SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 544/2015-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   MarkaLetkovského,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   PODIELOVÉ   DRUŽSTVOSLOVENSKÉ   INVESTÍCIE   v   konkurze,   Legionárska   1/C,   Bratislava,   zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdrozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   19   C   56/2011   z   8.   novembra   2013a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 192/2014 z 24. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   Marka   Letkovského,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcuPODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE v konkurze, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2015osobne do podateľne ústavného súdu doručená sťažnosť JUDr. Marka Letkovského, správcukonkurznej   podstaty   úpadcu   PODIELOVÉ   DRUŽSTVO   SLOVENSKÉ   INVESTÍCIEv konkurze,   Legionárska   1/C,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietanéhoporušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Okresného   súduBratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   19   C   56/2011   z   8.   novembra   2013a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 192/2014z 24. marca 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je správcomkonkurznej   podstaty   úpadcu   PODIELOVÉ   DRUŽSTVO   SLOVENSKÉ   INVESTÍCIEv konkurze (ďalej len „úpadca“).

Úpadca sa žalobou doručenou okresnému súdu 18. apríla 2011 domáhal zaplatenianáhrady   škody   vo   výške   63 163 426,03   €   z   dôvodu   nesprávneho   úradného   postupužalovanej   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Národnou   bankou   Slovenska   (ďalej   len„žalovaná“) pri uskutočňovaní dohľadu nad finančným trhom. Išlo o škodu, ktorú úpadcautrpel   v   dôsledku   činnosti   spoločnosti   CAPITAL   INVEST,   o.   c.   p.,   a.   s.   (ďalej   len„obchodník   s   cennými   papiermi“),   ktorej   činnosť   podliehala   dohľadu   Národnej   bankySlovenska (ďalej len „banka“).

Rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 56/2011-811 z 8. novembra 2013 bola žalobasťažovateľa proti žalovanej v celom rozsahu zamietnutá. Následným rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 8 Co 192/2014-875 z 24. marca 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 13. mája 2015.

Podľa   názoru   okresného   súdu   nebolo   možné   konštatovať   akúkoľvek   príčinnúsúvislosť   medzi   prípadným   nesprávnym   úradným   postupom   banky   a   údajnou   škodou.Krajský súd konštatoval, že banka ako orgán štátneho dohľadu mohla realizovať výkonštátneho   dohľadu   len   v   rozsahu   zákonom   jej   zverenej   právomoci   a   vyvodiť   len   takéopatrenia   a   sankcie,   ktoré   zákon   umožňuje   uplatniť   v   prípade   zistenia   nedostatkovu dohliadaných subjektov. Podľa krajského súdu úpadca dobrovoľne vstúpil do zmluvnéhovzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, na základe čoho dobrovoľne prevzal na sebapráva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy v snahe čo najlepšie realizovať vlastné záujmyspočívajúce v zhodnotení finančných prostriedkov v jeho portfóliu tvorenom členskýmivkladmi   a   cennými   papiermi.   Poukázal   aj   na   to,   že   úpadca   je   družstvom,   t.   j.podnikateľským   subjektom,   u   ktorého   účelom   založenia   je   podnikanie   alebozabezpečovanie   potrieb   jeho   členov.   Z   toho   vyplýva,   že   družstvo   je   nositeľompodnikateľského zisku, ale aj podnikateľského rizika.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov ústavy, dohovorua dodatkového protokolu. Predovšetkým zdôrazňuje, že mu bola odňatá možnosť konať predsúdom   z   dôvodu   nepripustenia   vykonania   ním   navrhnutých   dôkazov   a   z   dôvodunedostatočného odôvodnenia rozhodnutia.

Sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom navrhoval na účely preukázania toho,že úpadca svoje portfólio zveril obchodníkovi s cennými papiermi, ako aj na objasneniefungovania   spolupráce   medzi   úpadcom   a   obchodníkom   s   cennými   papiermi   predvolaťviacerých konkrétne označených svedkov. Výsluch svedkov bol potrebný aj z toho dôvodu,že samotný obchodník s cennými papiermi sa vo svojom profile prezentoval ako obchodníkzabezpečujúci   správu   finančných   zdrojov.   Okresný   súd   navrhované   dôkazy   nevykonal,pričom sa s dôvodmi nevykonania týchto dôkazov v odôvodnení rozsudku nevysporiadal.Uviedol len, že nedostatok listinných dôkazov nie je možné nahradiť ústnymi svedeckýmivýpoveďami osôb navrhnutých sťažovateľom, čo je v zrejmom rozpore s ustanovením § 125Občianskeho súdneho poriadku. Na uvedené skutočnosti poukázal sťažovateľ aj v odvolaníproti rozsudku okresného súdu, avšak bezúspešne.

