SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 548/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou,Advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 CoE 72/2013-121z 26. septembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 CoE 72/2013-121z 26. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 11 C 728/02-32 z 30. januára 2003, právoplatným 28. mája 2003,bolo rozvedené manželstvo rodičov sťažovateľa a maloletý sťažovateľ spolu so svojoumaloletou sestrou bol zverený do výchovy a opatery matky. Dňa 29. marca 2004 - otec vtedy 10-ročného sťažovateľa, vyplnil návrh poistnej zmluvy na životnépoistenie s poisťovňou Wüstenrot poisťovňa, a. s. (ďalej len „poisťovňa“), kde ako poistenúosobu uviedol maloletého sťažovateľa, ako osobu oprávnenú v prípade smrti sťažovateľauviedol seba a zmluvu za sťažovateľa ako poistenú osobu podpísal sám s poznámkou „otec, zák. zástupca“. Zároveň z návrhu poistnej zmluvy vyplýva, že osobou, ktorá v menepoisťovne návrh zmluvy dojednala s maloletým poistencom, bol tiež otec sťažovateľa. Akoadresu trvalého bydliska sťažovateľa jeho otec v návrhu poistnej zmluvy uviedol Ulica ⬛⬛⬛⬛, Me. Ďalej v návrhu poistnej zmluvy je ako začiatok poisteniauvedený dátum 1. apríl 2004 a k výške poistného a spôsobu jeho platenia je uvedené:555 Sk mesačne, poštovou poukážkou. Na predmetnom návrhu poistnej zmluvy je dopísanéč. 109494, zrejme ako číslo poistnej zmluvy. Poštovou poukážkou z 29. marca 2004 otecsťažovateľa uhradil poisťovni sumu 555 Sk (18,422 €).
2.1 Dňa 1. júna 2007 bol okresnému súdu doručený spoločnosťou RFS s. r. o., akonavrhovateľom návrh na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ domáhal voči vtedy 13a pol ročnému sťažovateľovi ako odporcovi zaplatenia 2 867 Sk (95,166 €) s 10 % ročnýmúrokom od 2. apríla 2004 do zaplatenia z titulu dlžného poistného z už označenej poistnejzmluvy č. 109494 spolu s trovami konania. Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 174/2007-60z 27. februára 2008, s pečiatkou právoplatnosti 15. apríla 2008, vyhovel návrhunavrhovateľa v celom rozsahu a sťažovateľovi označenému v rozsudku ako „, ⬛⬛⬛⬛ “ uložil povinnosť zaplatiťnavrhovateľovi sumu 2 867 Sk spolu s ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od2. apríla 2004 do zaplatenia a sumu 21 111 Sk (700,756 €) (z toho 500 Sk z titulu súdnehopoplatku a 20 611 Sk z titulu trov právneho zastúpenia) z titulu trov súdneho konanianavrhovateľa na účet jeho právneho zástupcu. Proti rozsudku odvolanie podané neboloa okresný súd vyznačil právoplatnosť rozsudku 15. apríla 2008.
