SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 544/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. MarkaLetkovského, správcu konkurznej podstaty úpadcu PODIELOVÉ DRUŽSTVOSLOVENSKÉ INVESTÍCIE v konkurze, Legionárska 1/C, Bratislava, zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19 C 56/2011 z 8. novembra 2013a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 192/2014 z 24. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. Marka Letkovského, správcu konkurznej podstaty úpadcuPODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE v konkurze, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2015osobne do podateľne ústavného súdu doručená sťažnosť JUDr. Marka Letkovského, správcukonkurznej podstaty úpadcu PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIEv konkurze, Legionárska 1/C, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietanéhoporušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 56/2011 z 8. novembra 2013a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 192/2014z 24. marca 2015.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je správcomkonkurznej podstaty úpadcu PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIEv konkurze (ďalej len „úpadca“).
Úpadca sa žalobou doručenou okresnému súdu 18. apríla 2011 domáhal zaplatenianáhrady škody vo výške 63 163 426,03 € z dôvodu nesprávneho úradného postupužalovanej Slovenskej republiky, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej len„žalovaná“) pri uskutočňovaní dohľadu nad finančným trhom. Išlo o škodu, ktorú úpadcautrpel v dôsledku činnosti spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. (ďalej len„obchodník s cennými papiermi“), ktorej činnosť podliehala dohľadu Národnej bankySlovenska (ďalej len „banka“).
Rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 56/2011-811 z 8. novembra 2013 bola žalobasťažovateľa proti žalovanej v celom rozsahu zamietnutá. Následným rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 8 Co 192/2014-875 z 24. marca 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 13. mája 2015.
Podľa názoru okresného súdu nebolo možné konštatovať akúkoľvek príčinnúsúvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom banky a údajnou škodou.Krajský súd konštatoval, že banka ako orgán štátneho dohľadu mohla realizovať výkonštátneho dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len takéopatrenia a sankcie, ktoré zákon umožňuje uplatniť v prípade zistenia nedostatkovu dohliadaných subjektov. Podľa krajského súdu úpadca dobrovoľne vstúpil do zmluvnéhovzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, na základe čoho dobrovoľne prevzal na sebapráva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy v snahe čo najlepšie realizovať vlastné záujmyspočívajúce v zhodnotení finančných prostriedkov v jeho portfóliu tvorenom členskýmivkladmi a cennými papiermi. Poukázal aj na to, že úpadca je družstvom, t. j.podnikateľským subjektom, u ktorého účelom založenia je podnikanie alebozabezpečovanie potrieb jeho členov. Z toho vyplýva, že družstvo je nositeľompodnikateľského zisku, ale aj podnikateľského rizika.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov ústavy, dohovorua dodatkového protokolu. Predovšetkým zdôrazňuje, že mu bola odňatá možnosť konať predsúdom z dôvodu nepripustenia vykonania ním navrhnutých dôkazov a z dôvodunedostatočného odôvodnenia rozhodnutia.
Sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom navrhoval na účely preukázania toho,že úpadca svoje portfólio zveril obchodníkovi s cennými papiermi, ako aj na objasneniefungovania spolupráce medzi úpadcom a obchodníkom s cennými papiermi predvolaťviacerých konkrétne označených svedkov. Výsluch svedkov bol potrebný aj z toho dôvodu,že samotný obchodník s cennými papiermi sa vo svojom profile prezentoval ako obchodníkzabezpečujúci správu finančných zdrojov. Okresný súd navrhované dôkazy nevykonal,pričom sa s dôvodmi nevykonania týchto dôkazov v odôvodnení rozsudku nevysporiadal.Uviedol len, že nedostatok listinných dôkazov nie je možné nahradiť ústnymi svedeckýmivýpoveďami osôb navrhnutých sťažovateľom, čo je v zrejmom rozpore s ustanovením § 125Občianskeho súdneho poriadku. Na uvedené skutočnosti poukázal sťažovateľ aj v odvolaníproti rozsudku okresného súdu, avšak bezúspešne.
V uvedenej súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že si je vedomý skorších záverovústavného súdu, podľa ktorých obsahom práva na súdnu ochranu nie je právo na vykonanievšetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi, a to s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ považuje za dôležité upozorniť na to, že totoustanovenie okrem práva súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná, nesie v sebe aj povinnosťvysvetliť, z akého dôvodu sa rozhodol niektoré dôkazy nevykonať.
