predchádzajúcom   rozhodnutí   z 26.   septembra   1995.   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici takisto   väzbu   opakovane   predĺžil   (uznesením   zo   16.   januára   1996   do   14.   mája   1996, uznesením z 10. mája 1996 do 14. novembra 1996).

V posledný deň takto predĺženej väzby, 14. novembra 1996, napadla na Krajský súd v Bratislave,   v tom   čase   Mestský   súd   v Bratislave,   obžaloba   krajského   prokurátora   na navrhovateľa a na P. H. pre trestný čin vraždy. Dňa 9. januára 1997 rozhodol Krajský súd v Bratislave o vrátení veci príslušnému prokurátorovi na došetrenie a o deň nato podal na najvyšší   súd   návrh   na   predĺženie   väzby   navrhovateľa,   ktorému   tento   15. januára   1997 vyhovel   a   rozhodol   o predĺžení   väzby   navrhovateľa   do   25.   apríla   1997.   Krajský súd v Bratislave však 9. januára uznesením rozhodol aj o ponechaní navrhovateľa vo väzbe. Na základe sťažnosti navrhovateľa najvyšší súd 12. februára 1997 zrušil toto uznesenie Krajského súdu v Bratislave a prepustil navrhovateľa z väzby s tým, že nastúpi výkon trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený v konaní o trestnom čine krádeže. Zároveň najvyšší súd   vyslovil,   že   námietky   navrhovateľa   týkajúce   sa   nezákonnosti   jeho   väzby   z dôvodu prekročenia   maximálnej   doby   povolenej   zákonom   sú   nedôvodné,   keďže   navrhovateľ z dôvodu   vylúčenia   trestného   činu   vraždy   zo   spoločného   konania   nebol   v období od 14. apríla 1993 do 29. júna 1995 vo väzbe pre trestný čin vraždy, ale len pre trestný čin krádeže, takže ku dňu vydania uznesenia (12. februára 1997) bol navrhovateľ vo väzbe pre trestný čin vraždy dva roky a osemnásť dní.

Ešte predtým Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 29. januára 1997 rozhodol, že   doba,   ktorá   sa   navrhovateľovi   nezapočítala   do   doby   plynutia   väzby,   sa   nezapočíta do trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený pre trestný čin krádeže. Sťažnosť, ktorú navrhovateľ   proti   tomuto   rozhodnutiu   podal,   najvyšší   súd   13.   marca   1997   zamietol, argumentujúc tým, že počas uvedenej doby sa navrhovateľ nemohol zúčastňovať úkonov trestného   konania   a keďže   ju   preto   nebolo   možné   započítať   do   doby   plynutia   väzby, nemožno ju započítať ani do výkonu trestu odňatia slobody.

Dňa 23. februára 2000 bol navrhovateľ najvyšším súdom právoplatne oslobodený spod   obžaloby   pre   trestný   čin   vraždy   a 13.   apríla   2000   rozhodnutím   Okresného   súdu v Trnave   podmienečne   prepustený   z výkonu   trestu,   ktorý   si   odpykával   pre   trestný   čin krádeže.

Prípravné konanie vo veci trestného činu krádežePred i počas väzby vyšetrovateľ navrhovateľa v súvislosti s trestným činom krádeže viackrát   podrobil   výsluchu   (22.   mája,   23.   mája,   13.   júla,   15.   júla,   8.   septembra   a 4. decembra 1992) a vykonal konfrontáciu medzi viacerými obvinenými navzájom, ako aj medzi   obvineným   M.   M.   a jedným   zo   svedkov,   pričom   v prípade   navrhovateľa   išlo o konfrontáciu   so   spoluobvineným   M.   M.   (4.   decembra   1992).   Dňa   26.   januára   1993 vyšetrovateľ zapísal výpoveď svedkyne MUDr. A. L., v ktorej táto v hrubých rysoch opísala neznáme osoby, ktoré sa zdržiavali na poliklinike v Liptovskom Mikuláši krátko pred dobou vlámania   do nej.   Dňa   27.   apríla   1993   bol   navrhovateľ   oboznámený   s výsledkami dovtedajšieho vyšetrovania, ktoré navrhol doplniť o výsluch ďalších dvoch svedkov J. K. a MUDr.   D.   Tento   návrh   vyšetrovateľ   29.   apríla   1993   zamietol   a v ten   istý   deň   podal krajskej   prokuratúre   návrh   na   vznesenie   obžaloby   voči   viacerým   obvineným   vrátane navrhovateľa.

Konanie pred súdom prvého stupňa vo veci trestného činu krádežeKrajský   prokurátor   vzniesol   obžalobu   proti   obvineným   vrátane   navrhovateľa   pre trestný   čin   krádeže   v rôznom   štádiu   dokonania,   ako   aj   v rôznom   rozsahu   spoluúčasti 14. mája 1993. Prvé hlavné pojednávanie vo veci uskutočnil Krajský súd v Banskej Bystrici 6. decembra 1993 v zložení senátu JUDr. R. (predseda senátu), JUDr. Ch. (sudca) a štyria prísediaci.   Navrhovateľ   vo   svojej   výpovedi   na   hlavnom   pojednávaní   poprel   spáchanie skutkov, z ktorých bol obžalovaný, a namietol krivé obvinenie zo strany spoluobžalovaného P. H. Na otázku predsedu senátu JUDr. R. ohľadom ďalšieho dokazovania navrhovateľ prehlásil, že nesúhlasí s čítaním znaleckého posudku z odboru psychiatrie týkajúceho sa jeho   osoby.   K znaleckým   posudkom   na   osobu   navrhovateľa   z odboru   psychiatrie a psychológie,   ktoré   boli   následne   na   hlavnom   pojednávaní   prečítané,   sa   navrhovateľ nevyjadril. Obhajkyňa navrhovateľa na hlavnom pojednávaní kládla obžalovanému P. H. otázky   týkajúce   sa   účasti   navrhovateľa   na   spáchaných   skutkov.   K vyjadreniam obžalovaného P. H. navrhovateľ na hlavnom pojednávaní vypovedal iba všeobecne, keďže popieral   svoju   účasť   na ktoromkoľvek   zo   skutkov,   ktoré   boli   predmetom   obžaloby. Zápisnica z hlavného pojednávania obsahuje taktiež zaprotokolovanú výpoveď svedkyne MUDr.   L.   Navrhovateľ   v závere   hlavného   pojednávania   žiadal   výsluch   troch   ďalších svedkov a predsedovi senátu odovzdal písomnú námietku jeho zaujatosti, ktorú odôvodnil údajným   homosexuálnym   stykom   s ním.   Spolu   so   spoluobžalovaným   M.   M.   zároveň navrhovateľ žiadal vylúčenie všetkých členov senátu z dôvodu ich zaujatosti. Tejto žiadosti najvyšší súd uznesením zo 7. januára 1994 nevyhovel.

Ďalšie hlavné pojednávanie konané 21. februára 1994 vykonával senát v rovnakom zložení   ako   predchádzajúce   hlavné   pojednávanie.   Zápisnica   z hlavného   pojednávania obsahuje nepodpísaný list pochádzajúci podľa všetkého od navrhovateľa, v ktorom tento namietal zaujatosť predsedu senátu. Na ďalšie hlavné pojednávanie konané 25. marca 1994 a vykonávané senátom v rovnakom zložení navrhovateľ nebol predvedený a súd ho odročil na neurčito. Dňa 19. apríla 1994 rozhodol najvyšší súd uznesením o vylúčení JUDr. R. z vykonávania   úkonov   v trestnej   veci   vedenej   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   pod sp. zn. 2 T 39/93 (trestný čin krádeže). Ďalšie hlavné pojednávanie konané 12. septembra 1994   vykonával senát   v zložení JUDr.   Ch. (predseda   senátu),   JUDr.   P.   (sudca)   a štyria prísediaci   v nezmenenom zložení.   Navrhovateľ namietol   zaujatosť nového   senátu, ktorú odôvodnil   tým,   že   sa   tento   senát   skladal   z kolegov   vylúčeného   JUDr.   R.   Navrhovateľ zároveň   trval   na   osobných   výsluchoch   znalcov   z odboru   psychiatrie,   psychológie, mechanoskopie, cien a odhadov a kriminalistickej techniky, ako aj na osobných výsluchoch všetkých svedkov.

Ďalšie   hlavné pojednávania   konané   17.   októbra   a 28.   novembra   1994   vykonával senát v rovnakom zložení ako predchádzajúce hlavné pojednávanie. Na druhom z týchto pojednávaní boli vypočutí svedok K., na výsluchu ktorého navrhovateľ trval, a znalec, ktorý vypracoval   posudok   na   duševný   stav   navrhovateľa.   Na   ďalšom   hlavnom   pojednávaní konanom 14.   decembra   1994 navrhovateľ opätovne namietol   zaujatosť predsedu   senátu a celého   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici.   Tejto   námietke   najvyšší   súd   uznesením z 5. januára 1995 nevyhovel.

Na   ďalšie   hlavné   pojednávania   konané   20.   februára   1995   nebol   navrhovateľ predvedený,   pričom   jeho   obhajkyňa   JUDr.   E.   J.   požiadala   o zrušenie   povinnosti navrhovateľa obhajovať. Predseda senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici jej opatrením z 3. marca 1995 vyhovel. Na ďalšom hlavnom pojednávaní konanom 31. marca 1995 bol vypočutý navrhovateľom navrhovaný svedok D. Navrhovateľ trval na osobnom výsluchu všetkých svedkov, v nadväznosti na čo boli na hlavnom pojednávaní prečítané výpovede dvoch   svedkýň,   ku   ktorým   sa   žiaden   z obžalovaných   nevyjadril.   Navrhovateľ   opätovne navrhol vypočutie svedka J. K, avšak súd túto jeho žiadosť zamietol. V poslednom slove navrhovateľ   namietol,   že   na   hlavnom   pojednávaní   boli   porušené   viaceré   procesné ustanovenia trestného práva, a žiadal, aby bol buď oslobodený, alebo obesený. Následne Krajský súd v Banskej Bystrici vyniesol rozsudok, v ktorom navrhovateľa uznal vinným zo spáchania trestného činu krádeže v deviatich rôznych skutkoch, ako aj z trestného činu nedovoleného ozbrojovania a podľa § 247 ods. 4 s použitím § 35 ods. 1 Trestného zákona ho odsúdil   na trest odňatia slobody vo výmere deviatich rokov. Krajský súd v Banskej Bystrici   zároveň   navrhovateľovi   uložil   trest   prepadnutia   vecí   (osobné   vozidlo, samonabíjacia puška, 2 ks vysielačiek a cestovná taška), rozhodol o zhabaní niektorých vecí navrhovateľa (rôzne druhy streliva, tlmiče, vyteráky, krabice od ručných zbraní, niekoľko kusov zahraničných bankoviek a mincí a prenosná súprava PSPB-V) a uložil mu povinnosť nahradiť   poškodeným   stranám   majetkovú   škodu   spôsobenú   im   predmetnými   trestnými činmi, a to spoločne a nerozdielne s ďalšími odsúdenými.

Odvolacie konanie vo veci trestného činu krádežeProti   hore   uvedenému   rozsudku   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal nesprávnosť výroku o vine, porušenie   viacerých   procesných   ustanovení   trestného   práva,   najmä   v súvislosti s vykonávaním   dôkazov   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici,   a výroku   o uložení   trestu prepadnutia vecí a o zhabaní vecí. Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal, že Krajský súd   v Banskej   Bystrici   neprihliadol   na   všetky   vykonané   dôkazy   a nevyrovnal   sa s pochybnosťami, ktoré o účasti navrhovateľa na niektorých trestných činoch, za ktoré bol odsúdený, vyplynuli z vykonaných dôkazov. Zároveň navrhovateľ namietal, že Krajský súd v Banskej Bystrici nevypočul na hlavnom pojednávaní všetkých svedkov, ktorých vypočutie navrhoval,   a naopak   bez   jeho   súhlasu   umožnil   prečítanie   výpovedí   niektorých   svedkov z prípravného konania. V súvislosti s výrokom o treste navrhovateľ namietal rozhodnutie o prepadnutí   jeho   osobného   vozidla,   pretože   toto   si   údajne   zakúpil   z prostriedkov zarobených legálnou činnosťou v zahraničí, ako aj rozhodnutie o zhabaní streliva nájdeného pri   domovej   prehliadke,   pretože   ide   o vec,   ktorú   možno   zakúpiť   a mať   v držbe   bez osobitného   povolenia.   Nesprávnosť   výroku   o uložení   trestu   odňatia   slobody   vo   výmere deviatich   rokov   navrhovateľ   osobitne   nenamietal.   Najvyšší   súd   odvolanie   navrhovateľa uznesením z 23. októbra 1996 zamietol.

Vo svojom uznesení najvyšší súd konštatoval, že Krajský súd v Banskej Bystrici postupoval správne a v súlade so zákonom, keď na hlavnom pojednávaní vykonal zákonu zodpovedajúcim   spôsobom   v potrebnom   rozsahu   všetky   dostupné   dôkazy;   že   skutkové zistenia   krajského   súdu   plne   zodpovedajú   vykonanému   dokazovaniu   a že   Krajský   súd v Banskej Bystrici jasne vyložil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré dôkazy svoje   skutkové   zistenia   oprel,   akými   úvahami   sa   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných dôkazov a prečo nevyhovel návrhom navrhovateľa na ďalšie vykonanie dôkazov. Najvyšší súd odmietol ako nedôvodné všetky námietky navrhovateľa týkajúce sa jednak skutkových zistení   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   a jednak   právnej   kvalifikácie   jeho   konania. V súvislosti s námietkou navrhovateľa, že nebol vypočutý ním navrhovaný svedok J. K., najvyšší súd uviedol, že v priebehu celého konania sa vyšetrovacím orgánom nepodarilo zistiť a nájsť túto osobu, pretože na adrese udávanej obžalovaným navrhovateľom sa táto osoba nezdržiavala a nebolo možné zistiť jej totožnosť ani šetrením policajných orgánov v Českej republike, pričom však na základe iných dôkazov nemal najvyšší súd pochybnosti o účasti navrhovateľa na spáchaní trestného činu, vo vzťahu ku ktorému mu svedok J. K. mal poskytnúť alibi (na základe žiadosti navrhovateľa mu 15. mája 1997 zaslala Vězeňská služba   České   republiky   Věznice   Ostrov   prípis,   v ktorom   ho   informovala,   že   J.   K.   si v tamojšej väznici odpykával trest odňatia slobody, z výkonu ktorého bol 17. júna 1996 podmienečne   prepustený   na konkrétnu   adresu   v Českej   republike).   K námietke navrhovateľa, že výpoveď svedkyne MUDr. L. urobená pred predsedom senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici nebola na hlavnom pojednávaní pred krajským súdom prečítaná, najvyšší súd uviedol, že táto svedkyňa bola vypočutá aj v prípravnom konaní, aj na hlavnom pojednávaní   a že   výpoveď   tejto   svedkyne   bola   menšieho   významu,   keďže   z jej   obsahu vyplývalo,   že   nemohla   ani   potvrdiť,   ani   vyvrátiť   účasť   navrhovateľa   na   spáchaní predmetného trestného činu.

