znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 544/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Čurillom, Advokátska kancelária, Hlavná 11, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 7 C 82/2006 z 19. júna 2013, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 210/2013 zo 16. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2014 doručená sťažnosť P. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   garantovaného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 82/2006 z 19. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 210/2013 zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla: «Na   Okresnom   súde   Prešov   je   pod sp. zn. 7C 82/2006 vedená právna vec žalobcu P. B... a spol., právne zastúpení JUDr. Petrom   Čurillom,   proti   žalovanej   Z.   B.   právne   zastúpená   JUDr.   J.   P.,   o zaplatenie 77.433,88 EUR s príslušenstvom.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   zo   dňa   19.6.2013   č.   k.   7C/82/2006-321   bol žalobný návrh zamietnutý s tým, že súd o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, obdobne ako aj o trovách štátu. Súd zároveň zastavil konanie o návrhu žalovanej na zrušenie predbežného opatrenia a zrušil uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 7C/82/2006...

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote žalobcovia podali odvolanie... Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   16.12.2013,   č.   k.   16Co   210/2013-358, 16Co 211/2013   bol   prvostupňový   rozsudok   vo   výroku,   ktorým   súd   žalobu   zamietol, potvrdený s tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že samotná práceneschopnosť žalobkyne, hoc táto bola riadne ospravedlnená a táto výslovne požadovala, aby súd v pojednávaní nekonal a pojednávanie odročil, nie je samo o sebe dôvodom pre odročenie pojednávania, nakoľko žalobkyňa   nepreukázala   vyjadrením   od   ošetrujúceho   lekára,   aby   jej   zdravotný   stav neumožnil zúčastniť sa pojednávania.

V   ďalšom   súd   poukázal   na   tú   skutočnosť,   že   prvostupňový   súd   v   súlade   s ustanovením § 132 Občianskeho súdneho poriadku, hodnotil dôkazy jednotlivo podľa svojej úvahy v ich vzájomnej súvislosti a k vykonaným dôkazom prijal jasné hodnotiace úsudky a právne závery, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. V ďalšom odvolací súd zdôraznil, že bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa majúc za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne....

Úvodom   je   potrebné   poukázať   na   tú   skutočnosť,   že   vyššie   špecifikovanými právoplatnými   a   vykonateľnými   rozhodnutiami   súdov,   podľa   názoru   mandantky,   bol porušený zákon a ochrana jej práv a zákonom chránených záujmov zakotvených, či už v Ústave Slovenskej republiky, resp. v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

Predovšetkým   si   dovoľujeme   poukázať   na   tú   skutočnosť,   že   postupom prvostupňového, ale aj odvolacieho súdu bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti opätovne zdôrazňujeme tú skutočnosť, že žalobcovia riadne ospravedlnili svoju   neúčasť   na   pojednávaní   konanom   dňa   05.06.2013   a   výslovne   žiadali   toto pojednávanie odročiť....

Predovšetkým vo vzťahu k   výkladu...   Občianskeho   súdneho poriadku je   potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobkyňa predložila doklad ošetrujúceho lekára o tom, že nie je práceschopná. Máme za to, že uvedený doklad je už sám o sebe dôkazom o tom, že táto nie   je   schopná   bez   ohrozenia   života   alebo   závažného   zhoršenia   zdravotného   stavu   sa zúčastniť   pojednávania.   To   na   rozdiel   od   prípadu,   až   by   žalobkyňa   predložila   doklad o momentálne   indispozícii   s   poukazom   na   svoj   zdravotný   stav,   pričom   práve   súčasťou takéhoto   dokladu   ošetrujúceho   lekára   by   musela   byť   kumulatívne   naplnená   podmienka preukázania naplnenia hmotnoprávneho predpokladu zadefinovaného v ustanovení § 119 ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku.

Po stránke formálnej, samotné rozhodnutie odvolacieho súdu, teda Krajského súdu v Prešove   zo   dňa   16.12.2013,   č.   k.   16Co   210/2013-358,   16Co   211/2013   je nepreskúmateľné.