V   uvedenej   súvislosti   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   si   je   vedomý   skorších   záverovústavného súdu, podľa ktorých obsahom práva na súdnu ochranu nie je právo na vykonanievšetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi, a to s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ považuje za dôležité upozorniť na to, že totoustanovenie okrem práva súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná, nesie v sebe aj povinnosťvysvetliť, z akého dôvodu sa rozhodol niektoré dôkazy nevykonať.

Okresný súd zamietnutím návrhu na vykonanie dôkazov podľa sťažovateľa odňal jehojedinú   možnosť,   ktorú   v   záujme   preukázania   ním   tvrdených   skutočností   mal,   a   týmvýznamne zasiahol do jeho označených práv. Vykonanie týchto dôkazov bolo nevyhnutnépre   komplexné   posúdenie   veci,   lebo   práve   predmetné   dôkazy   boli   spôsobilé   preukázaťsťažovateľov nárok, resp. kontinuálne zanedbávanie povinností banky.

S názorom okresného súdu sa v otázke dokazovania stotožnil aj krajský súd, avšak saobmedzil iba na konštatovanie, že okresný súd postupoval správne, teda bez toho, aby sas odvolacími   námietkami   vysporiadal.   Krajský   súd   síce   konštatoval,   že   ani   podľa   jehonázoru nie je možné absenciu listinných dôkazov nahradiť svedeckými výpoveďami, ale nadruhej   strane   neponúkol   žiadnu   alternatívu   riadneho   objasnenia   skutkového   stavu,   bezktorého nemôže byť žiadne súdne rozhodnutie zákonné, a to najmä v situácii, keď drviváväčšina dokladov úpadcu bola ešte v roku 2010 zaistená na účely trestného konania.

Sťažovateľ je ďalej toho názoru, že neodôvodnením nepripustenia vykonania nímnavrhovaných dôkazov všeobecné súdy porušili jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Týmto   konaním   vznikla   de   facto   situácia,   keď   sťažovateľ   bol   obratý   o   možnosťpreukázať   svoje   tvrdenia   pred   súdom,   čo   je   nebezpečným   porušením   princípukontradiktórnosti,   ako   jedného   zo   základných   čŕt   civilného   súdneho   konania.   Navyšesťažovateľ považuje za zásah do svojho základného práva zo strany krajského súdu aj to, žev jeho rozsudku absentuje výrok o pripustení dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskehosúdneho poriadku. Sťažovateľ tým netvrdí, že zo strany krajského súdu došlo takto k odňatiujeho možnosti konať pred súdom, avšak nepochybne ide o otázku zásadného právnehovýznamu v tom, že došlo k vzniku škody zapríčinenej ojedinelým spôsobom zo stranyštátneho orgánu, ktorému zodpovednosť za škodu za podobných skutkových a právnychokolností nebola nikdy predtým preukázaná. Sťažovateľ sa preto domnieva, že krajský súdmal vo výroku rozsudku vysloviť prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie poprávnej stránke zásadného významu. Keďže tento výrok chýba, sťažovateľ sa domnieva, žev tejto časti došlo zo strany krajského súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.Keďže   sťažovateľovi   zákon   nepriznáva   iné   prostriedky   nápravy,   navrhuje,   abyústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   č.   19C/56/2011   zo   dňa 8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   č.   19C/56/2011   zo   dňa 8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   č.   19C/56/2011   zo   dňa 8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   č.   19C/56/2011   zo   dňa 8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   č.   8Co/192/2014   zo   dňa 24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

6. Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   č.   8Co/192/2014   zo   dňa 24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7. Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   č.   8Co/192/2014   zo   dňa 24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

8. Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   č.   8Co/192/2014   zo   dňa 24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

9. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I v konaní č. 19C/56/2011 zo dňa 8.11.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

10. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   č.   8Co/192/2014   zo   dňa 24.3.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

11.   Okresný   súd   Bratislava   I   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne zaplatiť Sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu č. k.8 Co 192/2014-875 z 24. marca 2015 (ktorý sa stal právoplatným 15. mája 2015) dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu smeruje protipostupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 56/2011 a jeho rozsudkuz 8. novembra 2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravnýprostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   malkrajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahuprávomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanieproti rozsudku okresného súdu aj využil.

Do určitej miery odlišná je situácia vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1,čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolupostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 192/2014 a jeho rozsudkomz 24. marca 2015. Sťažnosť treba v tejto časti považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti výslovne, dôrazne a opakovane namieta, že mu bolapostupom   všeobecných   súdov   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   z   dôvodov,   ktorékonkrétne uvádza.

Za uvedeného stavu bolo možné podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie,ktorého   prípustnosť   by   vyplývala   z   ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdnehoporiadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal. Tým je dané, ženevyužil   účinný   zákonný   opravný   prostriedok,   ktorý   mal   k   dispozícii.   To   zakladáneprípustnosť sťažnosti.

Napokon treba uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), žedovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahyprípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015