znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 55/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. B., zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Špakom, Odborárov 49, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 7   Ro   2139/2013   zo   7.   apríla   2014,   sp.   zn.   7   Ro   2114/2013   zo 7. apríla   2014,   sp.   zn. 7 Ro 2135/2013   zo   4.   apríla   2014,   sp.   zn.   7   Ro   2121/2013   zo 7. apríla   2014,   sp.   zn. 7 Ro 2145/2013 zo 7. apríla 2014, sp. zn. 8 Ro 2160/2014 (bez označenia dátumu jeho vydania), sp. zn. 11 Ro 1078/2013 z 15. mája 2014 a sp. zn. 4 Ro 2119/2013 zo 16. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Ro 2139/2013 zo 7. apríla 2014, sp. zn. 7 Ro 2114/2013 zo 7. apríla 2014, sp. zn. 7 Ro 2135/2013 zo 4. apríla 2014, sp. zn. 7 Ro   2121/2013   zo 7. apríla   2014,   sp.   zn.   7 Ro 2145/2013   zo   7.   apríla   2014,   sp.   zn. 8 Ro 2160/2014 (bez označenia dátumu jeho vydania), sp. zn. 11 Ro 1078/2013 z 15. mája 2014 a sp. zn. 4 Ro 2119/2013 zo 16. apríla 2014 (spolu ďalej len „napadnuté konania“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že «V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves, sp. zn. 9C 1170/1998 sa žalobca, P. M. – D. domáhal, aby súd zaviazal žalovaného, J. B... (v ďalšom texte len „sťažovateľ“), zaplatiť sumu 2 532, 70 EUR s prísl. a trovami   konania.   V predmetnej   veci   vydal   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   viaceré rozhodnutia, ktoré boli Krajským súdom v Košiciach zrušené a vrátené prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V predmetnej veci bolo vydané Okresným súdom Spišská Nová Ves právoplatné rozhodnutie - Rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 12. 2010. Súdy v tomto konaní skonštatovali, že medzi P. M. – D. a Urbariátnymi lesami a pasienkovým spoločenstvom... (ďalej len „Urbariát“) bola uzatvorená zmluva o ťažbe dreva z 2. 4. 1995, na základe ktorej p. P. M. – D. vyťažil určitý objem drevnej guľatiny pre Urbariát. Nakoľko medzi   účastníkmi   tohto   zmluvného   vzťahu   bola   aj   dohoda   o tzv.   naturálnom   plnení (započítaním za vyťažené drevo), k úhrade ťažobných prác Urbariátom nikdy nedošlo. P. M. – D. označil sťažovateľa ako žalovaného v tomto spore, nakoľko Urbariát bol založený ako spoločenstvo bez právnej subjektivity a na základe ust. §10 ods. 3 zák. č. 181/1995 Z. z. ručia spoločníci Urbariátu za záväzky spoločenstva spoločne a nerozdielne.

Sťažovateľ sa bezprostredne po právoplatnosti tohto rozhodnutia domáhal, aby mu spoločníci   uhradili   pomernú   časť   z   toho,   čo   bol   sťažovateľ   povinný   uhradiť   z   dikcie právoplatného   rozsudku   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves,   č.   k.   9C   1170/1998. Medzičasom   Urbariát   bez   právnej   subjektivity   ukončil   svoju   činnosť   a   členovia   tohto spoločenstva založili Urbariátne lesy a pasienkové spoločenstvo - pozemkové spoločenstvo, teda pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou…

Sťažovateľ   z   dôvodu   kvalifikovaného   plynutia   času   bol   nútený   svoj   nárok   voči ostatným solidárnym dlžníkom uplatniť na vecne a miestne príslušnom súde. Na základe tejto skutočnosti podal Sťažovateľ dňa 13. 12. 2013 na okresný súd Spišská Nová Ves 415 žalobných návrhov na vydanie platobného rozkazu na sumu, ktorá zodpovedá výške podielu žalovaného na spoločnej nehnuteľnosti k výške dôvodného (istina 2 532, 70 EUR, náklady právneho zastúpenia protistrany 2 515, 53 EUR, úrok z omeškania 5 612, 85 EUR a súdny poplatok za podanie odvolania vo výške 151, 50 EUR) plnenia žalobcu pre P. M. – D… vo výške   10   812,   58   EUR…   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   vydal   vo   všetkých   konaniach platobné rozkazy s výrokom, že žalovaný je povinný uhradiť Sťažovateľovi istinu, vrátane úroku z omeškania, ako aj nahradiť trovy právneho zastúpenia. Sťažovateľ bol nútený každý nárok uplatniť samostatne, nakoľko eventuálnym spojením všetkých nárokov do jedného konania by nebolo možné kvalifikovane vykonávať procesné úkony v tomto konaní, a celý žalobný návrh by pôsobil zmätočne.   Voči platobnému rozkazu podali v zákonnej lehote žalovaní v jednotlivých konaniach odvolanie voči trovám konania, kde okrem iného uviedli, že Sťažovateľ vopred neupozornil žalovaných na hroziaci spor a teda, že žalobný návrh bol podaný predčasne. Okresný súd Spišská Nová Ves na základe týchto podaní žalovaných vydal v jednotlivých konaniach Uznesenia, v ktorých zrušil výrok uvedený v platobných rozkazoch a to tak, že účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal…

