znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 546/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. V., D., zastúpeného advokátom Mgr. M. M., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8 C 253/2002-578 zo 17. júla 2008, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 343/2008 z 21. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 262/2009 z 18. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2010 doručená sťažnosť V. V., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 253/2002-578 zo 17. júla 2008, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 343/2008 z 21. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 262/2009 z 18. augusta 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom zo 17. júla 2008 č. k. 8 C 253/2002-578 podľa §   96   ods.   1   O. s. p.   v   dôsledku   čiastočného   späťvzatia   žaloby   zastavil   konanie   v   časti týkajúcej sa zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 100 000,- Sk a vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady škody v sume 386 908,- Sk žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie. Dospel k záveru, že žalovaný nezodpovedá žalobcovi za vznik škody podľa ustnovenia § 420 Občianseho zákonníka, ktorá mu vznikla odcudzením motorového   vozidla   Š.  ...   neznámym   páchateľom   napriek tomu,   že ho   mal zabezpečené namontovaným   mechanickým   zabezpečovacím   zariadením   proti   krádeži   CONSTRUCT, zakúpeným u žalovaného. Nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že uplatnená škoda, ktorá mu vznikla tým, že žalovaný porušil povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zákona č. 634/1992 Zb. O ochrane spotrebiteľa, keď v návode na použitie a reklamných letákoch mal uvádzať nepravdivé údaje, na základe ktorých sa rozhodol pre montáž zabezpečovacieho zariadenia a   toto   svoj   účel   nesplnilo,   pretože   nezabezpečilo   vozidlo   proti   krádeži   tak,   ako   bolo deklarované   v   návode   na   obsluhu   a   v   reklamnom   letáku.   Podľa   Najvyššieho   súdu   SR vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal naplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného, nepreukázal, že majetkovú škodu, ktorá mu   vznikla   odcudzením   motorového   vozidla   spôsobil   svojím   konaním   v   rozpore   s objektívnym právom, resp. opomenutím toho, čo mal v súlade s právom vykonať žalovaný a že medzi   porušením právnych povinností žalovaným   a škodou   existuje priama príčinná súvislosť. Škoda bola spôsobená odcudzením motorového vozidla neznámym páchateľom, resp. páchateľmi a v trestnom konaní nebolo zistené, akým spôsobom došlo k odcudzeniu vozidla.   Nebolo zistené,   že   by namontovanie   predmetného zabezpečovacieho   zariadenia zapríčinilo   odcudzenie   vozidla,   ani   nebolo   preukázané,   či   bolo   toto   zabezpečovacie zariadenie pri krádeži prekonané.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline rozsudkom z 21. apríla 2009, č. k. 5 Co 343/2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zamietajúcej časti a rozhodnúť o trovách odvolacieho konania uložil súdu prvého stupňa. V plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   žalobca   dovolanie,   v   ktorom   navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p) tým, že napriek jeho písomnej žiadosti, aby bolo vo veci nariadené pojednávanie, rozhodol o jeho odvolaní bez pojednávania,   hoci   žiadal   v   odvolacom   konaní   vykonať   dokazovanie   výsluchom navrhovaných svedkov. Za potrebné považoval opätovne vypočuť najmä znalca Ing. Petra Lesku, ktorého výpoveď si súd prvého stupňa osvojil.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní žiadal v odvolacom konaní vykonať dokazovanie výsluchom svedkov: prof. Ing. G. K. Csc., riaditeľ Ústavu súdneho inžinierstva ŽU v Žiline, Ing.   P.   L.,   znalec   v   odbore   strojársvo,   mechanické   zabezpečovacie   systémy,   JUDr.   F., zástupca ÚI SOI, odvolací súd tak nevykonal....

V zmysle Záveru Znaleckého posudku Ing. P.   L.   č.   1/2008 - Otázka č. 4, je pri uzamknutí   zariadenia CONSTRUCT   v zamknutej   polohe   pri zaradenom spätnom   chode možné   s   vozidlom   jazdiť   vpred   aj   vzad   -   či   už   bez   naštartovaného   motora,   alebo   po naštartovaní motora.

Vo   svojej   výpovedi   pred   prvostupňovým   súdom   sa   znalec   Ing.   Petra   Lesku   na pojednávaní vyjadril jednoznačne - že prekonanie uvedeného zabezpečovacieho zariadenia CONSTRUCT pre osoby, ktoré sa živia krádežami motorových vozidiel je otázka pár minút, čiže pred takýmito osobami toto zariadenie nie je technicky spôsobilé podstatným spôsobom zabrániť odcudzeniu, alebo neoprávnenému použitiu motorového vozidla - túto závažnú skutočnosť - ktorá zásadným spôsobom spochybňuje rozhodnutie prvostupňového súdu v merite   veci   však   prvostupňový   súd   opomenul   uviesť   do   odôvodnenia   svojho   rozsudku