V súvislosti   s rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   o prepadnutí   vecí navrhovateľa najvyšší súd konštatoval súlad so zákonom, pretože vykonaným dokazovaním bolo   zistené   a preukázané,   že   aj   osobné   vozidlo,   aj   samonabíjacia   puška,   ktoré   boli predmetom   rozhodnutia   o prepadnutí   vecí,   si   navrhovateľ   zakúpil   z prostriedkov odcudzených   v objekte   ČSAD   v Bratislave.   V súvislosti   s rozhodnutím   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   o zhabaní   vecí   navrhovateľa   najvyšší   súd   opäť   konštatoval   splnenie všetkých   zákonných   podmienok,   keďže   si   zhabanie   predmetných   vecí   vyžadovala bezpečnosť   ľudí   a majetku.   K záveru   o správnosti   dospel   najvyšší   súd   aj   v súvislosti s rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   o uložení   povinnosti   navrhovateľovi nahradiť poškodeným stranám škodu, ktorú im spáchaním predmetných trestných činov spôsobil, pretože Krajský súd v Banskej Bystrici uložil navrhovateľovi a ďalším odsúdeným povinnosť   nahradiť   len   tú   škodu,   ktorá   bola   zistená   dokazovaním   (listinné   dôkazy a vyjadrenia poškodených), pričom tých poškodených, ktorí si uplatnili škodu nad rámec skutkových zistení, Krajský súd v Banskej Bystrici odkázal na občianskoprávne konanie.

Výkon trestuNavrhovateľ nastúpil   výkon trestu   odňatia slobody uložený mu Krajským súdom v Banskej   Bystrici   pre   trestný   čin   krádeže   a nedovoleného   ozbrojovania v Nápravnovýchovnom ústave v Leopoldove. Krajský súd v Bratislave 19. februára 1997 rozhodol, že korešpondencia navrhovateľa bude prechádzať cez jeho cenzúru a v prípade vrátenia veci na došetrenie cez cenzúru príslušnej prokuratúry a že návštevy navrhovateľa musí povoliť Krajský súd v Bratislave, prípadne príslušná prokuratúra. Zároveň Krajský súd v Bratislave nariadil, aby navrhovateľ bol vo výkone trestu umiestnený tak, aby neprišiel do styku   so   spoluobžalovaným   P.   H.   V odôvodnení   tohto   rozhodnutia   Krajský   súd v Bratislave   uviedol,   že   navrhovateľ   sa   pokúšal   pôsobiť   na   spoluobžalovaného   P.   H. a na svedkov a že tieto obmedzenia preto považoval za potrebné na zabezpečenie riadneho postupu trestného konania vedeného proti navrhovateľovi.

Voči tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave podal navrhovateľ sťažnosť, o ktorej   najvyšší súd 19. marca 1997 rozhodol   tak, že napadnuté obmedzenia ponechal v platnosti, avšak ich platnosť obmedzil do 12. februára 1998. Dňa 12. mája 1997 zaslal navrhovateľ vyšetrovateľovi list, v ktorom mu oznámil, že cenzúru odosielanej i prijímanej korešpondencie považuje za obmedzenie svojich práv podľa čl. 32 ústavy a že cenzurovanú korešpondenciu nebude ďalej ani odosielať, ani prijímať, ako aj to, že ak jeho rodine nebude povolené ho navštevovať, obráti sa na Európsky súd pre ľudské práva a vzápätí spácha samovraždu.   Navrhovateľ   aj   po   uvedenom   dátume   pokračoval   v intenzívnej   úradnej i súkromnej   korešpondencii,   ktorá   bola   príslušníkmi   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky naďalej zasielaná na kontrolu príslušným orgánom.

Na   základe   uložených   obmedzení   krajský   prokurátor   4.   júna   1997   nepovolil navrhovateľovej   partnerke   a švagrovi   návštevu,   ktorá   sa   mala   vykonať   21.   júna   1997. V odpovedi na sťažnosť navrhovateľa voči tomuto rozhodnutiu krajský prokurátor 2. júla uviedol, že toto obmedzenie bolo vykonané z toho dôvodu, že jeho partnerka mala byť vypočutá na hlavnom pojednávaní vo veci trestného činu vraždy ako svedkyňa a že bolo veľmi   pravdepodobné,   že   sa   ju   navrhovateľ   v tejto   súvislosti   pokúsi   ovplyvniť.   Ďalej krajský prokurátor poukázal na to, že vo svojom liste JUDr. Z. navrhovateľ uviedol, že keby chcel, tak predpísané obmedzenia poľahky obíde. Ďalšie návštevy neboli navrhovateľovi povolené v dňoch   1.   a 4.   júla 1997;   na margo   týchto nepovolení   generálna prokuratúra navrhovateľa 24. júla 1997 informovala, že právo na návštevu blízkych príbuzných má len raz za šesť týždňov a že jeho partnerka ho bude môcť navštíviť až po tom, ako ju príslušný súd   vypočuje   vo   veci   trestného   činu   vraždy.   Ohľadne   týchto   obmedzení   prokurátorka generálnej   prokuratúry   vo svojom   stanovisku   zo   4.   septembra   1997   navrhovateľovi zopakovala, že uložené obmedzenia sú v súlade so zákonom a že jeho partnerke s deťmi umožnia návštevu až po jej vypočutí ako svedkyne vo veci trestného činu vraždy. V období od 15. februára 1997 do 28. februára 1998 pritom navštívila navrhovateľa vo výkone trestu odňatia   slobody   jeho   partnerka   celkovo   šesťkrát   (15.   marca,   26.   apríla,   13.   septembra, 11. októbra,   25. októbra   a 22.   novembra 1997)   a sedemkrát   sa   na návštevu   nedostavila (24. mája, 5. júla, 2. augusta a 30. augusta 1997, 3. januára, 31. januára a 28. februára 1998).

Prieťahy v   konaní orgánov činných v   trestnom konaní

Navrhovateľ podal 29. októbra 1996 na generálnu prokuratúru podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona smerujúci proti právoplatnému rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. marca 1995, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu   krádeže   a nedovoleného   ozbrojovania.   Napriek   opakovaným   žiadostiam   generálnej prokuratúry jej tak Krajský súd v Banskej Bystrici, ako ani najvyšší súd nezapožičali spis týkajúci sa predmetnej veci, o čom navrhovateľa generálna prokuratúra informovala listami z 9. apríla, 3. júna a 31. júla 1997. Predmetný spis spolu s vyjadrením krajskej prokuratúry bol generálnej prokuratúre doručený 3. novembra 1997 a táto 7. novembra 1997 písomne vyrozumela navrhovateľa o odložení jeho podnetu z dôvodu neopodstatnenosti.

Obvinenie z trestného činu vraždy bolo voči navrhovateľovi vznesené 2. septembra 1992.   Dňa   14.   apríla   1993   vyšetrovateľ   krajského   úradu   vyšetrovania   vec   vylúčil   na samostatné konanie a 12. júla 1993 ju postúpil spolu s vyšetrovacím spisom mestskému úradu   vyšetrovania,   ktorý   vyvolal   spor   o príslušnosť   s odôvodnením,   že   vyšetrovateľ krajského úradu vyšetrovania vo veci nekonal. Úrad vyšetrovania 22. júla 1993 vec vrátil na vyšetrovanie krajskému úradu vyšetrovania s poukazom na to, že vzhľadom na to, že vyšetrovateľ krajského úradu vyšetrovania stíhal obvineného navrhovateľa aj pre inú trestnú činnosť, dôkazné bremeno k objasneniu trestného činu vraždy niesol on a že ustanovenie § 23 ods. 2 Trestného poriadku možno per analogiam použiť vo vyšetrovaní, pri ktorom mal vyšetrovateľ postupovať tak, aby čo najrýchlejšie a najúplnejšie objasnil všetky skutočnosti nevyhnutné pre posúdenie prípadu. Pritom konštatoval, že previerkou vyšetrovacieho spisu bolo zistené, že vyšetrovateľ zavinil vo vyšetrovaní prieťahy zo subjektívnych dôvodov, a to tým, že nevypočul niektorých svedkov, nepreveril niektoré významné skutkové okolnosti, vypočul   do   toho   času   len   troch   svedkov   a napriek   rozhodnutiu   o vylúčení   veci na samostatné   konanie   14.   apríla   1993   túto   mestskému   úradu   vyšetrovania   postúpil   až 9. júla 1993.

Dňa 14. novembra 1996 napadla na Krajský súd v Bratislave (v tom čase Mestský súd v Bratislave) obžaloba krajského prokurátora na navrhovateľa a na spoluobžalovaného P. H. pre trestný čin vraždy. Krajský súd v Bratislave uznesením z 9. januára 1997 podľa § 188 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku vrátil vec krajskému prokurátorovi na došetrenie. Voči tomuto rozhodnutiu podali krajský prokurátor aj navrhovateľ sťažnosti, ktoré najvyšší súd 19. marca 1997 zamietol a vec vrátil do prípravného konania s tým, že nariadil nové znalecké   posúdenie   duševného   stavu   spoluobžalovaného   P.   H.,   nový   psychologický znalecký   posudok   na   tohto   spoluobžalovaného,   grafologickú   expertízu   tzv.   motáka a výsluchy   svedkov   k   nemu.   Následne   14.   apríla   1997   vydal   krajský   prokurátor vyšetrovateľovi pokyn na doplnenie vyšetrovania.

Krajský prokurátor v Bratislave podal na navrhovateľa a na P. H. novú obžalobu pre trestný čin vraždy 5. januára 1998. Rozsudok v prvom stupni konania pred súdom vo veci trestného činu vraždy bol Krajským súdom v Bratislave po hlavnom pojednávaní v dňoch 16. až 18. júna 1998 vynesený 22. júla 1998. Krajský súd v Bratislave v ňom navrhovateľa uznal vinným zo spáchania trestného činu vraždy a odsúdil ho k súhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere štrnástich rokov, uložil mu trest prepadnutia vecí, o prepadnutí ktorých rozhodol v konaní o trestnom čine krádeže už Krajský súd v Banskej Bystrici, a zároveň zrušil   výrok   o treste   uloženom   navrhovateľovi   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   z 31.   marca   1995.   Spoluobžalovaného   P.   H.   Krajský   súd   v Bratislave   spod obžaloby oslobodil. Voči tomuto rozhodnutiu sa odvolal navrhovateľ a krajský prokurátor v Bratislave. Najvyšší súd 18. novembra 1998 zrušil napadnutý rozsudok v odsudzujúcej časti ohľadom navrhovateľa a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Dňa 13. septembra 1999 po hlavných pojednávaniach v dňoch 1.   júna,   25.   júna   a   30.   júla   1999   vyniesol   Krajský   súd   v Bratislave   rozsudok,   ktorým navrhovateľa   oslobodil   spod   obžaloby.   Krajský   prokurátor   sa   voči   tomuto   rozhodnutiu odvolal.   Dňa   23.   februára   2000   najvyšší   súd   napadnutý   rozsudok   zrušil   a navrhovateľa právoplatne oslobodil spod obžaloby z trestného činu vraždy, avšak z iného dôvodu, než o ktorý sa vo svojom oslobodzujúcom rozsudku oprel Krajský súd v Bratislave, konkrétne pre nedostatok dôkazov. Dňa 13. apríla 2000 bol navrhovateľ rozhodnutím Okresného súdu v   Trnave   podmienečne   prepustený   z výkonu   trestu,   ktorý   si   odpykával   pre   trestný   čin krádeže.

III.

V súvislosti s dvoma trestnými konaniami, ktoré boli proti navrhovateľovi vedené v prvom stupni na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 2 T 36/93 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1 T 2/98 (pôvodne pod sp. zn. 1 T 142/96), navrhovateľ namietal porušenie viacerých základných práv a slobôd zaručených ústavou a dohovorom.

K   otázke rozsahu právomoci ústavného súdu

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Neoddeliteľnou   súčasťou   ochrany   ústavnosti   je   ochrana   základných   práv a slobôd, ktoré fyzickým osobám a právnickým osobám zaručuje ústava a medzinárodné zmluvy   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktorými   je   Slovenská   republika viazaná.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad a aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 154 ods. 4 ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (pozri I. ÚS 13/00 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru).

I. K námietkam týkajúcim sa trestnej veci vraždy

Navrhovateľ   tvrdil,   že   jeho   zadržanie   6.   septembra   1995   a jeho   väzba   nariadená uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo 7. septembra 1995 sp. zn. Tp 117/95 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. septembra 1995 sp. zn. 7 Tpo 361/95 sú   protiprávne z dôvodu,   že 29.   júna 1995 vykonal maximálne prípustnú dĺžku väzby a ďalšia väzba bola v tej istej veci na ňom nevykonateľná. Neskôr jeho právny zástupca tvrdil aj to, že toto uznesenie vydal nepríslušný sudca, pretože konanie o vražde bolo   už   v roku   1993   vyčlenené   pre   Krajský   súd   v Bratislave   z dôvodu   miestnej nepríslušnosti forum   delicti   commissi.   V tejto   súvislosti   navrhovateľ   namietal   porušenie čl. 17 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru.

Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (ods. 1). Nikoho nemožno stíhať alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon   (...) (ods. 2). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (ods. 5).

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

K ústavným zárukám osobnej slobody

Z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústava sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnom   poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťou ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody.   Jej   nerešpektovanie   je   zároveň nerešpektovaním   ústavy,   a tým   i   porušením   ňou   zaručeného   práva   na   osobnú   slobodu. Ústavné   záruky   osobnej   slobody   jednotlivca   sa   však   v   prípade   väzby   len   odkazom na zákonnú úpravu nevyčerpávajú.

Článok 17 ods. 5 ústavy nemožno vykladať bez súvislosti s ďalšími odsekmi tohto článku. Jeho ustanovenia o tom, že „sudca musí (...) rozhodnúť o väzbe alebo (zadržanú, zatknutú osobu) prepustiť na slobodu“ (ods. 3 a 4), resp. že do väzby možno vziať iba „na základe   rozhodnutia   súdu“   (ods.   5),   vecne   spolu   úzko   súvisia   a vyjadrujú   rovnakú ústavnú   požiadavku:   zveriť   rozhodovanie   o   väzbe   do   výlučnej   právomoci   súdov.   Tieto ustanovenia   nadväzujú   na   prvý   odsek   tohto   článku,   podľa   ktorého   „osobná   sloboda   sa zaručuje“. Ústavodarca tým jasne vyjadril, aký veľký význam pripisuje jednak samotnej osobnej slobode jednotlivca a jednak úlohe súdov a ich orgánov pri napĺňaní ústavných záruk   tejto   slobody.   Podľa   ústavy   je   väzba   v   systéme   zaisťovacích   trestnoprávnych prostriedkov najzávažnejším procesným zásahom do práv a osobnej slobody jednotlivca obvineného z trestného činu. Podľa ústavy zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode.

