znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 545/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, čl.   14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Brezno a jeho uznesením sp. zn. 6 Er 263/2003 z 21. decembra 2011 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn. 43 CoE 80/2012 z 28. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14168/2012 a sp. zn. Rvp 14181/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 14168/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), sp. zn. Rvp 14168/2012, ktorou namietala porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Er 263/2003 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 43 CoE 80/2012 z 28. augusta 2012.

2. Dňa   5.   decembra   2012   bola   ústavnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľky sp. zn. Rvp 14181/2012, ktorou namietala porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu a jeho uznesením sp. zn. 6 Er 263/2003 z 21. decembra 2011 a postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 43 CoE 80/2012 z 28. augusta 2012, t. j. proti postupu a uzneseniam všeobecných súdov totožných ako vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 14168/2012.

3. Sťažnosťou   vedenou   pod   sp.   zn.   Rvp 14168/2012   a sťažnosťou   vedenou pod sp. zn. Rvp 14181/2012 sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v tom istom konaní pred všeobecnými súdmi. V konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 14168/2012 sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že všeobecné súdy nerozhodli o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. V konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 14181/2012 sťažovateľka namieta porušenie širšieho rozsahu práv (porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru) tým istým postupom a uznesením všeobecných súdov, pričom zároveň uvádza širší rozsah dôvodov namietaného porušenia práv ako vo veci sp. zn. Rvp 14168/2012, tak ako to je uvedené v bode 6 tohto uznesenia.

4. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe   zmluvy   o úvere   uzavretej   s dlžníkom   úver,   na   zabezpečenie   ktorého   bola účastníkmi   zmluvného   vzťahu   spísaná   notárska   zápisnica. Súdny   exekútor   neskôr na základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   začal   nútený   výkon   rozhodnutia, t. j. exekúciu, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutým rozhodnutím exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   svojím   napadnutým   rozhodnutím   potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie.

5. V sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   14168/2012   sťažovateľka   uvádza,   že   po podaní odvolania predložila „návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“. Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy do skončenia exekučného konania nerozhodli o jej návrhu na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.

6. V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14181/2012 sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich nesprávnosť   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom... “. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka   tiež   uviedla,   že „všeobecné   súdy   porušili   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) ale aj právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru)   tým,   že   nerešpektovali   jeho   právo   na   to,   aby   sa   jeho   právna   vec   pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že   súd   sa   nijako   nevysporiadal   s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady 93/13/EHS   a nijako   nezdôvodnil,   prečo   považuje   za   neprijateľnú   podmienku   v zmluve o úvere práve splnomocnenie...“.

Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Súdna prax je jednotná   v   názore,   že   už   v   štádiu   posudzovania   splnenia   zákonných   predpokladov   pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť.... Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

7. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej   len   „charta“)   postupom   a uznesením krajského   súdu,   pričom   poukázala   na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,   ktorý   konštatoval ex offo   nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí   na to,   aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach   navrhne,   aby uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak zásada   kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,   aby   sa   k   tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa   čl.   47   charty postupom   a   uznesením   krajského súdu,   zrušil   napadnuté   uznesenie okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej   primerané finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov   konania. Okrem   toho   sa sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   vydal   aj   dočasné   opatrenie,   ktorým   by   odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

9.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

10.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 14168/2012 a sp. zn. Rvp 14181/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe   sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,   uplatniac   citované   právne   normy,   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   l   výroku   tohto uznesenia.

III.

11.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

15.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

19.   Podľa   čl.   14 dohovoru   užívanie   práv a slobôd   priznaných   týmto   dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,   farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

20.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

21.   Podľa   čl.   47   charty   každý,   koho   práva   a   slobody   zaručené   právom   Únie   sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

22.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnutými   uzneseniami okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorými ???súd   rozhodol   o vyhlásení   exekúcií za neprípustné   a   o ich   zastavení,   boli   porušené   jej   označené   práva.   Podľa   tvrdení sťažovateľky okresný súd a krajský súd vydali svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho   posúdenia   veci   a   s použitím   chybnej   aplikácie   a interpretácie   práva   a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania   a svoje   rozhodnutie   dostatočne   neodôvodnili   a   nerozhodli   o jej   návrhu   na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.   Napadnutými   rozhodnutiami   malo   dôjsť   k ohrozeniu   existujúcich   pohľadávok sťažovateľky   a v konaní   mala   mať   sťažovateľka   výrazne   nevýhodné   postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Er 263/2003 z 21. decembra 2011

23. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS 103/02,   IV.   ÚS 179/05,   IV.   ÚS 243/05).   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).

24.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).