-vzhľadom na to, navrhovateľ žiadal vypočuť tohto súdneho znalca pred odvolacím súdom opätovne - k čomu vzhľadom na postup odvolacieho súdu nedošlo.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   v   odvolacom   konaní   neboli   dané   dôvody   na   postup odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O. s. p., nakoľko z dokazovania pred prvostupňovým súdom jednoznačne vyplýva, že predmetné motorové vozidlo - aj vzhľadom na výpoveď súdneho znalca Ing. P. L. bolo možné odcudziť aj v priebehu pár minút, ak sa takejto činnosti   dopustia   osoby   ktoré   sa   krádežou   motorových   vozidiel   živia.   Tieto   skutočnosti jednoznačne   preukazujú   aj   znalecké   posudky   prof.   Ing.   G.   K.   Csc.,   riaditeľa   Ústavu súdneho   inžinierstva   ŽU   v   Žiline,   Ing.   P.   L.,   znalec   v   odbore   strojársvo,   mechanické zabezpečovacie systémy, a odborné vyjadrenie JUDr. F., zástupcu ÚI SOI.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   tieto   právne   významné   skutočnosti   sú   tak   závažného charakteru, v spojitosti s informáciami žalovaného a vedľajšieho účastníka o zabezpečení motorového   vozidla,   že   aj   pri   náležitej   starostlivosti   sťažovateľ   nemohol   odcudzeniu motorového vozidla zabrániť a preto odvolací súd v zmysle navrhnutých dôkazov nemohol postupovať v podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p a vo veci mal nariadiť pojednávanie.“

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že najvyšší súd uznesením   sp.   zn. 4 Cdo   262/2009 z 18. augusta   2010   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 5 Co 343/2008 z 21. apríla 2009 odmietol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiadal, „aby Ústavný súd v zmysle ust. § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažnosti vyhovel, nakoľko bolo porušené ústavné právo sťažovateľa: právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa 7 oddielu Čl. 46 ods. (1) Ústavy   Slovenskej   republiky   v   platom   znení,   tým   že   v   predmetnej   veci   nebolo   pred odvolacím súdom nariadené pojednávanie a žiada v zmysle ust § 56 ods 3 písm. b/ vrátiť vec na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   okresného súdu   č.   k.   8 C   253/2002-578 zo 17. júla   2008,   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   343/2008   z   21.   apríla   2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 262/2009 z 18. augusta 2010.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namieta   porušenie   označeného   základného   práva   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 8 C 253/2002-578 zo 17. júla 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základného práva alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práva   sťažovateľa, porušenie ktorého namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom   zo   17.   júla   2008   a   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   odvolanie,   rozhodoval v odvolacom   konaní   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   343/2008   z   21.   apríla   2009. Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 253/2002-578 zo 17. júla 2008.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie označeného základného práva rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 343/2008 z 21. apríla 2009, je oneskorene podaná.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 343/2008   z   21.   apríla   2009   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 8 C 253/2002-578 zo 17. júla 2008 nadobudol právoplatnosť 22. júna 2009. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 22. novembra 2010.

Z uvedeného vyplýva, že od 22. júna 2009, keď sťažovateľom napadnuté rozsudky krajského   súdu   a   okresného   súdu   nadobudli   právoplatnosť,   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému   súdu,   t. j.   22.   novembra   2010,   bez   akýchkoľvek   pochybností   uplynula sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti skôr, než ju podal ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   lehota ustanovená   pre   tento   druh   konania   pred   ústavným   súdom   nebola   zachovaná,   a   preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

3. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd ako súd dovolací porušil ním označené základné právo   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   262/2009   z 18.   augusta   2010,   ktorý   odmietol   jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 343/2008 z 21. apríla 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 253/2002-578 zo 17. júla 2008.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich rozhodnutiach, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu označeného rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 262/2009 z 18. augusta 2010 okrem iného vyplýva:

„Prípustnosť   dovolania   v   predmetnej   veci   podľa   §   238   O. s. p.   neprichádza   do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

So   zreteľom   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   druhá   veta   O. s. p.,   ktoré   ukladá dovolaciemu   súdu   povinnosť   skúmať   vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale   komplexne   sa   zaoberal   otázkou,   či   konanie   nieje   postihnuté   niektorou   z   vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci   súdov,   b/   ten,   kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť účastníkom   konania,   c/   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ v dovolaní nenamietal, že by v konaní odvolacieho súdu došlo k vade podľa   §   237   písm.   a/   až   e/   a   g/   O. s. p.,   a   existencia   vady   takejto   povahy   nevyšla   v dovolacom   konaní   najavo.   Prípustnosť   dovolania   preto   nemožno   vyvodiť   ani   z   týchto zákonných ustanovení.

S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd sa potom osobitne zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Podľa   dovolateľa   odvolací   súd   mu   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   v   zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tým, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a nezopakoval dokazovanie výsluchom ním navrhovaných svedkov.

