znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 548/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj   namietaného porušenia zákazu   diskriminácie   zaručeného   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15 Er 254/2006   a   jeho uznesením   z 27.   októbra   2011 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 63/2012 a jeho uznesením z 15. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 Er 254/2006   a   jeho   uznesením   z 27.   októbra   2011   a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 63/2012 a jeho uznesením z 15. mája 2012.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej činnosti   zaoberá   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla   na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v úverovej   zmluve.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojich záväzkov, jeho pohľadávka voči sťažovateľke sa stala splatnou a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverovej zmluve obsahujúce aj zabezpečenie   splnenia   pohľadávky   prostredníctvom   dohody   s   dlžníkom   notárskou zápisnicou sťažovateľka pristúpila k „nútenému splateniu dlhu“. Notárska zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.

V   priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn. 15 Er 254/2006 z 27. októbra 2011 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 63/2012 z 15. mája 2012 potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   obšírnej   argumentácii   atakovala   právne   závery v rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetnú   právnu   vec,   a   zároveň   poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec vráti na   ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   15.   novembra   2012   sťažovateľka   doplnila sťažnosť o argumentáciu, že všeobecné súdy v napadnutých konaniach porušili jej základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie aj tým, že nenariadili vo veci ústne pojednávanie napriek tomu, že od 9. augusta 2012 je účinné nové znenie § 57 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,   ktoré   takúto   povinnosť   (nariadiť   pojednávanie)   v prípade,   ako   je   ten sťažovateľkin, súdom ukladá.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj   porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 254/2006 a jeho uznesením z 27. októbra 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 63/2012 a jeho uznesením z 15. mája 2012.

Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej prílohy ústavný súd konštatuje, že sťažnosť napriek tomu,   že   sťažovateľka   je   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   –   advokátom, nespĺňa   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom ustanovené v zákone o ústavnom súde.

Sťažovateľka v rozpore s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti nepripojila kópie   označených   právoplatných   rozhodnutí,   a to   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   už vo viacerých   svojich   rozhodnutiach   viackrát   výslovne   upozornil   sťažovateľku   na   to, aké náležitosti   má   obsahovať   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (napr.   vo   veciach III. ÚS 328/2012,   III.   ÚS   329/2012,   I.   ÚS   284/2012,   I. ÚS 321/2012,   I.   ÚS   283/2012 a III. ÚS 320/2012).

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   podotýka,   že   nedostatky   zákonom   predpísaných náležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   je   právne   zastúpená   kvalifikovaným právnym   zástupcom, má   vedomosť   (z   predošlých   rozhodnutí   ústavného   súdu   v jej obdobných   veciach)   o   potrebe   splnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   a bol   jej poskytnutý   dostatočný   časový   priestor   na   ich   splnenie,   a napriek   tomu   predchádzajúce rozhodnutia naďalej nerešpektuje a sťažnosť v tomto zmysle nedoplnila, ústavný súd jej sťažnosť   odmietol   pre   nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012