SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 545/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnostiRECLAIM, a. s., Prievozská 2/A, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. MartinomBabčaníkom, Advokátska kancelária, Prievozská 2/A, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 59/2014 z 30. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti RECLAIM, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2015doručená sťažnosť spoločnosti RECLAIM, a. s., Prievozská 2/A, Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.6 Co 59/2014 z 30. marca 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. júla2015.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresnéhosúdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 34/2012 z 27. apríla 2012 na základežaloby sťažovateľky ako žalobkyne proti (ďalej len „žalovaný“) bolžalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke 6 798,93 € istiny s úrokmi z omeškania, ako aj1 347,54 € náhrady trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľky. Uznesenímkrajského súdu č. k. 9 Co 169/2012-96 z 21. novembra 2012 na základe odvolaniažalovaného smerujúceho proti výroku o náhrade trov konania bol tento výrok zrušenýa v rozsahu zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Následnýmuznesením okresného súdu sp. zn. 10 C 34/2012 z 21. októbra 2013 nebola účastníkompriznaná náhrada trov konania, a to s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskehosúdneho poriadku, teda z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Napokon uznesenímkrajského súdu č. k. 6 C 59/2014-143 z 30. marca 2015 bolo uznesenie okresného súdu č. k.10 C 34/2012-117 z 21. októbra 2013 potvrdené.
Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 19. mája 2015.
Sťažovateľka nie je spokojná s naposledy uvedeným uznesením krajského súdua považuje ho za porušenie jej označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkovéhoprotokolu. Krajský súd rozhodol o náhrade trov konania podľa sťažovateľky bez toho, abyboli vykonané dôkazy rozhodné pri preukazovaní skutočností relevantných pre rozhodnutieo náhrade trov konania a osobitne skutočností podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku.Vychádzali totiž bez ďalšieho iba z tvrdení žalovaného.
Sťažovateľka sa až z písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu a následnez písomného vyhotovenia uznesenia krajského súdu dozvedela, ktoré skutočnosti vzali súdydo úvahy pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to bez toho, aby vo vzťahuk objektívnemu zisteniu týchto skutočností vykonali riadne dokazovanie.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd jej bez akýchkoľvek pochybností odňalmožnosť konať pred súdom, keď rozhodol o náhrade trov bez vykonania dokazovania, len nazáklade nepodložených tvrdení žalovaného a bez toho, aby poskytol sťažovateľke možnosťvyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré pri rozhodovaní bral do úvahy. Okresný súdneoboznámil sťažovateľku s tým, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, čím jejznemožnil kvalifikovane reagovať navrhovaním nových dôkazov. Krajský súd namiestotoho, aby odstránil procesné pochybenia okresného súdu zrušením jeho uznesenia, sámvo veci rozhodol a opätovne bez toho, aby vo vzťahu k relevantným skutočnostiam vykonaldokazovanie, oboznámil sťažovateľku s výsledkami tohto dokazovania, poskytol jej možnosťvyjadriť sa a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy. Krajský súd teda taktiež odňal sťažovateľkemožnosť konať pred súdom.
Okrem uvedeného uznesenie krajského súdu sa javí podľa sťažovateľky aj akosvojvoľné, keď na jednej strane sa v ňom tvrdí, že bolo preukázané písomné oznámeniežalovanému, že došlo k postúpeniu pohľadávky na právneho predchodcu sťažovateľky, ktorýžalovaného písomne vyzval na plnenie, no zároveň rozporne s tým sa tvrdí, že žalovanýnemal pred začatím konania vedomosť o povinnosti dlh plniť a nemohol tak predísť súdnemukonaniu. Pritom údajná nevedomosť žalovaného o povinnosti plniť sťažovateľke jeirelevantná, pretože aj keby žalovaný nemal vedomosť o novom veriteľovi, mohol sa dlhuzbaviť plnením pôvodnému veriteľovi. V skutočnosti však bolo preukázané, že žalovaný malo postúpení pohľadávky vedomosť. Svedčia o tom listinné dôkazy preukazujúcedoručovanie príslušných písomností.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo spoločnosti RECLAIM, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a tiež základné právo podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.03.2015, pod sp. zn. 6Co/59/2014 porušené BOLO.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.03.2015, pod sp. zn. 6Co/59/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť spoločnosti RECLAIM, a. s. náhradu trov konania vo výške 355,73 Eur.“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti uzneseniukrajského súdu č. k. 6 Co 59/2014-143 z 30. marca 2015.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom.
Sťažovateľka v podanej sťažnosti výslovne a dôrazne namieta, že jej bola postupomvšeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodov, ktoré konkrétne uvádza.
Za uvedeného stavu bolo možné podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie,ktorého prípustnosť by vyplývala z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala. Tým jedané, že nevyužila účinný zákonný opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii. To zakladáneprípustnosť sťažnosti.
Napokon treba uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), žedovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahyprípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. septembra 2015