SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 546/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátomJUDr. Felixom Neupauerom, Advokátska kancelária FELIX NEUPAUER & PARTNERS,Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôduznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23 Er 475/2010 z 11. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 23 Er 475/2010 z 11. mája 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu28. júla 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.23 Er 475/2010   je   sťažovateľka   v   postavení   oprávnenej   a   v   postavení   povinného   boloMestské kultúrne stredisko (ďalej len „povinný“).

Na   návrh   sťažovateľky   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   23   Er   475/2010-201z 31. októbra 2014 (vydaným vyššou súdnou úradníčkou) bola pripustená zmena v osobesúdneho exekútora a okrem toho bola pripustená zmena účastníka na strane povinného tak,že namiesto povinného vstúpilo do konania mesto ako nový povinný (ďalej len„zriaďovateľ“).

Na   základe   odvolania   povinného   uznesením   sudcu   okresného   súdu   č.   k.23 Er 475/2010-226   z   11.   mája   2015   bola   prvým   výrokom   pripustená   zmena   v   osobesúdneho exekútora a druhým výrokom sa nepripustila zmena účastníka na strane povinného.Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 29. mája 2015.

Podľa právneho názoru sťažovateľky druhým výrokom uznesenia došlo k porušeniuoznačených základných práv podľa ústavy a listiny.

Uznesením   Mestského   zastupiteľstva   mesta (ďalej   len   „zastupiteľstvo“)sp. zn. 253/2013-MsZ z 11. decembra 2013 došlo k zrušeniu povinného, pričom obsahomuznesenia je aj prechod jeho práv a povinností, a to pohľadávok podľa účtovnej evidencie kudňu zániku povinného, ako aj záväzkov vyplývajúcich z účtovnej závierky ku dňu zánikupovinného   s   tým,   že   práva   a   záväzky   prešli   na   Kultúrne   centrum   a   múzeum   AndrejaSládkoviča v (ďalej len „kultúrne centrum“).

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   v   čase   prijatia   uznesenia   o   zrušení   povinnéhoprebiehalo v prospech sťažovateľky voči povinnému už spomínané exekučné konanie. Pretopovinný a rovnako aj jeho zriaďovateľ mali nepochybne vedomosť o judikovanom záväzkupovinného voči sťažovateľke, ktorého vymoženie bolo predmetom exekúcie.

V zmysle § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnejsprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o rozpočtových pravidlách“) ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo príspevkovejorganizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí v rozhodnutítermín, vecné a finančné vymedzenie majetku vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoréprechádzajú   na právneho nástupcu,   ktorým   môže   byť   len rozpočtová organizácia alebopríspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zanikázrušením   bez   právneho   nástupcu,   práva   a   povinnosti   prechádzajú   dňom   bezprostrednenasledujúcim po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak.

Uvedené podľa sťažovateľky znamená, že v prípade, ak dôjde k zániku príspevkovejalebo   rozpočtovej   organizácie   rozdelením,   zlúčením   alebo   splynutím,   dáva   zákonzriaďovateľovi týchto organizácií právomoc rozhodnúť, ktoré konkrétne záväzky prejdú naprávneho nástupcu týchto organizácií. Dôsledkom prijatia uznesenia o zrušení povinnéhobol   jeho   zánik   (strata   jeho   subjektivity).   V   uznesení   o   zrušení   povinného   zriaďovateľv rámci svojej   právomoci   vyplývajúcej   z   citovaného   ustanovenia   §   21   ods.   13   zákonao rozpočtových pravidlách určil a špecifikoval záväzky, ktoré prechádzajú z povinného nakultúrne centrum. Tieto záväzky boli špecifikované tak, že vyplývali z účtovnej závierkyku dňu   zániku   povinného,   pričom   boli   uvedené   v   prílohe   č.   2   uznesenia   o   zrušenípovinného.   Záväzok   povinného   voči   sťažovateľke,   ktorého   vymoženie   je   predmetomexekúcie, však z účtovnej závierky povinného pre rok 2013 nevyplýva a nie je uvedený aniv prílohe č. 2 uznesenia o zrušení povinného.

S poukazom na uvedené skutočnosti predmetný záväzok podľa sťažovateľky prešielz povinného na zriaďovateľa. Inými slovami, záväzok povinného tvoriaci predmet exekúcieneprešiel na kultúrne centrum.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd bez zohľadnenia skutkového stavu pristúpil kstriktne   formalistickému   výkladu   ustanovenia   §   21   ods.   13   zákona   o   rozpočtovýchpravidlách, pričom tým poprel jeho elementárny účel a zmysel. Účelom a zmyslom tohtoustanovenia   je   nepochybne   inter   alia   ochrana   veriteľov   zanikajúcej   rozpočtovej   alebopríspevkovej   organizácie.   Z   logického   výkladu   tohto   ustanovenia   vyplývajú   z   pohľaduveriteľa podľa sťažovateľky dve možné situácie.

