znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 545/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť A. H., zastúpeného advokátkou JUDr. Vierou Strakovou, Advokátska kancelária, Ulica kpt. Nálepku 5, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   17   CoP   11/2013 z 24. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2014 doručená sťažnosť A. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   garantovaného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoP 11/2013 z 24. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 17C O P/1 1/2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov 29P/156/2012 vo výroku o zvýšení výživného zo strany otca na mal. A.   zo   sumy   30   %   zo   sumy   životného   minima   na   neplnoleté   nezaopatrené   dieťa   alebo nezaopatrené dieťa podľa zákona o životnom minime na čas od 01.05.2012 do 31.08.2012 na sumu 150,- EUR mesačne

Zároveň   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   spojení   s   opravným   uznesením Okresného súdu Prešov 29P/156/2012 tak, že zvyšuje výživné zo strany otca pre mal. A. zo sumy 30 % životného minima na neplnoleté, nezaopatrené dieťa alebo nezaopatrené dieťa   podľa   zákona   o   životnom   minime   na   sumu   90,-   EUR   mesačne   od   01.09.2012 do budúcna, ktoré výživné je otec povinný poukazovať k rukám matky vždy do 15-tého dňa v mesiaci vopred.

V prevyšujúcej časti návrh matky zamietol. Zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov 29P/156/2012 vo výroku o dlžnom výživnom a trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie.

Dňa 06.02.2014 vyhlásil Okresný súd Prešov rozsudok 29P/156/2012, ktorým dlžné výživné zo strany sťažovateľa za obdobie od 01.05.2012 do 31.01.2014 vo výške 1 568,31,- EUR povolil žiadateľovi zaplatiť v 50 eurových splátkach spolu s bežným výživným až do úplného   vyrovnania   pod   následkom   straty   výhody   splátok   a   žiadnemu   z   účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.02.2014. V odôvodnení Rozsudku Krajského súdu v Prešove sa uvádza na strane 7 odsek druhý citujem: „bolo   zistené,   že   je   úplný invalidný dôchodca s invalidným dôchodkom v roku 2011 v sume 220,50 EUR mesačne.“ Na strane deväť odsek 3 sa ďalej uvádza citujem: „odvolaciemu súdu neoznámil ani moment ukončenia svojej práceneschopnosti zo dňa 28.08.2012 a ani skutočnosť, že mu bol priznaný invalidný dôchodok.“

Sťažovateľ (otec maloletej A.) však nie je vôbec invalidným dôchodcom a poberá len dávku   v   hmotnej   núdzi   a   príspevky   k   nej.   Poberanie   invalidného   dôchodku   vylučuje poberanie dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k nej a naopak. O nepoberaní invalidného dôchodku svedčí aj odpoveď Sociálnej poisťovne, ústredie, Ul. 29. augusta 10, 813 63 Bratislava, k žiadosti Centra právnej pomoci o poskytnutie súčinnosti č. 40556-2/2014-BA zo dňa 08.07.2014, z ktorej vyplýva, že žiadateľ (sťažovateľ) nie je poberateľom dávok dôchodkového poistenia. Rozsudok Okresného súdu Prešov 29P/156/2012 mu bol doručený právnou   zástupkyňou   až   dňa   11.06.214,   teda   až   potom,   čo   nadobudol   právoplatnosť. Právoplatnosť nadobudol dňa 16.11.2013

Sťažovateľ tiež namieta, že neoznámil termín skončenia práceneschopnosti ku dňu 28.08.2012, nakoľko v ten deň nastúpil na liečbu.

Namieta tiež nevypočutie jeho priateľky, ktorá by súdu potvrdila, že uvedené veci (značkové oblečenie, kozmetika, bicykel) kupovala ona jemu a nie on jej ako to tvrdila matka maloletej A....

Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR: Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. dochádza nielen   k   tomu,   že   rozsudok   je   nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov   alebo   pre   ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom zákonnom a ústavnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.10.2014, v ktorom sa uvádzajú skutočnosti, ktoré nie sú pravdivé poprípade neoverené považujem za v rozpore so základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý proces.»

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, podľa ktorého „rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17CoO/11/2013 zo dňa 24.10.2013 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Sťažovateľ ďalej navrhol, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

III.

5.   V   úvode   ústavný   súd   uvádza,   že   zo   sťažnosti, z   priložených   príloh,   ako   aj zo zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť 13. novembra 2013.

6. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

7.   Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   musí   vysporiadať   s relevantnou   otázkou,   či sťažnosť smerujúca proti napadnutému rozsudku krajského súdu nie je podaná oneskorene.

8. Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 13. novembra 2013. Sťažovateľ   bol   oprávnený   podať   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   sťažnosť ústavnému súdu najneskôr 13. januára 2014. Sťažovateľ podal sťažnosť (podaná na poštovú prepravu)   ústavnému   súdu   8.   augusta   2014,   z čoho   nepochybne   vyplýva,   že   sťažnosť ústavnému   súdu   nepodal   v zákonnej   dvojmesačnej   lehote   predpokladanej   §   53   ods.   3 zákona o ústavnom súde.

9. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014