znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 546/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   K.   a M. P., zastúpených advokátom JUDr. Gabrielom Almášim, Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s. r. o., Niťová 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného úradu Senica a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. a M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2014 doručená sťažnosť D. K. a M. P. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho   základného   práva   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného úradu Senica.

2.   Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli: „Právny   predchodca   sťažovateľov, L. M...   podal   dňa   30.08.1990   na   Mestský   národný   výbor   v S.   žiadosť   o   vrátanie nehnuteľností,   ktoré   boli   jeho   rodičom   odňaté   a   taktiež   požiadal   o   vrátenie poľnohospodárskej   pôdy,   ktorú   mu   rodičia   darovali   v   roku   1946   a   ktorá   bola   taktiež odobratá bez náhrady. Po upozornení od MNV S., že žiadosť o vrátenie nehnuteľností je nutné   adresovať   Okresnému   národnému   výboru,   odboru   poľnohospodárstva,   lesného   a vodného hospodárstva v S., zaslal L. M. žiadosť na predmetný úrad. Dňa 07.04.1992 si L. M. ako nečlen družstva uplatnil nárok na určenie podielu na majetku družstva.... Obvodný pozemkový   úrad v S.   vydal dňa   31.03.2008 rozhodnutie   č.   j.   123/2008-s96/2008KRA,   v ktorom   sťažovateľom   nepriznal   vlastnícke   právo   k   pozemkov   nachádzajúcim   sa   v katastrálnom území S. Sťažovatelia s návrhom na preskúmanie predmetného rozhodnutia obrátili na Krajský súd v Trnave, ktorý predmetné rozhodnutie zrušil rozsudkom zo dňa 10.06.2009, sp. zn.: 32SP/70/2008 a vec vrátil na ďalšie konanie Obvodnému pozemkovému úradu. Pozemkový úrad znova v danej veci konal, a dňa 31.03.2010 vydal rozhodnutie č. j.: 13/2010-S.96/2008/KRA,   v ktorom   sťažovateľom   priznal   vlastnícke   právo   k   jednému pozemku, nachádzajúcemu sa v katastrálnom území S. a k ostatným pozemkom, vlastnícke právo   ku   ktorým   si   nárokoval   v roku   1990   právny   predchodca   sťažovateľov   Obvodný pozemkový   úrad   vlastnícke   právo   sťažovateľov   nepriznal.   Sťažovatelia   sa preto   znova obrátili na Krajský súd v Trnave, aby preskúmal predmetné rozhodnutie. Krajský súd vydal dňa 09.03.2011 rozsudok sp. zn.: 19Sp/16/2010, v ktorom zrušil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v S. v rozsahu, v ktorom nepriznal sťažovateľom vlastnícke právo k pozemkom. Proti uvedenému rozsudku bolo podané odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorý dňa 26.09.2012 vydal uznesenie sp. zn.: 10Sžr/144/2011, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd konal a dňa 30.01.2014 vydal rozsudok sp. zn.: 19Sp/16/2010, ktorým zrušil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v S. v napádanej časti a vec vrátil Okresnému úradu S. na ďalšie konania. Predmetný rozsudok   sa   stal   právoplatným   dňa   08.04.2014.   Do   dnešné   dňa   nedošlo   zo   strany Okresného   úradu   S.   k   žiadnemu   ďalšiemu   konaniu   v   predmetnej   veci.   Predchádzajúca právna zástupkyňa sťažovateľov písomne urgovala Okresný úrad S. dňa 07.02.2014, aby vo veci rozhodol bez zbytočných prieťahov.“

3. Sťažovatelia v závere formulovali svoj návrh takto: „Sťažovate[lia] navrhuj[ú], aby   Ústavný   súd   SR   na   základe   uvedených   skutočností   prikázal   Okresnému   súdu Bratislava I., aby vo veci vedenej pod sp. zn. 18C/187/2013 konal bez zbytočného odkladu a rozhodol.“ Zároveň navrhli, aby ústavný súd priznal „sťažovateľovi 1 primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur a sťažovateľovi 2 primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur...“ a priznal im náhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

III.

