SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 548/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Martou   Šuvadovou,Advokátska   kancelária,   Floriánska   16,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   1   CoE   72/2013-121z 26. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   1   CoE   72/2013-121z 26. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 11 C 728/02-32 z 30. januára 2003, právoplatným 28. mája 2003,bolo   rozvedené   manželstvo   rodičov   sťažovateľa   a   maloletý   sťažovateľ   spolu   so svojoumaloletou sestrou bol zverený do výchovy a opatery matky. Dňa 29. marca 2004 - otec vtedy 10-ročného sťažovateľa, vyplnil návrh poistnej zmluvy na životnépoistenie s poisťovňou Wüstenrot poisťovňa, a. s. (ďalej len „poisťovňa“), kde ako poistenúosobu uviedol maloletého sťažovateľa, ako osobu oprávnenú v prípade smrti sťažovateľauviedol seba a zmluvu za sťažovateľa ako poistenú osobu podpísal sám s poznámkou „otec, zák.   zástupca“.   Zároveň   z   návrhu   poistnej   zmluvy   vyplýva,   že   osobou,   ktorá   v   menepoisťovne návrh zmluvy dojednala s maloletým poistencom, bol tiež otec sťažovateľa. Akoadresu trvalého bydliska sťažovateľa jeho otec v návrhu poistnej zmluvy uviedol Ulica ⬛⬛⬛⬛, Me. Ďalej v návrhu poistnej zmluvy je ako začiatok poisteniauvedený dátum 1. apríl 2004 a k výške poistného a spôsobu jeho platenia je uvedené:555 Sk mesačne, poštovou poukážkou. Na predmetnom návrhu poistnej zmluvy je dopísanéč. 109494, zrejme ako číslo poistnej zmluvy. Poštovou poukážkou z 29. marca 2004 otecsťažovateľa uhradil poisťovni sumu 555 Sk (18,422 €).

2.1 Dňa 1. júna 2007 bol okresnému súdu doručený spoločnosťou RFS s. r. o., akonavrhovateľom návrh na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ domáhal voči vtedy 13a pol ročnému sťažovateľovi ako odporcovi zaplatenia 2 867 Sk (95,166 €) s 10 % ročnýmúrokom od 2. apríla 2004 do zaplatenia z titulu dlžného poistného z už označenej poistnejzmluvy č. 109494 spolu s trovami konania. Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 174/2007-60z   27.   februára   2008,   s   pečiatkou   právoplatnosti   15.   apríla   2008,   vyhovel   návrhunavrhovateľa   v   celom   rozsahu   a   sťažovateľovi   označenému   v   rozsudku   ako „, ⬛⬛⬛⬛ “ uložil   povinnosť   zaplatiťnavrhovateľovi sumu 2 867 Sk spolu s ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od2. apríla 2004 do zaplatenia a sumu 21 111 Sk (700,756 €) (z toho 500 Sk z titulu súdnehopoplatku a 20 611 Sk z titulu trov právneho zastúpenia) z titulu trov súdneho konanianavrhovateľa na účet jeho právneho zástupcu. Proti rozsudku odvolanie podané neboloa okresný súd vyznačil právoplatnosť rozsudku 15. apríla 2008.