Na   prevzatie   tejto   zodpovednosti   ústava   ustanovuje   formu   „rozhodnutia“,   ktorú v spojení s požiadavkou, že „nikoho nemožno (...) pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 17 ods. 2), treba chápať tak v materiálnom, ako i vo formálnom zmysle slova.

V   materiálnom   zmysle   slova   ústava   vyžaduje,   aby   rozhodnutie   súdu   o   väzbe zodpovedalo   jednak   významu   zaručenej   osobnej   slobody   a   jednak   „dôvodom   a   času ustanovenému zákonom“. Z ustanovenia čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby   v   konkrétnom   prípade   zodpovedať   vždy   tomuto   vzťahu   medzi   princípom a výnimkou.   Vo   formálnom   zmysle   slova   ústava   vyžaduje,   aby   súd   túto   svoju   úvahu vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. Ústava tak jasne dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní.

Ústava   samotná   tvorí   jeden   celok,   a   preto   zásah   do   práva   na   osobnú   slobodu nemožno ospravedlňovať len so zreteľom na jej čl. 17. Podmienkou ústavnosti väzby je totiž aj jej súlad s čl. 50 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie,   považuje   sa   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim rozsudkom   jeho   vinu.   Ústavný   príkaz   zladiť   trestnoprocesný   inštitút   väzby   so zásadou prezumpcie   neviny   v konkrétnom   prípade   vyžaduje,   aby   väzba   skutočne   trvala   len po nevyhnutnú dobu. Okrem toho väzba nutne zasahuje do inak v zásade neporušiteľných oblastí   súkromia   a   dôstojnosti   jednotlivca,   do   výkonu   jeho   iných   ústavou   zaručených základných   práv   a slobôd.   Podmienkou   ústavnosti   väzby preto   musí   byť aj jej   určenie v súlade s takými normami ústavy, ktoré vyjadrujú všeobecné zásady vlastné právnemu štátu pri obmedzovaní základných práv a slobôd. Takouto normou je aj čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Tieto zásady vo vzťahu k čl. 17 ústavy vyžadujú, aby k obmedzeniu osobnej slobody jednotlivca orgánmi činnými v trestnom konaní došlo len tam, kde je to oprávnené na základe zákona, a dokonca i za tejto podmienky len v nevyhnutnom rozsahu vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu.

V zmysle týchto ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Výnimočnosti   tohto   prostriedku   musí   zodpovedať   aj   jeho   čas   použitia   tak,   aby   väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie väzby   možno   totiž   v   konkrétnom   prípade   ospravedlniť,   len   ak   existujú   jasné   náznaky skutočného   verejného   záujmu,   ktoré   napriek   prezumpcii   neviny   prevažujú   nad   právom obvineného na osobnú slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom ustanovená ako maximálna, už podľa ústavy nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

Do   rámca   ústavných   záruk   práva   na   osobnú   slobodu   treba   zahrnúť   aj   záruky poskytované   čl.   5   dohovoru,   ktorý   v zmysle   čl.   11   ústavy   v znení   platnom   a účinnom v rozhodujúcom čase má prednosť pred zákonmi, ak zabezpečuje väčší rozsah základných práv a slobôd. Opierajúc sa o tento článok ústavy ústavný súd od začiatku svojej činnosti konštantne   judikoval,   že   základné   práva   a   slobody   podľa   ústavy   je   potrebné   vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98). To znamená, že aj vtedy, keď nebol nútený sa priamo vysloviť o porušení dohovoru alebo inej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim vydanú. Takto napr. vyvodil z čl. 17 ods. 2 ústavy právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00).

1.   V danej   veci   vyšetrovateľ   začal   trestné   stíhanie   a vzniesol   obvinenia   na navrhovateľa postupne pre viaceré trestné činy. Najprv pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b) a ods. 4 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona v spolupáchateľstve s obvinenými P. H., jeho bratom M. M. a M. S., potom pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, z ktorého bol neskôr (10. novembra 1993) obvinený aj P. H., a nakoniec pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona.

Mnohosť   trestnej   činnosti   toho   istého   páchateľa   má   významné   procesnoprávne a hmotnoprávne   dôsledky.   Z procesnoprávnych   dôsledkov   je   to   predovšetkým   zásada vyjadrená v ustanovení § 20 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého o všetkých trestných činoch   toho   istého   obvineného   a proti   všetkým   obvineným,   ktorých   trestné   činy   spolu súvisia, sa vykonáva spoločné konanie. Táto procesná zásada však nie je absolútna, pretože podľa ustanovenia § 23 ods. 1 Trestného poriadku na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených   vylúčiť   zo   spoločného   konania.   Hmotnoprávnym   dôsledkom   mnohosti trestnej   činnosti   toho   istého   páchateľa   je   predovšetkým   jej   postih   uložením   úhrnného alebo súhrnného   trestu   v zmysle   §   35   Trestného   zákona,   ktorý   prichádza   do   úvahy   za podmienok   uvedených   v tomto   ustanovení   v závislosti   od   toho,   či   sa   o zbiehajúcich trestných činoch rozhoduje v jednom trestnom konaní (úhrnný trest) alebo postupne v dvoch samostatných trestných konaniach (súhrnný trest). Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné konanie vo väzbe a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe   do   uloženého   trestu,   prípadne   do   trestu   úhrnného   alebo   súhrnného,   pokiaľ   je vzhľadom na druh uloženého trestu započítanie možné (§ 38 ods. 1 Trestného zákona). Ak nie je započítanie väzby (...) možné, prihliadne súd na túto skutočnosť pri určení druhu trestu, prípadne jeho výmery (§ 38 ods. 3 Trestného zákona).

O zbiehajúcich   sa trestných   činoch   obvineného navrhovateľa prebiehalo pôvodne (od 2.   septembra   1992)   spoločné   trestné   konanie,   neskôr   uznesením   vyšetrovateľa zo 14. apríla 1993 bola z neho vylúčená na samostatné konanie trestná vec vraždy. Od toho času   sa   viedli v rámci toho istého krajského úradu vyšetrovania dve samostatné trestné konania, jedno vo veci trestného činu krádeže a trestného činu nedovoleného ozbrojovania (ďalej len „trestná vec krádeže“) a druhé v trestnej veci vraždy. Z uznesenia vyšetrovateľa vyplýva, že dôvodom vylúčenia bolo urýchlenie konania v trestnej veci krádeže, ktoré sa nachádzalo v štádiu oboznamovania, keď v trestnej veci vraždy bolo „potrebné vykonať viacero vyšetrovacích úkonov“ s tým, že predpoklad jej ukončenia bol „v priebehu štyroch mesiacov“.   Následne   bola   v trestnej   veci   krádeže   podaná   obžaloba   na   Krajský   súd v Banskej Bystrici 14. mája 1993 (sp. zn. 2 T 36/93) a v trestnej veci vraždy bola obžaloba podaná na Krajský súd v Bratislave prvý raz 14. novembra 1996 (sp. zn. 1 T 142/96) a po vrátení   veci   prokurátorovi   na došetrenie   druhý   raz 5.   januára 1998 (sp.   zn.   1   T   2/98). V konaní   v trestnej   veci   krádeže   došlo   23.   októbra   1996   k právoplatnému   odsúdeniu navrhovateľa   o.   i.   na   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   deviatich   rokov a v konaní   v trestnej   veci   vraždy   bol   navrhovateľ   právoplatne   23.   februára   2000   spod obžaloby oslobodený. Až do nastúpenia výkonu trestu odňatia slobody vo výmere deviatich rokov   (na   základe   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   12.   februára   1997)   bol   navrhovateľ v súvislosti s uvedenými dvoma trestnými konaniami s výnimkou obdobia od 29. júna 1995 do   6.   septembra   1995   po   celý   čas   vo   väzbe,   t.   j.   celkom   4   roky   5   mesiacov   a 6   dní (so zohľadnením doby, ktorá sa mu podľa § 71 ods. 7 Trestného poriadku nezapočítala do doby trvania väzby).

2.   Do   väzby   bol   navrhovateľ   vzatý   uznesením   sudcu   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici z 23. mája 1992 (so začiatkom plynutia väzby dňom 22. mája 1992) v súvislosti s obvinením z trestného činu krádeže. Nebolo sporné, že po jeho obvinení z trestného činu vraždy sa väzba v čase vykonávania spoločného trestného konania (od 2. septembra 1992 do 14. marca 1993) vzťahovala aj na tento trestný čin. Okrem faktu, že sa viedlo spoločné konanie   pre   všetky   trestné   činy,   z ktorých   bol   v tom   čase   navrhovateľ   obvinený, v uzneseniach z 18. septembra 1992, 9. decembra 1992, 11. februára 1993 a 13. apríla 1993, ktorými bola postupne lehota väzby predĺžená, naposledy do 14. mája 1993, sa výslovne uvádzalo   popri   obvinení   z trestného   činu   krádeže   aj   obvinenie   z trestného   činu   vraždy. Na základe týchto uznesení bola väzba predĺžená z dôvodov uvedených v § 67 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Po vylúčení trestnej veci vraždy zo spoločného konania sa o ďalšom trvaní väzby navrhovateľa výslovne rozhodovalo už len v konaní v trestnej veci krádeže. V žiadnom z uznesení,   ktorými   bola   väzba   predĺžená   alebo   zamietnutá   žiadosť   navrhovateľa o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   sa   na   konanie   v trestnej   veci   vraždy   výslovne neprihliadalo ani inak sa táto vec neuvádzala. Uznesením najvyššieho súdu z 27. októbra 1994 sa dôvody väzby obmedzili len na dôvod uvedený v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Tento stav trval až do 29. júna 1995, keď bol navrhovateľ po uplynutí trojročnej väzby (maximálnej zákonom prípustnej lehoty trvania väzby) príkazom predsedu senátu Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   konajúceho   v trestnej   veci   krádeže   prepustený na slobodu.

Po   tomto   prepustení   bol   však   navrhovateľ   vyšetrovateľom   okamžite   zadržaný a prokurátor podal návrh na jeho vzatie do väzby pre trestný čin vraždy z dôvodov podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Okresný súd v Banskej Bystrici tomuto návrhu nevyhovel a rozhodol o prepustení navrhovateľa na slobodu, považujúc ďalšiu väzbu za presiahnutie maximálnej lehoty väzby povolenej zákonom.

Navrhovateľ bol opätovne zadržaný 6. septembra 1995 a na návrh prokurátora bol uznesením   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   z nasledujúceho dňa   vzatý   do   väzby pre trestný čin vraždy z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 Trestného poriadku.   Sťažnosť   navrhovateľa,   ktorú   podal   proti   tomuto   uzneseniu,   Krajský   súd v Banskej Bystrici uznesením z 26. septembra 1995 zamietol.

Podstata námietok navrhovateľa o protiústavnosti a nezákonnosti dôvodov a dĺžky trvania väzby, ktoré vzniesol v konaní pred ústavným súdom, sa výslovne týkala len týchto rozhodnutí o väzbe. Po nich nasledovali v tejto trestnej veci ďalšie rozhodnutia o väzbe, ktorými sa opakovane buď zamietla žiadosť obvineného navrhovateľa o prepustenie z väzby na   slobodu,   alebo   sa   rozhodovalo   o predĺžení   väzby   (pozri   časť   II   nálezu),   a to   až   do 12. februára   1997,   keď   navrhovateľ   nastúpil   výkon   trestu   odňatia   slobody   na   základe odsudzujúceho   rozsudku   v trestnej   veci   krádeže.   Vzhľadom   na   predmet   konania vymedzeného   podnetom   navrhovateľa   a uznesením   o jeho   prijatí   sa   však   ústavný   súd nemohol   osobitne   zaoberať   ústavnosťou   a zákonnosťou   ďalšieho   trvania   väzby,   ktorá po rozhodnutí   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   z 26.   septembra   1995   nasledovala. Jednako ale nemohol celkom odhliadnuť od faktu, že väzba ďalej pokračovala a aké dôvody sa pre jej trvanie v rozhodnutiach súdov uviedli. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všetky   ďalšie   rozhodnutia,   či   už   sa   nimi   predlžovala   väzba   alebo   sa   zamietla   žiadosť navrhovateľa o prepustenie z väzby, nepriniesli k dôvodom, o ktoré sa namietané uznesenia o väzbe opierali, už žiadnu podstatne novú skutočnosť alebo dôvod. Konajúce súdy buď paušálne opakovali rovnaké skutočnosti a dôvody pre trvanie väzby, alebo sa na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. septembra 1995 výslovne odvolali.

Z týchto dôvodov ústavný súd posúdil ústavnosť a zákonnosť väzby navrhovateľa len vo vzťahu k uzneseniam Okresného súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. septembra 1995, resp. z 26. septembra 1995. Osobitne pritom posudzoval uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý vo veci rozhodoval ako odvolací súd, vychádzajúc   zo   zásad   týkajúcich   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   pri ochrane ústavnosti, tak ako boli uvedené vyššie, t. j. preskúmal toto rozhodnutie najmä z toho   hľadiska,   či   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   pre   zamietnutie   sťažnosti,   ktorou navrhovateľ namietal nezákonnosť znovu vzatia do väzby pre trestný čin vraždy, uviedol relevantné a dostatočné dôvody.  

3. Na námietku navrhovateľa, ktorú vzniesol v sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, že ďalšie predĺženie jeho väzby nie je možné, pretože vykonal zákonom maximálne povolenú   väzbu,   sa   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   obdobne   ako   pred   ním   súd   prvého stupňa obmedzil na konštatovanie, že po vylúčení trestného stíhania pre trestný čin vraždy 14.   apríla   1993   zo   spoločného   konania   vykonávaného   aj   o trestnom   čine   krádeže   na samostatné konanie bolo ďalšie konanie väzby u obvineného navrhovateľa len v súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin krádeže s tým, že „ohľadne trestného činu vraždy sa od tohto dňa viedlo samostatné konanie bez trvania väzby v tejto trestnej veci“.

Pokiaľ   ide   o uplatnený   dôvod   väzby   v zmysle   §   67   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku,   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   uviedol,   že   obvinený   navrhovateľ   „sústavne po dlhší čas“ ovplyvňuje svedkov, aby vypovedali vo veci trestného činu vraždy v jeho prospech,   niektorým   sa   aj   hrubo   vyhráža,   a to   až   usmrtením.   Túto   skutočnosť   podľa Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   potvrdzujú   najmä   listy   a motáky   adresované   zväčša svedkovi M. M. a rovnako to potvrdzuje aj výpoveď tohto svedka zo 6. septembra 1995.

Pokiaľ   ide   o druhý   uplatnený   dôvod   v zmysle   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku,   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   poukázal   na   vyslovené   vyhrážky   nielen   voči svedkom,   ale   aj   voči   pracovníkom   justície.   V tejto   súvislosti   Okresný   súd   v Banskej Bystrici   vo   svojom   uznesení   uviedol,   že   podľa   poslednej   výpovede   svedka   M.   M.   sa obvinený   navrhovateľ   vyhráža   fyzickou   likvidáciou   a   „je   v prípade   nutnosti   pripravený podplácať sudcov, prípadne sudcu zabiť. Vzhľadom k tomu, že obvinený je stíhaný pre trestný čin vraždy, existuje akútne nebezpečenstvo ohrozenia života viacerých ľudí a to dokonca aj orgánov činných v trestnom konaní“.