V odôvodnení jednotlivých uznesení bol vymedzený skutkový a právny základ, ktorým sa   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   riadil   pri   vydaní   týchto   rozhodnutí.   Súd   mal   za preukázané, že hodnota sporu nepresiahla 1 000 - EUR a teda z hľadiska §200 ea ods. 1 O. s. p. sa jedná o drobný spor. Ďalej mal súd za preukázané, že v zmysle §150 ods. 2 O. s. p. ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd znížiť, prípadne, nepriznať.».

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu v napadnutých konaniach, teda vydaním   uznesení,   ktorými   okresný   súd   zmenil   výrok   o   trovách   konania   vo   vydaných platobných rozkazoch tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, boli porušené ním označené práva. V tejto súvislosti sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentuje: «Okresný súd podľa nášho názoru nepodriadil právnu normu definovanú v §150 ods. 1,   2   O.   s.   p.   na   zistený   skutkový   stav.   Okresnému   súdu   boli   známe   okolnosti,   že Sťažovateľ podal 415 žalobných návrhov, ktoré v súhrne predstavovali hodnotu sporu 10 812, 58 EUR a nie čiastkové plnenia, ktoré boli uvedené v žalobnom návrhu. Sťažovateľ bol proti   svojej   vôli   vystavený   nespravodlivému,   hoci   zákonnému   rozhodnutiu   v   konaní 9C/1170/1998   vedeného   taktiež   na   Okresnom   súde.   Sťažovateľ,   hoci   bol   v   čase   vzniku predseda Urbariátu, nemohol splniť záväzok oči P. M. – D., nakoľko na takéto plnenie nemal autorizáciu Výkonného výboru. Celých 16 rokov mali jednotliví členovia vedomosť o tomto spore a preto tvrdenia, že ich Sťažovateľ neupovedomil o svojom zámere podať voči ostatným   solidárnym   dlžníkom   žalobný   návrh,   považujeme   za   právne   irelevantné. Sťažovateľ   veľmi   aktívne   komunikoval   s   Urbariátom,   adresoval   im   viaceré   výzvy a oznámenia o svojom zámere, k mimosúdnej dohode však nedošlo.

Členovia Urbariátu po podaní žalobných návrhov uhradili Sťažovateľovi žalovanú istinu, voči trovám konania však podali odvolania a Okresný súd vo vydaných platobných rozkazoch zmenil výrok o náhrade trov konania a to tak, že ich náhradu v zmysle §150 ods. 1, 2 O. s. p. účastníkom nepriznal. Stanovisko k použitiu §150 ods. 1 a 2 O. s. p. podal aj Ústavný súd SR v konaní III. ÚS 144/2010 a Najvyšší súd SR v konaní Mcdo 14/99, kde tieto inštancie zhodne skonštatovali, že ust. §150 ods. 1, 2 O. s. p. je možné použiť len celkom výnimočne a tento skutkový stav je nevyhnutné aj náležite odôvodniť. Ani jedno Uznesenie Okresného súdu nespĺňa toto kritérium, nakoľko Okresný súd len vo všeobecnosti odkazuje na použitie ust. §150 ods. 1, 2 O. s. p. a preto účastníkom konania náhradu trov nepriznáva. Domnievame sa, že tento spor ani nespadá pod drobný spor, ktorého hodnota nepresahuje 1 000,- EUR, keďže nárok žalobcu z toho istého titulu je 10 812, 58 EUR. Okresný súd podľa nášho názoru bez primeraného dôvodu uprednostnil zásadu nepriznania trov konania pred základnou zásadou pre priznanie náhrady trov konania a tou je úspech vo veci samej... Z výsledkov dokazovania teda vyplýva, že Sťažovateľ, v konaniach, ktoré boli   napadnuté   odvolaním   voči   výroku   o   trovách   konania,   nebude   mať   nárok   na   ich náhradu ani z jedného čiastkového konania, nakoľko najvyššia hodnota žalovanej istiny je 480,73 EUR...

