znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 545/2011-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. P., T., zastúpeného advokátom Mgr. Ing. P. K., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   2 R 5/2011   zo 4. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2011   doručená   sťažnosť   Mgr.   V.   P.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 R 5/2011 zo 4. augusta 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na návrh veriteľa (Ing. M. K. ) dlžníka – S., s. r. o., B. (ďalej len „úpadca“), okresný súd uznesením sp. zn. 2 K 23/2011 z 20. mája 2011 vyhlásil na majetok úpadcu konkurzné konanie, avšak uznesením sp. zn. 2 K 23/2011 z 20. júna 2011 okresný súd prerušil konkurzné konanie voči   úpadcovi, a to na návrh jedného z konateľov úpadcu (Ing. R. B.) z 3. júna 2011 (ktorého sťažovateľ v sťažnosti označuje ako „domnelého konateľa úpadcu“, pozn.), pričom spolu s týmto návrhom bola okresnému   súdu   predložená   „Dohoda   o   vypracovaní   reštrukturalizačného   posudku“   z 2. júna 2011, ktorou konatelia úpadcu Ing. M. K. a Ing. R. B. poverili, resp. udelili súhlas JUDr. J. P., aby ako správca (ďalej len „správca“) vypracoval reštrukturalizačný posudok úpadcu   z   dôvodu,   že   úpadca   mal   záujem   odvrátiť   úpadok   a   zachovať   podnik.   Podľa sťažovateľa   aj   keď   predmetná   dohoda   bola   podpísaná   iba   jedným   z   v   tejto   dohode označených   konateľov,   pričom   podľa   výpisu   z   obchodného   registra   v   čase   uzatvorenia predmetnej dohody mali za spoločnosť konať a podpisovať vždy dvaja konatelia spoločne, okresný   súd   napriek   uvedenej   skutočnosti   na   základe   návrhu   úpadcu   na   povolenie reštrukturalizácie, ktorý bol 25. júla 2011 doručený okresnému súdu spolu so správcom vypracovaným   reštrukturalizačným   posudkom   úpadcu,   napádaným   uznesením   sp.   zn. 2 R 5/2011   zo   4.   augusta   2011   začal   proti   úpadcovi   reštrukturalizačné   konanie   (toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. augusta 2011).

Sťažovateľ, ktorý sa v sťažnosti podanej ústavnému súdu označil nielen za veriteľa úpadcu,   ale   súčasne   aj   za   jedného   zo   spoločníkov   úpadcu,   uviedol,   že   rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 2 R 5/2011 zo 4. augusta 2011 považuje za nezákonné z dôvodu, že okresný súd vyhlásil reštrukturalizačné konanie bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal oprávnenosť návrhu na jeho vyhlásenie. Podľa sťažovateľa bol totiž tento návrh v rozpore so   zápisom   v   obchodnom   registri   podpísaný   iba   jedným   z   konateľov   úpadcu,   pričom sťažovateľ tiež namieta, že okresný   súd rovnako ako predbežnú otázku   mal skúmať aj platnosť ustanovenia konateľa, ktorý podal návrh na vyhlásenie reštrukturalizácie, do tejto funkcie. Sťažovateľ totiž poukázal na skutočnosť, že ako spoločník úpadcu bol 10. mája 2011 oslovený ďalším spoločníkom úpadcu, a to Ing. M. K., pričom bol vyzvaný, aby ako spoločník úpadcu vyjadril súhlas s prijatím uznesení (3 x) mimo valného zhromaždenia, ktorých   návrh   bol súčasťou   predmetnej výzvy. Predmetom   týchto uznesení bolo okrem iného aj rozšírenie okruhu konateľov úpadcu o Ing. M. K. a Ing. R. B., ako aj zmena v spôsobe konania konateľov za úpadcu. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Dňa 16. 05. 2011 Sťažovateľ   ako   jeden   zo   spoločníkov   Dlžníka   vyjadril   svoj   nesúhlas   s   rozhodovaním spoločníkov mimo valného zhromaždenia.“, avšak napriek tomu registrový súd rozhodol o zápise predmetných zmien do obchodného registra. Z uvedeného dôvodu „Podaním zo dňa 02.   06.   2011   Sťažovateľ   podal   žalobu   o   určenie   neplatnosti   rozhodnutí   valného zhromaždenia Dlžníka“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Na základe uvedených skutočností a s poukazom na zákonné ustanovenia je zrejmé, že i keď Porušovateľ neskúmal otázku oprávnenosti konateľa Ing. R. B. konať za Dlžníka, z podaného   návrhu   na   prerušenie   konania   ako   i   priloženej   dohody   o   vypracovaní reštrukturalizačného   posudku   vyplýva,   že   návrh   ako   i   dohodu   podpísal   len   jeden   z konateľov (a i to len putatívny konateľ), a preto takýto spôsob konania nie je spôsobilý vyvolať účinky právneho úkonu Dlžníka, keďže vôľu Dlžníka by obligatórne mali prejavovať vždy najmenej dvaja konatelia (v skutočnosti však len JUDr. Mag. M. H.).