2.2 Proti sťažovateľovi ako povinnému je okresným súdom vedené exekučné konaniepod sp. zn. 5 Er 1120/2008 na vymoženie pohľadávky spoločnosti RFS s. r. o., akooprávneného v exekučnom konaní na základe exekučného titulu - rozsudku okresného súduč. k. 17 C 174/2007-60 z 27. februára 2008, právoplatného 15. apríla 2008 (ďalej aj„exekučný titul“). Sťažovateľ v zastúpení matkou ako zákonnou zástupkyňou podal16. decembra 2012 okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom rozhodolokresný súd uznesením č. k. 5 Er 1120/2008-80 z 20. marca 2012 (ďalej len „uznesenieokresného súdu z 20. marca 2012“) tak, že ho zamietol. Krajský súd na odvolaniesťažovateľa uznesením č. k. 1 CoE 72/2013-121 z 26. septembra 2013 (t. j. napadnutýmuznesením), ktoré bolo sťažovateľovi doručené 13. novembra 2013, potvrdil uznesenieokresného súdu z 20. marca 2012, ktoré odôvodnil týmito právnymi závermi: „Z obsahu spisu týkajúce sa prebiehajúceho exekučného konania, ale aj pripojeného spisu Okresného súdu v Humennom, v ktorom sa rozhodovalo o nároku oprávneného v základnom konaní vyplýva, že v priebehu celého konania bola zákonná zástupkyňa matka maloletého, ktorej by bol zverený na čas po rozvode do osobnej starostlivosti účastníčkou tohto konania. Ako vyplýva z obsahu spisu 17C/174/2007 po vydanom platobnom rozkaze hoci na meno maloletého voči tomuto platobnému rozkazu podala matka maloletého. Súd prvého stupňa akceptoval tento procesný úkon, zrušil platobný rozkaz a nariadil vo veci riadne pojednávanie. Na toto pojednávanie sa dostavila matka maloletého, ktorá sa vyjadrila k veci ako zákonná zástupkyňa. V konaní bol vypočutý aj otec maloletého dieťaťa. Po rozhodnutí súdu prvého stupňa toto rozhodnutie bolo doručené tak matke ako aj otcovi maloletého, ktorý sľúbil, že uvedený dlh vyrovná. Vzhľadom k tomu, že ani jeden z rodičov nevyužil možnosť podať opravný prostriedok vo veci, tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Tento exekučný titul bol predložený spolu so žiadosťou súdnej exekútorke, ktorá požiadala súd prvého stupňa o vydanie poverenia.
Po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie podala námietky zákonná zástupkyňa maloletého, ktorá uviedla, že ho zastupuje, že uvedený dlh má vyrovnať jej ex manžel a že zrejeme nebude tento dlh platiť maloleté dieťa, ktoré nemá vlastný príjem. Námietky zákonnej zástupkyne povinnej boli zamietnuté a to z dôvodov, že povinná nepreukázala žiadne okolnosti, ktoré by od vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vykonateľného nároku, alebo by bránili vymáhateľnosti a nie sú tu ani iné dôvody, pretože by bola exekúcia neprípustná. Toto rozhodnutie bolo doručené matke maloletého ako zákonnej zástupkyne a proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nebolo podané a nadobudlo právoplatnosť dňa 29.8.2009.
V priebehu exekučného konania povinný nadobudol plnoletosť a trval po podanom odvolaní, ktoré podala jeho zákonná zástupkyňa.
Vzhľadom k tomu, že zákonná zástupkyňa a následne aj povinný vo svojom odvolaní poukazuje stále na tie isté dôvody správne postupoval súd prvého stupňa, keď zamietol návrh na zastavenie exekúcie, kde opakovane konštatuje, že matka bola zástupcom maloletého v celom základnom konaní, bol vypočutý aj otec maloletého a rozsudok bol doručený obom rodičom, ktorí ani jeden z nich nevyužil možnosť podania opravného prostriedku. Pokiaľ povinný tvrdí, že otec je ochotný v splátkach splatiť dlh vo výške 95,16 Eur, tu odvolací súd poukazuje na to, že nič nebráni, aby sa povinný dohodol s oprávneným na spôsobe splátok tieto môže vyrovnať za povinného aj rodič, teda otec. To, že sa nezmenili okolnosti a argumenty povinného ani v priebehu odvolacieho konania, dôvody uvedené odvolateľkou pokiaľ išlo o samotnú podstatu súdneho sporu, nárok oprávneného, právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý konal po celú dobu so zákonnou zástupkyňou povinného, má za následok, že odvolací súd v zmysle ustanovenia § 219 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“
3. Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru v nesprávnych skutkových a právnych záveroch v napadnutom uzneseníkrajského súdu a v jeho nedostatočnom odôvodnení.
