znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 55/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. U., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. I. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 16 C 149/01-53 zo 7. júla 2005 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 269/05-61 z 30. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. U. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. januára 2006   doručené   podanie   Ing.   D.   U.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. I. P., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť podaná podľa čl. 127 odst. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky.   Proti   porušovaniu   základných   ľudských   práv   a slobôd vyplývajúcich jednak z medzinárodnej zmluvy (Všeobecná deklarácia ľudských práv čl. 8, 12   a 17,   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   čl.   6   a Dodatkového protokolu č. 1 k tomuto Dohovoru čl. 1) a tiež podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, zaručujúcich každému právo na spravodlivé súdne konanie ako aj na pokojné užívanie svojho   majetku   (čl.   48,   46   a 20   Ústavy   SR)“. Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základných   práv   podľa   čl.   48   ústavy, základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ústavy   a čl.   1   Dodatkového   protokolu k dohovoru   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 16 C 149/01-53 zo 7. júla 2005 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   5 Co 269/05-61   z 30. novembra   2005   tým,   že   súdy   zastavili   konanie   pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že vedie súdny spor s firmou M. s. r. o., so sídlom B., (ďalej len „M. s. r. o.“) a s Č., a. s., zahraničná pobočka so sídlom v B., (ďalej len   „Č. a.   s.“).   Okresný   súd zaevidoval   16.   októbra 2001 sťažovateľov žalobný návrh, ktorým sa domáhal, aby firma M. s. r. o. spolu s Č. a. s. vydali bezdôvodné obohatenie z užívania   jeho   nebytových   priestorov.   Sťažovateľ   súčasne   podal   podľa   §   138   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   návrh   na   oslobodenie   od   súdneho poplatku. Hoci sťažovateľ predložil všetky súdom požadované doklady, okresný súd vôbec nekonal až do 1. februára 2005, teda 4 a pol roka. Okresný súd bez toho, aby aktualizoval sťažovateľove   majetkové   pomery,   zamietol   jeho   žiadosť   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov s odôvodnením, že manželka a švagor sú vlastníkmi pozemku, a že sťažovateľ údajne v roku 2000 odpredal pozemok. Okresný súd zároveň vyzval sťažovateľa, aby do 10 dní zaplatil súdny poplatok vo výške 192 750 Sk. Ten uviedol, že tak nemohol urobiť, pretože   je   zdravotne   ťažko   postihnutý,   nezamestnaný,   v sociálnej   biede   a bez   podpory. Okresný súd konanie zastavil, pričom v odvolacom konaní krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 6 dohovoru, čl. 11, čl. 20, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože nebol verejne vypočutý a nebola pripustená jeho účasť v súdnom konaní. Taktiež namieta porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, pretože súdy nezabránili iným osobám užívať sťažovateľov majetok.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyniesol tento nález:„1) Okresný súd Bratislava 1 v konaní vedenom pod spis. zn.: 16 C 149/01 zo dňa 07. júla 2005 a Krajský súd Bratislava ako súd odvolací v konaní spis. zn.: 5 Co 269/05-61 zo dňa 30. novembra 2005 porušili základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48   a 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a súčasne   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a tiež čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2) Podľa § 56 ods. 2 Zák. č. 38/1993 Zb. zákonov o konaní pred Ústavným súdom sa zrušuje v celom rozsahu uznesenie Okresného súdu Bratislava 1 spis. zn.: 16 C 149/01 zo dňa 07. júla 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave spis. zn.: 5Co 269/05- 61 zo dňa 30. novembra 2005.

3) Podľa § 56 ods. 3 písm. b) Zák. č. 38/1993 Zb. zákonov o konaní pred Ústavným súdom sa vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava 1.

4)   Podľa   §   56   ods.   4   cit.   zákona   priznáva   Ing.   D.   U.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 50.000.- Sk (slovom päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je Okresný   súd   Bratislava   1   povinný   mu   vyplatiť   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5)   Ing.   D.   U.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   30.000.-   Sk (slovom tridsaťtisíc korún slovenských), ktoré je Okresný súd Bratislava 1 povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. I. P., č. ú:... vedený v T. a. s. B. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh, vrátane sťažnosti, predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho prejednávania.

1. Z čl. 127 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje všeobecný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho ďalej vyplýva, že ak je v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Pretože o porušení označených základných práv sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k. 16 C 149/01-53 zo 7. júla 2005 bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ju v časti namietajúcej porušenie označených základných práv okresným súdom odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v ďalšej   časti,   v   ktorej   namietal   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k dohovoru   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   5 Co 269/05-61 z 30. novembra 2005, odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 188/03).

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a rovnako   tak   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   súdom   a nemožno   ho   účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

V prejednávanej   veci   je   zo   záverov   súdu   prvého   stupňa,   ktoré   krajský   súd nespochybnil zrejmé, že sťažovateľ napriek výzve a poučeniu nezaplatil súdny poplatok. V súvislosti s tým krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia okrem iného poukázal na to, že:„Podľa   § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú mu určí; ak poplatok nebol zaplatený ani v lehote určenej súdom,   súd   konanie   zastaví.   O následkoch   nezaplatenia   poplatku   musí   byť   poplatník poučený.

V danom   prípade   neprichádza   do   úvahy   ani   vecné   ani   osobné   oslobodenie   od súdnych poplatkov. Oslobodenie na návrh účastníka podľa ust. § 138 O. s. p. bolo súdom prvého   stupňa   zamietnuté   (navrhovateľovi   nebolo   priznané)   a navrhovateľ   sa   do   tohto rozhodnutia súdu neodvolal. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku mu bola doručená dňa 15. 4. 2005 s lehotou na zaplatenie 10 dní. Súdny poplatok nebol v súdom stanovenej lehote zaplatený, a preto súd prvého stupňa správne v súlade s citovaným zákonným ustanovením konanie zastavil. Poplatník mal ešte možnosť v priebehu odvolacej lehoty súdny poplatok zaplatiť. Nestalo sa tak, a preto súd prvého stupňa správne svoje rozhodnutie o zastavení konania nezrušil.

Za daných okolností odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, ako napadnuté uznesenie podľa § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdiť.“

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a súčasne by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu takým postupom krajského súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti s porušovaním jeho základných práv a slobôd. Krajský súd v jeho veci na základe jeho odvolania konal a rozhodol, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. V okolnostiach prípadu teda ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 269/05-61 bolo svojvoľné a že by zasahovalo do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením krajského   súdu   a namietaným   porušením   označených   práv,   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   20   a čl.   48   ústavy a podľa čl.1 Dodatkového protokolu k dohovoru len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými článkami ústavy   a Dodatkového protokolu k dohovoru, ktoré   podľa   neho   mali   byť   tiež   porušené.   Preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd tiež uvádza, že vo vzťahu k tomu, že sťažovateľ (mimo   petitu   sťažnosti) namietal   aj   porušenie   čl.   7,   čl.   8,   čl.   10   a čl.   17   Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“) tým, že vo svojom súdnom spore   nemal   z hľadiska   prístupu   k súdu   a   súdnej   ochrany   vlastníckych   práv   rovné postavenie   s majetnými   občanmi,   súd   podľa   neho   konal   s neodôvodnenými   prieťahmi a neumožnil mu verejné prerokovanie veci, že všeobecná deklarácia má povahu politického dokumentu,   a nie   je   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach.   Ústavný   súd   preto nemôže rozhodovať o jej porušení (II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97, I. ÚS 176/03). Vo vzťahu k čl. 11 ústavy, ktorý sťažovateľ tiež cituje, pripomína, že tento článok ústavy bol zrušený ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 2001.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006