SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 543/2015-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou,Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.2 Tdo 15/2015 a jeho uznesením z 31. marca 2015 a postupom Krajského súdu v Prešovev konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudkom z 15. januára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), voveci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 15/2015 a jeho uznesením z 31. marca 2015a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudkom z 15. januára 2014. Sťažnosť bola odovzdaná napoštovú prepravu 3. júla 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 31 T 80/06 z 10. januára 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchaniatrestného činu porušovania autorského práva podľa § 152 ods. 1 Trestného zákona účinnéhodo 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 180 €, resp. náhradnýtrest odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov. Zároveň mu bolo uložené aj ochrannéopatrenie spočívajúce v zhabaní CD nosičov v počte 1 244 ks. Podľa právnej vety výrokurozsudku došlo k porušeniu autorského práva k dielu.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 To 15/2013-1260 z 15. januára 2014 bol rozsudokokresného súdu zrušený a sťažovateľ bol uznaný vinným v rovnakom rozsahu, avšak s týmrozdielom, že podľa právnej vety neoprávnene nakladal so zvukovým či s obrazovýmzáznamom, ktoré sú predmetom práva príbuzného autorskému právu. Bol mu akosamostatný trest uložený trest prepadnutia vymenovaných konkrétnych CD nosičov.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2015 z 31. marca 2015 boloodmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 To 15/2013z 15. januára 2014.
Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu došlok porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásadyprávnej istoty.
Okresný súd rozhodol podľa sťažovateľa o jeho vine bez relevantných dôkazov.V odôvodnení rozsudku absentujú nové skutočnosti a dôkazy, a to tak, že vôbec nie súspomenuté, alebo sú neúplné, vytrhnuté z kontextu, úplne vymyslené, nepodložené.V mnohých prípadoch sa opierajú o výpovede v pôvodnom znení, a to aj napriek tomu, ževýpovede boli počas súdneho konania pozmenené. V niekoľkých prípadoch sa okresný súdodvolával na dôkazy alebo výpovede, ktoré nikdy neexistovali. Mnohé skutočnosti a fakty,ktoré počas pojednávaní zazneli, v odôvodnení úplne absentujú, a to aj napriek tomu, žesťažovateľ niekoľkokrát výslovne žiadal, aby boli uvedené do zápisu.
Krajský súd uznal sťažovateľa vinným na tom skutkovom základe, že v čase od9. decembra 2002 do 16. januára 2004 mal zadovažovať do predajne s hudobnýmiproduktmi patriacej jeho otcovi nosiče CD hudobného, softwarového a filmovéhocharakteru pirátskeho pôvodu, alebo sám mal napaľovať nosiče hudobného charakterua odpredávať ich za nižšiu cenu zákazníkom, ktorým mal hneď pri prvom kontakteponúknuť, aby sa stali členmi klubu vlastníkov SD SONG a budú mať lacnejšie CD nosičena predaj alebo požičanie. Túto činnosť mal vykonávať aj napriek tomu, že mal vedieť, že nato potrebuje súhlas majiteľa autorských práv. Takýmto konaním mal spôsobiť Českejnárodnej skupine Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu, ako aj Slovenskejnárodnej skupine Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu škodu najmenejv sume 374 400 Sk (12 427 €), Slovenskému ochrannému zväzu autorskému škodunajmenej v rozsahu 65 894 Sk (2 187 €) a spoločnosti Microsoft Corporation škodunajmenej v sume 13 900 Sk.
Obžaloba bola podaná na základe svedeckej výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛ a nazáklade odborných vyjadrení svedkov a, hoci ani jeden z nich nemážiadne súdno-znalecké oprávnenie. Všeobecné súdy opomenuli fakt, že títo svedkovianemali informácie o tom, že každá kópia CD zaistená Colným úradom Prešov (ďalej len„colnica“) má svoje „originálne dvojča“. Tento fakt opomenuli aj pri vyjadreniach súdnehoznalca, ktorému boli na podanie posudku doručené iba CD nosiče zaistenécolnicou. Znalec nakoniec pred okresným súdom potvrdil, že kópie vyrobenéz originálnych nosičov sa nepovažujú za pirátske kópie, lebo sú vyrobené v súladeso zákonom č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom(autorský zákon) (ďalej len „autorský zákon“).