3.1 Sťažovateľ sa domáhal zastavenia exekučného konania vedeného voči nemu akopovinnému z dôvodu neprípustnosti podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1Exekučného poriadku. Podľa sťažovateľa jedným z nevyhnutých predpokladov vedeniaexekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožnoexekúciu vykonať. Preto neexistencia spôsobilého exekučného titulu, a to tak z hľadiskaformálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je podľa sťažovateľa dôvodom na vyhlásenieexekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Exekučný súd je podľa mienky sťažovateľa nielenoprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť a formálnu i materiálnu spôsobilosťexekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielenv súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľa osobitnéokolnosti tohto prípadu (najmä okolnosti uzavretia poistnej zmluvy otcom maloletéhosťažovateľa, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, maloletosť sťažovateľa v priebehuzákladného konania) zakladali nielen oprávnenie, ale aj povinnosť krajského súdu (predtýmokresného súdu) sa s osobitnou pozornosťou vysporiadať s formálnou a najmä materiálnousprávnosťou exekučného titulu (ako aj odvolacími dôvodmi sťažovateľa proti uzneseniuo zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie), čo však krajský súd v napadnutomuznesení neučinil, dospel k nesprávnym právnym záverom, a tým je jeho uzneseniev rozpore s princípmi spravodlivého procesu.
3.2 K námietke zmätočnosti exekučného titulu sťažovateľ uvádza, že exekučný titul jeabsolútne zmätočný, keď sa v ňom poukazuje na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka atam uložený zákaz výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi, zdôrazňuje sa, že by bolov rozpore s dobrými mravmi, ak by matka odporcu - sťažovateľa, ktorej bol sťažovateľzverený do výchovy po rozvode, mala zaplatiť navrhovateľovi dlžné poistnés príslušenstvom, ak poistnú zmluvu uzavrel otec sťažovateľa a nárok navrhovateľa na súdeuznal. A po časti odôvodnenia exekučného titulu venovaného citovaným úvahám nasledujeveta, kde okresný súd konštatuje, že na základe uvedeného (t. j. zrejme vrátane citovanýchúvah, ktoré však k tomu, čo nasleduje, nedávajú zmysel) vyhovuje návrhu navrhovateľaa sťažovateľa zaväzuje na plnenie.
3.3 K zastúpeniu sťažovateľa v základnom konaní aj v exekučnom konaní tento dôvodí, že sťažovateľ sa narodil 1994 a tak v čase vedenia súdneho konania,v ktorom bol vydaný exekučný titul, ako aj v čase začatia exekučného konania bol maloletý.Plnoletosť, a teda procesnú spôsobilosť sťažovateľ nadobudol až 2012, t. j.v priebehu exekučného konania, a prvým úkonom, ktorý ako plnoletý a procesne spôsobilýsubjekt mohol učiniť a aj učinil, bolo podanie odvolania proti uzneseniu okresného súduo zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie (samotný návrh na zastavenie exekúcie bolpodaný z podnetu sťažovateľa v zastúpení matkou a sťažovateľom zvolenou právnouzástupkyňou). Súdne konanie vedené okresným súdom, v ktorom bol vydaný exekučný titul,sa začalo 1. júna 2007, t. j. v čase, keď bol sťažovateľ 13 a pol ročný. Napriek maloletostisťažovateľa, a teda absencii jeho procesnej spôsobilosti okresný súd nemal podľa vyjadreniasťažovateľa v priebehu celého súdneho konania jednoznačne ustálené, kým bol sťažovateľako procesne nespôsobilý subjekt konania zastúpený. Napriek tomu, že exekučný súd prirozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie skúmal zachovanie práv sťažovateľav základnom súdnom konaní, a tým aj materiálnu správnosť exekučného titulu a jehospôsobilosť byť exekučným titulom, mal k dispozícii spis z tohto konania