znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 544/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na pokojné užívanie   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 189/2010 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 189/2010 z 31. augusta 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 29. januára 2003 sťažovateľka v postavení veriteľa   poskytla dlžníkovi (ďalej   aj „povinný“) úver v sume 165,97 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie dlžníka, že v prípade jeho omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už vopred uvedenú osobu (Mgr. T. K. – ďalej len „splnomocnenec“), aby v jeho mene spísal notársku zápisnicu o uznaní jeho dlhu s tým, že táto zápisnica bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže sa dlžník omeškal so zaplatením dvoch splátok, Mgr. B. Ž. na základe substitučnej plnej moci od splnomocnenca, ktorý bol splnomocnený na základe dlžníkom udeleného   splnomocnenia   v   zmluve   o   úvere,   spísal   na   notárskom   úrade   JUDr.   O.   Ď. notársku zápisnicu o uznaní jeho dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul predložila sťažovateľka exekútorovi, ktorý na základe tohto požiadal Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi.   Na   základe   okresným   súdom   udeleného   poverenia   súdny   exekútor   začal 5. decembra 2003 exekučné konanie, pričom 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením sp. zn. 19 Er 1693/03 z 24. februára 2010 okresný súd exekučné konanie vyhlásil za neprípustné, a preto ho zastavil, pričom súčasne zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a uložil jej zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy konania. Okresný súd   založil   svoje   rozhodnutie   na   konštatovaní   o neplatnosti   splnomocnenia   udeleného dlžníkom splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov   bolo,   že   toto   splnomocnenie   na   uznanie   dlhu   bolo   dlžníkom   udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď jeho dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžník sa vopred   vzdal   svojho   práva   na   uznanie   dlhu   v čase,   keď   ešte   nemal   vedomosť   o   jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd poukázal na to, že splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám bez splnomocnenia dlžníkom (t. j. nad rámec splnomocnenia) určil lehotu, dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený, pričom v tejto súvislosti sa okresný súd zaoberal aj splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa   ktorej   zastupovať iného   nemôže   ten,   záujmy   ktorého   sú   v   rozpore   so   záujmami zastúpeného.   Vzhľadom   na   uvedené   okresný   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy dlžníka, ktorý ho na uznanie dlhu splnomocnil, ale hájil skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd konštatoval, že ak je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul, preto exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.

O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd,   ktorý   uznesením   sp. zn. 16 CoE 189/2010 z 31. augusta 2010 rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne potvrdil.

Podľa   tvrdení   sťažovateľky   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   rozhodnutím krajského súdu bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   pretože   exekučné   konanie   bolo   týmto   rozhodnutím   krajského   súdu definitívne zastavené bez toho, aby krajský súd zohľadnil, že okresný súd toto exekučné konanie zastavil až po dodatočnom preskúmaní exekučného titulu, a to aj napriek tomu, že ho   najprv   na   základe   tohto   istého   exekučného   titulu   odobril   vydaním   poverenia   na vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   rozhodnutím krajského súdu došlo aj k zásahu do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý   mala legitímny nárok, čím malo byť porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj   majetok   -   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v   rámci   dozoru   nad   núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora   nepredvída   zastavenie   exekúcie   ani   nové   skúmanie   podmienok   na   vykonanie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom. Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takéhoto   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, t.j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším   porušením   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   priebehu   konania   na zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy....

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie....

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie je   v súlade   s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme,   v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým   spôsobom,   že   zmaria   možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však   v   danom   prípade   úplne   absentuje   požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti   pohľadávky   v   prebiehajúcom   exekučnom   konaní   bez   návrhu   povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkrornno-právnej povahy....

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa názoru   sťažovateľa   uviesť,   že   nie   je   vôbec   zrejmé   aký   sledovaný   cieľ   mal   byť   súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí, podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s. r. o.   na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16 CoE 189/2010-31 zo dňa 31. 08. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16 CoE 189/2010-31 zo dňa 31. 08. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s. r. o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 2242,55 Eur (67559,06 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 211,48 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 105,74EUR   s   DPH)   na   účet   právneho   zástupcu   J.   H.  ...   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje svoju   nespokojnosť s uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE 189/2010 z 31. augusta 2010, ktorým podľa nej malo   byť   zasiahnuté   do   jej   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   tým,   že   krajský   súd verifikoval   zastavenie   už   prebiehajúceho   exekučného   konania   bez   tohto,   aby   sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej vlastníckeho práva, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej   sťažovateľke   upreté   právo   na   vrátenie   majetku   od   povinného,   ktorý sťažovateľka povinnému poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Krajský   súci   ako   súd   odvolací,   vec   preskúmal   v   medziach   daných   ustanovením § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 OSP napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správne...

Odvolací   súd,   pri   preskúmaní   predloženého   spisového   materiálu   sa   zaoberal predovšetkým Notárskou   zápisnicou...   zo dňa 26.   05.   2003,   ktorá   v   prejednávanej   veci predstavuje exekučný titul. Keďže notárska zápisnica nebola spísaná samotným povinným, ale   splnomocneným   advokátom,   odvolací   súd   preskúmal   plnomocenstvo   obsiahnuté   v Zmluve o úvere č...., v časti nazvanej ako „Splnomocnenie“.

