SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 546/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Felixom Neupauerom, Advokátska kancelária FELIX NEUPAUER & PARTNERS,Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôduznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23 Er 475/2010 z 11. mája 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 23 Er 475/2010 z 11. mája 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu28. júla 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.23 Er 475/2010 je sťažovateľka v postavení oprávnenej a v postavení povinného boloMestské kultúrne stredisko (ďalej len „povinný“).
Na návrh sťažovateľky uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 475/2010-201z 31. októbra 2014 (vydaným vyššou súdnou úradníčkou) bola pripustená zmena v osobesúdneho exekútora a okrem toho bola pripustená zmena účastníka na strane povinného tak,že namiesto povinného vstúpilo do konania mesto ako nový povinný (ďalej len„zriaďovateľ“).
Na základe odvolania povinného uznesením sudcu okresného súdu č. k.23 Er 475/2010-226 z 11. mája 2015 bola prvým výrokom pripustená zmena v osobesúdneho exekútora a druhým výrokom sa nepripustila zmena účastníka na strane povinného.Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 29. mája 2015.
Podľa právneho názoru sťažovateľky druhým výrokom uznesenia došlo k porušeniuoznačených základných práv podľa ústavy a listiny.
Uznesením Mestského zastupiteľstva mesta (ďalej len „zastupiteľstvo“)sp. zn. 253/2013-MsZ z 11. decembra 2013 došlo k zrušeniu povinného, pričom obsahomuznesenia je aj prechod jeho práv a povinností, a to pohľadávok podľa účtovnej evidencie kudňu zániku povinného, ako aj záväzkov vyplývajúcich z účtovnej závierky ku dňu zánikupovinného s tým, že práva a záväzky prešli na Kultúrne centrum a múzeum AndrejaSládkoviča v (ďalej len „kultúrne centrum“).
Sťažovateľka ďalej uviedla, že v čase prijatia uznesenia o zrušení povinnéhoprebiehalo v prospech sťažovateľky voči povinnému už spomínané exekučné konanie. Pretopovinný a rovnako aj jeho zriaďovateľ mali nepochybne vedomosť o judikovanom záväzkupovinného voči sťažovateľke, ktorého vymoženie bolo predmetom exekúcie.
V zmysle § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnejsprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o rozpočtových pravidlách“) ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo príspevkovejorganizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí v rozhodnutítermín, vecné a finančné vymedzenie majetku vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoréprechádzajú na právneho nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtová organizácia alebopríspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zanikázrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňom bezprostrednenasledujúcim po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak.
Uvedené podľa sťažovateľky znamená, že v prípade, ak dôjde k zániku príspevkovejalebo rozpočtovej organizácie rozdelením, zlúčením alebo splynutím, dáva zákonzriaďovateľovi týchto organizácií právomoc rozhodnúť, ktoré konkrétne záväzky prejdú naprávneho nástupcu týchto organizácií. Dôsledkom prijatia uznesenia o zrušení povinnéhobol jeho zánik (strata jeho subjektivity). V uznesení o zrušení povinného zriaďovateľv rámci svojej právomoci vyplývajúcej z citovaného ustanovenia § 21 ods. 13 zákonao rozpočtových pravidlách určil a špecifikoval záväzky, ktoré prechádzajú z povinného nakultúrne centrum. Tieto záväzky boli špecifikované tak, že vyplývali z účtovnej závierkyku dňu zániku povinného, pričom boli uvedené v prílohe č. 2 uznesenia o zrušenípovinného. Záväzok povinného voči sťažovateľke, ktorého vymoženie je predmetomexekúcie, však z účtovnej závierky povinného pre rok 2013 nevyplýva a nie je uvedený aniv prílohe č. 2 uznesenia o zrušení povinného.
S poukazom na uvedené skutočnosti predmetný záväzok podľa sťažovateľky prešielz povinného na zriaďovateľa. Inými slovami, záväzok povinného tvoriaci predmet exekúcieneprešiel na kultúrne centrum.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd bez zohľadnenia skutkového stavu pristúpil kstriktne formalistickému výkladu ustanovenia § 21 ods. 13 zákona o rozpočtovýchpravidlách, pričom tým poprel jeho elementárny účel a zmysel. Účelom a zmyslom tohtoustanovenia je nepochybne inter alia ochrana veriteľov zanikajúcej rozpočtovej alebopríspevkovej organizácie. Z logického výkladu tohto ustanovenia vyplývajú z pohľaduveriteľa podľa sťažovateľky dve možné situácie.