a nižšie označenéskutočnosti mu boli známe, dospel podľa sťažovateľa k záverom odporujúcim týmtoskutočnostiam, keď podľa neho bol sťažovateľ v celom základnom konaní procesneperfektným spôsobom zastúpený. Opatrovník sťažovateľovi ustanovený nebol, takžeprichádzali ako jeho zástupcovia v konaní do úvahy jeho zákonní zástupcovia, ktorýminapriek tomu, že manželstvo rodičov sťažovateľa bolo rozvedené a sťažovateľ ako maloletýbol zverený do výchovy matke, boli obaja jeho rodičia. Sťažovateľ poukazuje, že okresnýsúd však napriek tvrdeniu krajského súdu v napadnutom uznesení nemal ustálené, s ktorýmz rodičov sťažovateľa koná ako s jeho zástupcom v súdnom konaní, resp. či tak konás oboma z nich. V tejto súvislosti je podľa presvedčenia sťažovateľa podstatné sa oboznámiťs obsahom jednak zápisníc z pojednávaní, v ktorých sa uvádzajú k tejto otázke rozpornéidentifikácie zástupcu sťažovateľa, ale najmä je podstatná okolnosť, že okresný súd vsamotnom záhlaví svojho rozsudku nielenže neuviedol dátum narodenia sťažovateľa,ktorého považoval za odporcu, ale nie je tam súdom uvedená ani zmienka o maloletostisťažovateľa, ako ani o jeho zastúpení. Rozpornosti identifikácie zástupcu maloletéhosťažovateľa v tomto konaní nasvedčuje aj zistenie exekučného súdu o tom, že samotnýrozsudok okresný súd doručoval otcovi aj matke sťažovateľa. Podľa sťažovateľa exekučnýsúd nevidel procesnú vadu konania ani v tom, že samotné exekučné konanie sa začaloa bolo vedené proti sťažovateľovi ako povinnému bez jedinej zmienky o tom, že ideo maloletého povinného, a bez jedinej zmienky o tom, kto je v tomto exekučnom konaníjeho zástupcom. V tejto súvislosti je podľa názoru sťažovateľa osobitne podstatné, komubolo adresované a doručované upovedomenie o začatí exekúcie, ako aj ďalšie rozhodnutiaexekučného súdu - či sťažovateľovi (označenému v upovedomení o začatí exekúcie bezuvedenia zástupcu a k tomu aj s nesprávnou adresou), alebo jeho zákonnému zástupcovi.
3.4 K dôvodnosti nárokov oprávneného, ktoré mu boli priznané v základnom konaní, sťažovateľ uvádza, že exekučný súd v napadnutom uznesení žiadnym spôsobom neskúmalďalší rozmer materiálnej správnosti exekučného titulu, a tým jeho spôsobilosť byťexekučným titulom, t. j. dôvodnosť samotných navrhovateľom uplatnených a súdompriznaných nárokov. Podľa sťažovateľa okresný súd v základnom konaní nesprávne ustálilplatnosť poistnej zmluvy, od ktorej navrhovateľ odvíjal svoje nároky na dlžné poistné, a tobez toho, že by sa vôbec zaoberal posudzovaním skutočností, ktoré jej platnosťspochybňovali. Skutočnosťou spochybňujúcou platnosť poistnej zmluvy nesporne bolo, žepoistnú zmluvu uzatvoril v jednej osobe otec vtedy desaťročného sťažovateľa konajúci akozákonný zástupca sťažovateľa na jednej strane a osoba dojednávajúca poistnú zmluvuv zastúpení poisťovne na druhej strane, pričom ako osobu oprávnenú z poistenia pre prípadsmrti uviedol seba. Otec sťažovateľa uzatvoril poistnú zmluvu v čase, keď po rozvode bolmaloletý sťažovateľ v starostlivosti matky, a zmluvu uzatvoril bez akejkoľvek vedomostimatky o takomto počínaní. Pričom otec sťažovateľa ani v tomto období, ani následneneudržiaval vzťahy so synom a neplnil si riadne ani svoju vyživovaciu povinnosť. Tietoskutočnosti činia podľa názoru sťažovateľa poistnú zmluvu za absolútne neplatný právnyúkon, ktorý nielenže je v rozpore s dobrými mravmi, ale aj obchádza zákon a je s nímv rozpore, keď je tu zjavný rozpor záujmu zastúpeného a zástupcu. Okresný súdv základnom konaní nesprávne ustálil a akceptoval navrhovateľom tvrdený zánik poisteniasplnením zákonných podmienok podľa § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to podľasťažovateľa bez toho, že