znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 55/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 prerokoval sťažnosť JUDr. Ľ. Č., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   15   Co   199/2008,   15 Co   200/2008 z 18. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   Ľ.   Č. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2009 doručená sťažnosť JUDr.   Ľ. Č., B. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   15   Co 199/2008, 15 Co 200/2008 z 18. marca 2009 (ďalej len „krajský súd“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súd Bratislava V žalobou domáhal ochrany osobnosti proti S., s. r. o., z toho dôvodu, že vo svojom čísle 3. januára 2007 uverejnila článok, ktorý nebol pravdivý, bol diskriminujúci a bolo o ňom výslovne uvedené,   že   sa   zviditeľnil   ako   utajený   svedok   v   prípade   zavlečenia   syna   bývalého prezidenta do Rakúska. Uverejnením tejto informácie bol v zamestnaní pod nepriaznivým tlakom   a   mal   dôvodnú   obavu   o   život.   Tým   došlo   k   jeho   osobnej   ujme,   preto   žiadal ospravedlnenie a opravu článku, ako aj primeranú nemajetkovú umu v sume 1 milión korún. Okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Na základe jeho odvolania proti uvedenému rozsudku   vo   veci   rozhodoval   krajský   súd   ako   súd   odvolací,   ktorý   zmenil   napadnutý rozsudok   tak,   že   vyhovel   jeho   návrhu,   aby   v   uvedenom   periodiku   bol   vydaný ospravedlňujúci   text,   ktorý   uviedol.   Čo   sa   týka   sťažovateľom   domáhanej   náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1 milión korún, žalobu zamietol. Napadnuté uznesenie o trovách konania zmenil tak, že vyslovil, že ani jeden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a nepriznal mu trovy odvolacieho konania.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že súdy postupovali v rozpore so zákonom, pokiaľ mu   nepriznali   nemajetkovú   ujmu   vo   výške,   akú   požadoval,   pričom   súdy   vo   veci   ani nevykonali   dokazovanie   na   okolnosti   odôvodňujúce   jej   priznanie.   Celkovo   teda   vec neposúdili objektívne, a preto porušili jeho základné práva, na základe čoho navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„-   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   18.03.2009,   sp.   zn.:   15   Co 199/2008, 15 Co 200/2008 je neústavný a nezákonný, pretože ním a konaním ktoré mu predchádzalo, boli porušené ustanovenia

a) Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

b) Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

-   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   18.03.2009,   sp.   zn.: 15 Co 199/2008, 15 Co 200/2008, základné ústavné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces boli porušené,

-ruší   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   18.03.2009   sp.   zn.: 15 Co 199/2008, 15 Co 200/2008 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie,

-priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných opráv a slobôd, alebo ľudských   práv   alebo   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. l zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 199/2008, 15 Co 200/2008 z 18. marca 2009.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 90/03, I. ÚS 34/05).

Zo sťažnosti, ako aj z ostatných dostupných materiálov vyplývalo, že sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu dal podnet na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky s návrhom na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor Slovenskej republiky vyhovel   jeho   podnetu   a   proti   uvedeným   rozhodnutiam   16.   októbra   2009   pod   sp.   zn. VI/I Pz 725/09   podal   mimoriadne   dovolanie   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Na tomto súde je vec evidovaná pod sp. zn. 4 Cdo 19/2009. Mimoriadne dovolanie bolo podané v časti výroku rozsudku, ktorým krajský súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na priznanie nemajetkovej ujmy. V čase rozhodovania o sťažnosti na ústavnom súde uvedený súd ešte o veci nerozhodol.

Platná   právna   úprava   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   súčasnosti   umožňuje sťažovateľovi   domáhať sa   právne   účinným   spôsobom   ochrany svojich   základných   práv v rámci dovolacieho konania aj na základe podnetu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.   Toto   právo   sťažovateľ   využil,   a   preto   v   právomoci   dovolacieho   súdu   je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu. Ako primárny ochranca   ústavnosti   viazaný   čl.   152   ods.   4   ústavy   (výklad   a uplatňovanie   ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou) je najvyšší súd v rámci dovolacieho konania oprávnený a zároveň povinný dbať na ochranu základných práv účastníkov konania vrátane ústavne súladného výkladu a aplikácie   relevantných   právnych   noriem   vzťahujúcich   sa   na   daný   prípad.   Za   daných okolností nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v právnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecného súdu – najvyššieho súdu.

Opačný   postup   by   navyše   viedol   k   ústavne   neakceptovateľnej   situácii,   keď   by skutkový stav podstatný na rozhodnutie zároveň zisťovali a následne vo veci rozhodovali paralelne dva súdy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010