Prvou situáciou je, keď rozpočtová alebo príspevková organizácia zaniknea zriaďovateľ vymedzí v rámci rozhodnutia o zrušení organizácie záväzky, ktoréprechádzajú na právneho nástupcu. V tomto prípade je zrejmé, že veriteľ má v ďalšom právovymáhať svoju judikovanú pohľadávku u právneho nástupcu zaniknutej rozpočtovej alebopríspevkovej organizácie. Treba však povedať, že v danom prípade takáto situácia nenastala,keďže v rámci uznesenia o zrušení povinného nebol žiadnym spôsobom vymedzený nijakýzáväzok voči sťažovateľke, hoci išlo o záväzok judikovaný.
Druhou situáciou je, keď rozpočtová alebo príspevková organizácia zaniknea zriaďovateľ nevymedzí v uznesení o zrušení organizácie záväzky, ktoré prechádzajú naprávneho nástupcu. V tomto prípade prechádzajú tieto záväzky na zriaďovateľa.
Podľa sťažovateľky je zrejmé, že nemôže nastať situácia, v ktorej jednak zriaďovateľnevymedzí určitý konkrétny záväzok, ktorý prechádza na právneho nástupcu, a jednak sámnie je za splnenie tohto záväzku zodpovedný. Takýto nezákonný absurdný stav byznamenal, že zriaďovateľ by v rozhodnutí nevymedzil nikdy žiadny záväzok.
Pri výklade ustanovenia § 21 ods. 13 zákona o rozpočtových pravidlách došlo podľasťažovateľky v dôsledku prílišného formalizmu k absolútnemu popretiu zmyslu a účelutohto ustanovenia. Ak by bolo toto ustanovenie vykladané tak, ako to urobil okresný súd,dochádzalo by k situácii, v ktorej by príspevková organizácia mohla na seba kumulovaťzáväzky donekonečna bez povinnosti plniť ich, resp. išlo by iba o formálnu povinnosť, alezáväzky by boli de facto nevymožiteľné. Stačilo by totiž, aby zriaďovateľ zrušil príspevkovúorganizáciu s ustanovením právneho nástupcu v podobe rozpočtovej organizácie, pri ktorejpodľa zákona o rozpočtových pravidlách neexistuje rozpočtový, resp. sankčnýmechanizmus. Takýto výklad by spôsoboval, že aj judikované pohľadávky by sa staliprakticky nevymožiteľnými. Je nepredstaviteľné, aby zákonodarca, ktorý priznal určitejpohľadávke v rámci ním upraveného procesného postupu vymožiteľnosť, by následne prijalnormu, ktorou by ju znegoval. Navyše podľa tohto výkladu by v uznesení o zrušení aninemusel špecifikovať žiadne záväzky (napriek tomu, že mu takúto povinnosť zákonvýslovne dáva), t. j. zákonnej povinnosti zriaďovateľa špecifikovať v uznesení o zrušeníorganizácie záväzky, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, by chýbal akýkoľvek zmysel.
Sťažovateľka je toho názoru, že druhý výrok uznesenia okresného súdu je arbitrárny aústavne neudržateľný, keďže nie je náležite odôvodnený a nespĺňa ani požiadavky kladenéna spravodlivý súdny proces. Okresný súd aplikoval právnu normu v extrémnom rozpores princípmi spravodlivosti a spôsobom, ktorý popiera jej elementárny účel a zmysel.Spôsobil tým de facto absolútnu nevymožiteľnosť judikovanej pohľadávky.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Druhým výrokom Uznesenia Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23 Er/475/2010-226 zo dňa 11.05.2015 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu a vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR, a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
2. Druhý výrok Uznesenia Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23Er/475/2010-226 zo dňa 11.05.2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 31a Zákona o Ústavnom súde. Okresný súd Zvolen je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“
II.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 23 Er 475/2010-226 z 11. mája 2015 vyplýva, že sapripustila zmena v osobe súdneho exekútora a nepripustila sa zmena účastníka na stranepovinného. Okresný súd citoval okrem iného ustanovenie § 21 ods. 13 zákonao rozpočtových pravidlách, podľa ktorého ak k zániku rozpočtovej organizácie alebopríspevkovej organizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určív rozhodnutí termín, vecné a finančné vymedzenie majetku, vrátane súvisiacich práva záväzkov, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtováorganizácia alebo príspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevkováorganizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňombezprostredne nasledujúcim po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákonneustanovuje inak. Podľa názoru okresného súdu treba mať za preukázané, že dňom31. decembra 2013 došlo k zániku povinného jeho zlúčením s právnym nástupcom, čím pozačatí exekučného konania nastali skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodualebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu na právneho nástupcupôvodného povinného. Z výpisu z uznesenia zastupiteľstva z 11. decembra 2013 vyplýva, žezriaďovateľ zrušuje povinného zlúčením s právnym nástupcom (kultúrnym centrom)s účinnosťou od 1. januára 2014. Týmto dňom prechádzajú na kultúrne centrum ako naprávneho nástupcu všetky práva a povinnosti zrušenej organizácie (povinného), pričompodľa názoru okresného súdu skutočnosť, či sa namietaná pohľadávka nachádzala v účtovnejevidencii a účtovnej uzávierke ku dňu zániku povinného, alebo nie, nemá za následok, žetáto prechádza na zriaďovateľa povinného. V zmysle § 21 ods. 13 in fine zákona orozpočtových pravidlách práva a povinnosti povinného prechádzajú na zriaďovateľa výlučnevtedy, ak príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu. V tomto prípadevšak povinný nezanikol zrušením bez právneho nástupcu, ale k zrušeniu došlo zlúčením.Preto v zmysle zákona práva a povinnosti nemohli prejsť na zriaďovateľa. Potom aj otázka,či zriaďovateľ vychádzal zo správneho alebo nesprávneho účtovníctva povinného, je vtomto smere irelevantná. Zlúčením došlo k prechodu celého imania na nástupnícky subjekta v takom prípade zákon neumožňuje prechod záväzkov na zriaďovateľa. Preto nebolomožné vyhovieť návrhu sťažovateľky na zmenu povinného, teda na pripustenie zmenyúčastníka konania na strane povinného.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je právny názor sťažovateľky, podľa ktorého treba ustanovenie § 21ods. 13 zákona o rozpočtových pravidlách vykladať tak, že pri zrušení rozpočtovej alebopríspevkovej organizácie rozdelením, zlúčením alebo splynutím je v právomocizriaďovateľa rozhodnúť, ktoré práva a záväzky zrušenej organizácie prechádzajú naprávneho nástupcu, pričom všetky ostatné práva a záväzky prechádzajú na zriaďovateľa.
Naproti tomu okresný súd vykladá uvedené ustanovenie tak, že všetky právaa záväzky zrušenej organizácie prechádzajú v uvedenom prípade na právneho nástupcu bezohľadu na to, či sú, alebo nie sú uvedené v účtovnej evidencii a účtovnej závierke zrušenejorganizácie. K prechodu práv a záväzkov na zriaďovateľa dochádza totiž podľa názoruokresného súdu iba vtedy, ak sa organizácia zrušuje bez právneho nástupcu.
Sťažovateľka označuje výklad citovaného ustanovenia zo strany okresného súdu zaformalistický, avšak inak konkrétne nijako nevysvetľuje, prečo má byť zákonný textvykladaný tak, ako to tvrdí ona. Týmto výkladom dochádza podľa nej k absolútnemupopretiu zmyslu a účelu tohto ustanovenia.
Podľa názoru ústavného súdu treba výklad ustanovenia § 21 ods. 13 zákonao rozpočtových pravidlách zastávaný okresným súdom považovať za presvedčivozdôvodnený a ústavne konformný. Ide o doslovný výklad uvedeného ustanovenia. Výkladsťažovateľky, podľa ktorého zákonnú dispozíciu „zriaďovateľ určí v rozhodnutí termín, vecné a finančné vymedzenie majetku, vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, ktorý môže byť len rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia“, treba chápať tak, že zriaďovateľ si môže vybrať, ktoré právaa záväzky určí v rozhodnutí za také, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, pričomostatné práva a záväzky prejdú na zriaďovateľa, je nekonzistentný a nelogický, pretožezáver o prechode ostatných práv a záväzkov na zriaďovateľa nemá oporu v zákone. Ako nato totiž správne poukazuje okresný súd, práva a záväzky prechádzajú na zriaďovateľa ibavtedy, ak organizácia zanikne bez právneho nástupcu. Výklad okresného súdu poskytujepodľa názoru ústavného súdu dostatočnú ochranu veriteľovi.
Ústavný súd napokon poznamenáva, že v zmysle právneho názoru vyslovenéhookresným súdom sťažovateľke nič nebráni viesť exekúciu proti kultúrnemu centru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015