by sa vôbec zaoberal splnením podmienok pre aplikovateľnosťtohto ustanovenia. Podľa sťažovateľa okresný súd pochybil aj pri rozhodovaní o úrokochz omeškania, keď sťažovateľa zaviazal na platenie úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy,počnúc od 2. apríla 2004 do zaplatenia, napriek tomu, že dlžná suma mala pozostávaťzo súčtu neuhradených mesačných splátok poistného splatných k prvému dňu každéhomesiaca trvania poistenia, pričom prvá splátka splatná k 1. aprílu 2004 (za apríl 2004) bolauhradená otcom sťažovateľa a neuhradené mali zostať ďalšie splátky splatné k 1. máju 2004a ďalej. Vzhľadom na uvedené rozhodne nedošlo k omeškaniu s platením celej dlžnej sumyk 2. aprílu 2004. Úplne fatálnou ignoranciou okresného súdu k požiadavke zachovaniaspravodlivosti procesu, okrem už uvedených závažných pochybení je podľa sťažovateľafakt, že okresný súd maloletého v čase vyhlásenia rozsudku 14-ročného sťažovateľa (ktorýnevlastnil žiaden majetok, nemal žiaden príjem, starala sa o neho matka sama a otec muneprispieval ani na výživné, o čo mal okresný súd vedomosť z vyjadrení matky) zaviazal nanáhradu trov konania navrhovateľa spolu v sume 21 111 Sk (700,756 €), t. j. vo výške viacako 7-násobku žalovanej istiny. Pričom tieto trovy v podstatnej časti pozostávajú z trovprávneho zastúpenia navrhovateľa, ktorý sa zúčastnil jediného pojednávania, na ktoromneuviedol žiadne nové skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy, trovy mu boli priznané tak,ako si ich vyúčtoval, t. j. 10 587 Sk cestovné, 5 940 Sk strata času a 1 765 Sk ubytovanie.Exekučný súd podľa sťažovateľa opomenul vyhodnotiť aj skutočnosť, že exekučný titul nie jespôsobilým exekučným titulom nielen vo výroku vo veci samej, ale ani vo výroku o trováchkonania, keď ním okresný súd priznal navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania z tituluprávneho zastúpenia subjektom („advokátom ⬛⬛⬛⬛,
“), ktorý nebol právnym zástupcom navrhovateľa. Sťažovateľ v tomto smerezdôrazňuje, že je neprípustné zamieňať a stotožňovať právneho zástupcu navrhovateľa,ktorým bola právnická osoba („Advokátska kancelária Bugala-Ďurček, s. r. o.“), s osoboukonateľa tejto právnickej osoby.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 CoE 72/2013-121 z 26. septembra 2013 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 1 CoE 72/2013-121 z 26. septembra 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho advokátky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).
III.
7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým (i) námietka sťažovateľa, že krajský súd sav napadnutom uznesení nevysporiadal s otázkou možnosti viesť exekučné konanie nazáklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok okresného súdu č. k.17 C 174/2007-60 z 27. februára 2008, ktorý podľa sťažovateľa trpí viacerými vadami, akoaj (ii) námietka, že krajský súd nereagoval na viaceré procesné pochybenia okresného súduv základom konaní.
Všeobecné východiská posudzovania sťažnosti vo svetle namietaného porušenia ústavných práv
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnuochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
8.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05).
8.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).
8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkakonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníkaprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlades platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), v ktorom súupravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
8.5 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie o prijateľnostiz 3. 5. 2001, bod 2].