Porušovateľ   preto podľa   právneho   názoru Sťažovateľa   nemal konkurzné konanie prerušiť a následne (po podaní návrhu na povolenie reštrukturalizácie) rozhodnúť o začatí reštrukturalizačného konania, ale návrh na povolenie reštrukturalizácie odmietnuť podľa (§ 113 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“)). Týmto nezákonným rozhodnutím tak Porušovateľ súčasne porušil právo Sťažovateľa   na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy, subsidiárne právo Sťažovateľa ako veriteľa Dlžníka vlastniť majetok.

Vzhľadom na existenciu daného stavu má Sťažovateľ za to, že Porušovateľ nebol oprávnený   začať   reštrukturalizačné   konanie,   ale   bol   povinný   riešiť   otázku   týkajúcu   sa oprávnenosti   podania   návrhu   na   povolenie   reštrukturalizácie   ako   otázku   predbežnú (prejudiciálnu) vzhľadom na skutkový stav, a to, že rozhodnutia spoločníkov Dlžníka prijaté mimo   valného   zhromaždenia   nemožno   považovať   za   platné.   Dôležitosť   vyriešenia prejudicálnej otázky spočíva v tom, že ide o otázku zásadného významu, vyriešenie ktorej má vplyv na konkurzné, ako aj reštrukturalizačné konanie.

Porušovateľ   nesprávnou aplikáciou   príslušnej právnej normy rozhodol   v právnej veci   Sťažovateľa   nezákonne,   pričom   takéto   rozhodnutie   bolo   spôsobilé   porušiť   ústavné práva sťažovateľa špecifikované vyššie.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I.   sp.   zn.   2 R/5/2011 zo dňa 04.08.2011 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava 1. sp. zn. 2R/5/2011 zo dňa 04.08.2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I j e povinný uhradiť Sťažovateľovi náhradu trov súdneho konania vo výške 261,82 EUR, k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o   porušení   iných   práv   (čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Predmetom   konania   je   sťažovateľom   tvrdené   porušenie   jeho   základného   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení aj čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením sp. zn. 2 R 5/2011 zo 4. augusta 2011, k porušeniu ktorého malo dôjsť jednak z dôvodu, že podľa sťažovateľa okresný súd nemal vyhlásiť na majetok úpadcu reštrukturalizačné konanie a mal pokračovať v konkurznom konaní, pretože podľa sťažovateľa návrh na vyhlásenie reštrukturalizačného konania podal iba jeden z konateľov úpadcu, a to aj napriek skutočnosti, že v zmysle zápisu v obchodnom registri boli v tom čase oprávnení   konať   a   podpisovať   za   úpadcu   vždy   dvaja   konatelia   spoločne,   takže   podľa sťažovateľa uvedený návrh bol inperfektný, a teda nebol spôsobilý vyvolať právne účinky vyhlásenia   reštrukturalizačného   konania.   Okrem   toho   sťažovateľ   namietal   nezákonnosť napádaného uznesenia sp. zn. 2 R 5/2011 zo 4. augusta 2011 aj z dôvodu, že okresný súd podľa   neho   neskúmal   oprávnenosť   osoby,   ktorá   sa   v   návrhu   na   vyhlásenie reštrukturalizačného konania označila ako za konateľa úpadcu, t. j. neskúmal, či táto osoba mala skutočne oprávnenie za úpadcu konať, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ   ako spoločník úpadcu   mal už v   tom   čase podať žalobu, ktorou   sa   domáhal vyslovenia neplatnosti okrem iného aj uznesenia, ktorým bola táto osoba podľa sťažovateľa nezákonne ustanovená do funkcie konateľa úpadcu.