Okresný súd mal podľa nášho názoru zobrať do úvahy, akým spôsobom tieto žalobné návrhy mohli zasiahnuť Sťažovateľa na jeho majetku. Je zrejmé, že Sťažovateľ bol nútený vyhľadať kvalifikovanú právnu pomoc, nakoľko pri uplatnení tohto nároku bolo nevyhnutné náležite preskúmať právny stav veci, kvalifikovane označiť žalovaných, zabezpečiť správny výpočet   žalovanej   istiny a v neposlednom   rade   aj   zabezpečiť   primeranú administratívu v tomto spore. Len hotové výdavky Sťažovateľa na uplatnenie týchto žalobných návrhov predstavujú sumu 400,- EUR... Sťažovateľovi je známe, že v rámci Slovenskej republiky sa vyskytuje viacero tzv. hromadných žalôb, avšak iné súdy na rovnakej inštancii, rozhodujú podľa nášho názoru v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku... V tejto súvislosti   dávame   do   pozornosti   Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   IV.,   sp.   zn. 5C/37/2012...

Okresný súd pri doručení jednotlivých Uznesení, v ktorých menil výrok jednotlivých platobných rozkazov a to tak, že náhradu trov konania nepriznal, doručil zároveň (v jednej obálke) aj podania žalovaných - Odvolanie, na základe ktorého okresný súd vydal tieto rozhodnutia. Z uvedeného skutkového stavu je zrejmé, že Sťažovateľovi nebolo doručené vyjadrenie   žalovaného   a   to   tak,   aby   sa   k   uvedeným   tvrdeniam   mohol   vyjadriť.   Týmto postupom súdu bolo porušené ustanovenie § 114 ods. 2 O. s. p. Podľa nášho názoru bolo týmto postupom odňaté Sťažovateľovi právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj doručovanie   procesných   úkonov   protistrany.   Nedoručenie   vyjadrenia   jedného   účastníka druhému   účastníkovi   vytvára   stav   nerovnosti   účastníkov   v   konaní   pred   súdom,   čo   je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ ako súčasti práva na spravodlivý proces (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 264/2008). Ústavný súd SR   sa   taktiež   zaoberal   otázkou   doručovania   procesných   vyjadrení   účastníkov   konania z hľadiska   porušenia   práv   garantovaných   Ústavou   SR.   Pri   riešení   tejto   právnej   otázky dospel Ústavný súd SR k názoru, že nedoručením procesných vyjadrení účastníka konania druhému   účastníkovi   konania   je   porušením   práva   na   spravodlivý   proces.   Toto konštatovanie tvorí obsah Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 100/04... Tento právny názor plne rešpektuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 141/2010, kde sa dovolací   súd   vyjadril,   že   doručovanie   procesných   vyjadrení   treba   považovať   za   právo účastníkov   konania.   Odvolanie   žalovaných   voči   výroku   o   trovám   konania   bolo   krajne zavádzajúce, nakoľko nebolo pravdou, že Sťažovateľ nevyzval na dobrovoľné plnenie...» V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   takto   rozhodol: „Ústavný súd SR prijíma sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   SR   konštatuje,   že   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   7Ro/2139/2013,   7Ro/2114/2013,   7Ro/2135/2013, 7Ro/2121/2013,   7Ro/2145/2013,   8Ro/2160/2014,   11Ro/1078/2013   a   4Ro/2119/2013   boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa - Právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46. ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Ústavný súd SR Uznesenia Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 7Ro/2139/2013, 7Ro/2114/2013,   7Ro/2135/2013,   7Ro/2121/2013,   7Ro/2145/2013,   8Ro/2160/2014, 11Ro/1078/2013   a   4Ro/2119/2013,   v   ktorých   bol   zmenený   výrok   o   trovách   konania v platobných   rozkazoch   a   to   tak,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   nárok   na   náhradu   trov konania, zrušuje a vracia Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie.

Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy konania pre Ústavným súdom SR vo výške 340, 89 EUR...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach, v ktorých okresný súd rozhodol o odvolaniach žalovaných tak, že zmenil platobné rozkazy v časti výroku o trovách konania a sťažovateľovi ako žalobcovi nepriznal ním požadovanú náhradu trov konania.