Podľa ust. § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Pretože   si   účastníci   v   Zmluve   o   úvere   dohodli,   že   ich   vzťah   sa   bude   riadiť Obchodným zákonníkom, potom podľa § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.   Tieto   účinky   nastávajú   aj   v   prípade,   že   pohľadávka   veriteľa   bola   uznania   už premlčaná.

Z citovaného zákonného ustanovenia vypláva, že pre záväzok, ktorý je predmetom uznania je charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čim vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase uznania. Zákon na účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu.

V danej veci, v čase udelenia splnomocnenia, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere bol predmet záväzku špecifikovaný ako „úver v sume 5.000.- Sk“ a „príslušný poplatok v sume 2.800,-   Sk“.   Uvedené   mal   povinný   plniť   v   13   dvojtýždňových   splátkach   po   600,-   Sk. Splnomocnením povinný... poveril tretiu osobu - advokáta Mgr. T. K., aby v budúcnosti v jeho mene uznal záväzok, ktorého výška v tom čase nebola určená a... zmluvným stranám bola známa výška „poskytnutého úveru“, avšak povinný nemohol mať vedomosť, akú sumu budú   predstavovať   napr.   trovy   právneho   zastúpenia,   poplatky   za   spísanie   notárskej zápisnice, úroky z omeškania atď., ktoré taktiež predstavovali súčasť záväzku, ktorý mala v jeho mene uznať tretia osoba.

Podľa § 574 ods. 2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti je neplatná.

Uznať   záväzok...   je   právom   dlžníka,   ktoré   v   budúcnosti   realizovať   môže,   ale   aj nemusí. Záleží to od povahy okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle citovaného... nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže... v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola známa výška záväzku nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom....

Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný, pričom na podmienku existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd prvého   stupňa   postupoval   správne,   keď   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú   a   zastavil   ju. Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu v tejto časti potvrdil ako vecne správne.»

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu   vyplýva stotožnenie sa krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v   čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len „Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu z dôvodu   zistenia,   že   tento   odporuje   zákonu.   Podľa   zistenia   exekučného   súdu   totiž exekučný   titul,   ktorým   bola   v   tomto   prípade   notárska   zápisnica,   nebol   spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods.   2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov.

Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný titul   bola   síce   spísaná   v   mene   povinného   splnomocnenom   na   podklade   splnomocnenia udeleného mu povinným, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec nielenže   uznal   záväzok   povinného,   ale   bez   splnomocnenia,   resp.   nad   jeho   rámec   určil povinnému   aj   lehotu   na   jeho   splnenie,   čím   konal   bez   splnomocnenia   a   v   rozpore so záujmami povinného), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinným uzavretá podľa Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinným nespĺňalo ani požiadavku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba v čase   uznania   existujúci   určitý,   čo   do   výšky,   záväzok,   pričom   v   čase   udelenia splnomocnenia povinným, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani nemohlo byť zrejmé, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).

Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní proti   tomuto   rozhodnutiu   bola   založená   predovšetkým   na   tvrdení,   že   preskúmaním exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení daných   mu   Exekučným   poriadkom,   a   tiež   na   tvrdení,   že   exekučný   súd   preskúmaval exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného titulu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu, s ktorým   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil,   a   tiež   konštatoval,   že   exekučný   súd   má   právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v   priebehu   exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu, ako ani závery krajského   súdu   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných   ustanovení Exekučného   poriadku,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   základných   práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania, odvádza   zrejme   z   doslovného   znenia   ustanovenia   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku v rozhodnom   znení,   podľa   ktorého   „Súd   preskúma   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí exekútora,   aby   vykonal   exekúciu.   Ak   súd   zistí   rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok   v   rozhodnom   znení   na   inom   mieste   než   v   citovanom   §   44   ods.   2   vyslovene neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so   zákonom,   sťažovateľka   zrejme   dospela   k   presvedčeniu,   že   exekučný   súd   po   vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich   vzájomných   súvislostiach,   a   nie   izolovane.   Záver   krajského   súdu   o   oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného   konania   a   nielen   pred   vydaním   poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté   exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viaceré   z   týchto   dôvodov   závisia   práve   od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo   v prípade,   ak   v   už   začatom   exekučnom   konaní   zistí,   že   rozhodnutie,   ktoré   je podkladom   na   vykonanie   exekúcie,   bolo   po   začatí   exekúcie   zrušené   alebo   sa   stalo neúčinným [§ 57   ods.   1 písm.   b) Exekučného poriadku   v   rozhodnom   znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a   nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   Exekučný   poriadok   v   rozhodnom   znení pojednával o skúmaní   súladu   exekučného   titulu   so   zákonom   ako   takým   (t. j.   či   už   so   zákonom hmotnoprávneho   charakteru,   alebo   so   zákonom   procesnoprávneho   charakteru),   podľa názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   krajského   súdu nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani k porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   pretože   krajský   súd   postupoval   plne   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   jej   bol   definitívne znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla povinnému,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   má   k   dispozícii   aj   iné   právne prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010