V   súvislosti   s   prvou   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   z   od   okresného   súdu vyžiadaného materiálu, a to konkrétne z návrhu na vyhlásenie reštrukturalizačného konania na úpadcu (ktorý sťažovateľ nepredložil, aj keď sa ho dovoláva, pozn.) zistil, že tento návrh z 15. júla 2011 bol skutočne doručený okresnému súdu 25. júla 2011 a bol podaný Ing. M. K. a Ing. R. B., pričom obaja menovaní tento návrh aj riadne podpísali. Okrem toho z úplného výpisu z obchodného registra týkajúceho sa úpadcu (S., s. r. o.) ústavný súd tiež zistil, že Ing. M. K. je konateľom úpadcu od 17. mája 2011 a Ing. R. B. je konateľom úpadcu tiež od 17. mája 2011. Navyše, ústavný súd zistil, že pokiaľ ide o spôsob konania za a   v   mene   úpadcu   od   19.   mája   2011,   zo   zápisu   v   obchodnom   registri   vyplývalo,   že „Konatelia   konajú   a   podpisujú   v   mene   spoločnosti   vždy   dvaja   spoločne.   Konatelia podpisujú v mene spoločnosti tak, že k písanému alebo tlačenému názvu spoločnosti pripoja svoj podpis.“.

Z   uvedených   zistení   bezpochyby   vyplýva,   že   návrh   na   vyhlásenie reštrukturalizačného konania proti úpadcovi podali na to oprávnené osoby, a to osoby, ktoré boli v zmysle zápisu v obchodnom registri v tom čase oprávnené v mene a za úpadcu konať ako jeho konatelia, pričom v súlade so zápisom v obchodnom registri obaja konatelia tento návrh   aj   podpísali,   takže   v   tomto   smere   sú   konštatovania   sťažovateľa   zjavne neopodstatnené.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa   o   nezákonnosti   uznesenia   okresného   súdu sp. zn.   2   R   5/2011   zo   4.   augusta   2011   z   dôvodu,   že   okresný   súd   pred   jeho   vydaním neskúmal   ako   otázku   predbežnú   otázku   pravdivosti   zápisu   v   obchodnom   registri,   t. j. neskúmal,   či   osoby   zapísané   v   obchodnom   registri   ako   konatelia   úpadcu   sú   skutočne oprávnené konať v jeho mene, ústavný súd uvádza, že údaje zapísané v obchodnom registri, ktorý je v zmysle zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov považovaný za verejný register, možno považovať za údaje všeobecne platné a pravdivé do doby, kým sa nepreukáže opak. Z tohto hľadiska   boli   pre   rozhodovanie   okresného   súdu   smerodajné   údaje,   ktoré   vyplývali z v rozhodnom   čase   aktuálneho   výpisu   z   obchodného   registra,   o   pravdivosti   ktorých okresný súd nemal dôvod pochybovať. Keďže výpis z obchodného registra je opatrený odtlačkom pečiatky súdu ako orgánu verejnej moci a podpisom úradnej osoby, je potrebné túto listinu považovať za verejnú listinu, ktorej dôkazná sila je vyššia ako dôkazná sila listiny súkromnej. Ak sa nedokáže opak, považujú sa skutočnosti uvedené vo verejnej listine za pravdivé bez ďalšieho zisťovania. Na rozdiel od toho obsah listiny súkromnej treba aj dokázať.