8.6 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
8.7 Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je v zmyslečl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesnéhopostupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkovéalebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo stranyústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tedaz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06,III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
Závery ústavného súdu vo veci samej
12
9. Ústavný súd pripomína zásadu vigilantibus iura scripta sunt (bdelým prináležiapráva) rozvíjanú v pomeroch moderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty právnychvzťahov ako emancipovaných jedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ichpráva boli rešpektované a chránené, a nespoliehať sa na ochranársku ruku paternalistickéhoštátu (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV.ÚS 1106/08 z 10. marca2009, bod 22). Táto zásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich právvyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledkuktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a využil prostriedky, ktorému poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlok porušeniu jeho práv (porov. II. ÚS 213/09, IV. ÚS 57/2011, IV. ÚS 349/2011).
9.1 Ako sťažovateľ uviedol, proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 174/2007-60z 27. februára 2008 sťažovateľ (resp. jeho zákonný zástupca) nepodal odvolanie. Všetkynámietky, ktoré sťažovateľ vzniesol vo svojej sťažnosti (námietka zmätočnosti exekučnéhotitulu, otázka zastúpenia sťažovateľa v základnom konaní, otázka existencie nárokuopraveného) mohol a mal uplatniť v odvolacom konaní proti rozsudku okresného súdu č. k.17 C 174/2007-60 z 27. februára 2008.
9.2 Exekučným titulom, na základe ktorého sa vedie exekučné konanie, jeprávoplatný rozsudok okresného súdu. Exekučné súdy v exekučnom konaní, kdeexekučným titulom je právoplatný rozsudok okresného súdu, nemôžu nahrádzať odvolacísúd a konanie o preskúmanie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie nie jekonaním, kde by sa vecne preskúmaval právny titul, od ktorého oprávnený odvodzujeexistenciu svojho nároku (ten sa preskúmava v základnom konaní a následne odvolacomkonaní, kde však proti rozsudku okresného súdu nebolo podané odvolanie) či zákonnosťprvostupňového rozsudku – t. j. otázka zastúpenia sťažovateľa a otázka zmätočnostiprvostupňového rozsudku (tie sa mohli a mali skúmať v odvolacom konaní, ktoré všakz dôvodu nepodania odvolania neprebehlo). Inak povedané, exekučný súd v exekučnomkonaní nepreskúmava vecnú správnosť právoplatného rozsudku okresného súdu, ktorý jeexekučným titulom. Preto neobstojí námietka sťažovateľa o neexistencii spôsobiléhoexekučného titulu, keďže exekučným titulom v exekučnom konaní bol, ako už ústavný súdvyššie konštatoval, právoplatný rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 174/2007-60z 27. februára 2008.
9.3 Na tieto závery opodstatnene odkázal v napadnutom uznesení aj krajský súd(resp. okresný súd v uznesení z 20. marca 2012), a preto jeho závery o potvrdeníprvostupňového uznesenia okresného súdu z 20. marca 2012 obstoja vo svetle požiadaviekna ústavne udržateľné odôvodnenie konajúceho súdu a požiadaviek na spravodlivé súdnekonanie.
9.4 Čo sa týka otázky zastúpenia sťažovateľa v exekučnom konaní, krajský súdpoukázal, že v priebehu exekučného konania sťažovateľ nadobudol plnoletosť a trval napodanom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 20. marca 2012. Sám sťažovateľvo svojej sťažnosti uvádza, že „prvým úkonom, ktorý ako plnoletý a procesné spôsobilý subjekt mohol učiniť a aj učinil bolo podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie“. To znamená, že v priebehu odvolaciehokonania pred krajským súdom už otázka zastúpenia sťažovateľa zákonným zástupcomv exekučnom konaní nebola aktuálna a sťažovateľ mal možnosť uplatňovať všetky námietkya argumenty proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu z 20. marca 2012. Aniv tomto ohľade nemožno dospieť k záveru, že by krajský súd pochybil a nekonal s týmúčastníkom konania, ktorý bol aktívne legitimovaným na podanie odvolania a hájeniesvojich práv v odvolacom konaní.
10. V zmysle uvedených záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti,keďže nemožno dospieť k záveru o prípadnom porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
14
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, a to ani v prípade prerokovania sťažnostipo jej prijatí na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015