2.2 Proti sťažovateľovi ako povinnému je okresným súdom vedené exekučné konaniepod   sp.   zn.   5   Er   1120/2008   na   vymoženie   pohľadávky   spoločnosti   RFS   s.   r.   o.,   akooprávneného v exekučnom konaní na základe exekučného titulu - rozsudku okresného súduč.   k.   17   C   174/2007-60   z   27.   februára   2008,   právoplatného   15.   apríla   2008   (ďalej   aj„exekučný   titul“).   Sťažovateľ   v   zastúpení   matkou   ako   zákonnou   zástupkyňou   podal16. decembra   2012   okresnému   súdu   návrh   na   zastavenie   exekúcie,   o   ktorom   rozhodolokresný súd uznesením č. k. 5 Er 1120/2008-80 z 20. marca 2012 (ďalej len „uznesenieokresného   súdu   z   20.   marca   2012“)   tak,   že   ho   zamietol.   Krajský   súd   na   odvolaniesťažovateľa uznesením č. k. 1 CoE 72/2013-121 z 26. septembra 2013 (t. j. napadnutýmuznesením),   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené   13.   novembra   2013,   potvrdil   uznesenieokresného súdu z 20. marca 2012, ktoré odôvodnil týmito právnymi závermi: „Z obsahu spisu týkajúce sa prebiehajúceho exekučného konania, ale aj pripojeného spisu Okresného súdu v Humennom, v ktorom sa rozhodovalo o nároku oprávneného v základnom konaní vyplýva, že v priebehu celého konania bola zákonná zástupkyňa matka maloletého, ktorej by bol zverený na čas po rozvode do osobnej starostlivosti účastníčkou tohto konania. Ako vyplýva   z   obsahu   spisu 17C/174/2007 po   vydanom   platobnom   rozkaze   hoci   na   meno maloletého voči tomuto platobnému rozkazu podala matka maloletého. Súd prvého stupňa akceptoval   tento   procesný   úkon,   zrušil   platobný   rozkaz   a   nariadil   vo   veci   riadne pojednávanie. Na toto pojednávanie sa dostavila matka maloletého, ktorá sa vyjadrila k veci   ako   zákonná   zástupkyňa.   V konaní   bol   vypočutý   aj   otec   maloletého   dieťaťa. Po rozhodnutí súdu prvého stupňa toto rozhodnutie bolo doručené tak matke ako aj otcovi maloletého, ktorý sľúbil, že uvedený dlh vyrovná. Vzhľadom k tomu, že ani jeden z rodičov nevyužil   možnosť   podať   opravný   prostriedok   vo   veci,   tento   rozsudok   nadobudol právoplatnosť   a   vykonateľnosť.   Tento   exekučný   titul   bol   predložený   spolu   so   žiadosťou súdnej exekútorke, ktorá požiadala súd prvého stupňa o vydanie poverenia.

Po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie podala námietky zákonná zástupkyňa maloletého, ktorá uviedla, že ho zastupuje, že uvedený dlh má vyrovnať jej ex manžel a že zrejeme nebude tento dlh platiť maloleté dieťa, ktoré nemá vlastný príjem. Námietky zákonnej zástupkyne povinnej boli zamietnuté a to z dôvodov, že povinná nepreukázala   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   od   vzniku   exekučného   titulu   spôsobili   zánik vykonateľného nároku, alebo by bránili vymáhateľnosti a nie sú tu ani iné dôvody, pretože by   bola   exekúcia   neprípustná.   Toto   rozhodnutie   bolo   doručené   matke   maloletého   ako zákonnej zástupkyne a proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nebolo podané a nadobudlo právoplatnosť dňa 29.8.2009.

V priebehu exekučného konania povinný nadobudol plnoletosť a trval po podanom odvolaní, ktoré podala jeho zákonná zástupkyňa.

Vzhľadom k tomu, že zákonná zástupkyňa a následne aj povinný vo svojom odvolaní poukazuje stále na tie isté dôvody správne postupoval súd prvého stupňa, keď zamietol návrh   na   zastavenie   exekúcie,   kde   opakovane   konštatuje,   že   matka   bola   zástupcom maloletého v celom základnom konaní, bol vypočutý aj otec maloletého a rozsudok bol doručený   obom   rodičom,   ktorí   ani   jeden   z   nich   nevyužil   možnosť   podania   opravného prostriedku. Pokiaľ povinný tvrdí, že otec je ochotný v splátkach splatiť dlh vo výške 95,16 Eur, tu odvolací súd poukazuje na to, že nič nebráni, aby sa povinný dohodol s oprávneným na spôsobe splátok tieto môže vyrovnať za povinného aj rodič, teda otec. To, že sa nezmenili okolnosti a argumenty povinného ani v priebehu odvolacieho konania, dôvody uvedené odvolateľkou   pokiaľ   išlo   o   samotnú   podstatu   súdneho   sporu,   nárok   oprávneného, právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý konal po celú dobu so zákonnou zástupkyňou povinného, má za následok, že odvolací súd v zmysle ustanovenia § 219 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

3. Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru v nesprávnych skutkových a právnych záveroch v napadnutom uzneseníkrajského súdu a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