25. Pokiaľ ide o napadnutý postup a uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 Er 263/2003 z 21.   decembra   2011,   ústavný   súd   vzhľadom   na už   uvedené   poukazuje   na   skutočnosť, že proti   tomuto   bolo   možné   podať   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom a napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoE 80/2012 z 28. augusta 2012

26.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   zistil,   že   argumenty   sťažovateľky   sú totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila   len   iné   rozhodnutia   krajského   súdu   v skutkovo   a právne   obdobných   veciach, v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Keďže   ústavný   súd   predtým   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   podrobne analyzoval   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   nepovažoval za potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   v   prípade   týchto   sťažností sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 117/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, ako aj o ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím   rovnakých   a   opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov o zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   ostatnými   argumentmi   sťažovateľky   uvedenými v predmetných sťažnostiach.

27.   K   sťažovateľkou   namietanému   konaniu   o   prejudiciálnej   otázke   ústavný   súd poukazuje na to, že tak ako uviedol napr. vo veci sťažovateľky I. ÚS 110/2013, účelom a podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej   judikatúry   Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa   čl.   234   Zmluvy   o   ES   je   založené   na   deľbe   úloh   medzi   vnútroštátnymi   súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie,   posúdiť   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný   rozhodnúť,   pokiaľ   sa   položené   otázky   týkajú   výkladu   práva   EÚ   (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra). Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú z   dôvodu   svojho   postavenia   vo   vnútroštátnom   súdnom   systéme   povinné   predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné   pochybnosti   o   výsledku   (princíp   „acte   clair“).   (I.   ÚS   110/2013,   podobne II. ÚS 79/2013)

28. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 43 CoE 80/2012 z 28. augusta 2012 uviedol:

„Odvolací   súd   z   návrhu   na   prerušenie   konania   zistil,   že   oprávnený   navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky...

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania, je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov   (§   14),   zákon č. 7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   (§114   ods.   1   písm.   b)),   ako   aj   zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Preskúmaním   veci   odvolací   súd   zistil,   že   v   predmetnom   konaní   nenastal   žiadny z dôvodov prerušenia konania podľa osobitného zákona, preto s poukazom na uvedené, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok neumožňuje prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. I písm. b) O. s. p. odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol....

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom   na   zastavenie   exekučného   konania.   Pokiaľ   teda   súd   zistí,   že   exekučný   titul, predložený   oprávneným   nespĺňa   formálne   alebo   obsahové   náležitosti,   môže   exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolacia námietku oprávneného, podľa   ktorej   mal   exekučný   súd   prekročiť   rámec   svojej   právomoci,   keď   posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011,... na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,... sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997...

Exekučným titulom v danej veci je notárska zápisnica spísaná zástupcom povinného na   základe   splnomocnenie   povinného   (dlžníka),   ktoré   je   súčasťou   formulárového   typu zmluvy o úvere, ktorú uzavrel navrhovateľ a povinný ako dlžník v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák. Dlžník ako splnomocniteľ udelil plnomocenstvo v úverovej zmluve podľa § 31 a nasl.   OZ   veriteľovi   -   oprávnenému   ako   splnomocnencovi   na   všetky   právne   úkony, a to nielen v Stredisku cenných papierov SR,   a.   s., ale udelil plnomocenstvo aj priamo advokátovi  ...   na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu,   a   teda   aby splnomocnený advokát v mene dlžníka - povinného uznal jeho záväzok z úveru obsiahnutého v úverovej zmluve tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O. s. p. alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného   poriadku   na   celý   jeho   majetok,   do   výšky   vzniknutej   pohľadávky   a   jej príslušenstva... Pri uzatváraní zmluvy o úvere však povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zmluva bola vyhotovená na predtlačí samotným oprávneným, v ktorej už bola osoba splnomocnenca - advokáta presne určená. Udelenie takéhoto plnomocenstva splnomocniteľom   -   povinným   nerešpektuje   základný   predpoklad   jeho   udelenia,   a   to   že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného, v dôsledku čoho sú záujmy splnomocneného   advokáta   v   rozpore   so   záujmami   povinného.   Takáto   dohoda o plnomocenstve je preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka právnym úkonom absolútne neplatným.

Na základe takéhoto splnomocnenia následne splnomocnený advokát... vyhlásil pred notárom,   že   záväzok   zo   zmluvy   o   úvere   za   povinného   uznáva   a   súhlasí   v   prípade neuhradenia dlhu v lehote do 04. 07. 2003 s exekúciou podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku s tým, že notárska zápisnica bude použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku.