Okresný súd zamietnutím návrhu na vykonanie dôkazov podľa sťažovateľa odňal jehojedinú možnosť, ktorú v záujme preukázania ním tvrdených skutočností mal, a týmvýznamne zasiahol do jeho označených práv. Vykonanie týchto dôkazov bolo nevyhnutnépre komplexné posúdenie veci, lebo práve predmetné dôkazy boli spôsobilé preukázaťsťažovateľov nárok, resp. kontinuálne zanedbávanie povinností banky.
S názorom okresného súdu sa v otázke dokazovania stotožnil aj krajský súd, avšak saobmedzil iba na konštatovanie, že okresný súd postupoval správne, teda bez toho, aby sas odvolacími námietkami vysporiadal. Krajský súd síce konštatoval, že ani podľa jehonázoru nie je možné absenciu listinných dôkazov nahradiť svedeckými výpoveďami, ale nadruhej strane neponúkol žiadnu alternatívu riadneho objasnenia skutkového stavu, bezktorého nemôže byť žiadne súdne rozhodnutie zákonné, a to najmä v situácii, keď drviváväčšina dokladov úpadcu bola ešte v roku 2010 zaistená na účely trestného konania.
Sťažovateľ je ďalej toho názoru, že neodôvodnením nepripustenia vykonania nímnavrhovaných dôkazov všeobecné súdy porušili jeho právo na spravodlivé súdne konanie.
Týmto konaním vznikla de facto situácia, keď sťažovateľ bol obratý o možnosťpreukázať svoje tvrdenia pred súdom, čo je nebezpečným porušením princípukontradiktórnosti, ako jedného zo základných čŕt civilného súdneho konania. Navyšesťažovateľ považuje za zásah do svojho základného práva zo strany krajského súdu aj to, žev jeho rozsudku absentuje výrok o pripustení dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskehosúdneho poriadku. Sťažovateľ tým netvrdí, že zo strany krajského súdu došlo takto k odňatiujeho možnosti konať pred súdom, avšak nepochybne ide o otázku zásadného právnehovýznamu v tom, že došlo k vzniku škody zapríčinenej ojedinelým spôsobom zo stranyštátneho orgánu, ktorému zodpovednosť za škodu za podobných skutkových a právnychokolností nebola nikdy predtým preukázaná. Sťažovateľ sa preto domnieva, že krajský súdmal vo výroku rozsudku vysloviť prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie poprávnej stránke zásadného významu. Keďže tento výrok chýba, sťažovateľ sa domnieva, žev tejto časti došlo zo strany krajského súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.Keďže sťažovateľovi zákon nepriznáva iné prostriedky nápravy, navrhuje, abyústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I v konaní č. 19C/56/2011 zo dňa 8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I v konaní č. 19C/56/2011 zo dňa 8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I v konaní č. 19C/56/2011 zo dňa 8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I v konaní č. 19C/56/2011 zo dňa 8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
5. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. 8Co/192/2014 zo dňa 24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
6. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. 8Co/192/2014 zo dňa 24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
7. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. 8Co/192/2014 zo dňa 24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
8. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. 8Co/192/2014 zo dňa 24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené právo Sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
9. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I v konaní č. 19C/56/2011 zo dňa 8.11.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
10. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v konaní č. 8Co/192/2014 zo dňa 24.3.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
11. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu č. k.8 Co 192/2014-875 z 24. marca 2015 (ktorý sa stal právoplatným 15. mája 2015) dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu smeruje protipostupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 56/2011 a jeho rozsudkuz 8. novembra 2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa malkrajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahuprávomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanieproti rozsudku okresného súdu aj využil.
Do určitej miery odlišná je situácia vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1,čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolupostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 192/2014 a jeho rozsudkomz 24. marca 2015. Sťažnosť treba v tejto časti považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti výslovne, dôrazne a opakovane namieta, že mu bolapostupom všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodov, ktorékonkrétne uvádza.
Za uvedeného stavu bolo možné podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie,ktorého prípustnosť by vyplývala z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal. Tým je dané, ženevyužil účinný zákonný opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii. To zakladáneprípustnosť sťažnosti.
Napokon treba uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), žedovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahyprípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015