znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 55/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť H. V., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. M., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Košiciach   pod   sp.   zn. 8 CoE 85/2011 a jeho uznesením z 28. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. V.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2012 doručená sťažnosť H. V. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 CoE 85/2011 a jeho uznesením z 28. novembra 2011.

Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   proti   právnemu predchodcovi sťažovateľky M. V. (ďalej len „povinný“) ako manželovi sťažovateľky bolo na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) vedené exekučné konanie pod sp. zn. 37 Er 1577/2007 o vymoženie sumy 4 315,20 € s príslušenstvom, ktoré bolo zároveň vedené aj súdnym exekútorom pod spisovou značkou EX 1076/2007.

V priebehu   exekučného   konania   sťažovateľka   za   seba   a maloletú   dcéru   súdnemu exekútorovi listom z 19. januára 2011 oznámila, že «s poukázaním na obmedzenú dedičskú spôsobilosť v zmysle § 470, ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov („Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva“) a úhradu dlhu inému veriteľovi v hodnote podielu na zdedenej nehnuteľnosti pokladám vo vzťahu k nej aj k maloletej   exekúciu   za   bezpredmetnú.». Zároveň   považujúc   exekúciu   za   neprípustnú navrhla podaním doručeným okresnému súdu, aby exekúciu zastavil.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   37   Er   1577/2007   z 19.   mája   2011   návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie nevyhovel.

Proti uvedenému uzneseniu podala sťažovateľka „odvolanie z 22. 6. 2011 doručené prvostupňovému   súdu   v   zákonnej   lehote   faxom   23.   6.   2011   o   15.19   hod.   (z   telefaxu č. 055/6771800 na fax súdu 055/7269420) a následne v najbližší pracovný deň 27. 6. 2011 aj   osobne   do   podateľne   súdu.   Napriek   tomu   v   úplnej   animozite   s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Krajský súd v Košiciach rozhodol o odvolaní uznesením z 28. 11. 2011 sp. zn. 8 CoE 85/2011 tak, že odvolanie   ako   oneskorene   podané   odmietol,   pričom   toto   rozhodnutie   bolo   sťažovateľke doručené 13. 1. 2012.

Nesprávnym   postupom   porušovateľa   základného   práva   sťažovateľa   je   Krajským súdom   v Košiciach   aplikované   neakceptovanie   v zákonnej   lehote   prvostupňovému   súdu doručeného   odvolania   s   následným   odmietnutím   zaoberania   sa   meritórnymi   dôvodmi odvolania   sťažovateľa.   Z   postupu   súdu   je   tak   zrejmá   kolízia   so   základnými   postulátmi právneho štátu obsiahnutými nielen v Ústave Slovenskej republiky č... V zmysle týchto zásad súdom   neakceptované   odvolanie   podané   faxom   znamená   zásah   do   práva   sťažovateľa na spravodlivý proces (porušeného Krajským súdom v Košiciach)... Sťažovateľ sa pritom domnieva, že na základe porušenia ich základného práva má nárok na primerané finančné zadosťučinenie   (IV.   ÚS   210/04)   zodpovedajúce   výške   súdnym   exekútorom   vymáhanej pohľadávky v konaní, ktorého zastavenia sa neúspešne domáha.“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol: „Základné právo H. V. na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivý proces podľa v čl. 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov postupom Krajského súdu v Košiciach v správnom konaní porušené bolo. H. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 19 680,33 €, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť jej do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. H.   V. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 722,34 € za 2 úkony právnej pomoci á 353,54 € a 2 x režijný paušál á 7,63 €, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého krajský súd odmietnutím odvolania z dôvodu jeho oneskoreného podania napriek jeho včasnému podaniu znemožnil sťažovateľke   po   splnení   podmienok   prípustnosti   jej   právo   na   meritórne   preskúmanie odvolania. Sťažovateľka teda   vlastne tvrdí,   že postupom súdu   jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Za uvedeného stavu vzhľadom na vlastné tvrdenia sa mohla sťažovateľka brániť podaním   dovolania,   ktorého   prípustnosť   by   sa   opierala   o   ustanovenie   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala. Znamená to, že nevyčerpala opravný prostriedok účinne jej poskytnutý zákonom na ochranu označených práv. Tým je daná neprípustnosť sťažnosti.

Treba dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012