SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 547/2015-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou AK-TARABČÁK, s. r. o.,Hlavná 13,   Prešov,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 14/2014 z 28. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),vo veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 14/2014 z 28. apríla 2015. Sťažnosť bola odovzdanána poštovú prepravu 31. júla 2015.

Zo sťažnosti a z pripojeného listinného dôkazu vyplýva, že rozsudkom Okresnéhosúdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 260/2009-382 z 3. októbra 2013 bolazamietnutá žaloba žalobcu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“) proti viacerým žalovanýmvrátane sťažovateľa ako žalovaného 4 o určenie neplatnosti zmluvy. Žalobcovi bola uloženápovinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 613,51 €, a to na účetjeho právneho zástupcu.

Následným rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 14/2014-407 z 28. apríla 2015 bolrozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený. Zároveň bol zmenený výrok o trováchkonania vo vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom tak, že žalobca bol zaviazaný nahradiťsťažovateľovi trovy konania vo výške 425,56 € k rukám právneho zástupcu. Taktiež bolzaviazaný na náhradu trov odvolacieho konania v prospech sťažovateľa vo výške 85,90 €.

Podľa názoru sťažovateľa zmeneným výrokom o výške náhrady trov konania došlok porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

V odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ktoré podal žalobca, nebol napadnutývýrok   o   trovách   konania.   To   znamená,   že   žalobca   ako   odvolateľ   nevymedzil   rozsahodvolania aj na tento výrok, a preto krajský súd nebol oprávnený (za situácie, keď potvrdilrozsudok vo výroku o veci samej) preskúmavať výrok o trovách konania. Aj keby boloprávnený takýto výrok preskúmavať, bol viazaný dôvodmi odvolania, v ktorých však neboluvedený žiaden dôvod vytýkajúci priznanie odmeny za právne služby advokáta v súvislostiso štúdiom spisu a ďalšou poradou 5. februára 2013.

Krajský súd nevyzval žalobcu ako odvolateľa na vyjadrenie, ak chcel rozhodnúťo zmene výroku o trovách, teda ak chcel rozhodnúť podľa iného predpisu ako okresný súd.Tým mu odňal možnosť konať pred súdom. Takýto postup je nezákonný a vykazuje znakysvojvôle   zo   strany   súdu.   Navyše,   z   rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva,   podľa   akéhoustanovenia zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania, ktorý ani nebolodvolaním napadnutý.

Pokiaľ krajský súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskehosúdneho   poriadku,   aby   sa   vyjadril   k   možnému   použitiu   iného   ustanovenia   právnehopredpisu, ktoré okresný súd nepoužil, hoci bolo podľa názoru krajského súdu rozhodujúce,odňal tým možnosť konať pred súdom. Rovnako ak krajský súd dospel k iným skutkovýmzisteniam   ako   okresný   súd   a   jeho   skutkové   zistenia   (že   nebol   doložený   žiadny   dôkazo ďalšej porade 5. februára 2013) považoval za nesprávne, mal v zmysle § 213 ods. 3Občianskeho súdneho poriadku zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu. Rozsudokkrajského súdu je vo výroku o náhrade trov arbitrárny, pretože svojvoľne, bez toho, aby boltento výrok napádaný, rozhodol o jeho zmene.

Keďže   ide   o   potvrdzujúce   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   nie   je   v   danej   veciprípustné dovolanie. Keďže rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľadoručený 10. júna 2015, treba sťažnosť považovať za včas podanú.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co 14/2014-407 z 28.4.2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co 14/2014-407 z 28.4.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 € na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov po právoplatnosti“.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu č. k.12 Co 14/2014-407 z 28. apríla 2015 dovolanie. Tento rozsudok sa stal právoplatným 10.júna 2015.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať sčasti za podanie niekoho zjavne neoprávneného a sčasti zaneprípustnú.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd nevyzval žalobcu ako odvolateľana vyjadrenie k otázke výšky náhrady trov, a to aj napriek tomu, že zamýšľal tento výrokzmeniť v prospech žalobcu bez toho, že by žalobca tento výrok odvolaním napadol. Takýtopostup krajského súdu bol podľa názoru sťažovateľa v rozpore s ustanovením § 213 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ   v   danej   súvislosti   vlastne   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   bolažalobcovi (teda nie sťažovateľovi) odňatá možnosť konať pred súdom, pretože v rozporeso zákonom žalobca nedostal možnosť vyjadriť sa. Sťažovateľ teda v tejto časti podanejsťažnosti   nenamieta   porušenie   svojho   vlastného   práva   (nenamieta,   že   by   mu   postupomkrajského   súdu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom),   ale   vytýka   porušenie   právažalobcu. Je teda zrejmé, že sťažovateľ je v súvislosti s touto námietkou osobou zjavneneoprávnenou.

V ďalšom sťažovateľ namieta, že krajský súd dospel k iným skutkovým zisteniam akookresný súd v otázke, či bola, alebo nebola preukázaná ďalšia porada z 5. februára 2013,pričom k tomuto odlišnému skutkovému ustáleniu dospel krajský súd bez zopakovaniadokazovania v potrebnom rozsahu, teda postupom priečiacim sa ustanoveniu § 213 ods. 3Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak má odvolací súd za to, že súd prvéhostupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám.

I v tomto prípade sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu vlastne tvrdí, že postupomkrajského súdu došlo k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom, pričomv tomto prípade je nepochybné, že sťažovateľ namieta odňatie jeho vlastnej možnosti konaťpred súdom v súvislosti so zopakovaním dokazovania.

Túto časť sťažnosti treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom.

Za uvedeného stavu bolo možné podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie,ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal. Tým je dané, ženevyužil   účinný   zákonný   opravný   prostriedok,   ktorý   mal   k   dispozícii.   To   zakladáneprípustnosť sťažnosti.

Treba   tiež   uviesť,   že   sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   žedovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahyprípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Napokon ústavný súd poznamenáva, že úvaha sťažovateľa o neprípustnosti dovolaniav danom prípade reflektuje iba prípustnosť dovolania vyplývajúcu z ustanovenia § 238a § 239 Občianskeho súdneho poriadku a neberie na zreteľ prípustnosť dovolania podľa§ 237 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto ustanovenia je totiž zrejmé, že v prípadeexistencie   niektorej   z   vád   tu   definovaných   je   dovolanie   prípustné   proti   každémurozhodnutiu odvolacieho súdu, teda bez zreteľa na obmedzenia vyplývajúce z § 238 a § 239Občianskeho súdneho poriadku.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015