Prvou   situáciou   je,   keď   rozpočtová   alebo   príspevková   organizácia   zaniknea zriaďovateľ   vymedzí   v   rámci   rozhodnutia   o   zrušení   organizácie   záväzky,   ktoréprechádzajú na právneho nástupcu. V tomto prípade je zrejmé, že veriteľ má v ďalšom právovymáhať svoju judikovanú pohľadávku u právneho nástupcu zaniknutej rozpočtovej alebopríspevkovej organizácie. Treba však povedať, že v danom prípade takáto situácia nenastala,keďže v rámci uznesenia o zrušení povinného nebol žiadnym spôsobom vymedzený nijakýzáväzok voči sťažovateľke, hoci išlo o záväzok judikovaný.

Druhou   situáciou   je,   keď   rozpočtová   alebo   príspevková   organizácia   zaniknea zriaďovateľ nevymedzí v uznesení o zrušení organizácie záväzky, ktoré prechádzajú naprávneho nástupcu. V tomto prípade prechádzajú tieto záväzky na zriaďovateľa.

Podľa sťažovateľky je zrejmé, že nemôže nastať situácia, v ktorej jednak zriaďovateľnevymedzí určitý konkrétny záväzok, ktorý prechádza na právneho nástupcu, a jednak sámnie   je   za   splnenie   tohto   záväzku   zodpovedný.   Takýto   nezákonný   absurdný   stav   byznamenal, že zriaďovateľ by v rozhodnutí nevymedzil nikdy žiadny záväzok.  

Pri výklade ustanovenia § 21 ods. 13 zákona o rozpočtových pravidlách došlo podľasťažovateľky   v dôsledku   prílišného   formalizmu   k   absolútnemu   popretiu   zmyslu   a účelutohto ustanovenia. Ak by bolo toto ustanovenie vykladané tak, ako to urobil okresný súd,dochádzalo by k situácii, v ktorej by príspevková organizácia mohla na seba kumulovaťzáväzky donekonečna bez povinnosti plniť ich, resp. išlo by iba o formálnu povinnosť, alezáväzky by boli de facto nevymožiteľné. Stačilo by totiž, aby zriaďovateľ zrušil príspevkovúorganizáciu s ustanovením právneho nástupcu v podobe rozpočtovej organizácie, pri ktorejpodľa   zákona   o   rozpočtových   pravidlách   neexistuje   rozpočtový,   resp.   sankčnýmechanizmus.   Takýto   výklad   by   spôsoboval,   že   aj   judikované   pohľadávky   by   sa   staliprakticky   nevymožiteľnými.   Je   nepredstaviteľné,   aby   zákonodarca,   ktorý   priznal   určitejpohľadávke v rámci ním upraveného procesného postupu vymožiteľnosť, by následne prijalnormu, ktorou by ju znegoval. Navyše podľa tohto výkladu by v uznesení o zrušení aninemusel   špecifikovať   žiadne   záväzky   (napriek   tomu,   že   mu   takúto   povinnosť   zákonvýslovne dáva), t. j. zákonnej povinnosti zriaďovateľa špecifikovať v uznesení o zrušeníorganizácie záväzky, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, by chýbal akýkoľvek zmysel.

