SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 543/2015-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou,Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.2 Tdo 15/2015 a jeho uznesením z 31. marca 2015 a postupom Krajského súdu v Prešovev konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudkom z 15. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), voveci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tdo   15/2015   a jeho   uznesením   z 31.   marca   2015a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudkom z 15. januára 2014. Sťažnosť bola odovzdaná napoštovú prepravu 3. júla 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 31 T 80/06 z 10. januára 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchaniatrestného činu porušovania autorského práva podľa § 152 ods. 1 Trestného zákona účinnéhodo 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 180 €, resp. náhradnýtrest   odňatia   slobody   vo   výmere   4   mesiacov.   Zároveň   mu   bolo   uložené   aj   ochrannéopatrenie spočívajúce v zhabaní CD nosičov v počte 1 244 ks. Podľa právnej vety výrokurozsudku došlo k porušeniu autorského práva k dielu.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 To 15/2013-1260 z 15. januára 2014 bol rozsudokokresného súdu zrušený a sťažovateľ bol uznaný vinným v rovnakom rozsahu, avšak s týmrozdielom,   že   podľa   právnej   vety   neoprávnene   nakladal   so   zvukovým   či   s   obrazovýmzáznamom,   ktoré   sú   predmetom   práva   príbuzného   autorskému   právu.   Bol   mu   akosamostatný trest uložený trest prepadnutia vymenovaných konkrétnych CD nosičov.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tdo   15/2015   z   31.   marca   2015   boloodmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   15/2013z 15. januára 2014.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu došlok porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásadyprávnej istoty.

Okresný   súd   rozhodol   podľa   sťažovateľa   o jeho   vine   bez   relevantných   dôkazov.V odôvodnení rozsudku absentujú nové skutočnosti a dôkazy, a to tak, že vôbec nie súspomenuté,   alebo   sú   neúplné,   vytrhnuté   z   kontextu,   úplne   vymyslené,   nepodložené.V mnohých prípadoch sa opierajú o výpovede v pôvodnom znení, a to aj napriek tomu, ževýpovede boli počas súdneho konania pozmenené. V niekoľkých prípadoch sa okresný súdodvolával na dôkazy alebo výpovede, ktoré nikdy neexistovali. Mnohé skutočnosti a fakty,ktoré počas pojednávaní zazneli, v odôvodnení úplne absentujú, a to aj napriek tomu, žesťažovateľ niekoľkokrát výslovne žiadal, aby boli uvedené do zápisu.

Krajský súd uznal sťažovateľa vinným na tom skutkovom základe, že v čase od9. decembra   2002   do   16.   januára   2004   mal   zadovažovať   do   predajne   s   hudobnýmiproduktmi   patriacej   jeho   otcovi   nosiče   CD   hudobného,   softwarového   a   filmovéhocharakteru   pirátskeho   pôvodu,   alebo   sám   mal   napaľovať   nosiče   hudobného   charakterua odpredávať   ich   za   nižšiu   cenu   zákazníkom,   ktorým   mal   hneď   pri   prvom   kontakteponúknuť, aby sa stali členmi klubu vlastníkov SD SONG a budú mať lacnejšie CD nosičena predaj alebo požičanie. Túto činnosť mal vykonávať aj napriek tomu, že mal vedieť, že nato   potrebuje   súhlas   majiteľa   autorských   práv.   Takýmto   konaním   mal   spôsobiť   Českejnárodnej skupine Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu, ako aj Slovenskejnárodnej   skupine   Medzinárodnej   federácie   fonografického   priemyslu   škodu   najmenejv sume   374   400   Sk   (12   427   €),   Slovenskému   ochrannému   zväzu   autorskému   škodunajmenej   v   rozsahu   65   894   Sk   (2   187   €)   a   spoločnosti   Microsoft   Corporation   škodunajmenej v sume 13 900 Sk.

Obžaloba bola podaná na základe svedeckej výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛ a nazáklade odborných vyjadrení svedkov a, hoci ani jeden z nich nemážiadne   súdno-znalecké   oprávnenie.   Všeobecné   súdy   opomenuli   fakt,   že   títo   svedkovianemali informácie o tom, že každá kópia CD zaistená Colným úradom Prešov (ďalej len„colnica“) má svoje „originálne dvojča“. Tento fakt opomenuli aj pri vyjadreniach súdnehoznalca,   ktorému   boli   na   podanie   posudku   doručené   iba   CD   nosiče   zaistenécolnicou.   Znalec nakoniec   pred   okresným   súdom   potvrdil,   že   kópie   vyrobenéz originálnych   nosičov   sa   nepovažujú   za   pirátske   kópie,   lebo   sú   vyrobené   v   súladeso zákonom č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom(autorský zákon) (ďalej len „autorský zákon“).

