znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 55/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2002 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., bytom T., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B. B., ktorým namietala porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   v   Trnave   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 11C 338/00 pri rozhodovaní o návrhu na predbežné opatrenie, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2002 doručená   sťažnosť   D.   P.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“).   V   sťažnosti   namietala porušenie   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   v Trnave   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 11 C 338/00 pri rozhodovaní o návrhu na predbežné opatrenie.

Skutkovo malo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky tak, že o návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   bolo   rozhodnuté   po   takmer   jedenástich   mesiacoch (riadny   návrh   bol   podaný   14.   apríla   2001   a   rozhodnutie   o   návrhu   bolo   doručené sťažovateľke 25. marca 2002).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom alebo iným orgánom (čl. 48 ods. 2 prvá veta ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred súdom alebo iným orgánom) domáhajúca sa rozhodnutia. Samotným prerokovaním veci na súde   sa   právna   neistota   neodstráni.   Vytvorenie   ústavne   súladného   stavu,   t.   j.   stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu, prípadne až vykonaním práva, o ktorom bolo takto rozhodnuté, ak výkon rozhodnutia bol súdom (exekútorom) nariadený. Obsah   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   teda nevyčerpáva len rozsahom (procesných) úkonov vykonaných súdom, ktorý je oprávnený o veci rozhodnúť.

Tieto zásady vyjadrené aj v stabilizovanej judikatúre ústavného súdu sa uplatnia aj v prípade sťažnosti, ktorá sa posudzuje v tomto konaní. Sťažnosť došla ústavnému súdu 28. marca 2002 a podľa tvrdenia sťažovateľky jej bolo rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia doručené 25. marca 2002.

Doručením   tohto   rozhodnutia   došlo   k   odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky. O návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   sa   rozhoduje   vždy   uznesením,   ktoré   je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť tri dni po jeho doručení (§ 167 ods. 1 a § 171 Občianskeho   súdneho   poriadku   -   ďalej   len   „OSP“).   Vykonateľnosť   takého   súdneho rozhodnutia   je   z   hľadiska   právnej   istoty   účastníka   konania   rovnaká   vlastnosť   súdneho rozhodnutia ako jeho právoplatnosť. Táto vykonateľnosť znamená nielen záväzné účinky na právne   pomery   účastníkov   (bez   ohľadu   na   prípadné   použitie   riadneho   opravného prostriedku), ale aj možnosť núteného výkonu takého rozhodnutia podľa VI. časti OSP alebo   podľa   Exekučného   poriadku   [zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov].

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00) ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Ak v čase, kedy došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu namietaného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na   základe   týchto   skutkových   zistení   a   právneho   záveru   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.