znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 547/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. Ing. P. K., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 R 5/2011 zo 4. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti   S., s.   r.   o.,   B. (ďalej len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 R 5/2011 zo 4. augusta 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   na   návrh   veriteľa   (Ing.   M.   K.) sťažovateľky (dlžníka) okresný súd uznesením sp. zn. 2 K 23/2011 z 20. mája 2011 vyhlásil na majetok sťažovateľky konkurzné konanie, avšak uznesením sp. zn. 2 K 23/2011 z 20. júna 2011 okresný súd prerušil konkurzné konanie voči sťažovateľke, a to na návrh jedného z jej konateľov (Ing. R. B.) z 3. júna 2011, pričom spolu s týmto návrhom bola okresnému súdu predložená „Dohoda o vypracovaní reštrukturalizačného posudku“ z 2. júna 2011, ktorou konatelia sťažovateľky Ing. M. K. a Ing. R. B. poverili, resp. udelili súhlas JUDr. J. P.,   aby   ako   správca   (ďalej   len   „správca“)   vypracoval   reštrukturalizačný   posudok sťažovateľky z dôvodu, že sťažovateľka mala záujem odvrátiť úpadok a zachovať podnik. Podľa sťažovateľky aj keď predmetná dohoda bola podpísaná iba jedným z v tejto dohode označených   konateľov,   pričom   podľa   výpisu   z   obchodného   registra   v   čase   uzatvorenia predmetnej dohody mali za spoločnosť konať a podpisovať vždy dvaja konatelia spoločne, okresný   súd   napriek   uvedenej   skutočnosti   na   základe   návrhu   označených   konateľov sťažovateľky na povolenie reštrukturalizácie, ktorý bol 25. júla 2011 doručený okresnému súdu   spolu   so správcom   vypracovaným   reštrukturalizačným   posudkom   sťažovateľky, napádaným uznesením sp. zn. 2 R 5/2011 zo 4. augusta 2011 začal proti sťažovateľke reštrukturalizačné konanie (toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. augusta 2011).

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta nezákonnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 R 5/2011 zo 4. augusta 2011 z dôvodu, že okresný súd vyhlásil reštrukturalizačné konanie bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal oprávnenosť návrhu na   jeho   vyhlásenie.   Podľa   sťažovateľky   bol   totižto   tento   návrh   v   rozpore   so   zápisom v obchodnom   registri   podpísaný   iba   jedným   z   jej   konateľov,   pričom   sťažovateľka   tiež namieta, že okresný súd rovnako ako predbežnú otázku mal skúmať aj platnosť ustanovenia konateľa, ktorý podal návrh na vyhlásenie reštrukturalizácie, do tejto funkcie. Sťažovateľka totiž poukázala na skutočnosť, že traja z jej spoločníkov boli 10. mája 2011 oslovení ďalším jej spoločníkom, a to Ing. M. K., pričom boli vyzvaní, aby ako spoločníci sťažovateľky vyjadril svoj súhlas s prijatím uznesení (3 x) mimo valného zhromaždenia, ktorých návrh bol súčasťou predmetnej výzvy. Predmetom týchto uznesení bolo okrem iného aj rozšírenie okruhu konateľov sťažovateľky o Ing. M. K. a Ing. R. B., ako aj zmena v spôsobe konania konateľov za sťažovateľku. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Dňa 16. 05. 2011 Ing. P. R. ako jeden zo spoločníkov Sťažovateľa vyjadril svoj nesúhlas s rozhodovaním spoločníkov mimo   valného   zhromaždenia.“,   avšak   napriek   tomu   registrový   súd   rozhodol   o   zápise predmetných zmien do obchodného registra. Z uvedeného dôvodu „Podaním zo dňa 02. 06. 2011   Ing.   P.   R.   podal   žalobu   o   určenie   neplatnosti   rozhodnutí   valného   zhromaždenia Sťažovateľa“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Na základe uvedených skutočností a s poukazom na zákonné ustanovenia je zrejmé, že   i   keď   Porušovateľ   neskúmal   otázku   oprávnenosti   konateľa   Ing.   R.   B.   konať   za Sťažovateľa,   z   podaného   návrhu   na   prerušenie   konania   ako   i   priloženej   dohody   o vypracovaní reštrukturalizačného posudku vyplýva, že návrh ako i dohodu podpísal len jeden   z   konateľov   (aj   to   len   putatívny   konateľ),   a   preto   takýto   spôsob   konania   nie   je spôsobilý   vyvolať   účinky   právneho   úkonu   Sťažovateľa,   keďže   vôľu   Sťažovateľa   by obligatórne mali prejavovať vždy najmenej dvaja konatelia (v skutočnosti však len JUDr. Mag. M. H.).