V odôvodnení uvedené vyjadrenie znalca podľa sťažovateľa neobsahuje to,že znalec potvrdil súladnosť konania sťažovateľa ako správcu občianskeho združenia (ďalej len „združenie“) s autorským zákonom.

Sťažovateľ   viackrát   požadoval   uviesť   do   zápisu,   že   všetky   kópie   CD   nosičovnachádzajúce   sa   v   priestoroch   združenia   boli   vyrobené   výhradne   z   originál   nosičovzakúpených   v   predajni   prevádzkovanej   otcom   sťažovateľa   alebo   na   iných   predajnýchmiestach   na   Slovensku.   Tieto   skutočnosti   boli   zdokumentované   pokladničnými   blokmi.Preto nemôže ísť o nelegálne kópie alebo pirátske nahrávky. Keďže tieto napodobeniny bolizakúpené do združenia z oficiálnych predajných miest, a to pre potreby klubovej fonotéky,bolo potrebné považovať ich za originálne nosiče. Uvedené skutočnosti nie sú v odôvodnenírozsudku uvedené.

Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa opierali aj o výpovede svedkyne a,   ktoré   neboli   oboznámené   s   tou   významnou   skutočnosťou,   podľa   ktorejrozmnoženiny zaistené colnicou boli vyrobené z originálnych nosičov ako kópie pre osobnúpotrebu (v danom prípade pre potreby združenia), a ako také preto nespĺňali kvalifikáciunelegálnych pirátskych nahrávok.

Svedkovia,,,,,,,, ⬛⬛⬛⬛,, a na hlavnom pojednávaní zmenili svoje výpovedea potvrdili, že im bolo správcom združenia (sťažovateľom) vysvetlené, ako sa vykonávačinnosť klubu, že sa stávajú vlastníkmi originálnych nosičov založených v klube, vstupomdo združenia sa stávajú spoluvlastníkmi originálnych nosičov majúcimi právo vyrobiť sirozmnoženinu, a sťažovateľ im oznámil, že združenie nie je predajňa a rozmnoženiny môžuzískať, pokiaľ sa spolupodieľajú na činnosti klubu dobrovoľnými finančnými prostriedkami.Žiadna z týchto skutočností nie je v rozsudkoch všeobecných súdov uvedená. Naopak,uvádzajú sa tam pôvodné výpovede bez zmien, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní.Navodzuje sa tým podľa sťažovateľa dojem, že priestory združenia neboli jeho priestormi,ale predajňou, kde sa predávali napálené rozmnoženiny.

Združenie začalo svoju činnosť 9. decembra 2002 v priestoroch prenajatých otcomsťažovateľa na základe ústnej dohody. Podľa tejto dohody mal otec sťažovateľa poskytnúťzdruženiu   priestory,   ktoré   by   boli   jasne   vyhradené   a   označené,   a   to   až   do   času,   kýmprevádzka otca sťažovateľa neukončí svoju činnosť, čo sa stalo 30. decembra 2003. Od tohtodátumu prevádzka otca sťažovateľa neexistovala. V období od 9. decembra 2002 do 5.marca 2004 pôsobilo už len združenie, a to na základe novej nájomnej zmluvy. Prevádzka aprenájom   priestorov   zo   strany   otca   sťažovateľa   bola   zrušená   30.   decembra   2003,   tedanetrvala do 25. februára 2004, ako sa to kládlo sťažovateľovi za vinu. Napriek všetkýmvykonaným dôkazom všeobecné súdy rozhodli o vine sťažovateľa so záverom, že nešlo opriestory združenia, ale otca sťažovateľa.