1.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   okresný   súd   nepodriadil   právnu   normu definovanú v § 150 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku na zistený skutkový stav. Podľa   sťažovateľa   bola   okresnému   súdu   známa   skutočnosť,   že   podal   415   žalobných návrhov, ktoré v súhrne predstavovali hodnotu sporu 10 812,58 eur, z ktorej mal okresný súd   vychádzať,   a   nie   z   hodnoty   čiastkových   plnení,   ktoré   boli   uvedené   v   žalobných návrhoch.   Sťažovateľ   namieta,   že   ustanovenie   §   150   ods.   1   a   2   Občianskeho   súdneho poriadku možno použiť len celkom výnimočne, čo je potrebné náležite odôvodniť.

Podľa   §   150   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sú   tu   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje nanajvýš zdržanlivo,   a   k   zrušeniu   napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo   (II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   45/06,   I.   ÚS   156/2010,   IV.   ÚS   311/2012, IV. ÚS 210/2013).

Ústavný súd v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou (II. ÚS 577/2013) ďalej uvádza, že v ustanovení § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa uvádzajú dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   je   vecou   posúdenia   súdu   v   tom-ktorom   prípade. Napriek   tomu   je   napríklad   v   tomto   ustanovení   konkretizované,   že   dôvodom   hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa javí byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny dôvod   nepriznania,   resp.   zníženia   náhrady   trov.   Tento   dôvod   spočíva   v   tom,   že   trovy konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky náhrady trov neprimeranosť výšky týchto trov.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   považovať   za   rozhodujúce,   že   pohľadávky uplatňované   sťažovateľom   pred   všeobecným   súdom   sú   niekoľkonásobne   nižšie   ako sťažovateľom uplatňovaná výška náhrady trov konania. Ide o taký výrazný nepomer medzi uplatňovanými pohľadávkami a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu na ďalšie faktory robí stanovisko okresného súdu dostatočne presvedčivým.

Pre úplnosť možno ešte uviesť, že ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou ponechávajúcou na zvážení súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, resp. čo vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť. Ide teda o také ustanovenie, ktoré dáva relatívne široké medze   pre   sudcovské   uváženie,   resp.   sudcovský   zmysel   pre   spravodlivosť.   Ako   na   to ústavný   súd   už   poukázal,   neprimeranosť   výšky   trov   konania   v   porovnaní   s   výškou pohľadávok   uplatňovaných   sťažovateľom   je   natoľko   markantná,   že   ústavný   súd   nevidí dôvod na to, aby zasiahol do voľného uváženia okresného súdu, ktoré rozhodne nevybočuje zo zákonom ustanoveného rámca vyplývajúceho z ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd ďalej vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, že okresný súd mu v jednej obálke doručil odvolanie žalovaných spoločne s napadnutými uzneseniami, konštatuje, že takáto   skutočnosť   by   vo   všeobecnosti   mohla   signalizovať   porušenie   základných   práv a slobôd. Ústavný súd však dodáva, že v sťažovateľom tvrdenej situácii ide o rozhodovanie o odvolaniach žalovaných len proti výroku o trovách konania, o ktorých rozhoduje bez pojednávania ten istý súd, ktorý platobné rozkazy vydal. Ústavný súd sa preto domnieva, že uvedené   skutočnosti   nedosahujú   samy   osebe   takú   intenzitu,   ktorá   by   pre   ústavný   súd predstavovala možnosť vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu výklad napadnutých ustanovení okresného súdu nejaví známky arbitrárnosti, pretože ide o jeden z možných výkladov, ktorý je ústavne konformný. Z toho dôvodu neprichádza do úvahy, aby ústavný súd do namietaných záverov okresného súdu zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu sp. zn. 7 Ro 2139/2013 zo 7.   apríla   2014,   sp.   zn.   7   Ro   2114/2013   zo 7. apríla   2014,   sp.   zn.   7   Ro   2135/2013 zo 4. apríla   2014,   sp.   zn.   7   Ro   2121/2013   zo 7. apríla   2014,   sp.   zn.   7   Ro   2145/2013 zo 7. apríla 2014, sp. zn. 8 Ro 2160/2014 (bez označenia dátumu jeho vydania), sp. zn. 11 Ro 1078/2013 z 15. mája 2014 a sp. zn. 4 Ro 2119/2013 zo 16. apríla 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ro 2160/2014, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti a ani v „Odstránení nedostatkov podania“ z 1. októbra 2014 ústavnému súdu nepredložil ním napádané uznesenie okresného súdu, na základe čoho ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ro 2160/2014 odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   ako   celok   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015