3.1 Sťažovateľ sa domáhal zastavenia exekučného konania vedeného voči nemu akopovinnému z dôvodu neprípustnosti podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1Exekučného   poriadku.   Podľa   sťažovateľa   jedným   z   nevyhnutých   predpokladov   vedeniaexekučného   konania   je   relevantný   exekučný   titul,   keďže   bez   jeho   existencie   nemožnoexekúciu vykonať. Preto neexistencia spôsobilého exekučného titulu, a to tak z hľadiskaformálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je podľa sťažovateľa dôvodom na vyhlásenieexekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Exekučný súd je podľa mienky sťažovateľa nielenoprávnený,   ale   aj   povinný   skúmať   zákonnosť   a   formálnu   i   materiálnu   spôsobilosťexekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a   nielenv súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľa osobitnéokolnosti   tohto   prípadu   (najmä   okolnosti   uzavretia   poistnej   zmluvy   otcom   maloletéhosťažovateľa, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, maloletosť sťažovateľa v priebehuzákladného konania) zakladali nielen oprávnenie, ale aj povinnosť krajského súdu (predtýmokresného súdu) sa s osobitnou pozornosťou vysporiadať s formálnou a najmä materiálnousprávnosťou exekučného titulu (ako aj odvolacími dôvodmi sťažovateľa proti uzneseniuo zamietnutí   jeho   návrhu   na   zastavenie   exekúcie),   čo   však   krajský   súd   v   napadnutomuznesení   neučinil,   dospel k nesprávnym   právnym   záverom,   a   tým   je   jeho   uzneseniev rozpore s princípmi spravodlivého procesu.

3.2 K námietke zmätočnosti exekučného titulu sťažovateľ uvádza, že exekučný titul jeabsolútne zmätočný, keď sa v ňom poukazuje na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka atam uložený zákaz výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi, zdôrazňuje sa, že by bolov rozpore s dobrými mravmi, ak by matka odporcu - sťažovateľa, ktorej bol sťažovateľzverený   do   výchovy   po   rozvode,   mala   zaplatiť   navrhovateľovi   dlžné   poistnés príslušenstvom, ak poistnú zmluvu uzavrel otec sťažovateľa a nárok navrhovateľa na súdeuznal. A po časti odôvodnenia exekučného titulu venovaného citovaným úvahám nasledujeveta, kde okresný súd konštatuje, že na základe uvedeného (t. j. zrejme vrátane citovanýchúvah, ktoré však k tomu, čo nasleduje, nedávajú zmysel) vyhovuje návrhu navrhovateľaa sťažovateľa zaväzuje na plnenie.

3.3   K zastúpeniu   sťažovateľa   v   základnom   konaní   aj   v   exekučnom   konaní   tento dôvodí, že sťažovateľ sa narodil 1994 a tak v čase vedenia súdneho konania,v ktorom bol vydaný exekučný titul, ako aj v čase začatia exekučného konania bol maloletý.Plnoletosť,   a   teda   procesnú   spôsobilosť   sťažovateľ   nadobudol   až 2012,   t. j.v priebehu exekučného konania, a prvým úkonom, ktorý ako plnoletý a procesne spôsobilýsubjekt mohol učiniť a aj učinil, bolo podanie odvolania proti uzneseniu okresného súduo zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie (samotný návrh na zastavenie exekúcie bolpodaný   z   podnetu   sťažovateľa   v   zastúpení   matkou   a   sťažovateľom   zvolenou   právnouzástupkyňou). Súdne konanie vedené okresným súdom, v ktorom bol vydaný exekučný titul,sa začalo 1. júna 2007, t. j. v čase, keď bol sťažovateľ 13 a pol ročný. Napriek maloletostisťažovateľa, a teda absencii jeho procesnej spôsobilosti okresný súd nemal podľa vyjadreniasťažovateľa v priebehu celého súdneho konania jednoznačne ustálené, kým bol sťažovateľako procesne nespôsobilý subjekt konania zastúpený. Napriek tomu, že exekučný súd prirozhodovaní   o   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   skúmal   zachovanie   práv   sťažovateľav základnom   súdnom   konaní,   a   tým   aj   materiálnu   správnosť   exekučného   titulu   a   jehospôsobilosť byť exekučným titulom, mal k dispozícii spis z tohto konania a nižšie označenéskutočnosti   mu   boli   známe,   dospel   podľa   sťažovateľa   k   záverom   odporujúcim   týmtoskutočnostiam,   keď   podľa   neho   bol   sťažovateľ   v   celom   základnom   konaní   procesneperfektným   spôsobom   zastúpený.   Opatrovník   sťažovateľovi   ustanovený   nebol,   takžeprichádzali ako jeho zástupcovia v konaní do úvahy jeho zákonní zástupcovia, ktorýminapriek tomu, že manželstvo rodičov sťažovateľa bolo rozvedené a sťažovateľ ako maloletýbol zverený do výchovy matke, boli obaja jeho rodičia. Sťažovateľ poukazuje, že okresnýsúd však napriek tvrdeniu krajského súdu v napadnutom uznesení nemal ustálené, s ktorýmz rodičov sťažovateľa koná ako s jeho zástupcom v súdnom konaní, resp. či tak konás oboma z nich. V tejto súvislosti je podľa presvedčenia sťažovateľa podstatné sa oboznámiťs obsahom jednak zápisníc z pojednávaní, v ktorých sa uvádzajú k tejto otázke rozpornéidentifikácie   zástupcu   sťažovateľa,   ale   najmä   je   podstatná   okolnosť,   že   okresný   súd   vsamotnom   záhlaví   svojho   rozsudku   nielenže   neuviedol   dátum   narodenia   sťažovateľa,ktorého považoval za odporcu, ale nie je tam súdom uvedená ani zmienka o maloletostisťažovateľa,   ako   ani   o   jeho   zastúpení.   Rozpornosti   identifikácie   zástupcu   maloletéhosťažovateľa v tomto konaní nasvedčuje aj zistenie exekučného súdu o tom, že samotnýrozsudok okresný súd doručoval otcovi aj matke sťažovateľa. Podľa sťažovateľa exekučnýsúd nevidel procesnú vadu konania ani v tom, že samotné exekučné konanie sa začaloa bolo   vedené   proti   sťažovateľovi   ako   povinnému   bez   jedinej   zmienky   o   tom,   že   ideo maloletého povinného, a bez jedinej zmienky o tom, kto je v tomto exekučnom konaníjeho zástupcom. V tejto súvislosti je podľa názoru sťažovateľa osobitne podstatné, komubolo adresované a doručované upovedomenie o začatí exekúcie, ako aj ďalšie rozhodnutiaexekučného súdu - či sťažovateľovi (označenému v upovedomení o začatí exekúcie bezuvedenia zástupcu a k tomu aj s nesprávnou adresou), alebo jeho zákonnému zástupcovi.