Krajský súd vychádzal podľa sťažovateľa aj z údajnej výpovede otca sťažovateľa,podľa ktorej mal tvrdiť, že CD nosiče postupne od neho nadobudol sťažovateľ na účelypodnikania, čo má byť v rozpore s výpoveďou sťažovateľa, podľa ktorého CD nosiče sizaobstaralo združenie. V skutočnosti však otec sťažovateľa nikdy nič podobné nepovedal,a to ani pred vyšetrovateľom, ale ani pred súdom. Jasne sa vyjadril, že pre potreby združeniavyčlenil   časť   prenajatého   priestoru,   ktorý   bol   oddelenou   a   riadne   označenou   časťoupriestorov. Uviedol tiež, že svoju prevádzku mal v likvidácii a tovar z prevádzky postupneskúpilo združenie pre svoje potreby. Nikdy netvrdil to, čo uviedol súd. Ako dôkaz slúžipripojené čestné vyhlásenie sťažovateľa. Zároveň vzniká podozrenie zo spáchania trestnéhočinu   pozmeňovania   dôkazového materiálu. Rovnaké podozrenie vzniká   aj   pri   údajnýchvýpovediach   svedkov,,,,,, ⬛⬛⬛⬛,,, a. Podľa všeobecných súdov mali títosvedkovia   potvrdiť,   že   v   združení   nevyvíjali   žiadnu   činnosť   zameranú   na   dosiahnutiespoločného   účelu   združenia,   ale   účastníkmi   združenia   sa   stali   primárne   z   dôvoduvýhodnejšej ceny pri zakúpení, resp. zapožičaní CD nosiča. Z toho malo vyplynúť, žepristúpenie svedkov k zmluve o združení sledovalo iný účel než účel vymedzený v čl. Izmluvy o združení, a že preto ide o zastretý právny úkon. Tým je podľa všeobecných súdovdané aj to,   že   účastníci združenia nemohli nadobudnúť CD nosiče do spoluvlastníctva,pretože tieto neboli získané pri výkone spoločnej činnosti účastníkov združenia. Pritomv skutočnosti   všetci   svedkovia   pred   súdom   jasne   vypovedali,   že   do   združenia   vstúpilidobrovoľne. Dôvody ich osobného rozhodnutia vstúpiť do združenia v žiadnom prípadenemôžu   byť   dôkazom   o   zastretom   úkone.   Podľa   sťažovateľa   ani   jeden   svedok   nikdynepovedal, že zakupoval lacné CD nosiče. Každý z nich potvrdil, že peniaze, ktoré dozdruženia vložil, boli členským príspevkom na činnosť klubu. Preto, pokiaľ ich svedeckúvýpoveď v zápisniciach niekto pozmenil, ide o trestný čin pozmeňovania dôkazov.

K   tvrdeniu   o   zastretom   úkone   sťažovateľ   udáva,   že   celá   činnosť   združenia   bolav súlade so zákonom a nepotrebovala písomnú   formu. Napriek tomu   kvôli odstráneniupochybností združenie písomnú formu malo. Výpovede ďalších viac ako 60 účastníkovzdruženia potvrdzujúcich skutočný stav všeobecné súdy úplne odignorovali a opreli sao údajných 12 výpovedí, ktoré podľa súdov zneli úplne inak, než čo títo svedkovia skutočnev nich vypovedali.

Sťažovateľ sa opakovane bránil s poukazom na to, že združenie, základná zmluvao jeho vzniku, jeho stanovy a podmienky činnosti, resp. podmienky vstupu do združeniaboli vypracované právničkou ⬛⬛⬛⬛ a následne konzultované s právnikom,ako aj ďalšími dvomi právnikmi. Ešte aj počas súdneho konania si právnu stránku vecisťažovateľ   overoval   v   právnickej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   a   to   konkrétneu dr.. Všetci títo právnici mu potvrdili, že združenie je v súlade so zákonom. Z tohosťažovateľ vyvodil, že nevykonával, a to dokonca ani nevedome, nič, čo by nebolo v súladeso   zákonom.   Postupoval   striktne   na   základe   zmlúv   vypracovaných a rozmnoženiny,   ktoré   vyrábal,   boli   výhradne   iba   z   originálov   nosičov   vo   vlastníctvezdruženia a slúžili výhradne iba pre osobné potreby združenia, resp. jeho účastníkov. Žiadnarozmnoženina   nebola   vyhotovená   pre   komerčný   účel,   resp.   pre   účel   ďalšieho   predaja.Neexistuje žiadny dôkaz o tom, aby rozmnoženiu vyhotovil na účely zisku.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že po zaistení majetku klubu colnicou podal vočirozhodnutiu   colnice   odvolanie,   ktoré   bolo   uznané   za   dôvodné   a   rozhodnutie   colniceo zaistení tovaru bolo zrušené. Tým bolo potvrdené, že jeho konanie a činnosť ako správcuzdruženia   je   plne   v   súlade   so   zákonom   a   že   zabavený   majetok   združenia   vrátanerozmnoženín nebol vyrobený alebo držaný nelegálne. Napriek tomu okresný súd tvrdí, že25. februára a 5. marca 2004 vykonala colnica kontrolu, pri ktorej zaistila 2 051 kusovnosičov   zvukových   a   zvukovo-obrazových   záznamov,   a   preto   vzniklo   podozreniezo spáchania trestného činu porušovania autorských práv podľa § 152 Trestného zákona.Sťažovateľ   navyše   dodáva,   že   zo   zásahu   colnice   z 5.   marca   2004   neexistuje   oficiálnazápisnica o zaistení vecí. V zozname zaistených vecí chýba viac ako 800 kusov originálnychhudobných nosičov z majetku združenia.