Nakoniec,   podľa   oboch   súdov   bol   daný   dôvod   väzby   aj   v zmysle   §   67   ods.   2 Trestného poriadku vzhľadom na to, že „za spáchanie trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona ustanovuje trestný zákon trest odňatia slobody od desať do pätnásť rokov“, pričom podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby tiež vtedy, ak je trestne stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov.

Zástupca navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom zdôraznil, že skutočnosť, že sa trestné konanie pre vraždu po tom, čo sa pôvodne viedlo spoločné konanie pre všetky trestné   činy   vyšetrované   na   príslušných   orgánoch   činných   v trestnom   konaní v Banskej Bystrici,   vylúčilo   po   určitom   čase   výkonu   väzby   na   samostatné   konanie,   nemôže   mať pokračovanie v jeho opätovnom vzatí do väzby o dva roky neskôr. Navrhovateľ vykonával väzbu z hľadiska jej účelu v Banskej Bystrici aj pre trestný čin vraždy, pretože nemohol byť vo   väzbe   pre   trestný   čin   vraždy   súčasne   aj   v Bratislave.   Vylúčenie   konania   o jednom z trestných činov na samostatné konanie podľa § 23 Trestného poriadku ešte neznamená, že § 38 Trestného zákona nebude umožňovať v rámci trestného konania započítanie väzby do uloženého   trestu.   Ak   by   sa   v tomto   prípade   pripustila   zákonnosť   postupu   orgánov činných v trestnom konaní, potom páchateľ, ktorý by spáchal v jednom časovom období viac trestných činov na rôznych miestach, by mohol byť v jednom takto vyčlenenom konaní orgánmi činnými v trestnom konaní vzatý do väzby na tri roky, potom v druhom na ďalšie tri roky, v treťom na ďalšie tri roky, až kým by nedošlo k právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku v jednom z týchto trestných konaní. Na základe rozlíšenia viacerých oddelených konaní   tej   istej   osoby   bol   navrhovateľ   vo   väzbe   takmer   päť   rokov,   hoci   maximálne prípustná dĺžka je tri roky pre jednu osobu. Pri posudzovaní dodržania maximálnej zákonom stanovenej   dĺžky   trvania   väzby   nie   je   rozhodujúce,   ako   dlho   bol   navrhovateľ vo vyšetrovacej väzbe pre trestný čin vraždy, ale rozhodujúce je, že pre tento trestný čin už vo   väzbe   bol,   a samotné   vylúčenie   veci   na   samostatné   konanie   neodôvodňuje   začatie plynutia novej lehoty stanovenej pre ďalšiu väzbu.

Zástupcovia odporcov, pokiaľ sa k otázke zákonnosti väzby vôbec vyjadrili, sa plne stotožnili s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. septembra 1995. Krajská prokuratúra   zdôraznila,   že   procesným   postupom,   ktorým   14.   apríla   1993   bolo   konanie o trestnom čine vraždy vylúčené na samostatné konanie, došlo k ukončeniu výkonu väzby v súvislosti s trestným činom vraždy. Konanie v trestnej veci krádeže a konanie v trestnej veci vraždy sa týmto stali po procesnej stránke samostatné a od seba nezávislé po všetkých stránkach, inými slovami, o trestnom čine vraždy bolo vykonávané od 14. apríla 1993 tzv. neväzobné konanie. Dôsledkom toho je to, že vo vylúčenej (neväzobnej) veci musí orgán činný v trestnom konaní žiadať o súhlas na eskortu obvineného iný orgán činný v trestnom konaní,   ktorý   vykonáva   väzobné   konanie   proti   tomu   istému   obvinenému.   Pokiaľ   ide o trestný čin vraždy, bolo potrebné započítať do plynúcej väzby, t. j. 6. septembra 1995, aj sedem mesiacov a 12 dní už vykonanej väzby, a to pri jej predlžovaní po jednom roku, ako i pri jej sčítavaní ako dvoj- a trojročnej väzby. Krajský súd v Bratislave, ktorý navrhovateľa spod obžaloby pre trestný čin vraždy oslobodil, uviedol, že doba trvania väzby v tomto konaní sa nedá započítať do doby trvania trestu pre trestný čin krádeže.

Prvá   otázka,   ktorou   sa   ústavný   súd   musel   vzhľadom   na   námietky   navrhovateľa zaoberať, sa týkala toho, či znovu vzatie obvineného navrhovateľa do väzby počnúc dňom 6. septembra 1995 v súvislosti so stíhaním pre trestný čin vraždy bolo v rozpore s ústavnou požiadavkou, že sa tak môže stať „iba na čas ustanovený zákonom“, a to vzhľadom na tvrdenie navrhovateľa, že dňom 29. júna 1995 vykonal aj v tejto veci väzbu v dĺžke troch rokov, ktorú Trestný poriadok ustanovil v tom čase ako maximálne prípustnú lehotu trvania väzby. V prípade negatívnej odpovede na ňu, t. j. že zákonom ustanovená lehota troch rokov trvania   väzby   nebola prekročená,   bolo   potrebné   ešte   zodpovedať   ďalšie   otázky,   a to   či obvinený navrhovateľ bol pre trestný čin vraždy znovu vzatý do väzby „spôsobom“ a „iba z dôvodov   ustanovených   zákonom“   a či   pri   tomto   rozhodovaní   o väzbe   navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici dbal o to, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby v tejto trestnej veci neprekročilo nevyhnutnú dobu, a tak zaručil navrhovateľovi jeho právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. jeho právo byť súdený v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania   na   slobodu   v   zmysle   čl.   5   ods.   3 dohovoru.

a) Vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie (§ 68 Trestného poriadku). Nebolo sporné, že za trestný čin vraždy bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie až uznesením z 2. septembra 1992, t. j. neskôr, ako mu bolo vznesené obvinenie pre iný trestný čin (krádeže) a ako bol pre tento iný trestný čin vzatý do väzby. Výkon väzby navrhovateľa pre trestný čin vraždy sa teda mohol začať až dňom 2. septembra 1992. Skutočnosť, že navrhovateľ v tom čase už vykonával väzbu pre iný trestný čin, na tom nemôže nič zmeniť. Nič totiž nenasvedčuje tomu, že by orgány činné v trestnom konaní počas toho času, keď bol navrhovateľ vo väzbe, zámerne zadržiavali vznesenie obvinenia navrhovateľovi   pre   trestný   čin   vraždy   alebo   že   by   v   tejto   súvislosti   vykonávali   také procesné úkony, ktorých vykonanie Trestný poriadok pripúšťa až po vznesení obvinenia. Zákonom ustanovená maximálna lehota troch rokov trvania väzby mohla preto pre trestný čin vraždy uplynúť najskôr dňom 2. septembra 1995. Vzhľadom na to, že navrhovateľ väzbu nevykonával v období od 29. júna 1995 do 6. septembra 1995, keď bol na slobode, maximálne   prípustná   doba   trvania   väzby   nemohla   v tento   deň   v skutočnosti   uplynúť a neuplynula ešte ani 7. septembra 1995, resp. 26. septembra 1995, t. j. v čase, keď o väzbe navrhovateľa pre trestný čin vraždy rozhodovali napadnutými uzneseniami Okresný súd v Banskej Bystrici a Krajský súd v Banskej Bystrici. Tieto rozhodnutia teda nemôžu byť postihnuté nezákonnosťou v dôsledku prekročenia zákonom ustanovenej maximálnej lehoty trvania väzby.

Tieto rozhodnutia vychádzali z toho, že navrhovateľ ku dňu ich vydania bol vo väzbe pre trestný čin vraždy len v čase, keď sa vykonávalo spoločné konanie pre tento trestný čin s trestným   činom   krádeže,   t.   j.   v dobe   od   2.   septembra   1992   do   14.   apríla   1993,   a že po vylúčení trestného stíhania pre trestný čin vraždy na samostatné konanie ďalšie konanie väzby u obvineného navrhovateľa bolo len v súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin krádeže.   Zástupca   navrhovateľa   napadol   tento   právny   názor   všeobecných   súdov   ako nezákonný, avšak neuviedol žiadne konkrétne ustanovenie Trestného poriadku alebo iného zákona,   ktorému   by   tento   názor   odporoval.   Ani   právne   úvahy,   ktoré   v tejto   súvislosti uviedol, nestačia pre záver, že obvinený navrhovateľ aj po vylúčení trestnej veci vraždy na samostatné konanie bol naďalej vo väzbe aj pre tento trestný čin.

Ústavný súd sa už vyššie vyjadril o niektorých procesnoprávnych a hmotnoprávnych dôsledkoch mnohosti trestnej činnosti toho istého páchateľa. Navrhovateľom kritizovaný právny   názor   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sa   nedostal   do   rozporu   s tými ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona, ktoré ústavný súd v tejto súvislosti uviedol. Ani z iných ustanovení týchto zákonov nemožno podľa názoru ústavného súdu dospieť k záveru, k akému dospel zástupca navrhovateľa.

Trestné   stíhanie   voči   konkrétnej   osobe   začína   vznesením   obvinenia   vždy   pre konkrétny trestný čin a končí až právoplatným rozsudkom, prípadne iným rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej. Vzatie do väzby a jej trvanie nemožno oddeliť od konkrétneho trestného stíhania ani od rozhodovania vo veci samej. Vylúčenie jednej   z viacerých   spoločne   trestne   stíhaných   vecí   vo   väzbe   u   toho   istého   obvineného na samostatné   konanie   s dôsledkom,   že   ďalej   sa   výkon   väzby   už   nebude   vzťahovať na vylúčenú   vec,   ako   také   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   v rozpore   s ústavnými zárukami osobnej slobody takéhoto obvineného. Do rozporu s nimi by sa však takýto postup orgánov činných v trestnom konaní s ohľadom na konkrétne okolnosti veci mohol dostať napr. vtedy, ak by preň neboli dané dôležité dôvody alebo by sa ním zjavne sledovalo dosiahnutie predĺženia väzby nad zákonom ustanovený časový limit jej trvania, alebo by inak mal za následok svojvoľné držanie obvineného vo väzbe.

V danej veci sa ako dôvod vylúčenia trestnej veci vraždy na samostatné konanie uviedlo urýchlenie konania v trestnej veci krádeže. Okrem toho, že ide o zákonný dôvod, nemožno jeho uplatnenie v danej veci vážne spochybniť ani vzhľadom na ďalší priebeh konania v trestnej veci krádeže, ktorého dĺžku navrhovateľ v konaní pred ústavným súdom nenapadol. Vylúčenie trestnej veci vraždy na samostatné konanie nepochybne umožnilo podať v trestnej veci krádeže obžalobu na súd do jedného mesiaca, a tým ukončiť v tejto veci prípravné konanie a začať trestné konanie pred súdom.

Titulom pre držanie navrhovateľa vo väzbe od jej začiatku bolo uznesenie z 23. mája 1992 vydané v súvislosti s trestným stíhaním navrhovateľa pre trestný čin krádeže. Titulom pre výkon väzby aj v súvislosti s jeho trestným stíhaním pre trestný čin vraždy boli spoločné konanie   o oboch   týchto   trestných   činoch   obvineného   navrhovateľa   a rozhodnutia o predĺžení   väzby   vydané   počas   neho.   Po   vylúčení   trestnej   veci   vraždy   na   samostatné konanie titulom   pre držanie navrhovateľa   vo väzbe boli uznesenia, ktorými bola väzba postupne   predlžovaná   v konaní   pred   súdom   v trestnej   veci   krádeže.   Ústavný   súd   už konštatoval, že v žiadnom z týchto uznesení sa na konanie v trestnej veci vraždy výslovne neprihliadalo ani inak sa táto vec neuvádzala. Preto nemožno ani na tomto základe tvrdiť, že medzi   držaním   navrhovateľa   vo   väzbe   v období   od   14.   apríla   1993   do   29.   júna   1995 v súvislosti   s   jeho   trestným   stíhaním   pre   trestný   čin   krádeže   a so   súbežne   vedeným samostatným trestným stíhaním navrhovateľa pre trestný čin vraždy bola taká súvislosť, ktorá by odôvodňovala, aby sa jeho trestné stíhanie pre trestný čin vraždy v tomto období považovalo za trestné konanie vo väzbe so všetkými zárukami, ktoré pre takéto konanie ustanovuje   ústava a Trestný poriadok. Z tohto dôvodu neskoršiemu vzatiu navrhovateľa do väzby a jej trvaniu v súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin vraždy nemohla brániť sama osebe skutočnosť,   že v súvislosti   so   samostatne vedeným   trestným stíhaním pre trestný   čin   krádeže   navrhovateľ   vykonal   väzbu   v   lehote   ustanovenej   zákonom   ako maximálna lehota trvania väzby. To však podľa názoru ústavného súdu neznamená, že pri posudzovaní   nevyhnutnosti   vzatia   do   väzby   a   jej   trvania   v   jednom   zo   súbežne prebiehajúcich trestných konaní toho istého obvineného nemožno za žiadnych okolností prihliadať na dobu trvania väzby, ktorá už bola vykonaná v druhom z týchto konaní. Hoci ústavný súd na inom mieste konštatoval v danej veci existenciu okolností odôvodňujúcich takýto postup (pozri ďalej), toto konštatovanie sa nedotklo vlastného plynutia lehôt trvania väzby ustanovených v § 71 Trestného poriadku pre väzbu v prípravnom konaní a v konaní pred súdom.

b)   Zástupca   navrhovateľa   v   podaní   z   25.   apríla   2000   namietal,   že   uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici zo 7. septembra 1995 je v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože ho vydal nepríslušný sudca z dôvodu, že konanie o vražde bolo už v roku 1993 vyčlenené pre Krajský súd v Bratislave ako súd miestne príslušný.

Ide   o novú   námietku,   ktorá   bola   uplatnená   až   po   prijatí   podnetu   navrhovateľa a ktorou sa preto ústavný súd nemohol zaoberať. Okrem toho túto námietku navrhovateľ neuplatnil   vo   svojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   zo 7. septembra   1995   a z tohto   dôvodu   sa   ňou   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   nemohol zaoberať   v napadnutom   uznesení.   Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že   je   síce pravdou, že krajský úrad vyšetrovania (v Banskej Bystrici) po vylúčení trestnej veci vraždy na samostatné konanie postúpil túto mestskému úradu vyšetrovania (v Bratislave), avšak nadriadený orgán rozhodol spor o príslušnosti medzi týmito vyšetrovacími úradmi tak, že túto   vec   ešte   22.   júla   1993   vrátil   s odkazom   na § 23   ods.   2   Trestného   poriadku   na vyšetrovanie krajskému úradu vyšetrovania. Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici bolo vydané v rámci   prípravného   konania, v ktorom   na rozhodnutie   o väzbe   mal danú príslušnosť   v prvom   stupni   tento   súd.   Za   týchto   okolností   sa   ukazuje   táto   námietka v každom prípade ako zjavne neopodstatnená.

c)   Navrhovateľ   namietal   neodôvodnenosť   a samoúčelnosť   väzby   po   7.   septembri 1995. Jeho zástupca uviedol, že počas obdobia 2 mesiacov a 9 dní, keď bol na slobode, sa právne relevantným spôsobom nepreukázala ani obava z pokračujúcej trestnej činnosti, ani z ovplyvňovania   svedkov.   Počas   tohto   obdobia   navrhovateľ   nepokračoval   v trestnej činnosti, preukázateľne neovplyvňoval svedkov a zdržiaval sa na adrese, ktorú uviedol.