Porušovateľ   preto podľa   právneho   názoru Sťažovateľa   nemal konkurzné konanie prerušiť a následne (po podaní návrhu na povolenie reštrukturalizácie) rozhodnúť o začatí reštrukturalizačného konania, ale návrh na povolenie reštrukturalizácie odmietnuť (§ 113 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“)). Týmto nezákonným rozhodnutím tak Porušovateľ súčasne porušil právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy, subsidiárne právo Sťažovateľa vlastniť majetok. Vzhľadom na existenciu daného stavu má Sťažovateľ za to, že Porušovateľ nebol oprávnený   prerušiť   konkurzné   konanie,   ale   bol   povinný   riešiť   otázku   týkajúcu   sa oprávnenosti podania návrhu na prerušenie konkurzného konania ako otázku predbežnú (prejudiciálnu) vzhľadom na skutkový stav, a to, že rozhodnutia spoločníkov Sťažovateľa prijaté mimo valného zhromaždenia nemožno považovať za platné. Dôležitosť vyriešenia prejudicálnej otázky spočíva v tom, že ide o otázku zásadného významu, vyriešenie ktorej má vplyv na konkurzné, ako aj reštrukturalizačné konanie.

Porušovateľ   nesprávnou aplikáciou   príslušnej právnej normy rozhodol   v právnej veci   Sťažovateľa   nezákonne,   pričom   takéto   rozhodnutie   bolo   spôsobilé   porušiť   ústavné práva sťažovateľa špecifikované vyššie.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 2R/5/2011 zo dňa 04. 08. 2011 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava 1. sp. zn. 2 R/5/2011 zo dňa 04. 08. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť Sťažovateľovi náhradu trov súdneho konania vo výške 261,82 EUR, k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade navyše zastúpená kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 ústavy), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo   petitu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Predmetom   konania   je sťažovateľkou   tvrdené   porušenie   jej   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení aj čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením sp. zn. 2 R 5/2011 zo 4. augusta 2011, k porušeniu ktorého malo dôjsť jednak z dôvodu,   že   podľa   sťažovateľky   okresný   súd   nemal   vyhlásiť   na   jej   majetok reštrukturalizačné   konanie   a   mal   pokračovať   v   konkurznom   konaní,   pretože   podľa sťažovateľky   návrh   na   vyhlásenie   reštrukturalizačného   konania   podal   iba   jeden   z   jej konateľov, a to aj napriek skutočnosti, že v zmysle zápisu v obchodnom registri boli v tom čase oprávnení konať a podpisovať v jej mene vždy dvaja konatelia spoločne, takže podľa sťažovateľky uvedený návrh bol inperfektný, a teda nebol spôsobilý vyvolať právne účinky vyhlásenia reštrukturalizačného konania. Okrem toho sťažovateľka namieta nezákonnosť napádaného uznesenia sp. zn. 2 R 5/2011 zo 4. augusta 2011 aj z dôvodu, že okresný súd podľa   nej   neskúmal   oprávnenosť   osoby,   ktorá   sa   v   návrhu   na   vyhlásenie reštrukturalizačného konania označila za konateľa sťažovateľky, t. j. neskúmal, či táto osoba mala skutočne oprávnenie za sťažovateľku konať, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že jeden zo spoločníkov sťažovateľky mal už v tom čase podať žalobu, ktorou sa domáhal vyslovenia   neplatnosti   okrem   iného   aj   uznesenia,   ktorým   bola   táto   osoba   podľa sťažovateľky nezákonne ustanovená do funkcie jej konateľa.