Z hľadiska včasnosti podania sťažnosti ústavnému súdu poukazuje sťažovateľ na to,že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2015 z 31. marca 2015 mu bolo doručené21. mája 2015.

1. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   č.   k. 2 Tdo 15/2015 a jeho Uznesením pod sp. zn.: 2 Tdo 15/2015 zo dňa 31.03.2015 porušené bolo.

2. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ (...)   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   46   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. 5To/15/2013 a jeho Rozsudkom pod sp. zn.: 5To/15/2013 zo dňa 15.01.2014 porušené bolo.

3. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   pod sp.   zn.:   2 Tdo 15/2015 zo dňa 31.03.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn.: 5To/15/2013 zo dňa 15.01.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. ⬛⬛⬛⬛ (...) sa priznáva primerané finančné zadosť učinenie vo výške 10.000,00 Eur (slovom desať tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho bankový účet.

6. Najvyšší   súd   SR   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   vo   výške 296,44 Eur (slovom: dvestodeväťdesiat šesť Eur aj štyridsaťštyri centov) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 To 15/2013-1260 z 15. januára 2014 vyplýva, žením bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 31 T 80/2006 z 10. januára 2013 v celomrozsahu a sťažovateľ bol uznaný vinným na rovnakom skutkovom základe s tou právnouvetou, že so zvukovým či s obrazovým záznamom, ktoré sú predmetom práva príbuznéhoautorskému právu, neoprávnene nakladal spôsobom, ktorý patrí výrobcovi zvukového čiobrazového   záznamu.   Bol   mu   za   to   ako   samostatný   trest   uložený   trest   prepadnutiakonkrétne označených CD nosičov celkom v počte 1 244 kusov. Podľa názoru krajskéhosúdu označenými dôkazmi bolo jednoznačne a bez pochýb preukázané, že v období od5. marca   1996   do   31.   januára   2004   otec   sťažovateľa   prevádzkoval   predajňu   hudobnín,v ktorej sťažovateľ pracoval ako samostatný technický pracovník a predavač. Nebytovépriestory zmluvou o nájme z 1. februára 2004 prenajal sťažovateľ v postavení živnostníka naúčely   ich   užívania   na   obchodnú   činnosť,   t.   j.   predaj   nosičov   zvukových   a   zvukovo-obrazových záznamov na dobu neurčitú. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého v období od 9.decembra 2002 do 5. marca 2004 bol v nebytových priestoroch prevádzkovaný klub, a niepredajňa,   je   tak   vyvrátené.   V   obchodných   priestoroch   vykonala   kontrolu   colnica25. februára a 5. marca 2004. Zaistila 2 051 kusov CD nosičov. Kontrola bola vykonaná nazáklade   rozkazu   nadriadeného   orgánu,   a   preto   postup   zaistenia   tovaru   colnicou   bolopodstatnený. Keďže podľa predbežného vyjadrenia zaistený tovar nevykazovalznámky   originality,   colnica   so   zreteľom   na   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činuporušovania autorských práv podľa § 152 Trestného zákona postúpila vec polícii, pričom jejsúčasne odovzdala zaistené veci. Vzhľadom na zákonný postup pri zaistení CD nosičovmohli tieto tvoriť podklad znaleckého skúmania s tým, že jeho výsledky boli použiteľné akodôkaz   v   trestnom   konaní.   