Dňa 15. októbra 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   Občiansky   súdny   poriadok.   Uvedená   novela   zmenila   okrem   iného   i   znenie ustanovenia § 214 O. s. p. tak, že inak vymedzila prípady, kedy odvolací súd má povinnosť nariadiť na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie a kedy môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa   ustanovenia   §   372p   ods.   1   O. s. p.,   ktoré   je   prechodným   ustanovením k úpravám účinným od 15. októbra 2008, na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nieje ďalej ustanovené inak. Ustanovenie § 214 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 sa teda použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008 (Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2010 k výkladu § 372p ods. 1 O. s. p., ktoré bude uverejnené aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. októbra 2009 sp. zn. IV. ÚS 362/09, v ktorom sa konštatuje, že   ústavne   akceptovateľný   a   udržateľný   je   (aj)   postup   odvolacieho   súdu,   ktorý   najskôr nariadil   na   prejednanie   odvolania   podaného   pred   15.   októbrom   2008   odvolacie pojednávanie,   po   jeho   odročení   na   neskorší   termín   ale   vec   prejednal   a   rozhodol   po 15. októbri   2008   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   (i   keď   sa   účastník   konania v danej   veci   jeho   nariadenia   domáhal)   a   rozsudok   vyhlásil   verejne   pri   zachovaní požiadaviek vyplývajúcich z § 156 ods. 3 O. s. p. V zmysle uvedeného uznesenia nemohlo týmto postupom odvolacieho súdu dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ani práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Keďže   z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ani   zo   spisovej   dokumentácie nevyplýva, že by odvolací súd pred vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa, alebo že by súd prvého stupňa rozhodol   podľa   §   115a   O. s. p.   bez   nariadenia   pojednávania,   alebo   že   by   prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   na   pojednávaní   vyžadoval   dôležitý   verejný záujem,   t. j.   že   by   boli   dané   dôvody   pre   nariadenie   pojednávania   podľa   §   214   ods.   1 O. s. p., odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol o odvolaní žalobcu bez nariadenia pojednávania, keď dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa považoval za dostatočné a z neho odvodený právny záver za správny.

Postup súdu pri vyhlasovaní rozsudku, ak sa rozhoduje bez nariadenia pojednávania, stanovuje § 156 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého v týchto prípadoch súd oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie je potrebné na vyhlásenie rozsudku   osobitne   predvolávať   účastníkov   konania.   Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu   bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli odvolacieho súdu 14. apríla 2009, teda 7 dní pred vyhlásením rozsudku. Nakoľko odvolací súd pri vyhlasovaní rozsudku postupoval   v   súlade   s   ustanoveniami   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy, nemožno takýto postup hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom.

K odňatiu možnosti žalobcovi pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť aj tým, že odvolací súd nezopakoval dokazovanie výsluchom predovšetkým znalca Ing. P. L., ktorého vypočul súd prvého stupňa už na pojednávaní 17. júla 2008 (pozn. dovolacieho súdu) a nevypočul svedkov prof. Ing. G. K., CSc. riaditeľa Ústavu súdneho inžinierstva ŽU v Žiline a JUDr. F., zástupcu ÚI SOI.

Označením   dôkazov   na   preukázanie   svojich   tvrdení   plnia   účastníci   dôkaznú povinnosť. Pokiaľ účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto   dôkazom   majú   preukázať,   lebo   inak   sa   vystavuje   možnosti,   že   súd   nevykoná dokazovanie dôkazom, ak nebude zrejmý účel vykonania navrhovaného dôkazu. Súd však nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.),   a   nie   účastníkov   konania.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   to   vyjadril   už   v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúci k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však   procesnú   vadu   v   zmysle   §   237   O. s. p.   K   rovnakému   záveru   dospel   Najvyšší   súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej   republiky   pod   č.   125/1999.   v   ktorom   uviedol,   že   nevykonanie   všetkých navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., lebo samo osebe neznamená odňatie možnosti pred súdom konať.

Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie na zreteľ, k preukázaniu ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať.

Odvolaciemu   súdu   so   zreteľom   na   to   nemožno   vytknúť,   že   nevyhovel   návrhom žalobcu   na   vykonanie   dokazovania   výsluchom   navrhovaných   osôb   a   to   predovšetkým   z dôvodu, že výsluch znalca bol uskutočnený v rámci konania pred súdom prvého stupňa a skutkový   stav   zistený   súdom   prvého   stupňa   považoval   za   dostatočný   pre   správne rozhodnutie vo veci samej. Výsluch ďalších navrhovaných svedkov zjavne nepovažoval za potrebný pre doplnenie skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nevykonaním žalobcom navrhovaných dôkazov nebola mu odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Keďže prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p.   v   dovolacom   konaní   neboli   zistené   dôvody   prípustnosti   dovolania   uvedené v ustanovení § 237 O. s. p.,   Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním   napadnutý   rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 343/2008 z 21. apríla 2009 vo vzťahu k sťažovateľovi odmietol. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010