5. V úvode ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť neobsahuje zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Sťažnosť neobsahuje označenie základného práva alebo slobody, ktoré malo byť porušené. Z obsahu sťažnosti   (nie   však   z petitu)   je možné   implicitne   vyvodiť,   že sťažovatelia   sa   domáhajú ochrany ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ustálil ako referenčnú ústavnú normu čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej sťažnosť neobsahuje označenie konania pred Okresným úradom Senica, v rámci ktorého má dochádzať k prieťahom v správnom konaní. Sťažovatelia síce popísali   genézu   doterajších   rozhodnutí   správnych   orgánov   v ich   veci,   avšak   neoznačili prebiehajúce   (neukončené)   správne   konanie,   v ktorom   podľa   ich   vyjadrenia   dochádza k prieťahom. Na záver ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že nie je možné bez ďalšieho jednoznačne určiť, proti komu (orgánu verejnej moci) sťažnosť smeruje. Petit sťažnosti smeruje proti konaniu pred Okresným súdom Bratislava I (t. j. v petite sťažnosti je ako porušovateľ základného práva označený Okresný súd Bratislava I), avšak z obsahu sťažnosti vyplýva, že táto smeruje výhradne proti Okresnému úradu Senica (Okresný súd Bratislava I vo veciach sťažovateľov ani len nerozhodoval ako príslušný všeobecný súd, príslušným súdom   vo   veciach   sťažovateľov   bol   Krajský   súd   v   Trnave   a Najvyšší   súd   Slovenskej republiky) a uvedený   nedostatok   petitu   (jednej   vety   petitu)   možno hodnotiť ako lapsus calami a ustáliť (opäť však len na základe obsahu sťažnosti a nie priameho bezrozporného označenia) Okresný úrad Senica za domnelého a označeného porušovateľa základných práv sťažovateľov.

6. Uvedené nedostatky sťažnosti by už samy osebe boli dôvodom na odmietnutie sťažnosti   v zmysle §   25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

7.   Aj   napriek   uvedenému   však   ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažnosti k jej preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Ústavný súd poznamenáva, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany   základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

10. S ohľadom na námietky sťažovateľov a predostretý skutkový stav je potrebné ustáliť, ktorý orgán verejnej moci (súdny orgán) je povolaný poskytnúť právnu ochranu sťažovateľom (ich právam) v ich veci.

11. Podľa § 250t ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že je v   konaní nečinný, môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

12.   Konanie   pred   Okresným   úradom   Senica,   rozhodujúc   najmä   podľa   zákona č. 229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu pozemku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o pôde“)   a zákona   Slovenskej národnej   rady   č.   330/1991   Zb. o   pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o pozemkových   úpravách“),   vo   veci sťažovateľov je správnym konaním.

13.   Pokiaľ   teda   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   upravujú   správne   konanie, v ktorom   správny   orgán   rozhoduje   o právach,   právom   chránených   záujmoch   alebo povinnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   (v   tomto   prípade   postup a rozhodovanie   okresného   úradu   o právach,   právom   chránených   záujmoch   alebo povinnostiach   sťažovateľov   najmä   podľa   zákona   o pôde   a zákona   o pozemkových úpravách), a pokiaľ rovnako existuje zákonom upravený účinný právny prostriedok ochrany práv dotknutého subjektu (v tomto prípade sťažovateľov) v prípade nečinnosti príslušného správneho orgánu (v tomto prípade Okresného úradu Senica) v tomto správnom konaní, na podanie ktorého je dotknutý subjekt (v tomto prípade sťažovatelia) aktívne legitimovaný a o ktorom konať a rozhodovať je oprávnený všeobecný súd (vo veci sťažovateľov pôjde o existenciu platného a účinného § 250t a nasl. OSP), sťažovatelia sú povinní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využiť takýto právny prostriedok ochrany ich práv, a teda podať návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t a nasl. OSP pred príslušným všeobecným súdom. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti a k nej pripojených prílohách   netvrdili   a ani nepreukazovali,   že   by   takýto   návrh   všeobecnému   súdu   podali. Je preto   nevyhnutné   hodnotiť   sťažnosť   podanú   ústavnému   súdu   ako   sťažnosť   podanú predčasne a v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako sťažnosť neprípustnú.

14.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   v zmysle § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014