Zo   zaisteného   množstva   CD   nosičov   bolo   znaleckyposudzovaných 2 026 kusov, pričom 800 kusov bolo legálne vyrobených, 47 kusov boloneoriginálnych „pirátsky“ lisovaných, 1 166 kusov zodpovedalo CD nosičom napálenýmklasickým spôsobom na čisté CD – R médiá a 13 kusov bolo vyrobených prostredníctvomnapaľovacích   strojov   –   liniek,   ktoré   sú   považované   za   tzv.   neoriginálne   „pirátsky“napaľované CD – R nosiče. Skutočnosť, že v priestoroch predajne hudobnín sa nachádzaloveľké   množstvo   neoriginálnych   CD   nosičov,   bola   podkladom   na   zisťovanie   účelu   ichvyhotovenia,   resp.   ich   zaobstarania.   Keďže   predmetom   ochrany   autorského   práva   jezvukový a zvukovo-obrazový záznam, bolo potrebné posúdiť, či sťažovateľ so zvukovýma zvukovo-obrazovým   záznamom   nakladal   spôsobom,   ktorý   patrí   výrobcovi   zvukovéhoa zvukovo-obrazového záznamu, prípadne inak tieto práva porušoval. Vzhľadom na dobupáchania   skutku   od   9.   decembra   2002   do   16.   januára   2004   bolo   konanie   sťažovateľaposudzované tak podľa autorského zákona účinného do 31. decembra 2003, ako aj podľaautorského zákona, ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2004. V danej veci niet sporuo tom, že na zaistené CD nosiče sa vzťahuje autorský zákon, ktorého predmetom je aj vzťahk   výrobcom   zvukových   a   zvukovo-obrazových   záznamov.   Vyhotovenie   rozmnoženinyzvukového   a   zvukovo-obrazového   záznamu   bez   súhlasu   jeho   výrobcu   na   účely   jehorozširovania predajom, požičiavaním či nájmom je porušením zákona. Sťažovateľ vo vzťahuk neoriginálnym CD nosičom uvádzal, že tieto vyhotovil sám pre členov združenia, ktorévzniklo   na   základe   zmluvy   z   9.   decembra   2002.   Legálnosť   vyhotovenia   zo zaistenýchrozmnoženín   opieral   sťažovateľ   o   ustanovenie   §   21   ods.   1   autorského   zákona,   pričomsúčasne poukázal aj na to, že rozmnoženiny zaistené colnicou boli vyrobené pre potrebyzdruženia a ako také podľa autorského zákona nie sú nelegálnymi pirátskymi nahrávkami.Všetci   členovia   združenia   sa   vstupom   do   klubu   súčasne   stali   vlastníkmi   originálnychnosičov, a preto mali právo vyrobiť si rozmnoženinu. Okresný súd na rozdiel od sťažovateľauzavrel, že jeho výklad ustanovenia § 21 ods. 1 autorského zákona nie je možné akceptovať,pretože združenie v zmysle § 829 Občianskeho zákonníka nie je samostatným nositeľompráv   a   povinností.   S   týmto   názorom   okresného   súdu   treba   súhlasiť.   Znamená   to,   žezdruženie nemohlo vlastniť po svojom založení CD nosiče. Okresný súd však opomenultvrdenie sťažovateľa o existencii spoluvlastníctva členov združenia k CD nosičom, hocipráve na tomto tvrdení zakladal sťažovateľ legálnosť vyhotovenia rozmnoženín zvukových azvukovo-obrazových   záznamov.   Podľa   názoru   krajského   súdu   spoluvlastníctvo   k   CDnosičom nemohli nadobudnúť ani členovia združenia, keďže ide o veci jednotlivo určené. Zustanovenia § 833 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že iba poskytnuté peniaze a inéveci   určené   podľa   druhu   sú   v   spoluvlastníctve   všetkých   účastníkov   združenia.   