Ústavný súd už vyššie uviedol, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov a že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Navrhovateľ bol na základe uznesenia z 2. septembra 1992 trestne stíhaný pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že v čase od 5. marca 1991 do 10. marca 1991 spoločne s obvineným P. H. nezisteným spôsobom usmrtili V. R., ktorého potom zakopali v lesnom poraste zvanom Malý Javorník.

Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení z 26. septembra 1995 uviedol konkrétne skutočnosti,   na základe   ktorých   dospel   k záveru,   že   pretrváva   obava,   že   ponechaním obvineného   na slobode   by   tento   naďalej mohol   ovplyvňovať svedkov   alebo inak mariť objasňovanie   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie,   ako   aj obava,   že   by v trestnej činnosti násilnej povahy mohol pokračovať. To sú dôvody väzby ustanovené v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré navrhovateľ uvádzal v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť právne závery Krajského súdu v Banskej Bystrici o existencii a relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Krajský súd v Banskej Bystrici, obdobne ako predtým Okresný súd v Banskej Bystrici, svoj záver o naplnení zákonných dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku založil aj na skutočnostiach, ktoré bezprostredne predchádzali zadržaniu navrhovateľa   6.   septembra   1995   a   jeho   následnému   vzatiu   do   väzby   (okrem   výsluchu svedka M. M. sa Krajský súd v Banskej Bystrici v tejto súvislosti oprel aj o list, ktorý tomuto svedkovi navrhovateľ napísal v období, keď bol na slobode, čo navrhovateľ pri svojom výsluchu 7. septembra 1995 na Okresnom súde v Banskej Bystrici nepoprel) a ktoré treba považovať za spôsobilé vyvolať obavy zakladajúce dôvody väzby podľa citovaných ustanovení. Ústavný súd preto nemal žiadne pochybnosti o tom, že obvinený navrhovateľ bol   pre   trestný   čin   vraždy   znovu   vzatý   do   väzby   „spôsobom“   a   „iba   z   dôvodov ustanovených   zákonom“,   a   tejto   jeho   námietke   obdobne   ako   jeho   predchádzajúcim námietkam o nezákonnosti tejto väzby nemohol vyhovieť. V tejto súvislosti nezistil dôvod na jej vyhovenie ani z hľadiska čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Vzhľadom   na   tento   záver   ústavný   súd   už   nepovažoval   za   nevyhnutné   skúmať relevantnosť a dostatočnosť dôvodov pre použitie ďalšieho samostatného dôvodu väzby podľa   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku.   Podľa   ustáleného   výkladu   tohto   ustanovenia najvyšším súdom (pozri jeho rozhodnutie z 30. decembra 1993 uverejnené pod č. 41/1994 Zb. rozh. tr., ako aj jeho stanovisko z 23. októbra 1995 uverejnené pod č. 17/1996 Zb. rozh. tr.)   tento   dôvod   väzby,   ktorý   bol   ustanovený   s   účinnosťou   od   12.   augusta   1993 zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 178/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný poriadok, je založený len na zistení, že obvinený je stíhaný pre trestný čin, pre ktorý zákon   stanovuje   trest   odňatia   slobody   s   dolnou   hranicou   osem   rokov,   a podozrenie   zo spáchania trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, je dôvodné. Preto vzatie do väzby na základe   tohto   ustanovenia   nie   je   potrebné   odôvodňovať   žiadnymi   ďalšími   konkrétnymi skutočnosťami. Z tohto hľadiska na pohľad nemožno mať zásadné výhrady k odôvodneniu jeho použitia v danej veci. Určitú pochybnosť o relevantnosti dôvodov jeho použitia však možno   mať s ohľadom   na to,   že   podľa   názoru   ústavného   súdu   ide   o   dôvod   na vzatie do väzby a jej trvanie, ktorý môže byť relevantný a dostatočný pre takéto opatrenie zásadne len   v   počiatočnej   fáze   trestného   stíhania   pre   trestný   čin,   na   ktorý   sa   toto   ustanovenie vzťahuje, pričom v tejto fáze sa trestné stíhanie obvineného navrhovateľa pre trestný čin vraždy   v   septembri   1995   už   nenachádzalo.   O   tejto   skutočnosti   nie   je   v napadnutých uzneseniach žiadna zmienka. Z tohto hľadiska sa odôvodnenie Krajského súdu v Banskej Bystrici (ako aj predtým Okresného súdu v Banskej Bystrici), na ktorom založil použitie tohto dôvodu väzby v danej veci, nejaví ako presvedčivé.

d) Vzhľadom na to, že v námietke o prekročení zákonom ustanovenej lehoty trvania väzby ako maximálnej je obsiahnutá i námietka o prekročení nevyhnutnej doby trvania väzby pre trestný čin vraždy, ústavný súd ešte skúmal, či pri tomto rozhodovaní o väzbe navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici dbal o to, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby v trestnej veci vraždy neprekročilo nevyhnutnú dobu. Inými slovami, po   zistení,   že dôvody   väzby podľa   § 67 ods.   1 písm.   b) a   c)   Trestného   poriadku   boli relevantné   a   dostatočné,   zostávalo   posúdiť,   či   pri   tomto   rozhodovaní   o   väzbe   nebolo porušené právo navrhovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. jeho právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 3 dohovoru tým, že orgány činné v prípravnom konaní nepostupovali v jeho   trestnej   veci   vraždy   v   čase,   keď   bol   navrhovateľ   vo   väzbe,   s   osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Nevyhnutnosť   doby   trvania   väzby   sa   musí   posudzovať   v   každej   veci   podľa   jej osobitných   okolností.   K   tomu,   čo   už   bolo   vyššie   uvedené,   najmä   v   časti   o   ústavných zárukách   osobnej   slobody,   treba   dodať,   že   nevyhnutnosť   doby   trvania   väzby   nemožno stotožňovať so zákonnými lehotami ustanovenými v § 71 Trestného poriadku, na ktoré možno väzbu v prípravnom konaní a v konaní pred súdom predĺžiť. Základný princíp, že väzba má trvať len nevyhnutnú dobu, vyjadruje kvalitatívne iný limit, než je zákonný limit, do ktorého môže byť väzba maximálne predĺžená. Vyplýva to i z toho, že až do vyčerpania celkového zákonného limitu môže byť väzba predlžovaná viackrát na dobu, aká sa javí v dobe rozhodovania ako nevyhnutná (mutatis mutandis III. ÚS 26/01, I. ÚS 11/01).

Väzba, do ktorej bol navrhovateľ v trestnej veci vraždy vzatý počnúc 6. septembrom 1995, nadväzovala na väzbu, ktorú v tejto trestnej veci navrhovateľ už vykonal v období od 2. septembra 1992 do 14. apríla 1993, t. j. počas 7 mesiacov a 12 dní. Nešlo teda o jeho prvé vzatie do väzby pre trestný čin vraždy, ale o pokračovanie jeho väzby v tejto trestnej veci, čo je zrejmé i z toho, že na výkon väzby počas 7 mesiacov a 12 dní bolo potrebné prihliadať pri jej predlžovaní po jednom roku, ako i pri jej sčítavaní ako dvoj- a trojročnej väzby (pozri napr.   vyjadrenie   zástupcu   krajskej   prokuratúry).   Hoci   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici rozhodol o väzbe podľa § 68 Trestného poriadku, okolnosti danej veci, najmä to, že nešlo o prvé vzatie navrhovateľa do väzby v tejto trestnej veci, vyžadovali vykonať kontrolu i nad dodržiavaním zásad vyjadrených v § 2 ods. 4 a § 71 ods. 1 prvej vete Trestného poriadku. Podľa týchto zásad orgány činné v trestnom konaní postupujú z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. Tieto zásady vyjadrujú dôležité procesné záruky ustanovené Trestným poriadkom proti neopodstatnenému zásahu do osobnej slobody jednotlivca garantovanej ústavou. Ich dôsledné rešpektovanie v danej veci si vyžadovalo, aby Okresný súd v Banskej Bystrici a následne   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   pri   rozhodovaní   o   väzbe   navrhovateľa v septembri 1995 preverili nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby navrhovateľa, ale aj doterajší postup orgánov činných v prípravnom konaní v tejto trestnej veci.

Z napadnutých uznesení vzhľadom na absenciu dôvodov nevyplýva, či tak všeobecné súdy   urobili.   V   čase,   keď   rozhodoval   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   napadnutým uznesením, trvalo trestné stíhanie navrhovateľa pre trestný čin vraždy v štádiu prípravného konania vyše troch rokov. Zo spisu ústavný súd zistil, že počas uvedených 7 mesiacov a 12 dní   trestného   konania   vo väzbe   sa   orgány   činné   v   prípravnom   konaní   dopustili zbytočných   prieťahov.   Tieto   zistenia   korešpondujú   so   zisteniami   nadriadeného   orgánu krajského úradu vyšetrovania, ktorý 22. júla 1993 konštatoval, že previerkou vyšetrovacieho spisu   bolo   zistené   zo   strany   vyšetrovateľa   zavinenie   prieťahov   vo   vyšetrovaní zo subjektívnych   dôvodov,   a   to   tým,   že   vyšetrovateľ   „nevypočul   niektorých   svedkov, nepreveril niektoré významné skutkové okolnosti, vypočul do toho času len troch svedkov a napriek rozhodnutiu o vylúčení veci na samostatné konanie dňa 14. apríla 1993 túto MÚV PZ   SR Bratislava postúpil až dňa   9. júla 1993“. Orgány činné v trestnom   konaní teda nielenže nepostupovali od samého začiatku trestného stíhania navrhovateľa pre trestný čin vraždy   s osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením, ale sa   v ňom dopustili aj zbytočných prieťahov, ktoré nemožno ospravedlniť ani zložitosťou veci, ani konaním navrhovateľa. Tento stav trval nielen počas uvedeného obdobia 7 mesiacov a 12 dní výkonu väzby, ale aj po tomto období minimálne do 22. júla 1993, t. j. celkom vyše 10 mesiacov.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   zistil,   že   po   vylúčení   trestnej   veci   vraždy   na samostatné konanie (14. apríla 1993) navrhovateľ bol ďalej neprerušene držaný vo väzbe ešte vyše dvoch rokov z dôvodov a na účely jeho stíhania v trestnej veci krádeže, v ktorej bol neprávoplatne odsúdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. marca 1995 na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere deviatich rokov. Z tohto rozsudku, ako aj zo spisu v trestnej veci vraždy vyplýva, že obe trestné veci, ktoré sa týkali sčasti tých istých obvinených alebo svedkov, boli vyšetrované vyšetrovateľmi toho istého krajského úradu   vyšetrovania.   Z   väzby   v trestnej   veci   krádeže   bol   síce   navrhovateľ   prepustený 29. júna 1995 na slobodu, avšak nie preto, že by väzobné dôvody pominuli, ale preto, že v tejto   veci   uplynula   maximálna   lehota   väzby   povolená   zákonom.   Nasledoval   pokus krajského   prokurátora   zabrániť   prepusteniu   navrhovateľa   na   slobodu   jeho   okamžitým vzatím do väzby na účely trestného stíhania v trestnej veci vraždy z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Okresný súd v Banskej Bystrici považoval v tom čase ďalšiu   väzbu   za   presiahnutie   maximálnej   lehoty   väzby   povolenej   zákonom   a rozhodol o prepustení navrhovateľa na slobodu. Hoci je zrejmé, že sa Okresný súd v Banskej Bystrici pri   posúdení   súvislosti   medzi   držaním   navrhovateľa   vo   väzbe do   29.   júna   1995   a jeho súbežne prebiehajúcim trestným stíhaním pre trestný čin vraždy zmýlil, nič to nemení na tom, že tento postup orgánov činných v trestnom konaní mohol vyvolať pochybnosti, či novým návrhom na vzatie navrhovateľa do väzby v súbežne prebiehajúcom trestnom konaní nedochádza k obchádzaniu maximálnej doby väzby v trestnej veci, v ktorej bol navrhovateľ dovtedy vo väzbe, resp. či výkon tejto väzby neslúžil de facto aj na účely jeho trestného stíhania pre trestný čin vraždy.

Aj keď pri rozhodovaní o väzbe navrhovateľa 7. septembra, resp. 26. septembra 1995 dôvody väzby, ktoré počas trestného stíhania navrhovateľa na slobode medzičasom vznikli podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, už takéto pochybnosti nevyvolali, resp. nemuseli vyvolať, v   každom   prípade   uvedené okolnosti   držania   navrhovateľa   vo   väzbe vyžadovali   posúdiť nevyhnutnosť vzatia navrhovateľa do väzby a jej trvanie z hľadiska celkovej doby trvania väzby, ktorú už navrhovateľ vykonal od vznesenia obvinenia pre trestný čin vraždy (2. septembra 1992) do jeho prepustenia na slobodu 29. júna 1995. Ak sa totiž   vykonáva   trestné   stíhanie   obvineného   súčasne   v   dvoch   samostatných   trestných konaniach, tak ako tomu bolo v danej veci, a v jednom z nich je obvinený vo väzbe, je jeho osobná sloboda vo svojej podstate obmedzená aj v druhom z nich. Preto sú orgány činné v trestnom konaní povinné postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením aj v tomto druhom   trestnom   konaní,   samozrejme   pokiaľ   konanie   vykonávané   vo   väzbe   takémuto postupu nebráni.

Zo spisu v trestnej veci krádeže až na obdobie od 20. februára 1995 do 30. marca 1995, ktoré navrhovateľovi nebolo započítané pre prekážky na jeho strane do doby trvania väzby podľa § 71 ods. 7 Trestného poriadku, nevyplýva žiadna procesná prekážka, ktorá by bránila urýchlenému postupu v trestnej veci vraždy alebo ho podstatne sťažovala. Práve naopak, skutočnosť, že sa obidve trestné stíhania navrhovateľa v prípravnom konaní začali a viedli vyšetrovateľmi jedného krajského úradu vyšetrovania aj po tom, čo bola trestná vec vraždy   vylúčená   na   samostatné   konanie,   ako   aj   ich   znalosť   súvislostí   medzi   stíhanými osobami a dotknutými   svedkami   v   oboch   takto   vedených   konaniach   umožňovala   podľa názoru   ústavného   súdu   plynulé   vykonávanie   procesných   úkonov   aj   v   tomto   trestnom konaní. Nebolo možné preto ospravedlniť skutočnosť, že orgány činné v prípravnom konaní v trestnej veci vraždy v čase, keď bol navrhovateľ vo väzbe, nepostupovali pri vykonávaní procesných   úkonov   v tejto   trestnej   veci   (pozri   II.   časť)   s   osobitnou   starostlivosťou a urýchlením.