3.4 K dôvodnosti nárokov oprávneného, ktoré mu boli priznané v základnom konaní, sťažovateľ uvádza, že exekučný súd v napadnutom uznesení žiadnym spôsobom neskúmalďalší   rozmer   materiálnej   správnosti   exekučného   titulu,   a   tým   jeho   spôsobilosť   byťexekučným   titulom,   t.   j.   dôvodnosť   samotných   navrhovateľom   uplatnených   a   súdompriznaných nárokov. Podľa sťažovateľa okresný súd v základnom konaní nesprávne ustálilplatnosť poistnej zmluvy, od ktorej navrhovateľ odvíjal svoje nároky na dlžné poistné, a tobez   toho,   že   by   sa   vôbec   zaoberal   posudzovaním   skutočností,   ktoré   jej   platnosťspochybňovali. Skutočnosťou spochybňujúcou platnosť poistnej zmluvy nesporne bolo, žepoistnú zmluvu uzatvoril v jednej osobe otec vtedy desaťročného sťažovateľa konajúci akozákonný   zástupca   sťažovateľa   na   jednej   strane   a   osoba   dojednávajúca   poistnú   zmluvuv zastúpení poisťovne na druhej strane, pričom ako osobu oprávnenú z poistenia pre prípadsmrti uviedol seba. Otec sťažovateľa uzatvoril poistnú zmluvu v čase, keď po rozvode bolmaloletý sťažovateľ v starostlivosti matky, a zmluvu uzatvoril bez akejkoľvek vedomostimatky   o   takomto   počínaní.   Pričom   otec   sťažovateľa   ani   v   tomto   období,   ani   následneneudržiaval vzťahy so synom a neplnil si riadne ani svoju vyživovaciu povinnosť. Tietoskutočnosti činia podľa názoru sťažovateľa poistnú zmluvu za absolútne neplatný právnyúkon, ktorý nielenže je v rozpore s dobrými mravmi, ale aj obchádza zákon a je s nímv rozpore,   keď   je   tu   zjavný   rozpor   záujmu   zastúpeného   a   zástupcu.   Okresný   súdv základnom konaní nesprávne ustálil a akceptoval navrhovateľom tvrdený zánik poisteniasplnením zákonných podmienok podľa § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to podľasťažovateľa bez toho, že by sa vôbec zaoberal splnením podmienok pre aplikovateľnosťtohto ustanovenia. Podľa sťažovateľa okresný súd pochybil aj pri rozhodovaní o úrokochz omeškania, keď sťažovateľa zaviazal na platenie úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy,počnúc od 2. apríla 2004 do zaplatenia, napriek tomu, že dlžná suma mala pozostávaťzo súčtu   neuhradených   mesačných   splátok   poistného   splatných   k   prvému   dňu   každéhomesiaca trvania poistenia, pričom prvá splátka splatná k 1. aprílu 2004 (za apríl 2004) bolauhradená otcom sťažovateľa a neuhradené mali zostať ďalšie splátky splatné k 1. máju 2004a ďalej. Vzhľadom na uvedené rozhodne nedošlo k omeškaniu s platením celej dlžnej sumyk 2. aprílu 2004. Úplne fatálnou ignoranciou okresného súdu k požiadavke zachovaniaspravodlivosti procesu, okrem už uvedených závažných pochybení je podľa sťažovateľafakt, že okresný súd maloletého v čase vyhlásenia rozsudku 14-ročného sťažovateľa (ktorýnevlastnil žiaden majetok, nemal žiaden príjem, starala sa o neho matka sama a otec muneprispieval ani na výživné, o čo mal okresný súd vedomosť z vyjadrení matky) zaviazal nanáhradu trov konania navrhovateľa spolu v sume 21 111 Sk (700,756 €), t. j. vo výške viacako 7-násobku žalovanej istiny. Pričom tieto trovy v podstatnej časti pozostávajú z trovprávneho zastúpenia navrhovateľa, ktorý sa zúčastnil jediného pojednávania, na ktoromneuviedol žiadne nové skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy, trovy mu boli priznané tak,ako si ich vyúčtoval, t. j. 10 587 Sk cestovné, 5 940 Sk strata času a 1 765 Sk ubytovanie.Exekučný súd podľa sťažovateľa opomenul vyhodnotiť aj skutočnosť, že exekučný titul nie jespôsobilým exekučným titulom nielen vo výroku vo veci samej, ale ani vo výroku o trováchkonania, keď ním okresný súd priznal navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania z tituluprávneho   zastúpenia   subjektom   („advokátom ⬛⬛⬛⬛,