Sťažovateľka je toho názoru, že druhý výrok uznesenia okresného súdu je arbitrárny aústavne neudržateľný, keďže nie je náležite odôvodnený a nespĺňa ani požiadavky kladenéna spravodlivý súdny proces. Okresný súd aplikoval právnu normu v extrémnom rozpores princípmi   spravodlivosti   a   spôsobom,   ktorý   popiera   jej   elementárny   účel   a   zmysel.Spôsobil tým de facto absolútnu nevymožiteľnosť judikovanej pohľadávky.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Druhým výrokom Uznesenia Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23 Er/475/2010-226 zo   dňa   11.05.2015   došlo   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   ochranu a vlastníckeho   práva   Sťažovateľa   v   zmysle   článkov   46   ods.   1   a   20   ods.   1   Ústavy   SR, a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Druhý výrok Uznesenia Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23Er/475/2010-226 zo dňa 11.05.2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom   trov   právneho   zastúpenia   Sťažovateľa   v   zmysle   ustanovenia   §   31a   Zákona o Ústavnom   súde.   Okresný   súd   Zvolen   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 23 Er 475/2010-226 z 11. mája 2015 vyplýva, že sapripustila zmena v osobe súdneho exekútora a nepripustila sa zmena účastníka na stranepovinného.   Okresný   súd   citoval   okrem   iného   ustanovenie   §   21   ods.   13   zákonao rozpočtových   pravidlách,   podľa   ktorého   ak   k   zániku   rozpočtovej   organizácie   alebopríspevkovej organizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určív   rozhodnutí   termín,   vecné   a   finančné   vymedzenie   majetku,   vrátane   súvisiacich   práva záväzkov,   ktoré prechádzajú na právneho   nástupcu,   ktorým   môže byť   len rozpočtováorganizácia alebo príspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevkováorganizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňombezprostredne   nasledujúcim   po   dni   zrušenia   na   zriaďovateľa,   ak   osobitný   zákonneustanovuje   inak.   Podľa   názoru   okresného   súdu   treba   mať   za   preukázané,   že   dňom31. decembra 2013 došlo k zániku povinného jeho zlúčením s právnym nástupcom, čím pozačatí exekučného konania nastali skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodualebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu na právneho nástupcupôvodného povinného. Z výpisu z uznesenia zastupiteľstva z 11. decembra 2013 vyplýva, žezriaďovateľ   zrušuje   povinného   zlúčením   s   právnym   nástupcom   (kultúrnym   centrom)s účinnosťou od 1. januára 2014. Týmto dňom prechádzajú na kultúrne centrum ako naprávneho nástupcu všetky práva a povinnosti zrušenej organizácie (povinného), pričompodľa názoru okresného súdu skutočnosť, či sa namietaná pohľadávka nachádzala v účtovnejevidencii a účtovnej uzávierke ku dňu zániku povinného, alebo nie, nemá za následok, žetáto   prechádza   na   zriaďovateľa   povinného.   V   zmysle   §   21   ods.   13   in   fine   zákona   orozpočtových pravidlách práva a povinnosti povinného prechádzajú na zriaďovateľa výlučnevtedy, ak príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu. V tomto prípadevšak povinný nezanikol zrušením bez právneho nástupcu, ale k zrušeniu došlo zlúčením.Preto v zmysle zákona práva a povinnosti nemohli prejsť na zriaďovateľa. Potom aj otázka,či   zriaďovateľ   vychádzal   zo   správneho   alebo   nesprávneho   účtovníctva   povinného,   je   vtomto smere irelevantná. Zlúčením došlo k prechodu celého imania na nástupnícky subjekta v takom prípade zákon neumožňuje prechod záväzkov na zriaďovateľa. Preto nebolomožné   vyhovieť   návrhu   sťažovateľky   na   zmenu   povinného,   teda   na   pripustenie   zmenyúčastníka konania na strane povinného.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je právny názor sťažovateľky, podľa ktorého treba ustanovenie § 21ods. 13 zákona o rozpočtových pravidlách vykladať tak, že pri zrušení rozpočtovej alebopríspevkovej   organizácie   rozdelením,   zlúčením   alebo   splynutím   je   v   právomocizriaďovateľa   rozhodnúť,   ktoré   práva   a   záväzky   zrušenej   organizácie   prechádzajú   naprávneho nástupcu, pričom všetky ostatné práva a záväzky prechádzajú na zriaďovateľa.

Naproti   tomu   okresný   súd   vykladá   uvedené   ustanovenie   tak,   že   všetky   právaa záväzky zrušenej organizácie prechádzajú v uvedenom prípade na právneho nástupcu bezohľadu na to, či sú, alebo nie sú uvedené v účtovnej evidencii a účtovnej závierke zrušenejorganizácie. K prechodu práv a záväzkov na zriaďovateľa dochádza totiž podľa názoruokresného súdu iba vtedy, ak sa organizácia zrušuje bez právneho nástupcu.

Sťažovateľka označuje výklad citovaného ustanovenia zo strany okresného súdu zaformalistický,   avšak   inak   konkrétne   nijako   nevysvetľuje,   prečo   má   byť   zákonný   textvykladaný   tak,   ako   to   tvrdí   ona.   Týmto   výkladom   dochádza   podľa   nej   k   absolútnemupopretiu zmyslu a účelu tohto ustanovenia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   výklad   ustanovenia   §   21   ods.   13   zákonao rozpočtových   pravidlách   zastávaný   okresným   súdom   považovať   za   presvedčivozdôvodnený a ústavne konformný. Ide o doslovný výklad uvedeného ustanovenia. Výkladsťažovateľky, podľa   ktorého   zákonnú   dispozíciu „zriaďovateľ   určí   v rozhodnutí termín, vecné   a   finančné   vymedzenie   majetku,   vrátane   súvisiacich   práv   a   záväzkov,   ktoré prechádzajú   na   právneho   nástupcu,   ktorý   môže   byť   len   rozpočtová   organizácia   alebo príspevková organizácia“, treba chápať tak, že zriaďovateľ si môže vybrať, ktoré právaa záväzky   určí   v   rozhodnutí   za   také,   ktoré   prechádzajú   na   právneho   nástupcu,   pričomostatné práva a záväzky prejdú na zriaďovateľa, je nekonzistentný a nelogický, pretožezáver o prechode ostatných práv a záväzkov na zriaďovateľa nemá oporu v zákone. Ako nato totiž správne poukazuje okresný súd, práva a záväzky prechádzajú na zriaďovateľa ibavtedy, ak organizácia zanikne bez právneho nástupcu. Výklad okresného súdu poskytujepodľa názoru ústavného súdu dostatočnú ochranu veriteľovi.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   v   zmysle   právneho   názoru   vyslovenéhookresným súdom sťažovateľke nič nebráni viesť exekúciu proti kultúrnemu centru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015