Vo svetle týchto skutočností sa javia zistené prieťahy orgánov činných v prípravnom konaní v trestnej veci vraždy ako natoľko závažné, že ich Krajský súd v Banskej Bystrici nesmel prehliadnuť a vo svojom rozhodnutí, ktorým právoplatne rozhodol o znovu vzatí navrhovateľa do väzby v tejto trestnej veci, na ne vôbec nereagovať. Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že Krajský súd v Banskej Bystrici nedbal o to, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby v trestnej veci vraždy neprekročilo nevyhnutnú   dobu.   Preto   vyslovil,   že   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   uznesením z 26. septembra 1995, ktorým potvrdil vzatie navrhovateľa do väzby, porušil jeho právo na osobnú slobodu, ktoré je garantované v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Vzhľadom na tento záver ústavný súd už nepovažoval za nutné vysloviť sa aj k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru.

e) Zástupca navrhovateľa v podaní z 25. apríla 2000 namietal neodôvodnenosť väzby pre trestný čin vraždy aj z dôvodu opomenutia nariadiť nástup navrhovateľa do výkonu trestu odňatia slobody na základe odsudzujúceho rozsudku v trestnej veci krádeže, hneď ako sa tento rozsudok stal právoplatný.

Navrhovateľ   bol   v trestnej   veci   krádeže   právoplatne   odsúdený   o.   i.   na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere deviatich rokov 23. októbra 1996 a až do nastúpenia výkonu tohto trestu 12. februára 1997 na základe uznesenia najvyššieho súdu z toho istého dňa bol vo väzbe v trestnej veci vraždy.

Ústavný súd už uviedol (pozri bod 2), že vzhľadom na predmet konania vymedzený podnetom   navrhovateľa   a uznesením   o jeho   prijatí   nemohol   sa   osobitne   zaoberať ústavnosťou a zákonnosťou ďalšieho trvania väzby, ktorá po rozhodnutí Krajského súdu v Banskej   Bystrici   z 26.   septembra   1995   nasledovala.   Do   tejto   kategórie   patrí   aj   táto námietka,   ktorá   bola   uplatnená   až   po   prijatí   podnetu   navrhovateľa   na   konanie   pred ústavným   súdom.   Táto   skutočnosť   vylučuje,   aby   sa   ňou   ústavný   súd   mohol   zaoberať v tomto konaní. Preto návrhu v tejto časti nevyhovel.

4. Navrhovateľ namietal, že postupom Krajského súdu v Bratislave v trestnej veci vraždy bolo porušené jeho právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom, ktorý rozhodne o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu, zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Označený krajský súd túto námietku odmietol ako neodôvodnenú.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 3/00). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť.   V   oboch   prípadoch   však požiadavku   „bez   zbytočných   prieťahov“,   resp.   „v   primeranej   lehote“   treba   odlišovať od požiadavky na dĺžku väzby ustanovenej v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (III. ÚS 7/00), resp. v čl. 5 ods. 3 dohovoru (rozsudok vo veci Stögmüller v. Rakúsko z 10. novembra 1969, § 5).

Navrhovateľ   túto   námietku   obmedzil   len   na   postup   Krajského   súdu   v Bratislave a nenamietal aj postup orgánov činných v prípravnom konaní, t. j. postup pred podaním obžaloby na súd, ani postup najvyššieho súdu, ktorý v predmetnej veci taktiež opakovane konal a rozhodoval. Ústavný súd sa preto mohol vysloviť len o prípadnom porušení tohto práva navrhovateľa Krajským súdom v Bratislave, a nie aj ďalšími orgánmi, ktoré v tejto jeho trestnej veci konali. Predmetom vlastného posúdenia teda bola tá časť konania pred súdom, v ktorej konal Krajský súd v Bratislave v období od 14. novembra 1996 (od podania obžaloby) do 9. januára 1997 (do rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave o vrátení veci prokurátorovi   na   došetrenie)   a   od   5.   januára   1998   (od   podania   novej   obžaloby) do 13. septembra 1999 (do rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorým obžalovaného navrhovateľa spod obžaloby oslobodil) s tým, že v tomto období počas približne troch mesiacov rozhodoval najvyšší súd o odvolaniach proti prvému rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. júla 1998. Konanie na Krajskom súde v Bratislave takto trvalo približne 1 rok a 7 mesiacov. Pri celkovom hodnotení tejto dĺžky konania ústavný súd však prihliadal aj na to, že konanie v tejto trestnej veci sa voči navrhovateľovi začalo vznesením obvinenia 2. septembra 1992 (mutatis mutandis I. ÚS 19/00).

Ústavný súd vzhľadom na rozsah a charakter dôkazov, ktoré Krajský súd v Bratislave musel vykonať a posúdiť vo vzťahu k dvom obžalovaným stíhaným pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom   podľa   §   9   ods.   2   a   §   219   ods.   1   Trestného   poriadku,   považoval predmetnú trestnú vec za zložitú.

Pokiaľ   ide   o   správanie   navrhovateľa   počas   konania   pred   Krajským   súdom v Bratislave, ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by ho bolo možné považovať za také, ktoré prispelo k posudzovanej dĺžke konania.

Pokiaľ   ide   o   postup   Krajského   súdu   v Bratislave,   ústavný   súd   nezistil   žiadne významné   obdobie   nečinnosti,   ktoré   by   bolo   možné   považovať   za   zbytočný   prieťah. V posudzovanom   období   Krajský   súd   v Bratislave   konal   s   ohľadom   na   zložitosť   veci v primeraných lehotách. Vo veci samej prvý   raz rozsudkom   rozhodol   22. júla 1998 po vykonaní hlavného pojednávania v dňoch 16. až 18. júna 1998. Tento rozsudok najvyšší súd uznesením z 18. novembra 1998 zrušil v odsudzujúcej časti obžalovaného navrhovateľa a vec   vrátil   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   nové   prejednanie   a   rozhodnutie.   Z   tohto uznesenia   vyplýva,   že   bolo   potrebné   vykonať   ešte   rozsiahle   dokazovanie.   Po   hlavných pojednávaniach   uskutočnených   v   dňoch   1.   júna,   25. júna   a   30.   júla   1999   Krajský   súd v Bratislave 13. septembra 1999 znova vo veci rozsudkom rozhodol tak, že obžalovaného navrhovateľa spod obžaloby pre trestný čin vraždy oslobodil. Následne ho oslobodil spod obžaloby pre tento trestný čin, i keď z iných dôvodov (pre nedostatok dôkazov), aj najvyšší súd rozsudkom z 23. februára 2000, ktorý rozhodoval o odvolaní krajského prokurátora.

Vzhľadom   na   tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezistil   zo   strany   Krajského   súdu v Bratislave porušenie práva navrhovateľa podľa označených článkov ústavy a dohovoru a v tejto časti preto jeho návrhu nevyhovel.

5. Navrhovateľ v podnete napadol aj obmedzenia vo výkone trestu, ktoré mu boli uložené Krajským súdom v Bratislave v súvislosti s prejednávaním trestnej veci vraždy a v dôsledku ktorých mal krajskou prokuratúrou a príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky zakázané návštevy rodinných príslušníkov. Uvádzal, že sa tak stalo kvôli tomu, čo napísal v liste vyšetrovateľovi a prokurátorke. Z tohto dôvodu namietal porušenie   práva   na   súkromný   a   rodinný   život   a   práva   na   slobodu   prejavu.   Zástupca navrhovateľa k tomu uviedol, že nekritizuje výkon uložených obmedzení, ale to, že tieto obmedzenia nespĺňali zákonné podmienky § 74a Trestného poriadku a boli preto uložené v rozpore so zákonom. Hoci bol navrhovateľ právoplatne odsúdený k výkonu trestu odňatia slobody, jeho sloboda pohybu bola obmedzená s kvázi režimom väzby. V tejto nezákonnej kumulácii   vidí   porušenie   ústavných   práv   navrhovateľa   garantovaných   v   čl.   16,   čl.   19 a čl. 22 ústavy, resp. v čl. 8 dohovoru.

Krajský súd v Bratislave odmietol tieto tvrdenia o porušení označených ľudských práv   navrhovateľa   ako neopodstatnené.   Obmedzenia,   t.   j.   obmedzenie   v korešpondencii formou cenzúry krajským súdom, prípadne príslušnou prokuratúrou, povoľovanie návštev len na základe súhlasu súdu, príp. prokurátora, ako aj umiestnenie vo výkone trestu tak, aby sa nemohol dostať do kontaktu so spoluobžalovaným, boli uložené uznesením Krajského súdu v Bratislave v zmysle § 74a Trestného poriadku s prihliadnutím na presne zdôvodnené dôvody väzby. V danom štádiu   konania bolo správne, že osobná sloboda navrhovateľa stíhaného pre závažný trestný   čin   vraždy   podľa   § 219 ods.   1 Trestného poriadku   bola obmedzená.

Krajská   prokuratúra   uviedla, že cieľom   týchto obmedzení bola tá   skutočnosť,   že postoj navrhovateľa v prípravnom konaní vedenom pre trestný čin vraždy, pôsobenie na spoluobvineného   P.   H.   a svedkov,   ako   aj   rôzne   vyhrážky,   ktoré   sú   zadokumentované v trestnom spise, odôvodňovali záver, že je daný dôvod kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm.   b)   Trestného poriadku,   a preto   sú   nevyhnutné   takéto   obmedzenia   obvineného vo výkone   trestu   odňatia   slobody   pre   trestný   čin   krádeže.   Uložené   obmedzenia   neboli závažnejšie   ako   tie,   ktorým   by   bol   inak   podrobený   vo   väzbe.   Priebeh   a výsledky prípravného   konania   plne   potvrdili,   že   tieto   obmedzenia,   ktoré   mu   boli   uložené,   boli nevyhnutné a sčasti   sa   i realizovali (cenzurovanie   jeho   korešpondencie,   pričom   závadné listy   boli   zadržané   a sú   súčasťou   trestného   spisu,   resp.   dozorového   denníka). Korešpondencia   adresovaná   jednak   bratovi   M.   M.,   M.   S.,   družke,   ako   i moták,   ktorý navrhovateľ napísal a odoslal svojmu bratovi a tento ho následne odovzdal vyšetrovateľovi, obsahovali   celý   rad   skutočností   odôvodňujúcich   kolúznu   väzbu   a prijaté   obmedzenia. Taktiež mu bolo zakázané povoľovanie návštev vo výkone trestu, a to vrátením povolenky k návšteve, konkrétne zo 4. júna 1997 (návšteva sa mala vykonať 21. júna 1997 príbuznými – družkou T. M. a švagrom V. Č.). Došlo k tomu na základe tej skutočnosti, že vyšetrovateľ ku   dňu   návštevy   nevypočul   jeho   družku   a hrozilo   nebezpečie   naplnenia   vyjadrenia samotného navrhovateľa, že „keby chcel, že by mal „X“ dôvodov, ako obísť uložené mu obmedzenia Krajským súdom v Bratislave“. Pri povolenej návšteve jeho družky s jej deťmi, ktorá sa vykonala v Nápravnovýchovnom ústave v Leopoldove, bol prítomný i dozorujúci prokurátor.

Generálne riaditeľstvo ZVJS predložilo spolu s vyjadrením záznamy o návštevách a korešpondencii týkajúcich sa navrhovateľa v čase, keď mu boli vo výkone trestu odňatia slobody uložené obmedzenia rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 1997 v   spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   z   19.   marca   1997.   Vzhľadom   na   uvedené rozhodnutie súdu bolo možné návštevu navrhovateľa podľa § 10 ods. 1 zákona o výkone väzby uskutočniť len po predchádzajúcom písomnom súhlase orgánu činného v trestnom konaní. Takéto obmedzenie malo platnosť do 12. februára 1998, a preto boli v tom čase návštevy   realizované   len   po   splnení   tejto   podmienky.   Rozhodnutie   súdu   obsahovalo ustanovenie, že návštevy „budú povoľované cestou Krajského súdu v Bratislave, prípadne príslušnou prokuratúrou“, čo za súčasného splnenia podmienky trvania kolúzneho dôvodu väzby umožňuje aplikovať ustanovenie § 10 ods. 1 štvrtej vety zákona o výkone väzby, že „na vykonanie   návštevy   je   potrebný   predchádzajúci   písomný   súhlas   príslušného   orgánu činného v trestnom konaní“. Ak sa takýto súhlas neudelí, návšteva sa nevykoná. Týmto postupom nedošlo preto pri uskutočňovaní návštev navrhovateľa k pochybeniu príslušníkov Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej   republiky.   Rozhodnutie   súdu   o   tom,   že korešpondencia navrhovateľa má byť zasielaná prostredníctvom určeného orgánu činného v trestnom   konaní,   bolo   príslušníkmi   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej republiky rešpektované. Z tohto dôvodu bola podľa § 9 ods. 2 zákona o výkone väzby v súlade   so   súdnym   rozhodnutím   jeho   korešpondencia   zasielaná   príslušnému   orgánu na kontrolu.

Nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je   zaručená.   Obmedzená   môže   byť   len v prípadoch ustanovených zákonom (čl. 16 ods. 1 ústavy). Nikoho nemožno (...) podrobiť (...) neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu (...) (čl. 16 ods. 2 ústavy). Každý má právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života (čl. 19 ods.   2 ústavy).   Listové   tajomstvo (...)   sa   zaručuje. Nikto nesmie porušiť   listové tajomstvo (...); výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon (...) (čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy).

Každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného   a rodinného   života   (...) a korešpondencie (čl. 8 ods. 1 dohovoru). Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,   predchádzania   nepokojom   a zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo ochrany práv a slobôd iných (čl. 8 ods. 2 dohovoru).

Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   z 19.   februára   1997   podľa   §   74a   ods.   1 Trestného poriadku   uložil obžalovanému navrhovateľovi, t. č. vo výkone trestu   odňatia slobody, tieto obmedzenia: „- korešpondencia obžalovaného bude prechádzať cez cenzúru Krajského súdu v Bratislave a v prípade vrátenia veci na došetrenie cez príslušnú prokuratúru,

- návštevy obžalovaného budú povoľované cestou Krajského súdu v Bratislave, prípadne príslušnou prokuratúrou,

-   obžalovaný   bude   vo   výkone   trestu   umiestnený   tak,   aby   neprišiel   do   kontaktu so spoluobžalovaným P. H.“

Krajský súd v Bratislave k tomu v uznesení uviedol, že obžalovaný navrhovateľ je tunajším súdom stíhaný pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom a že v uvedenej trestnej veci bol i vo väzbe aj z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Rozhodnutím   najvyššieho   súdu   z 12.   februára   1997   bol   z väzby   prepustený   s tým,   že zároveň nastúpi výkon trestu   odňatia slobody vo výmere deviatich rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny, ktorý mu bol uložený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. marca 1995 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. októbra 1996. Krajský súd v Bratislave toto rozhodnutie odôvodnil tým, že „keďže aj naďalej je daný   dôvod   väzby uvedený   v § 67 ods.   1 písm.   b)   Tr.   por.,   bolo potrebné rozhodnúť v zmysle   §   74a   ods.   1   Tr.   por.   o primeraných   obmedzeniach,   ktoré   sú   v danom   štádiu konania   nevyhnutné.   Zo   spisového   materiálu   je   evidentná   snaha   obžalovaného o ovplyvňovanie   spoluobžalovaného   i svedkov,   čomu   by   uložené   obmedzenia   mali zabrániť“.   Nadväzne   najvyšší   súd   rozhodujúc   o sťažnosti   navrhovateľa   proti   tomuto uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave   doplnil   uznesením   z 19.   marca   1997   výrok napadnutého uznesenia tak, že „uvedené obmedzenia vo výkone trestu odňatia slobody sa navrhovateľovi ukladajú v trvaní do 12. 2. 1998“.