“),   ktorý   nebol   právnym   zástupcom   navrhovateľa.   Sťažovateľ   v tomto   smerezdôrazňuje,   že   je   neprípustné   zamieňať   a   stotožňovať   právneho   zástupcu   navrhovateľa,ktorým bola právnická osoba („Advokátska kancelária Bugala-Ďurček, s. r. o.“), s osoboukonateľa tejto právnickej osoby.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Prešove č. k. 1 CoE 72/2013-121 z 26. septembra 2013 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 1 CoE 72/2013-121 z 26. septembra 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho advokátky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).

III.

7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým (i) námietka sťažovateľa, že krajský súd sav napadnutom   uznesení   nevysporiadal   s otázkou   možnosti   viesť   exekučné   konanie   nazáklade   exekučného   titulu,   ktorým   bol   právoplatný   rozsudok   okresného   súdu č.   k.17 C 174/2007-60 z 27. februára 2008, ktorý podľa sťažovateľa trpí viacerými vadami, akoaj (ii) námietka, že krajský súd nereagoval na viaceré procesné pochybenia okresného súduv základom konaní.

Všeobecné východiská posudzovania sťažnosti vo svetle namietaného porušenia ústavných práv

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnuochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

8.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05).

8.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).

8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkakonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníkaprimeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlades platným   procesným   právom   (porov.   v tomto   zmysle   IV.   ÚS   252/04, IV.   ÚS   329/04,IV.   ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), v ktorom súupravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

8.5   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie o prijateľnostiz 3. 5. 2001, bod 2].

8.6 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

8.7 Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je v zmyslečl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciouvo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (podobne   už II.   ÚS   1/95,II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   sa   úloha   ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontroluzlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesnéhopostupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkovéalebo   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   preto   predmetom   kontroly   zo   stranyústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tedaz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie   základného   práva   alebo   slobody   (porov.   I.   ÚS   12/05,   II.   ÚS   410/06,III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

Závery ústavného súdu vo veci samej

12

9. Ústavný súd pripomína zásadu vigilantibus iura scripta sunt (bdelým prináležiapráva) rozvíjanú v pomeroch moderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty právnychvzťahov ako emancipovaných jedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ichpráva boli rešpektované a chránené, a nespoliehať sa na ochranársku ruku paternalistickéhoštátu (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV.ÚS 1106/08 z 10. marca2009, bod 22). Táto zásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich právvyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledkuktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a využil prostriedky, ktorému   poskytuje   zákon,   a   následne   vykonal   prípadné   potrebné   opatrenia,   aby   nedošlok porušeniu jeho práv (porov. II. ÚS 213/09, IV. ÚS 57/2011, IV. ÚS 349/2011).

