znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 55/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom RohaľomIľkivom, Timravina 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľačl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušeniečl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.12 P 194/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom,Timravina 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako ajporušenie čl. 12 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 194/2010 (ďalej len „napadnutékonanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konaniao určenie vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu vedeného okresným súdom podsp. zn. 12 P 194/2010 v procesnom postavení navrhovateľky. Okresný súd rozhodol vo vecisamej rozsudkom sp. zn. 12 P 194/2010 zo 4. júna 2015, proti ktorému podala sťažovateľkaodvolanie.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Dňa 04. 02. 2015 Ústavný súd SR pod sp. značkou I. ÚS 688/2014 rozhodol o sťažnosti... a konštatoval, že jej právo na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo, pričom prikázal Okresnému súdu Pezinok konať bez zbytočných prieťahov.

Prieťahy v konaní však pretrvávali, a preto sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní č. 3 zo dňa 26. 03. 2015. Predmetné konanie začalo 20. 06. 2008 a vo veci sa už uskutočnilo 12 pojednávaní. Odporca opakovane predkladá svoje vyjadrenia tesne pred pojednávaním alebo priamo na ňom, pričom sa vždy opakuje situácia, že zákonná sudkyňa napriek opakovaným upozorneniam tieto vyjadrenia protistrany zakaždým akceptuje a konanie odročí, čím opakovane dochádza k prieťahom aj k zníženiu dôstojnosti súdneho konania, keďže súd v každej zápisnici zaväzuje strany predložiť doklady najneskôr 10 dní pred pojednávaním, čím sa ale následne sám neriadi a nie je schopný zabezpečiť nápravu a prieťahy zastaviť. Táto situácia sa opakovala aj na poslednom pojednávaní dňa 19. 03. 2015. Tento stav pretrváva už niekoľko rokov a spôsobuje mojej klientke frustráciu, stratu viery v právny štát a v neposlednom rade neúnosné finančné náklady na vymoženie zákonného nároku na výživné na maloleté dieťa.

Na 3. sťažnosť na prieťahy v konaní odpovedal predseda Okresného súdu Pezinok listom zo dňa 27. 04. 2015, pričom konštatoval, že sťažnosť je neprípustná. Po prešetrení tejto veci Krajský súd v Bratislave dospel v liste zo dňa 10. 06. 2015 k záveru, že 3. sťažnosť na prieťahy v konaní je dôvodná.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že„podala voči zákonnej sudkyni námietku zaujatosti č.2 dňa 22. 05. 2015, ktorá bola doplnená oznámením o začatí disciplinárneho konania zo dňa 28. 05. 2015. Pojednávanie v predmetnej veci bolo vytýčené na 04. 06. 2015. Právny zástupca navrhovateľky v danom konaní stratil z dôvodu choroby hlas a od 01. 06. 2015 do 09. 06. 2015 bol práceneschopný. Dňa 01. 06. 2015 jeho kolega advokát ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ na stránke https://www.iustice.gov.sk overil, či sa dané pojednávanie koná, pričom zistil, že pojednávanie bolo odročené na 02. 07. 2015. Táto informácia mu bola potvrdená aj telefonicky na Okresnom súde Pezinok. O odročení pojednávania bola sťažovateľka informovaná 01. 06. 2015. Ospravedlnenie neúčasti, ako aj žiadosť o odročenie PZ sťažovateľky z dôvodu odročenia pojednávania na termín 2. júla 2015 na Okresný súd Pezinok neposielal... Aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam bol právnemu zástupcovi dňa 15. 06. 2015 šokujúco doručený rozsudok Okresného súdu Pezinok vo veci 12 P/194/2010 zo dňa 04. 06. 2015! Rozhodnutie prvostupňového súdu je protizákonné, v rozpore s ustanovením § 16 ods. 3 O. s. p., keďže sudkyňa rozhodla aj napriek tomu, že voči nej bola podaná námietka zaujatosti a svojvoľne zrušila odročenie pojednávania v systéme. Arbitrárnym postupom súdu bolo sťažovateľke upreté právo na spravodlivý súdny proces (porušenie čl. 6 Dohovoru) a zároveň bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 221 písm. f) O. s. p.“.

Sťažovateľka žiada, aby jej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume10 000 €, keďže„náklady na právne zastúpenie v tomto konaní v dôsledku neefektívneho postupu súdu narástli do neúnosných súm, pričom bez podpory svojej rodiny by sťažovateľka nemohla v danom konaní pokračovať...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky podľa čl. 12, čl. 46 ods.1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Pezinok vo veci spis. zn. 12 P/194/2010 boli porušené.

Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- Eur. Okresný súd Pezinok je povinný sťažovateľke uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 Eur na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. Martina Rohaľa Iľkiva.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idepredovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, abytento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takútomožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pripredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlok porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istotydochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto nanaplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu naich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) saochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejtoochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomtoprípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručenáústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označenéhozákladného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Navyše zjavnáneopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy(a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohtozákladného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom užpríslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, žeokresný súd o návrhu sťažovateľky (matky) na určenie vyživovacej povinnostik maloletému dieťaťu už rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 P 194/2015 zo 4. júna 2015. Tentorozsudok napadla sťažovateľka odvolaním.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v čase doručenia sťažnostiústavnému súdu už vo veci meritórne rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovaťzákladné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jejodmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s ústavným princípom rovnosti podľa čl. 12 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základnýchpráv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomocvšeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta postup okresného súdu v napadnutom konaní,v ktorom meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 P 194/2015 zo 4. júna 2015.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protioznačenému rozsudku okresného súdu vo veci samej a postupu, ktorý predchádzal jehovydaniu, odvolanie, o ktorom bude/bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučujeprávomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016