Je treba uviesť, že ak zastupoval povinného advokát, ktorý je zároveň advokátom oprávneného,   ide   nesporne   o stret   záujmov,   ktoré   sú   v rozpore   so   záujmami zastupovaného...  ...   preto   sa   na   súhlas   splnomocnenca   s vykonateľnosťou   notárskej zápisnice namiesto povinného musí nahliadať ako na právny úkon, ktorý nemohol spôsobiť platnosť   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu   tak,   ako   to   vyžaduje   ust.   §   41 Exekučného poriadku.

Z vyššie uvedených dôvodov nie je možné v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať exekúciu na podklade notárskej zápisnice obsahujúcej právny záväzok vyznačenej oprávnenej osoby, aj keď je tam označená ako osoba povinná, vrátane právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, pretože povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou nesúhlasila.   Uznanie   dlhu   splnomocneným   advokátom,   rovnako   ako   aj   jeho   vyhlásenie o súhlase   s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice   sú   právne   úkony   zástupcu,   ktoré sú vykonané v rozpore s § 22 ods. 2 OZ, v dôsledku čoho sú podľa § 39 OZ neplatné... Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkajú neprípustnosti aplikácie   cit.   Smernice   Rady   ES   a   judikatúry   Súdneho   dvora   ES,   ako   aj   nesprávnosti právneho   posúdenia   spotrebiteľského   vzťahu   nezaoberal,   pretože   nie   sú   pre   posúdenie správnosti rozhodnutia okresného súdu relevantné.“

29. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 43 CoE 80/2012 z 28.   augusta   2012   vyplýva,   že   v   rámci   preskúmavania   existencie   exekučného   titulu (notárskej zápisnice, pozn.) bolo z hľadiska právneho posudzovania rozhodujúce posúdenie (ne)platnosti   dohody   o   plnej   moci   z   dôvodu   existencie   rozporu   záujmov   medzi splnomocneným   zástupcom   povinného   a   povinným   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie neprijateľnosť zmluvnej podmienky v nadväznosti na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS   (IV.   ÚS   50/2013).   Vzhľadom   na   uvedené   by   tak   predloženie   prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru bolo z hľadiska predmetu prieskumu krajského súdu irelevantné, a preto je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde; podobne napr. aj vo veci II. ÚS 79/2013).

30. Na uvedenom závere nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení   zmluvnej   podmienky   (notárskej   zápisnice)   ako   nekalej   nedali   účastníkom konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka   odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C 472/11 z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že z hľadiska   právneho   posúdenia   bolo   pre   zastavenie   exekúcie   rozhodujúce   zistenie neplatnosti dohody o plnej moci, a nie neprijateľnosť zmluvnej podmienky.

Navyše, i keď by rozhodnutia v predmetných exekučných konaniach boli založené na neprijateľnosti   zmluvnej   podmienky,   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľka   mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov v uznesení okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom   sa   k   týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinný   z   exekúcie,   ktorý   mal v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesení prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade vylúčené uplatnenie nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd v napadnutom   uznesení   náležite   zaoberal   a   vyložil   svoje   závery,   pre   ktoré   vzhliadol uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   krajského   súdu   bolo podstatné,   aby   bola   zásada   kontradiktórnosti   dodržaná   v   exekučnom   konaní   ako   celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch), čo v predmetnej veci, tak ako už bolo uvedené, dodržané bolo.

Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uznesením bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených   čl. 46 ods.   1 ústavy, čl. 6 ods.   1 dohovoru   a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

31. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd už uviedol (napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 338/2013), že novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia   Exekučného   poriadku“),   zaviedla   povinnosť   prvostupňového   súdu rozhodujúceho   o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   pre   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu nemožno   vykonať podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku,   nariadiť   vo   veci pojednávanie.   Táto   povinnosť   sa   v   zmysle   obsahu   dôvodovej   správy   k   novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu (napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   boli   vydané   pred   účinnosťou   novelizácie Exekučného poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu sa nevzťahuje na prípady, v ktorých prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného konania.

Povinnosť   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   v   odvolacom   konaní   nariadiť pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ustanovenia § 214 ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie   odvolania   pojednávanie.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   podľa   názoru ústavného   súdu   aj   za   podmienky   účinnosti   novelizácie   Exekučného   poriadku   účinnej od 9. augusta   2012   bolo   v   kontexte   citovanej   právnej   úpravy   na   samotnom   rozhodnutí krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   za   predpokladu   potvrdenia   prvostupňového rozhodnutia   z   vecnej   stránky   ako   rozhodnutia   správneho,   či   nariadi,   alebo   nenariadi pojednávanie na prerokovanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

32. Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje   na   odôvodnenie   predchádzajúcich   rozhodnutí   ústavného   súdu   vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa   čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods.   1 ústavy a práv podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

34.   Na   základe   uvedených   dôvodov   boli   preto   sťažnosti   ako   celok   odmietnuté, pričom ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013