SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 547/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou AK-TARABČÁK, s. r. o.,Hlavná 13, Prešov, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 14/2014 z 28. apríla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 14/2014 z 28. apríla 2015. Sťažnosť bola odovzdanána poštovú prepravu 31. júla 2015.
Zo sťažnosti a z pripojeného listinného dôkazu vyplýva, že rozsudkom Okresnéhosúdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 260/2009-382 z 3. októbra 2013 bolazamietnutá žaloba žalobcu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“) proti viacerým žalovanýmvrátane sťažovateľa ako žalovaného 4 o určenie neplatnosti zmluvy. Žalobcovi bola uloženápovinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 613,51 €, a to na účetjeho právneho zástupcu.
Následným rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 14/2014-407 z 28. apríla 2015 bolrozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený. Zároveň bol zmenený výrok o trováchkonania vo vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom tak, že žalobca bol zaviazaný nahradiťsťažovateľovi trovy konania vo výške 425,56 € k rukám právneho zástupcu. Taktiež bolzaviazaný na náhradu trov odvolacieho konania v prospech sťažovateľa vo výške 85,90 €.
Podľa názoru sťažovateľa zmeneným výrokom o výške náhrady trov konania došlok porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
V odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ktoré podal žalobca, nebol napadnutývýrok o trovách konania. To znamená, že žalobca ako odvolateľ nevymedzil rozsahodvolania aj na tento výrok, a preto krajský súd nebol oprávnený (za situácie, keď potvrdilrozsudok vo výroku o veci samej) preskúmavať výrok o trovách konania. Aj keby boloprávnený takýto výrok preskúmavať, bol viazaný dôvodmi odvolania, v ktorých však neboluvedený žiaden dôvod vytýkajúci priznanie odmeny za právne služby advokáta v súvislostiso štúdiom spisu a ďalšou poradou 5. februára 2013.
Krajský súd nevyzval žalobcu ako odvolateľa na vyjadrenie, ak chcel rozhodnúťo zmene výroku o trovách, teda ak chcel rozhodnúť podľa iného predpisu ako okresný súd.Tým mu odňal možnosť konať pred súdom. Takýto postup je nezákonný a vykazuje znakysvojvôle zo strany súdu. Navyše, z rozsudku krajského súdu nevyplýva, podľa akéhoustanovenia zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania, ktorý ani nebolodvolaním napadnutý.
Pokiaľ krajský súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku, aby sa vyjadril k možnému použitiu iného ustanovenia právnehopredpisu, ktoré okresný súd nepoužil, hoci bolo podľa názoru krajského súdu rozhodujúce,odňal tým možnosť konať pred súdom. Rovnako ak krajský súd dospel k iným skutkovýmzisteniam ako okresný súd a jeho skutkové zistenia (že nebol doložený žiadny dôkazo ďalšej porade 5. februára 2013) považoval za nesprávne, mal v zmysle § 213 ods. 3Občianskeho súdneho poriadku zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu. Rozsudokkrajského súdu je vo výroku o náhrade trov arbitrárny, pretože svojvoľne, bez toho, aby boltento výrok napádaný, rozhodol o jeho zmene.
Keďže ide o potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, nie je v danej veciprípustné dovolanie. Keďže rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľadoručený 10. júna 2015, treba sťažnosť považovať za včas podanú.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co 14/2014-407 z 28.4.2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co 14/2014-407 z 28.4.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 € na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov po právoplatnosti“.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu č. k.12 Co 14/2014-407 z 28. apríla 2015 dovolanie. Tento rozsudok sa stal právoplatným 10.júna 2015.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať sčasti za podanie niekoho zjavne neoprávneného a sčasti zaneprípustnú.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd nevyzval žalobcu ako odvolateľana vyjadrenie k otázke výšky náhrady trov, a to aj napriek tomu, že zamýšľal tento výrokzmeniť v prospech žalobcu bez toho, že by žalobca tento výrok odvolaním napadol. Takýtopostup krajského súdu bol podľa názoru sťažovateľa v rozpore s ustanovením § 213 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ v danej súvislosti vlastne namieta, že postupom krajského súdu bolažalobcovi (teda nie sťažovateľovi) odňatá možnosť konať pred súdom, pretože v rozporeso zákonom žalobca nedostal možnosť vyjadriť sa. Sťažovateľ teda v tejto časti podanejsťažnosti nenamieta porušenie svojho vlastného práva (nenamieta, že by mu postupomkrajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom), ale vytýka porušenie právažalobcu. Je teda zrejmé, že sťažovateľ je v súvislosti s touto námietkou osobou zjavneneoprávnenou.
V ďalšom sťažovateľ namieta, že krajský súd dospel k iným skutkovým zisteniam akookresný súd v otázke, či bola, alebo nebola preukázaná ďalšia porada z 5. februára 2013,pričom k tomuto odlišnému skutkovému ustáleniu dospel krajský súd bez zopakovaniadokazovania v potrebnom rozsahu, teda postupom priečiacim sa ustanoveniu § 213 ods. 3Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak má odvolací súd za to, že súd prvéhostupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám.
I v tomto prípade sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu vlastne tvrdí, že postupomkrajského súdu došlo k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom, pričomv tomto prípade je nepochybné, že sťažovateľ namieta odňatie jeho vlastnej možnosti konaťpred súdom v súvislosti so zopakovaním dokazovania.
Túto časť sťažnosti treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom.
Za uvedeného stavu bolo možné podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie,ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal. Tým je dané, ženevyužil účinný zákonný opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii. To zakladáneprípustnosť sťažnosti.
Treba tiež uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), žedovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahyprípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Napokon ústavný súd poznamenáva, že úvaha sťažovateľa o neprípustnosti dovolaniav danom prípade reflektuje iba prípustnosť dovolania vyplývajúcu z ustanovenia § 238a § 239 Občianskeho súdneho poriadku a neberie na zreteľ prípustnosť dovolania podľa§ 237 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto ustanovenia je totiž zrejmé, že v prípadeexistencie niektorej z vád tu definovaných je dovolanie prípustné proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu, teda bez zreteľa na obmedzenia vyplývajúce z § 238 a § 239Občianskeho súdneho poriadku.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015