9.1 Ako sťažovateľ uviedol, proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 174/2007-60z 27. februára 2008 sťažovateľ (resp. jeho zákonný zástupca) nepodal odvolanie. Všetkynámietky, ktoré sťažovateľ vzniesol vo svojej sťažnosti (námietka zmätočnosti exekučnéhotitulu,   otázka   zastúpenia   sťažovateľa   v základnom   konaní,   otázka   existencie   nárokuopraveného) mohol a mal uplatniť v odvolacom konaní proti rozsudku okresného súdu č. k.17 C 174/2007-60 z 27. februára 2008.

9.2   Exekučným   titulom,   na   základe   ktorého   sa   vedie   exekučné   konanie,   jeprávoplatný   rozsudok   okresného   súdu.   Exekučné   súdy   v exekučnom   konaní,   kdeexekučným titulom je právoplatný rozsudok okresného súdu, nemôžu nahrádzať odvolacísúd a konanie o preskúmanie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie nie jekonaním,   kde   by   sa   vecne   preskúmaval   právny   titul,   od   ktorého   oprávnený   odvodzujeexistenciu svojho nároku (ten sa preskúmava v základnom konaní a následne odvolacomkonaní, kde však proti rozsudku okresného súdu nebolo podané odvolanie) či zákonnosťprvostupňového   rozsudku   –   t.   j.   otázka   zastúpenia   sťažovateľa   a otázka   zmätočnostiprvostupňového rozsudku (tie sa mohli a mali skúmať v odvolacom konaní, ktoré všakz dôvodu nepodania odvolania neprebehlo). Inak povedané, exekučný súd v exekučnomkonaní nepreskúmava vecnú správnosť právoplatného rozsudku okresného súdu, ktorý jeexekučným   titulom.   Preto   neobstojí   námietka   sťažovateľa   o   neexistencii   spôsobiléhoexekučného titulu, keďže exekučným titulom v exekučnom konaní bol, ako už ústavný súdvyššie   konštatoval,   právoplatný   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   17   C   174/2007-60z 27. februára 2008.

9.3 Na tieto závery opodstatnene odkázal v napadnutom uznesení aj krajský súd(resp.   okresný   súd   v uznesení   z 20.   marca   2012),   a preto   jeho   závery   o potvrdeníprvostupňového uznesenia okresného súdu z 20. marca 2012 obstoja vo svetle požiadaviekna ústavne udržateľné odôvodnenie konajúceho súdu a požiadaviek na spravodlivé súdnekonanie.

9.4   Čo   sa   týka   otázky   zastúpenia   sťažovateľa   v exekučnom   konaní,   krajský   súdpoukázal, že v priebehu exekučného konania sťažovateľ nadobudol plnoletosť a trval napodanom   odvolaní   proti uzneseniu   okresného   súdu   z   20.   marca   2012.   Sám   sťažovateľvo svojej sťažnosti uvádza, že „prvým úkonom, ktorý ako plnoletý a procesné spôsobilý subjekt mohol učiniť a aj učinil bolo podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí   návrhu   na   zastavenie   exekúcie“.   To   znamená,   že   v priebehu   odvolaciehokonania   pred   krajským   súdom   už   otázka   zastúpenia   sťažovateľa   zákonným   zástupcomv exekučnom konaní nebola aktuálna a sťažovateľ mal možnosť uplatňovať všetky námietkya argumenty   proti   prvostupňovému   uzneseniu   okresného   súdu   z   20.   marca   2012.   Aniv tomto ohľade nemožno dospieť k záveru, že by krajský súd pochybil a nekonal s týmúčastníkom   konania,   ktorý   bol   aktívne   legitimovaným   na   podanie   odvolania   a hájeniesvojich práv v odvolacom konaní.

10. V zmysle uvedených záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti,keďže nemožno dospieť k záveru o prípadnom porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1

14

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, a to ani v prípade prerokovania sťažnostipo jej prijatí na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015