Pokiaľ   sa   odvolací   súd   siahodlho   zaoberá   otázkou   predpokladov   pre   možnosť odročenia   pojednávania   vychádzajúc   z dikcie ustanovenia   § 101   a §   119 Občianskeho súdneho poriadku, vo vzťahu k samotnému odôvodneniu potvrdzujúceho rozhodnutia sa obmedzuje   na   konštatáciu,   že   prvostupňový   súd   riadne   zistil   skutkový   stav   a   dôvody odvolania žalobcov nie sú dôvodné a rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. I pre samotné písomné vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu platia primerane ustanovenia § 152 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne dikcia ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku....

Vo vzťahu k citovanej právnej úprave opätovne poukazujeme na nepreskúmateľnosť rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ako   aj   na   absolútne   absenciu   akéhokoľvek   právneho zdôvodnenia   potvrdzujúceho   rozhodnutia   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že odvolací súd v konečnom dôsledku poukazuje formálne na dikciu ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho poriadku.

V   ďalšom   je   potrebné   zdôrazniť,   že   prvostupňový   súd   nevykonal   dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci samej, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom. V rozpore s právnou úpravou a ustálenou súdnou praxou neodstránil rozpory medzi posudkami znalcov z odboru písmoznalectva, odvetvie ručné písmo.... V   tejto   súvislosti   zdôrazňujeme,   že   uvedený   listinný   dôkaz   je   potrebné   hodnotiť v rámci dokazovania v kontexte ďalších vykonaných dôkazov, a to predovšetkým v kontexte s výpoveďami   svedkov,   ktorí   jednoznačne   potvrdili   nespornú   existenciu   zmluvno- záväzkového právneho vzťahu... Títo svedkovia jednoznačne a nesporne popísali okolnosti vzniku   „potvrdenia   o uznaní   pohľadávky“.   V   ďalšom   nemožno   opomenúť,   že   i   závery znaleckého   dokazovania   vykonaného   Ústavom   súdneho   inžinierstva   Žilinskej   univerzity v Žiline nezbavovali súdy (predovšetkým prvostupňový súd) povinnosti vykonať dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci samej. Na dôvažok, keď takéto dokazovanie bolo jednoznačne zo strany žalobcov navrhované a zo strany súdu v konečnom dôsledku opomenuté.

V   tejto   súvislosti   zdôrazňujeme,   že   samotná   existencia   zmluvno-záväzkového právneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke bola nesporná z výpovede svedkov, pričom strana   žalobcu   preukázala   existenciu   takéhoto   zmluvno-záväzkového   právneho   vzťahu príslušnými   listinnými   podkladmi,   vykonaním   jednotlivých   platieb,   výbermi   z   účtov, dokladmi   o   zakúpení   bytového   zariadenia   a   podobne.   Pokiaľ   je   zmluva   o   pôžičke   tzv. faktickým právnym úkonom, je právne irelevantné, či zo strany žalovanej, resp. jej toho času   už   nebohého   manžela,   došlo,   či   nedošlo   k   uznaní   pohľadávky   žalobcov   formou písomnou.   S touto   otázkou   sa   nevyporiadal   ani   prvostupňový   súd   a   absolútne   sa   touto otázkou odvolací súd ani len nezaoberal...

Máme za to, že vyššie špecifikované práva každého občana Slovenskej republiky na spravodlivé konanie v sebe kumulujú i právo na spravodlivé rozhodnutie.

Máme za to, že vyššie špecifikované rozhodnutie Okresného súdu Prešov zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 7C 82/2006-321 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.12.2013, sp. zn. 16Co 210/2013-358; 16Co 211/2013 je v príkrom rozpore s uvedenými zásadami na spravodlivé konanie, či už po stránke formálnej, resp. materiálno-právnej, kedy súdy nevykonali napriek návrhom účastníka konania dôkazy potrebné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci samej, čím porušili základné ľudské práva žalobkyne....

