znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 55/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta o sťažnosti Mgr. R. V., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. M. W., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 195/2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Mgr.   R.   V.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 195/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Mgr. R. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Krajský súd v Žiline p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Mgr.   R.   V. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 346,38 € (slovom   tristoštyridsaťšesť   eur   a   tridsaťosem   centov),   ktoré j e   Krajský   súd   v Žiline p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   M.   W.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 55/09-9 zo 4. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mgr.   R.   V.   (ďalej len   „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 Co 195/2006 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   návrhom   podaným Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 19. októbra 2005 žiadala, aby okresný súd rozviedol jej manželstvo s bývalým manželom Mgr. V. V. (ďalej len „odporca“), maloleté deti pochádzajúce z ich manželstva zveril do jej starostlivosti a zaviazal odporcu na platenie výživného na maloleté deti. Rozsudkom okresného súdu z 18. januára 2006 bolo manželstvo sťažovateľky   a odporcu   rozvedené   a maloleté   deti   boli   zverené   do   starostlivosti sťažovateľky,   zároveň   bol   upravený   styk   otca   s maloletými   deťmi.   Proti   predmetnému rozsudku podal odporca odvolanie vo výroku o určení výšky výživného pre maloleté deti.Odvolanie proti rozsudku z 18. januára 2006 bolo zaslané na rozhodnutie krajskému súdu 24. apríla 2006.

Napriek sťažovateľkou podanej sťažnosti na prieťahy v konaní krajský súd do dňa podania tejto sťažnosti vo veci odvolania odporcu nerozhodol.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd nálezom   vyslovil,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 Co 195/2006 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk a zaviazal krajský súd na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 18 659 Sk.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 158/09 z 19. marca 2009 a právna zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu   listom z 27. apríla 2009.

Predseda krajského súd vo svojom vyjadrení uviedol najmä, že: „(...) K vecnej stránke môžem uviesť, že okrem subjektívnych dôvodov, ktoré viedli k časovo   posunutému   rozhodnutiu,   prispeli   k rozhodnutiu   súdu   až   v auguste   2008 i objektívne okolnosti, spočívajúce v prevedení veci do novovytvoreného senátu, do ktorého bolo pridelených takmer 200 i iných nevybavených vecí Krajského súdu v Žiline plus bežal rozvrhom   určený   nápad,   ako   i dlhodobou   práceneschopnosťou   predsedu   senátu   (infarkt miocardu).

Súhlasím s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky k vyjadreniu predsedu krajského súdu podala takéto stanovisko:

„Navrhovateľka   poukazuje   na   obsah   vyjadrenia   Krajského   súdu   v Žiline   (...), z ktorého   vyplýva   potvrdenie   dôvodnosti   namietaného   porušenia   základného   práva navrhovateľky   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní   vedenom   na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 23 Co 195/2006.

Navrhovateľka trvá na svojom návrhu, trvá na skutočnostiach uvedených v sťažnosti zo dňa 4. 6. 2008 z dôvodov v nej uvedených. (...)

Navrhovateľka súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (...) upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. (...)“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či označeným postupom krajského súdu bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 140/06).

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu ústavný súd zistil   takýto priebeh a stav konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 23 Co 195/2006:

- 25. apríl 2006 – spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní,

- 9. február 2007 – sťažovateľka žiadala o pokračovanie v konaní,

- 27. marec 2008 – sťažovateľka podala krajskému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,

- 15. apríl 2008 – krajský súd odpovedal na sťažnosť (uznal ju za opodstatnenú),

- 27.   august   2008   –   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   23   Co   195/2006,   ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli   (I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 331/06).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 195/2006 o odvolaní odporcu proti rozhodnutiu prvostupňového   súdu   vo   veci   o rozvod   manželstva   došlo   k namietanému   porušeniu základného   práva   sťažovateľky   (v postavení   navrhovateľky)   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   dĺžka namietaného konania nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,   že   na   celkovej   dĺžke   konania   nemá   sťažovateľka   podiel   a   svojím   konaním neprispela k dĺžke konania.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   krajského   súdu   a   konštatuje,   že krajský súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek dôvodov nečinný v období od 25. apríla 2006, keď bol spis okresného súdu doručený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, do 27. augusta 2008, keď krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 23 Co 195/2006, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd po dobu viac ako minimálne dvoch rokov nevykonal vo veci žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas napadnutého súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článkoch ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02, I.   ÚS 95/06). Uvedené obdobie nečinnosti   krajského súdu   bez akýchkoľvek zákonných dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho aspektu   netolerovateľné. K prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani správania účastníka konania, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu krajského súdu, podľa ktorého k prieťahom „prispeli (...) i objektívne okolnosti, spočívajúce v prevedení veci   do   novovytvoreného   senátu,   do   ktorého   bolo   pridelených   takmer   200   i iných nevybavených   vecí   Krajského   súdu   v Žiline,   plus   bežal   rozvrhom   určený   nápad,   ako i dlhodobou   práceneschopnosťou   predsedu   senátu“, nebolo   možné   akceptovať.   V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno prihliadnuť na skutočnosti   označované   ako objektívne   vo   vyjadrení   predsedu   krajského súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (pozri   napr.   I.   ÚS   19/00,   I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01,   I.   ÚS   108/02,   I.   ÚS   38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu a nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia predsedu krajského súdu vo vzťahu k napadnutému konaniu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   Keďže   krajský   súd   už   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   23   Co   195/2006 z 27. augusta   2008,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   nepripadal   už   do   úvahy postup v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou (krajský súd), vo veci konal.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk, t. j. 9 958,18 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na povahu veci (rozvod manželstva)   a   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   považuje   za primerané v sume 1 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila a vyúčtovala trovy za právne zastúpenie v celkovej výške 18 659 Sk, t. j. 619,37 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

Sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené   v roku   2008   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a podanie   ústavnému   súdu) v celkovej sume 6 734 Sk vrátane režijného paušálu, t. j. 223,53 €, a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v celkovej sume 122,85 € vrátane režijného paušálu. Sťažovateľke tak vznikol nárok celkovo na úhradu trov v sume 346,38 €, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009