V   súvislosti   s   prvou   námietkou   sťažovateľky   ústavný   súd   z   od   okresného   súdu vyžiadaného materiálu, a to konkrétne z návrhu na vyhlásenie reštrukturalizačného konania na sťažovateľku (ktorý sťažovateľky nepredložila, aj keď sa ho dovoláva, pozn.) zistil, že tento návrh z 15. júla 2011 bol skutočne doručený okresnému súdu 25. júla 2011 a bol podaný Ing. M. K. a Ing. R. B., pričom obaja menovaní tento návrh aj riadne podpísali. Okrem toho z úplného výpisu z obchodného registra týkajúceho sa sťažovateľky (S., s. r. o.) ústavný súd tiež zistil, že Ing. M. K. je konateľom sťažovateľky od 17. mája 2011 a Ing. R. B. je konateľom sťažovateľky tiež od 17. mája 2011. Navyše, ústavný súd zistil, že pokiaľ ide o spôsob konania za a v mene sťažovateľky od 19. mája 2011, zo zápisu v obchodnom registri   vyplývalo,   že „Konatelia   konajú   a   podpisujú   v   mene   spoločnosti   vždy   dvaja spoločne.   Konatelia   podpisujú   v mene   spoločnosti   tak,   že k písanému alebo   tlačenému názvu spoločnosti pripoja svoj podpis.“.

Z   uvedených   zistení   bezpochyby   vyplýva,   že   návrh   na   vyhlásenie reštrukturalizačného konania proti sťažovateľke podali na to oprávnené osoby, a to osoby, ktoré   boli   v   zmysle   zápisu   v   obchodnom   registri   v   tom   čase   oprávnené   v   mene   a   za sťažovateľku konať ako jeho konatelia, pričom v súlade so zápisom v obchodnom registri obaja konatelia tento návrh aj podpísali, takže v tomto smere sa konštatovania sťažovateľky javia ako nepravdivé a zjavne neopodstatnené.

V súvislosti   s námietkou sťažovateľky o nezákonnosti   uznesenia okresného súdu sp. zn.   2   R   5/2011   zo   4.   augusta   2011   z   dôvodu,   že   okresný   súd   pred   jeho   vydaním neskúmal   ako   otázku   predbežnú   otázku   pravdivosti   zápisu   v   obchodnom   registri,   t.   j. neskúmal, či osoby zapísané v obchodnom registri ako konatelia sťažovateľky sú skutočne oprávnené konať v jej mene, ústavný súd uvádza, že údaje zapísané v obchodnom registri, ktorý je v zmysle zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov považovaný za verejný register, možno považovať za údaje všeobecne platné a pravdivé do doby, kým sa nepreukáže opak. Z tohto hľadiska   boli   pre   rozhodovanie   okresného   súdu   smerodajné   údaje,   ktoré   vyplývali z v rozhodnom   čase   aktuálneho   výpisu   z obchodného   registra,   o   pravdivosti   ktorých okresný súd nemal dôvod pochybovať. Keďže výpis z obchodného registra je opatrený odtlačkom pečiatky súdu ako orgánu verejnej moci a podpisom úradnej osoby, je potrebné túto listinu považovať za verejnú listinu, ktorej dôkazná sila je vyššia ako dôkazná sila listiny súkromnej. Ak sa nedokáže opak, považujú sa skutočnosti uvedené vo verejnej listine za pravdivé bez ďalšieho zisťovania. Na rozdiel od toho obsah listiny súkromnej treba aj dokázať.

Vzhľadom   na   uvedené   nemohlo   objektívne   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v spojení s ním teda ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy.

Uvedené konštatovania boli podkladom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   v   danom   prípade   sťažnosť sťažovateľky nebolo možné odmietnuť ako podanú neoprávnenou osobou, pretože JUDr. Mag. M. H., ktorý v mene sťažovateľky udelil právnemu zástupcovi splnomocnenie na jej zastupovanie v konaní pre ústavným súdom, v súčasnej dobe (t. j. v čase rozhodovania ústavného súdu) už nie je konateľom sťažovateľky (bol ním do 3. októbra 2011), avšak v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (27. septembra 2001) bol ešte oprávnený v mene sťažovateľky konať.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011