S poukazom na uvedené dôvody a právne hodnotenie sme podaním zo dňa 8.03.2014 podali generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu Okresného súdu Prešov zo dňa 19.6.2013, č. k. 7C 82/2006- 321   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   16.12.2013,   č.   k. 16Co 210/2013-358.   Krajská   prokuratúra   Prešov   podaním   zo   dňa   13.06.2014,   sp.   zn. Kc 105/14/7700-5   po   právnom   zhodnotení   predmetnej   právnej   veci   vyslovila   názor,   že považuje   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   za   zákonné   a   samotný   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania za nedôvodný.

Mandantka   po   oboznámení   sa   s   predmetným   rozhodnutím,   uvedené   pokladá   za neobjektívne a... ním prezentovan[ý] právny názor pokladá za neobjektívny a nezákonný. V podaní,   ktoré   je   prílohou   vyslovuje   vážne   pochybnosti   o objektívnosti   pracovníkov príslušných štátnych orgánov.»

3.   Sťažovateľka   v   závere   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že „rozhodnutím Okresného súdu Prešov zo dňa 19.6.2013, č. k. 7C 86/2006-321 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.12.2013, č. k. 16Co 210/2013-358 došlo k porušeniu Ústavných práv a práv vyplývajúcich Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   P.   B.“. Rovnako   navrhla,   aby   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

III.

5.   V   úvode   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažnosť   neobsahuje   všetky   zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Sťažnosť neobsahuje (ani v petite, ani v obsahu sťažnosti) explicitné označenie základného práva alebo slobody, ktoré malo byť porušené. Z obsahu sťažnosti (nie však z petitu) je možné implicitne vyvodiť, že sťažovateľka sa domáha ochrany základného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ustálil ako referenčné normy čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

6.   Uvedený   nedostatok   sťažnosti   by   už sám   osebe   bol   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   v zmysle §   25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

7.   Aj   napriek   uvedenému   však   ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažnosti k jej preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom okresného súdu

8.   Z   čl. 127 ods. 1 ústavy   vyplýva, že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

9. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

10.   Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   rozsudok   okresného   súdu.   Zo   sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

11.   V   úvode   ústavný   súd   uvádza,   že   zo   sťažnosti, z   priložených   príloh,   ako   aj zo zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť 9. januára 2014.

12. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

13.   Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   musí   vysporiadať   s relevantnou   otázkou,   či sťažnosť smerujúca voči napadnutému rozsudku krajského súdu nie je podaná oneskorene.

14.   Sťažovateľka   odvíja   zachovanie   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v zmysle §   53   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   od   doručenia oznámenia   o vybavení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   z   13.   júna   2014 zo strany Krajskej prokuratúry v Prešove.

15. Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (porov.   napr. I.   ÚS   67/02, II. ÚS 605/2013, II. ÚS 1/2014) mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Na rozdiel od dovolania, ktoré má neúspešný účastník konania priamo k dispozícii (môže ho sám podať), na podanie mimoriadneho dovolania je oprávnený iba generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky.   Samotný   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   povinný   vyčerpať   na   ochranu   svojich   základných   práv   alebo slobôd pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

16.   Na   plynutie lehoty   podľa   §   53 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   nemá vplyv doručenie   upovedomenia   o   odložení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ale rozhodujúci je deň právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, resp. deň, kedy sa sťažovateľka mohla o tomto napadnutom rozsudku krajského súdu dozvedieť. Napadnutý rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   9.   januára   2014.   Sťažovateľka   bola oprávnená podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu najneskôr 10. marca 2014 (pondelok). Sťažovateľka podala sťažnosť (podaná na poštovú prepravu)   ústavnému   súdu   5.   augusta   2014,   z čoho   nepochybne   vyplýva,   že   sťažnosť nepodala v zákonnej dvojmesačnej lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

17.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014