V odôvodnení uvedené vyjadrenie znalca podľa sťažovateľa neobsahuje to,že znalec potvrdil súladnosť konania sťažovateľa ako správcu občianskeho združenia (ďalej len „združenie“) s autorským zákonom.
Sťažovateľ viackrát požadoval uviesť do zápisu, že všetky kópie CD nosičovnachádzajúce sa v priestoroch združenia boli vyrobené výhradne z originál nosičovzakúpených v predajni prevádzkovanej otcom sťažovateľa alebo na iných predajnýchmiestach na Slovensku. Tieto skutočnosti boli zdokumentované pokladničnými blokmi.Preto nemôže ísť o nelegálne kópie alebo pirátske nahrávky. Keďže tieto napodobeniny bolizakúpené do združenia z oficiálnych predajných miest, a to pre potreby klubovej fonotéky,bolo potrebné považovať ich za originálne nosiče. Uvedené skutočnosti nie sú v odôvodnenírozsudku uvedené.
Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa opierali aj o výpovede svedkyne a, ktoré neboli oboznámené s tou významnou skutočnosťou, podľa ktorejrozmnoženiny zaistené colnicou boli vyrobené z originálnych nosičov ako kópie pre osobnúpotrebu (v danom prípade pre potreby združenia), a ako také preto nespĺňali kvalifikáciunelegálnych pirátskych nahrávok.
Svedkovia,,,,,,,, ⬛⬛⬛⬛,, a na hlavnom pojednávaní zmenili svoje výpovedea potvrdili, že im bolo správcom združenia (sťažovateľom) vysvetlené, ako sa vykonávačinnosť klubu, že sa stávajú vlastníkmi originálnych nosičov založených v klube, vstupomdo združenia sa stávajú spoluvlastníkmi originálnych nosičov majúcimi právo vyrobiť sirozmnoženinu, a sťažovateľ im oznámil, že združenie nie je predajňa a rozmnoženiny môžuzískať, pokiaľ sa spolupodieľajú na činnosti klubu dobrovoľnými finančnými prostriedkami.Žiadna z týchto skutočností nie je v rozsudkoch všeobecných súdov uvedená. Naopak,uvádzajú sa tam pôvodné výpovede bez zmien, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní.Navodzuje sa tým podľa sťažovateľa dojem, že priestory združenia neboli jeho priestormi,ale predajňou, kde sa predávali napálené rozmnoženiny.
Združenie začalo svoju činnosť 9. decembra 2002 v priestoroch prenajatých otcomsťažovateľa na základe ústnej dohody. Podľa tejto dohody mal otec sťažovateľa poskytnúťzdruženiu priestory, ktoré by boli jasne vyhradené a označené, a to až do času, kýmprevádzka otca sťažovateľa neukončí svoju činnosť, čo sa stalo 30. decembra 2003. Od tohtodátumu prevádzka otca sťažovateľa neexistovala. V období od 9. decembra 2002 do 5.marca 2004 pôsobilo už len združenie, a to na základe novej nájomnej zmluvy. Prevádzka aprenájom priestorov zo strany otca sťažovateľa bola zrušená 30. decembra 2003, tedanetrvala do 25. februára 2004, ako sa to kládlo sťažovateľovi za vinu. Napriek všetkýmvykonaným dôkazom všeobecné súdy rozhodli o vine sťažovateľa so záverom, že nešlo opriestory združenia, ale otca sťažovateľa.