Zo záznamov o návštevách a korešpondencii predložených generálnym riaditeľstvom ZVJS   vyplýva,   že   uložené   obmedzenia   sa   voči   navrhovateľovi   uplatnili   počnúc   dňom 25. februára 1997.

Podľa   §   74a   Trestného   poriadku   ak   sa   vedie   trestné   stíhanie   proti   obvinenému vo výkone   trestu   odňatia   slobody   a ak   je   daný   niektorý   z dôvodov   väzby   podľa   §   67, rozhodne   o dôvodoch,   obsahu   a trvaní   nevyhnutných   obmedzení,   ktoré   sa   proti   nemu uplatnia,   súd   a v prípravnom   konaní   na   návrh   prokurátora   sudca   (ods.   1).   Uložené obmedzenia   nesmú   byť   závažnejšie   ako   tie,   ktorým   by   bol   inak   obvinený   podrobený vo väzbe   (ods.   2).   Na   konanie   o obmedzeniach   a o ich   trvaní   sa   použijú   primerane ustanovenia § 71, 72 a 74 (ods. 3).

Ústava v čl. 19 ods. 2 a čl. 22 nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života a listového tajomstva pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia je jeho určenie v súlade so všetkými normami ústavy, ktoré sú právne významné pri uplatňovaní práv na súkromie a listové tajomstvo (mutatis mutandis II. ÚS 7/99).

Pod   „neoprávneným   zasahovaním“   treba   rozumieť   také   zasahovanie,   ktoré   nemá základ   v zákonnej   úprave,   nesleduje   legitímny   cieľ,   nedbá   na   podstatu   a zmysel obmedzovaného   základného   práva   a slobody   alebo   nie   je   nevyhnutným   a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa (I. ÚS 13/00). Termín „nevyhnutný“ v uvedenej súvislosti ústavný súd vykladá v súlade s medzinárodným štandardom tak, že ho „možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody.   Obmedzenie   práv   a slobôd   je   nevyhnutné,   keď   možno   konštatovať,   že   cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej spoločnosti“ (napr. I. ÚS 33/95, II. ÚS 26/96, PL. ÚS 15/98).

Ústavný súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že namietané obmedzenia boli až do 25. januára 1998 (pozri ďalej) zásahom do práv navrhovateľa na ochranu súkromného a rodinného   života   a listového   tajomstva,   ktorý   sa   opieral   o zákonnú   úpravu   a sledoval legitímne ciele boja s kriminalitou a ochrany práv a slobôd iných. Zostávalo posúdiť, či tento   zásah   s ohľadom   na   okolnosti   danej   veci   možno   považovať   za   nevyhnutný v demokratickej   spoločnosti,   teda   za   zodpovedajúci   naliehavej   spoločenskej   potrebe a primeraný   sledovaným   legitímnym   cieľom.   V prípade   označených   článkov   ústavy výsledok   posúdenia   vzťahu   primeranosti   medzi   namietaným   zásahom   a sledovanými legitímnymi   cieľmi   bude   závisieť   od   zistenia,   či   zásah   spočíval   v   relevantných a dostatočných dôvodoch (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ako   dôvod   pre   uloženie   uvedených   obmedzení   v súvislosti   s trestným   stíhaním obvineného navrhovateľa vo výkone trestu pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 Trestného zákona Krajský súd v Bratislave uviedol dôvod väzby podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku,   t.   j.   dôvod   založený   na   obave,   že navrhovateľ   bude   pôsobiť   na   svedkov   alebo   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Krajský súd v Bratislave však už bližšie   neuviedol   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   túto   obavu,   ale   sa   len odvolal   na   to,   že   navrhovateľ   bol   v uvedenej   veci   vo   väzbe   aj   z týchto   dôvodov   a že „zo spisového   materiálu   je   evidentná   snaha   obžalovaného   o ovplyvňovanie spoluobžalovaného i svedkov“.

Rozhodnutiu   Krajského   súdu   v Bratislave   o uložení   uvedených   obmedzení bezprostredne   predchádzali   dve   rozhodnutia   najvyššieho   súdu.   Jednak   uznesenie z 15. januára 1997, ktorým vzhľadom na skutočnosť, že dvojročná lehota trvania väzby u obvineného navrhovateľa v tejto trestnej veci uplynula 25. januára 1997, predĺžil podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku u navrhovateľa lehotu trvania väzby do 25. apríla 1997, a jednak   uznesenie   z 12. februára   1997,   ktorým   ho   z väzby   prepustil   s tým,   že   zároveň nastúpi výkon trestu odňatia slobody vo výmere deviatich rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny, ktorý mu bol uložený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici   z 31.   marca   1995   sp. zn.   2   T   36/93   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu z 23. októbra 1996, t. j. v trestnej veci krádeže. Najvyšší súd pri tomto rozhodnutí prihliadol na to, že obvinený navrhovateľ bol v trestnej veci krádeže vo väzbe 3 roky, že v teraz prejednávanej   veci   je   vo   väzbe   už   2   roky   a 18   dní,   že   Krajský   súd   v Bratislave neprávoplatným   uznesením   z 9.   januára   1997   podľa   §   188   ods.   1   písm.   e)   Trestného poriadku vrátil vec prokurátorovi na došetrenie a že nič nebráni tomu, aby obvinený nastúpil výkon uvedeného trestu odňatia slobody. Na tomto základe najvyšší súd dospel k záveru, že v trestnom stíhaní obvineného navrhovateľa v tejto trestnej veci pre trestný čin vraždy sa môže pokračovať, aj keď bude vo výkone uvedeného deväťročného trestu odňatia slobody, a súčasne navrhol Krajskému súdu v Bratislave, aby zvážil rozhodnutie o obmedzeniach obvineného vo výkone trestu odňatia slobody podľa § 74a Trestného poriadku.

Spomenuté   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   z 9.   januára   1997   v spojení s uznesením   najvyššieho   súdu   z 19.   marca   1997   presne   vymedzilo,   ktoré   skutočnosti a okolnosti treba ešte v prípravnom konaní došetriť. Nariadené došetrenie sa malo zamerať na znalecké vyšetrenie duševného stavu spoluobvineného P. H., podanie psychologického znaleckého posudku na spoluobvineného P. H.,   vykonanie všetkých dostupných dôkazov na   zistenie   autora   motáka,   ktorý   navrhovateľ   27.   apríla   1994   predložil   vyšetrovateľovi s tým, že ho dostal 21. apríla 1994 na pojednávaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici (v trestnej   veci   krádeže)   od   P.   H.   Ohľadne motáka   najvyšší   súd   uviedol,   že   došetrenie v tomto smere pri výkone dozoru žiadala už prokurátorka krajskej prokuratúry v pokyne z 28. marca 1996, avšak vyšetrovateľ tento pokyn dôsledne nesplnil, keď zabezpečil iba znalca, ktorý v znaleckom posudku moták porovnal s písmom obvinených a M. M. Znalcovi však   treba   uložiť,   aby   ho   porovnal   aj   s písmom   T. M.   Ďalej   treba   k nemu   vypočuť   aj spoluväzňov obvinených vo februári 1994, ako aj väzňov vo vedľajších celách a po ich výsluchu rozhodnúť, či je potrebné podrobiť grafologickej expertíze aj písmo niektorého z nich na zistenie pisateľa tohto motáka. Pri tomto došetrení by obvinený navrhovateľ mal bližšie objasniť, ako sa k nemu dostal, a jeho výpoveď by sa mala v prípade potreby overiť výpoveďami   spoluobvinených   pri   pojednávaní   21. februára   1994   a príslušníkov   Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, ktorí vtedy obvinených na pojednávanie predviedli. Nakoniec sa uložilo vypočuť znalca na otázku, či sporný moták mohol písať obvinený   P.   H.   zmeneným   písmom,   a pripojiť   spisy   o predchádzajúcich   odsúdeniach obvineného navrhovateľa. Požiadavky Krajského súdu v Bratislave na opätovné vypočutie svedkov označených v uznesení a na zopakovanie konfrontácie medzi obvinenými najvyšší súd   neuznal   za   odôvodnené,   keďže   ich   výsluchy,   resp.   konfrontácia   boli   už   vykonané zákonným spôsobom.

V predchádzajúcej   časti   ústavný   súd už konštatoval, že   v čase,   keď Okresný   súd v Banskej   Bystrici   a následne   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   rozhodovali   7.   septembra 1995, resp. 26. septembra 1995 o znovu vzatí navrhovateľa do väzby v tejto trestnej veci, založili svoje závery o naplnení zákonných dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku na skutočnostiach, ktoré treba považovať za spôsobilé vyvolať obavy zakladajúce dôvody väzby podľa označených ustanovení. V súvislosti s dôvodom väzby podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   sa   konkrétne   vtedy   súdmi   uviedlo,   že obvinený navrhovateľ sústavne po dlhší čas ovplyvňuje svedkov, aby vypovedali vo veci trestného činu vraždy v jeho prospech. Túto skutočnosť potvrdzujú najmä listy a motáky adresované zväčša svedkovi M. M., ako aj výpoveď tohto svedka zo 6. septembra 1995.

Ústavný súd si je vedomý dôležitosti ochrany svedkov pred ovplyvňovaním alebo nátlakom na nich zo strany obvineného v snahe mariť objasňovanie skutočností závažných pre   trestné   stíhanie,   avšak   ak   takáto   obava   bola   v danej   veci   pochopiteľná   vo   fáze vyšetrovania v septembri 1995, po početných výsluchoch svedkov už podľa jeho názoru nemôže byť rozhodujúca. Od určitého času takéto dôvody väzby prestali existovať alebo boli natoľko oslabené, že už nemohli odôvodniť ďalšie trvanie väzby. V danej veci dôvodné podozrenie   voči   obvinenému   navrhovateľovi   zo   spáchania   trestného   činu   vraždy   bolo založené na nepriamych dôkazoch, najmä na výpovedi spoluobžalovaného P. H. Medzi ne patrila aj výpoveď svedka M. M. zo 6. septembra 1995. Tento svedok však vypovedal aj 20. septembra 1995 a bol konfrontovaný s obvineným navrhovateľom 20. decembra 1995. Aj svedok M. S., ktorého uvádzala krajská prokuratúra v konaní pred ústavným súdom na preukázanie dôvodnosti kolúznej väzby a prijatých obmedzení, bol už vypočutý 28. februára 1996.   Tento   svedok   inak   pri   tomto   výsluchu   uviedol,   že   M.   M.   mu   30.   augusta   1995 povedal, že bude na obvineného navrhovateľa krivo vypovedať, že je spolupáchateľ pri vražde R.

Podľa   názoru   ústavného   súdu,   keď   ide   o predĺženie   trvania   väzby,   nepriame svedectvá musia byť potvrdené objektívnymi dôkazmi. A fortiori to platilo v danej trestnej veci, počas vyšetrovania ktorej bol navrhovateľ vo väzbe vyše dvoch rokov, odhliadnuc od tej   lehoty   jeho väzby, v ktorej   bol   počas tohto   vyšetrovania v súvislosti   so   súbežne vedeným stíhaním pre trestný čin   krádeže, tak ako to už bolo uvedené vyššie. Aj keď nepriame dôkazy môžu oprávnene odôvodniť väzbu stíhanej osoby v jej počiatočnej fáze, plynutím   času   nevyhnutne   strácajú   na   dôležitosti,   najmä   ak   postup   vo   vyšetrovaní nedovoľuje zistiť žiadny ďalší dôkazný prostriedok.

Ústavný súd už v predchádzajúcej časti zdôraznil ústavnú požiadavku, podľa ktorej sa   z hľadiska   nevyhnutnosti doby   trvania   väzby vyžaduje,   aby orgány   činné v trestnom konaní postupovali vo väzobných veciach s „osobitnou starostlivosťou“. Dôvody, pre ktoré Krajský súd v Bratislave vrátil vec na došetrenie prokurátorovi 9. januára 1997, nesvedčia o takejto starostlivosti; v tejto súvislosti stačí poukázať na nesplnenie pokynu prokurátorky z 28. marca 1996 vyšetrovateľom. Takýto postup nie je zlučiteľný s významom práva na osobnú slobodu garantovaného v čl. 17 ústavy, resp. v čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Krajský súd v Bratislave v uznesení z 19. februára 1997 nekonkretizoval skutočnosti, na základe ktorých považoval dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku za daný pre uloženie obmedzení navrhovateľovi vo výkone trestu odňatia slobody podľa § 74a   Trestného   poriadku,   ale   obmedzil   sa   len   na   všeobecné   konštatovanie,   že „zo spisového   materiálu   je   evidentná   snaha   obžalovaného   o ovplyvňovanie spoluobžalovaného i svedkov“. Danosť niektorého z dôvodov väzby podľa § 67 Trestného poriadku   je   pritom   základnou   podmienku   pre   rozhodnutie   o takýchto   obmedzeniach. Ústavný súd s ohľadom na vyššie uvedené nemohol preto uznať dôvody, na ktorých Krajský súd   v   Bratislave   založil   uloženie   sporných   obmedzení,   ako   relevantné   a dostatočné. Vzhľadom   na   ústavnú   povinnosť   súdu   dbať   o to,   aby   väzba   bola   vykonaná   spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní, nedostatočné odôvodnenie danosti dôvodu väzby v rozhodnutí o obmedzeniach, ktoré sa proti obvinenému navrhovateľovi na základe tohto rozhodnutia uplatnili podľa § 74a ods. 1 Trestného poriadku, je v danej veci takou okolnosťou, ktorá sama   osebe   stačí   na   záver   o neoprávnenosti   obmedzení,   resp.   o nepreukázaní   ich nevyhnutnosti a primeranosti na dosiahnutie legitímneho cieľa.