Vzhľadom   na   uvedené   nemohlo   objektívne   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v spojení s ním teda ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.

Uvedené konštatovania boli podkladom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Okrem uvedeného ústavný súd nad rámec dôrazne poukazuje na to, že sťažovateľ, navyše   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   uvádzal   v   sťažnosti   nepravdivé, zavádzajúce a tiež rozporuplné skutočnosti. Sťažovateľ v sťažnosti napr. uviedol, že bol, resp. že je spoločníkom úpadcu, avšak z úplného výpisu z obchodného registra o úpadcovi vyplýva, že sťažovateľ nemal nikdy postavenie spoločníka úpadcu. Obdobne je nepravdivou informáciou tvrdenie sťažovateľa, že ako spoločník úpadcu 16. mája 2011 vyjadril nesúhlas s   prijatím   uznesení   spoločníkmi   úpadcu   mimo   valného   zhromaždenia,   a aj   to,   že   ako spoločník úpadcu   podal   3.   júna 2011 žalobu o neplatnosť takýmto spôsobom   prijatých uznesení valného zhromaždenia úpadcu. Z listín predložených samotným sťažovateľom, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že výhradu proti spôsobu prijatia predmetných uznesení mimo valného zhromaždenia úpadcu nenapísal sťažovateľ, ale 16. januára 2011 ho napísal skutočný spoločník úpadcu Ing. P. R., ktorý rovnako podal aj označenú žalobu, o ktorej podľa zistenia ústavného súdu koná v súčasne dobe okresný súd v konaní vedenom pod   sp.   zn.   33   Cb   57/2011.   Okrem   tohto   sa   sťažovateľ   rozporuplne   na   jednej   strane dovoláva   nezákonnosti   uznesení   prijatých   spoločníkmi   úpadcu   mimo   valného zhromaždenia, na základe ktorých sa konateľmi úpadcu stali aj Ing. K. a Ing. B., ktorí iniciovali vyhlásenie reštrukturalizačného konania na úpadcu, avšak na strane druhej sa sťažovateľ   súčasne   dovoláva   toho,   že   uvedené   osoby   pri   podávaní   návrhu   na reštrukturalizačné   konanie   proti   úpadcovi   nekonali   spôsobom   zapísaným   v   obchodnom registri, t. j. že uvedený návrh nepodpísali obaja, ale len jeden z nich, pričom tento spôsob konania   v   mene   úpadcu   bol   rovnako   prijatý   uvedenými   uzneseniami   prijatými   mimo valného zhromaždenia úpadcu a do ich prijatia mohol v mene úpadcu konať a podpisovať každý konateľ samostatne.

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   ďalším   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti sťažovateľa je aj jej podanie neoprávnenou osobou, pretože podľa § 119 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   sú   účastníkmi   reštrukturalizačného   konania   dlžník, navrhovateľ   a   veritelia,   ktorí   spôsobom   ustanoveným   týmto   zákonom   prihlásili   svoje pohľadávky.

V danom prípade podal návrh na vyhlásenie reštrukturalizačného konania samotný úpadca (t. j. dlžník), takže bol identický s navrhovateľom, preto v štádiu konania, keď na základe   jeho   návrhu   bolo   napádaným   uznesením   vyhlásené   proti   úpadcovi reštrukturalizačné konanie, bol účastníkom konania iba úpadca, pretože veritelia (a teda aj sťažovateľ   ako   veriteľ)   sa   stávajú,   resp.   sa   stanú   účastníkmi   konania   až   okamihom prihlásenia   svojich   pohľadávok,   k   čomu   v   danom   prípade   ešte   nedošlo   a   sťažovateľ to netvrdil ani nepreukázal. Inými slovami, sťažovateľ ako veriteľ úpadcu (dlžníka) v čase vyhlásenia   reštrukturalizačného   konania   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2   R   5/2011 zo 4. augusta 2011 nebol ešte účastníkom konania.

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   okresného   súdu   a konštatuje,   že   je   ústavne konformné.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011