Vecijednotlivo určené sú naproti tomu v bezplatnom užívaní všetkých účastníkov združenia. Zaveci jednotlivo určené je potrebné považovať individuálne identifikovateľné veci. Medzi nenesporne patria aj zvukové a zvukovo-obrazové záznamy, ktoré sú špecificky určené najmäich obsahom. CD nosiče vzhľadom na ich charakter sa teda nemohli stať spoluvlastníctvomostatných   účastníkov   združenia,   ale   ich   výlučným   vlastníkom   naďalej   ostali   jednotlivíúčastníci združenia a ostatní účastníci združenia ich mohli iba bezplatne užívať. Keďžeúprava   vlastníckych   vzťahov   uvedených   v   ustanovení   § 833   Občianskeho   zákonníka   jekogentná, odlišné dojednanie v zmluve treba považovať za neplatné. Ďalej je podstatné, žesťažovateľ   sa   stal   účastníkom   združenia   ako   fyzická   osoba,   a   preto   nemohol   vniesťobchodný majetok do združenia. Tento záver vyplýva z výpovede otca sťažovateľa, ktorýtvrdil, že CD nosiče nadobudol sťažovateľ od neho kúpou na podnikanie, čo je v rozpore svýpoveďou sťažovateľa, podľa ktorej CD nosiče si zaobstaralo združenie. Výpoveď otcasťažovateľa je objektivizovaná aj daňovými priznaniami a výpoveďami svedkov, ⬛⬛⬛⬛,,,,, ⬛⬛⬛⬛,,, a, ktorými sa preukázalo, že v združení nevyvíjali žiadnu činnosťzameranú na dosiahnutie spoločného účelu združenia, pretože členmi združenia sa staliprimárne z dôvodu výhodnejšej ceny pri zakúpení, resp. požičaní CD nosiča. Pristúpeniesvedkov k zmluve o združení sledovalo teda iný účel ako účel vymedzený v čl. I zmluvy ozdružení, a preto ide o zastretý právny úkon. V dôsledku aj uvedeného účastníci združenianemohli nadobudnúť do spoluvlastníctva CD nosiče, keďže tieto neboli získané pri výkonespoločnej   činnosti   účastníkov   združenia.   Záver   o   výlučnom   vlastníctve   sťažovateľa,prípadne   iných   účastníkov   združenia   k   CD   nosičom   vylučoval,   aby   sťažovateľ   moholpostupovať pri vyhotovovaní rozmnoženín pre iné osoby podľa § 21 ods. 1 autorskéhozákona,   keďže   tieto   neboli   vyhotovené   pre   jeho   osobnú   potrebu,   prípadne   pre   osobnúpotrebu   účastníkov   združenia,   ktorí   boli   vlastníkmi   CD   nosičov,   ale   vyhotovenérozmnoženiny   boli   určené   na   obchodný   účel,   ktorý   vyplýva   z   výpovedí   svedkov.Z výsledkov   vykonaného   dokazovania   možno   bez   rozumných   pochybností   uzavrieť,   žezo strany sťažovateľa, keď ponúkal svedkom účastníctvo v združení z dôvodu výhodnejšíchkúpnych cien, resp. cien nájmu, pričom týmto sledoval najmä predaj a nájom CD nosičov,ktoré neboli originálne, za odplatu, išlo o predstieraný úkon v ponúkaní služieb v združení.V skutočnosti zo strany sťažovateľa dochádzalo k uzavretiu kúpno-predajných a nájomnýchzmlúv, o čom účastníci združenia nemali pochybnosti a nevadilo im ani to, že zakúpené CDnosiče neboli originálne. O predaji CD nosičov svedčí skutočnosť, že niektoré zvukovézáznamy boli vyhotovené vo viacerých kópiách, čo vyplýva z dodatku znaleckého posudku.Medzi preskúmavanými CD nosičmi bolo napríklad 68 párov rovnakých napaľovaných CDnosičov,   11   trojíc   rovnakých   napaľovaných   CD   nosičov,   2   štvorice   rovnakýchnapaľovaných CD nosičov, čo preukazuje obchodný účel vyhotovovania rozmnoženín CDnosičov. Tento účel vyplýva aj z evidencie vyhotovovania rozmnoženín CD nosičov, ktorúsi sťažovateľ viedol a z ktorej vyplýva, že opakovane vyhotovoval rozmnoženiny rovnakýchtitulov.   Záver   o   rozširovaní   rozmnoženín   predajom   sa   zakladá   aj   na   tom,   že   účastnícizdruženia až na jednu alebo dve výnimky neposkytovali CD nosiče a ani ich zoznamyzdruženiu, z čoho je nutné usudzovať, že rozmnoženiny vyhotovoval sťažovateľ výlučnez tovaru zakúpeného od jeho otca. Z uvedených dôvodov je nevyhnutné úkony účastníkovzdruženia posudzovať podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ako zastreté právne úkonya hodnotiť ich ako kúpno-predajné a nájomné zmluvy.

3. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2015 z 31. marca 2015 vyplýva, žením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa protirozsudku krajského súdu sp. zn. 5 To 15/2013 z 15. januára 2014. Podľa názoru najvyššiehosúdu podané dovolanie nespĺňa dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestnéhoporiadku, a preto bolo potrebné ho odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia dovolanie možno podať, ak rozhodnutieje   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnompoužití iného hmotno-právneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku všakdovolací   súd   nemôže   skúmať   a   meniť.   Skutkový   stav,   tak   ako   je   slovne   sformulovanývo výroku   rozsudku   krajského   súdu,   nepripúšťa   odlišné   právne   posúdenie,   či   dokoncakonštatovanie, že skutok nie je trestným činom, či už pre absenciu subjektívnej stránkytrestného činu, ktorá je v skutku takisto obsiahnutá vo forme úmyslu, alebo pre popisdovoleného konania na základe ustanovení autorského zákona či Občianskeho zákonníka.Vzhľadom na to, že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmaťa meniť, nemožno ani vyhovieť dovolaniu, pretože dovolanie spočíva na inom hodnotenídôkazov a na inom skutkovom stave, než ktorý bol zistený okresným súdom a krajskýmsúdom.

III.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

5. Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 15/2015a jeho uzneseniu z 31. marca 2015 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pripredbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Najvyšší   súd   zaujal   stanovisko,   podľa   ktorého   sťažovateľ   v   podanom   dovolaníz obsahového hľadiska napadol v skutočnosti správnosť a úplnosť zisteného skutku, hocitvrdil,   že   napáda   nesprávne   právne   posúdenie   zisteného   skutku.   Pritom   dovolací   súdnemôže skúmať a meniť skutkový stav tak, ako je slovne sformulovaný vo výroku rozsudku.Preto bolo podľa názoru najvyššieho súdu nevyhnutné dovolanie odmietnuť ako neprípustné.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné konštatovať, že v podanej sťažnosti nie jeobsiahnutá žiadna argumentácia, ktorou by sťažovateľ uvedený právny záver najvyššiehosúdu akokoľvek spochybňoval. Chýba teda konkrétna argumentácia zo strany sťažovateľa,ktorou by   namietal správnosť   záveru   najvyššieho súdu   o tom,   že v   podanom dovolaníz obsahového hľadiska napádal správnosť a úplnosť zisteného skutku.

Za uvedeného stavu ústavný súd nemá dôvod nahrádzať chýbajúcu argumentáciusťažovateľa vlastnými úvahami. Zároveň to znamená, že sťažnosť je v tejto časti zjavneneopodstatnená.

6. Do určitej miery odlišná je situácia týkajúca sa ďalšej časti sťažnosti, ktorá smerujepre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudku z 15. januára 2014.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta inter alia, že krajský súd sa oprel aj o údajnúvýpoveď jeho otca, ktorý mal tvrdiť, že CD nosiče nadobudol sťažovateľ postupne od nehokúpou na podnikanie, hoci v skutočnosti otec sťažovateľa nikdy nič takého nepovedal, a toani pred vyšetrovateľom, ani pred súdom.

Túto námietku považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z podaného odvolania (ktoré právna zástupkyňa sťažovateľa predložila ústavnémusúdu), ale ani z obsahu dovolania (ako to je oboznámené v uznesení najvyššieho súdu)nevyplýva, že by sťažovateľ namietal nesprávnosť obsahu výpovedí jeho otca, teda že tentonevypovedal tak, ako to súd uviedol. Vzhľadom na túto situáciu možno konštatovať, že hocisťažovateľ   formálne   využil   možnosť   podania   odvolania,   ako   aj   dovolania,   v   podanýchopravných prostriedkoch uvedenú námietku neuplatnil. Z materiálneho hľadiska vzaté tedamožnosť ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom v tomto rozsahu nevyužil.To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba tiež dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil(tým   menej   preukazoval),   že   námietku   neuplatnil   pred   všeobecnými   súdmi   z dôvodovhodných   osobitného   zreteľa.   Preto   ani   neprichádzal   do   úvahy   prípadný   možný   postupústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Ostatné námietky treba považovať za zjavne neopodstatnené.

Podľa zásadného stanoviska krajského súdu zo strany sťažovateľa, ktorý ponúkalsvedkom účastníctvo v združení z dôvodu výhodnejších kúpnych cien a ceny nájmu CDnosičov, išlo o predstieraný úkon, pretože v skutočnosti jeho úmysel smeroval k predajua nájmu CD nosičov za odplatu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   zásadné   závery   krajského   súdu   dostatočnýma presvedčivým spôsobom zdôvodnené s podrobným označením dôkazov, z ktorých tentozáver vznikol. Rozsudok krajského súdu preto nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti, aleani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôžesama osebe znamenať porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.

V súvislosti s konkrétnymi námietkami sťažovateľa treba uviesť toto:

Keďže podľa záverov krajského súdu uzavretie zmluvy o združení a vznik združeniasú iba simuláciou majúcou účel zakryť skutočnú vôľu sťažovateľa smerujúcu k nelegálnemuobchodovaniu   s   CD   nosičmi   na   škodu   majiteľov   autorských   práv,   viaceré   námietkysťažovateľa sa tým stávajú irelevantné. Vzťahuje sa to na tvrdenie, podľa ktorého svedkovia a nemali informácie o tom, že každá kópia CD zaistená colnicou má svoje„originálne dvojča“, ďalej na tvrdenie, podľa ktorého vo výpovedi znalca chýbajúskutočnosti   potvrdzujúce,   že   konanie   sťažovateľa   bolo   v   súlade   s autorským   zákonoma zaistené CD nosiče boli vyrobené z originálnych nosičov, ktoré ako také nemôžu byťpovažované   za   nelegálne   alebo   pirátske,   potom   na   tvrdenie   o   tom,   že   svedkyne ⬛⬛⬛⬛ a nevedeli   o   tom,   že   zaistené   rozmnoženiny   boli   vyrobenéz originálnych nosičov a ako také boli legálne, a tiež na tvrdenie, podľa ktorého svedkovia a   spol.   svoje   výpovede   počas   hlavného   pojednávania   pozmenili   v   prospechsťažovateľa.