Na   základe   týchto   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   zásah   spočívajúci v obmedzení   návštev   a korešpondencie   navrhovateľa   počas   jeho   výkonu   trestu   odňatia slobody   nebol   oprávnený.   Ústavný   súd   preto   vyslovil,   že   Krajský   súd   v Bratislave uznesením z 19. februára 1997 porušil práva navrhovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním   do   jeho   súkromného   a rodinného   života   a listového   tajomstva   zaručené v čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ústavy.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd konštatuje, že tak pre časovo   neohraničené uloženie namietaných obmedzení zo strany Krajského súdu v Bratislave, ako aj pre časové ohraničenie obmedzení zo strany najvyššieho súdu až do 12. februára 1998 absentovala akákoľvek zákonná opora. Krajský súd v Bratislave v rozpore s cit. ustanovením § 74 ods. 1 Trestného poriadku nerozhodol o „trvaní“ uložených obmedzení, a pokiaľ ide o najvyšší súd,   v jeho   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   v období   od   25.   januára   1998 do 12. februára 1998 nebola dodržaná zákonná požiadavka, aby uložené obmedzenia neboli závažnejšie ako tie, ktorým by bol inak obvinený navrhovateľ podrobený vo väzbe (§ 74a ods. 2 Trestného poriadku). Dvojročná lehota trvania väzby u navrhovateľa v tejto trestnej veci totiž uplynula 25. januára 1997, takže koniec trojročnej lehoty väzby ako maximálne prípustnej   lehoty   väzby   podľa   v tom   čase   platného   Trestného   poriadku   (§   71   ods.   2) pripadol na deň 25. januára 1998. Sporné obmedzenia však boli navrhovateľovi uložené a aj sa proti nemu uplatňovali do 12. februára 1998, t. j. o 18 dní viac ako obmedzenia, ktorým mohol byť navrhovateľ podrobený vo väzbe.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedený   záver,   že   Krajský   súd   v Bratislave   porušil   práva navrhovateľa podľa označených článkov ústavy, ústavný súd už nepovažoval za nutné sa v danej veci vysloviť o porušení práv navrhovateľa podľa čl. 8 dohovoru ani skúmať, či Krajský   súd   v   Bratislave,   krajská   prokuratúra   a generálne   riaditeľstvo   ZVJS   porušili uvedené   články   ústavy   aj   z hľadiska   obsahu   a výkonu   týchto   obmedzení.   Pokiaľ   ide o tvrdené   porušenie   čl.   16   ústavy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   uplatnením   sporných obmedzení   voči   navrhovateľovi   nevznikla   z hľadiska   tohto   článku   žiadna   samostatná a ústavne relevantná otázka.

V časti,   v ktorej   navrhovateľ   z tohto   dôvodu   namietal   aj   porušenie   jeho   slobody prejavu podľa čl. 26 ústavy, ústavný súd jeho návrhu nevyhovel z dôvodu, že nezistil žiadnu súvislosť medzi uloženými obmedzeniami a uvedenou slobodou.

II. K námietkam týkajúcim sa trestnej veci krádeže

1. V trestnej veci krádeže vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici (sp. zn. 2 T 36/93) navrhovateľ v prijatom podnete namietal jednak nezákonný proces z dôvodu porušenia   viacerých   ustanovení   Trestného   poriadku   a jednak   nezákonnosť   samotného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. marca 1995. Zástupca navrhovateľa sa v priebehu konania pred ústavným súdom k týmto námietkam nevyjadril.

a) K nezákonnosti procesu navrhovateľ uviedol, že škoda nebola určená znalcom, že neboli vypočutí svedkovia (MUDr. A. L., J. D., J. K.) a znalci, na ktorých výsluchu trval, resp. nebola prečítaná výpoveď dôležitej svedkyne (MUDr. A. L.), že sa nemohol vyjadriť k výpovedi   spoluobvineného   P. H.,   že   nebola   vykonaná   konfrontácia   medzi   týmto spoluobvineným a ostatnými spoluobžalovanými, že sa nevykonali niektoré listinné dôkazy a   že   na   pojednávaní   nebola   stála   prítomnosť   všetkých   členov   senátu   a   zapisovateľa. Namietal porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   odmietol   tieto   tvrdenia   a   s odvolaním   sa   na rozhodnutia a ich odôvodnenia uviedol, že pokiaľ ide o výšku škody v bodoch 1, 3 a 6 rozsudku, táto vo všetkých uvedených skutkoch bola zistená na základe listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise a na hlavnom pojednávaní preukázaná vyjadreniami zákonných zástupcov poškodených strán, resp. samotných poškodených, ako i z prečítaných návrhov. Výpovede svedkov boli prečítané na hlavných pojednávaniach podľa § 211 ods. 2 písm. a) Trestného   poriadku;   keďže   navrhovateľ   ako   obžalovaný   nesúhlasil   s čítaním   výpovedí ostatných svedkov (aj MUDr. A. L.), senát tieto dôkazy pominul, pretože mal dostatok dôkazov   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci.   Ďalej   sa   vyjadril   k vypočutiu   znalcov   na hlavných   pojednávaniach,   ako   aj   k oboznámeniu   navrhovateľa   s výpoveďami spoluobžalovaných v zmysle § 208 druhej vety Trestného poriadku, k prečítaniu zápisníc o konfrontáciách medzi ním a ostatnými spoluobžalovanými podľa § 213 ods. 1 Trestného poriadku, a pokiaľ ide o výpoveď svedka J. D., odvolal sa na rozhodnutie najvyššieho súdu. Konštatoval, že všetky hlavné pojednávania sa vykonali za prítomnosti všetkých členov senátu   a zapisovateľa   v zmysle   §   202   ods.   1   Trestného poriadku   a že   nie   je   v rozpore s uvedeným ustanovením, keď sa zapisovateľky striedajú.

Článok 6 ods. 3 dohovoru garantuje obvinenému z trestného činu minimálne práva, medzi ktorými pod písm. d) uvádza jeho právo „vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva toto ustanovenie nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla obhajoba. Ako o tom svedčia slová „za rovnakých podmienok“, je jeho základným cieľom úplná rovnosť zbraní; s touto   výhradou   ponecháva   príslušným   vnútroštátnym   orgánom   starostlivosť   o to,   aby posúdili,   či   treba   vykonať   navrhnutý   dôkaz   (napr.   rozsudok   Engel   a iní   v. Holansko z 8. júna 1976, § 91). Dôkazy musia byť spravidla vykonané pred obvineným na verejnom pojednávaní   za   účelom   ich   kontradiktórneho   prerokovania,   ale   použitie   výpovedí z prípravného   vyšetrovania   sa   samo   osebe   neprieči   čl.   6   ods.   1   a ods.   3   písm.   d)   pod podmienkou,   že   boli   rešpektované   práva   obhajoby;   tieto   spravidla   vyžadujú   poskytnúť obvinenému primeranú a dostatočnú možnosť popierať usvedčujúcu výpoveď a vypočúvať svedka   buď   v čase   výpovede,   alebo   neskôr   (napr.   rozsudok   Saidi   v.   Francúzsko z 20. septembra 1993, § 43).

Princíp rovnosti je ustanovený aj v čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorý sa vzťahuje na všetky súdne konania. Právo   na verejné prerokovanie veci   v prítomnosti   obvineného a na jeho možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je ustanovené v čl. 48 ods.   2 ústavy.   Preto   aj   podľa   týchto   článkov   ústavy   ústavný   súd   posúdil   námietky,   ktoré navrhovateľ podriadil pod čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Ústavný   súd   pripomína   už   spomenutý   obmedzený   rozsah   jeho   právomoci preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov,   Trestný   poriadok   a Trestný   zákon   nevynímajúc,   viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými   súdmi   (I.   ÚS   18/00).   Úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

V danej   veci   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   na   základe   námietok navrhovateľa alebo obsahu spisu týkajúceho sa tejto trestnej veci (pozri časť II) dospieť k záveru,   že   nemohol   uplatniť   právo   dosiahnuť   predvolanie   a výsluch   svedkov   vo   svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe. Krajský súd v Banskej Bystrici hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia a neprikladal niektorým návrhom obvineného navrhovateľa na vykonanie dôkazu dôležitosť so zreteľom na vnútorné rozpory vo výpovedi navrhovateľa a so zreteľom aj na iné písomné a svedecké dôkazy a výpovede spoluobžalovaných. Napokon, z navrhovateľom navrhnutých dôkazov nebol vykonaný len výsluch svedka J. K., pretože ostatní označení svedkovia boli   vypočutí pri rešpektovaní práv   obhajoby   buď   počas   prípravného   konania,   alebo   na   pojednávaní   v konaní   pred Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   a pri   hodnotení   dôkazov   sa   na   ich   výpovede   aj prihliadalo,   o čom   svedčí   samotný   rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   resp. uznesenie   najvyššieho   súdu.   Pokiaľ   ide   o svedka   J. K.,   je   síce   možné   vzhľadom   na oznámenie   Väzenskej   služby   Českej   republiky   z 15.   mája   1997   uznať,   že   v čase,   keď rozhodoval najvyšší súd o odvolaní navrhovateľa, bolo možné adresu tohto svedka zistiť, ale   to   ešte   nespochybňuje   konštatovanie   najvyššieho   súdu,   že   na   adrese   udávanej navrhovateľom   v priebehu   konania   sa   tento   svedok   nezdržiaval   a že   napriek   úsiliu vyšetrovacích orgánov sa ho nepodarilo nájsť. Námietku o neurčení škody znalcom nebolo možné taktiež akceptovať jednak pre jej všeobecnosť a jednak pre to, že z ústavnoprávneho hľadiska   nemožno   mať   žiadne   výhrady   ku   kritizovanému   spôsobu   zisťovania   škody. Najvyšší   súd   namietaný   procesný   postup   v odvolacom   konaní   preskúmal   a vo   svojom rozhodnutí   konštatoval,   že   krajský   súd   postupoval   správne   a v súlade   so zákonom,   keď na hlavnom pojednávaní vykonal zákonu zodpovedajúcim spôsobom v potrebnom rozsahu všetky   dostupné   dôkazy.   Ústavný   súd   nemal   dôvod   pochybovať   o tomto   preskúmaní a záveroch najvyššieho súdu.

b)   K nezákonnosti   rozsudku   navrhovateľ   uviedol,   že   bol   pozbavený   majetku v rozpore s čl. 20 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, že bol odsúdený podľa prísnejšieho ustanovenia, než to bolo možné v čase spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona. Namietal porušenie čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Podľa vyjadrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní pred ústavným súdom výroky o prepadnutí, resp. zhabaní vecí navrhovateľa, ako sú uvedené v prvostupňovom rozsudku, zodpovedajú ustanoveniam § 55 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 3 Trestného zákona, resp. § 73 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného zákona. Celú trestnú činnosť navrhovateľa ako obžalovaného súd právne kvalifikoval podľa novely Trestného zákona č. 248/1994 Z. z. s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 1 Trestného poriadku, pretože tento neskorší zákon ako   celok,   posudzovaný   z hľadiska   všetkých   do   úvahy   prichádzajúcich   ustanovení vo vzťahu k jeho trestnej zodpovednosti a trestných následkov za spáchané trestné činy, bol pre neho priaznivejší.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru v relevantnom znení (...) nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Článok 20 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru garantujú vlastnícke právo. Uvedený dodatok k dohovoru v relevantnom znení ustanovuje, že „nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon (...)“.

Odhliadnuc   od   toho,   že   otázka   právnej   kvalifikácie   skutku   zásadne   patrí do právomoci   všeobecného   súdu,   ústavný   súd   nezistil   v namietanom   postupe   Krajského súdu v Banskej Bystrici pri použití označenej novely Trestného zákona č. 248/1994 Z. z. ako   pre   navrhovateľa   priaznivejšieho   zákona   žiadny   ústavnoprávny   problém.   Len na základe   porovnania,   ktoré   urobil   navrhovateľ,   totiž   nemožno   usudzovať,   že   mu   bol uložený prísnejší úhrnný trest, než aký mu bolo možné   uložiť podľa Trestného zákona platného v čase spáchania trestných činov, za ktoré bol Krajským súdom v Banskej Bystrici odsúdený.   Najvyšší   súd   v odvolacom   konaní   tieto   námietky   navrhovateľa   preskúmal a konštatoval, že právne závery Krajského súdu   v Banskej Bystrici   týkajúce sa použitej právnej kvalifikácie sú zákonné a uložený trest primeraný ku všetkým okolnostiam prípadu a zodpovedajúci všetkým zákonným hľadiskám. Pokiaľ ide o výroky o zhabaní a prepadnutí vecí   navrhovateľa,   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   v rozsudku   uviedol   tie   zákonné ustanovenia a skutočnosti, ktoré odôvodnili ich použitie, preto ústavný súd nemohol uznať námietku navrhovateľa, že sa zasiahlo do jeho vlastníckeho práva v rozpore so zákonom, resp. ústavou či Dodatkovým protokolom k dohovoru.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru,   prijatému   návrhu   navrhovateľa   v časti   námietok   uplatnených   voči   postupu a rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici v trestnej veci krádeže nevyhovel.

2.   Napokon   navrhovateľ   namietal,   že   v   októbri   1996   podal   proti   právoplatnému rozsudku v trestnej veci krádeže podnet na generálnu prokuratúru na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, ktorý v rozpore so zákonom o prokuratúre nebol napriek jeho urgenciám vybavený. V tejto súvislosti namietal porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Generálna prokuratúra tieto námietky odmietla ako neodôvodnené, pretože podnet navrhovateľa bol podľa jej názoru vybavovaný na generálnej prokuratúre bez zbytočných prieťahov a v lehote kratšej než primeranej (vlastné preskúmanie veci a vybavenie podnetu).

Odhliadnuc   od   dôvodov   uvedených   v stanovisku   generálneho   prokurátora   na ospravedlnenie prieťahov pri vybavení podnetu navrhovateľa (pozri časť I), ktoré na pohľad nemožno považovať za „zbytočné“, je čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa názoru ústavného súdu na postup generálneho prokurátora pri preskúmavaní podnetu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona neaplikovateľný.

V prípade ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy to vyplýva zo znenia a kontextu celého tohto článku. V inej súvislosti tohto článku s postupom generálneho prokurátora ústavný súd   už   uviedol,   že   posúdenie   podnetu   na   podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona generálnym prokurátorom je výlučne v právomoci tohto orgánu. Generálny prokurátor nie je orgánom, pred ktorým sa dôkazy o tvrdeniach pisateľa podnetu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona vyhodnocujú, ale tento orgán berie do úvahy dôvody, pre ktoré má byť tento   podnet   akceptovaný,   čo   nedáva   právo   pisateľovi   takéhoto   podnetu   na   vyjadrenie k posúdeniu   ním   uvedených   dôvodov   a priložených   dôkazov   generálnym   prokurátorom. Preto namietaný postup vecne nesúvisí s obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 98/97). Ústavný súd nevidí dôvod zaujať odlišný názor pri výklade tohto článku ústavy v prípade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Ani v prípade čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nezdá byť splnená podmienka ustanovená v jeho texte, aby išlo o rozhodovanie „o oprávnenosti (...) trestného obvinenia“, pretože postup generálneho prokurátora podľa ustanovení sedemnástej hlavy Trestného poriadku sa týka osoby už právoplatne odsúdenej.

Z týchto dôvodov ústavný súd nemohol návrhu navrhovateľa v tejto časti vyhovieť.