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   to,   že   zmluvu   o   vzniku   združenia,   jeho   stanovy,podmienky   činnosti   a   vstupu   do   združenia   pre   záujemcov   konzultoval   s   právničkou, ktorá zmluvu aj vypracovala. Následne správnosť a súlad zmluvy s autorskýmzákonom konzultoval s právnikom, ale aj ďalšími dvoma právnikmi a napokon ajs právnikmi špecializovanými v oblasti autorského práva.

Hoci   to   sťažovateľ   výslovne   neuvádza,   podľa   všetkého   má   na   mysli,   že   boldobromyseľne presvedčený o legálnosti svojich aktivít. Táto argumentácia zrejme smerujek záveru, že trestného činu porušovania autorských práv sa nemohol dopustiť pre nedostatokzavinenia,   keďže   subjektívne   bol   presvedčený   o   legálnosti   vlastného   postupu.   Inýmislovami, samotné porušenie autorského zákona, pokiaľ vyplýva z legitímnej interpretácieustanovení,   ktoré   je   možné   vykladať   viacerými   spôsobmi,   ešte   nemusí   automatickyznamenať,   že   došlo   aj   k   spáchaniu   trestného   činu,   a   to   pre   absenciu   zavinenia   akosubjektívnej stránky trestného činu.

Ani uvedená argumentácia nemôže byť z pohľadu ústavného súdu relevantná, a tovzhľadom na záver krajského súdu o tom, že celé právne pozadie aktivít, na ktoré sťažovateľpoukazuje, boli simuláciou.

Neobstojí ani ďalší argument sťažovateľa, podľa ktorého uznesenia colnice o zaistenítovaru boli v rámci autoremedúry zrušené, z čoho má podľa sťažovateľa vyplývať legálnosťzaistených CD nosičov. Z rozhodnutí colnice sp. zn. 160/1226-1/04 z 8. apríla 2004, ako ajsp. zn. 240/2248-1/04 z 28. apríla 2004 je totiž zrejmé, že colnica v rámci autoremedúry rušísvoje vlastné rozhodnutia sp. zn. 02/2004-P z 25. februára 2004, ako aj sp. zn. 03/2004-PPz 5. marca 2004, ktorými došlo k zaisteniu tovarov uvedených v prílohe, a to v obochprípadoch jednak z dôvodu, že nebola podaná žiadosť o prijatie opatrenia na zabránenieporušovania   práva   duševného   vlastníctva,   resp.   návrh   na   začatie   konania,   či   tovar   jefalzifikát alebo nedovolená napodobenina, ale aj preto, lebo zaistený tovar bol 30. marca2004 prevzatý políciou vykonávajúcou vo veci vyšetrovanie pre podozrenie z trestného činupodľa § 152 ods. 1 Trestného zákona. Je teda evidentné, že k zrušeniu rozhodnutia o zaistenítovaru nedošlo preto, že by colnica dospela k záveru o jeho legálnom štatúte.

Tak v súvislosti s konaním vedeným najvyšším súdom sp. zn. 2 Tdo 15/2015, ako ajv súvislosti s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 5 To 15/2013 treba z pohľaduústavného   súdu   osobitne   zdôrazniť,   že   bez   zreteľa   na   argumenty   už   uvedené   vôbecneprichádzalo do úvahy porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy (ako to sťažovateľ namietal), podľaktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánov verejnej správy,môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovíinak.

Uvedené základné právo sa totiž vzťahuje na súdnu ochranu poskytovanú v rámcisprávneho   súdnictva.   Vo   veci   sťažovateľa   sa   však   nerozhodovalo   v   rámci   správnehosúdnictva, a preto do úvahy prichádzalo iba prípadné porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Za   celkom   nedoloženú   a   neopodstatnenú   treba   považovať   úvodnú   námietkusťažovateľa,   podľa   ktorej   malo   dôjsť   k   porušeniu   princípu   predvídateľnosti   súdnehorozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty. Ako na to aj sťažovateľ správnepoukazuje, o porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,keď   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   rozhodujú   súdy   odlišne.   Sťažovateľ   všaknepoukazuje na žiadnu inú vec, ktorú by bolo možné považovať za skutkovo a právneobdobnú a v ktorej by došlo k odlišnému rozhodnutiu ako v prípade sťažovateľa.

8. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015