Krajský súd vychádzal podľa sťažovateľa aj z údajnej výpovede otca sťažovateľa,podľa ktorej mal tvrdiť, že CD nosiče postupne od neho nadobudol sťažovateľ na účelypodnikania, čo má byť v rozpore s výpoveďou sťažovateľa, podľa ktorého CD nosiče sizaobstaralo združenie. V skutočnosti však otec sťažovateľa nikdy nič podobné nepovedal,a to ani pred vyšetrovateľom, ale ani pred súdom. Jasne sa vyjadril, že pre potreby združeniavyčlenil časť prenajatého priestoru, ktorý bol oddelenou a riadne označenou časťoupriestorov. Uviedol tiež, že svoju prevádzku mal v likvidácii a tovar z prevádzky postupneskúpilo združenie pre svoje potreby. Nikdy netvrdil to, čo uviedol súd. Ako dôkaz slúžipripojené čestné vyhlásenie sťažovateľa. Zároveň vzniká podozrenie zo spáchania trestnéhočinu pozmeňovania dôkazového materiálu. Rovnaké podozrenie vzniká aj pri údajnýchvýpovediach svedkov,,,,,, ⬛⬛⬛⬛,,, a. Podľa všeobecných súdov mali títosvedkovia potvrdiť, že v združení nevyvíjali žiadnu činnosť zameranú na dosiahnutiespoločného účelu združenia, ale účastníkmi združenia sa stali primárne z dôvoduvýhodnejšej ceny pri zakúpení, resp. zapožičaní CD nosiča. Z toho malo vyplynúť, žepristúpenie svedkov k zmluve o združení sledovalo iný účel než účel vymedzený v čl. Izmluvy o združení, a že preto ide o zastretý právny úkon. Tým je podľa všeobecných súdovdané aj to, že účastníci združenia nemohli nadobudnúť CD nosiče do spoluvlastníctva,pretože tieto neboli získané pri výkone spoločnej činnosti účastníkov združenia. Pritomv skutočnosti všetci svedkovia pred súdom jasne vypovedali, že do združenia vstúpilidobrovoľne. Dôvody ich osobného rozhodnutia vstúpiť do združenia v žiadnom prípadenemôžu byť dôkazom o zastretom úkone. Podľa sťažovateľa ani jeden svedok nikdynepovedal, že zakupoval lacné CD nosiče. Každý z nich potvrdil, že peniaze, ktoré dozdruženia vložil, boli členským príspevkom na činnosť klubu. Preto, pokiaľ ich svedeckúvýpoveď v zápisniciach niekto pozmenil, ide o trestný čin pozmeňovania dôkazov.
K tvrdeniu o zastretom úkone sťažovateľ udáva, že celá činnosť združenia bolav súlade so zákonom a nepotrebovala písomnú formu. Napriek tomu kvôli odstráneniupochybností združenie písomnú formu malo. Výpovede ďalších viac ako 60 účastníkovzdruženia potvrdzujúcich skutočný stav všeobecné súdy úplne odignorovali a opreli sao údajných 12 výpovedí, ktoré podľa súdov zneli úplne inak, než čo títo svedkovia skutočnev nich vypovedali.
Sťažovateľ sa opakovane bránil s poukazom na to, že združenie, základná zmluvao jeho vzniku, jeho stanovy a podmienky činnosti, resp. podmienky vstupu do združeniaboli vypracované právničkou ⬛⬛⬛⬛ a následne konzultované s právnikom,ako aj ďalšími dvomi právnikmi. Ešte aj počas súdneho konania si právnu stránku vecisťažovateľ overoval v právnickej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, a to konkrétneu dr.. Všetci títo právnici mu potvrdili, že združenie je v súlade so zákonom. Z tohosťažovateľ vyvodil, že nevykonával, a to dokonca ani nevedome, nič, čo by nebolo v súladeso zákonom. Postupoval striktne na základe zmlúv vypracovaných a rozmnoženiny, ktoré vyrábal, boli výhradne iba z originálov nosičov vo vlastníctvezdruženia a slúžili výhradne iba pre osobné potreby združenia, resp. jeho účastníkov. Žiadnarozmnoženina nebola vyhotovená pre komerčný účel, resp. pre účel ďalšieho predaja.Neexistuje žiadny dôkaz o tom, aby rozmnoženiu vyhotovil na účely zisku.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že po zaistení majetku klubu colnicou podal vočirozhodnutiu colnice odvolanie, ktoré bolo uznané za dôvodné a rozhodnutie colniceo zaistení tovaru bolo zrušené. Tým bolo potvrdené, že jeho konanie a činnosť ako správcuzdruženia je plne v súlade so zákonom a že zabavený majetok združenia vrátanerozmnoženín nebol vyrobený alebo držaný nelegálne. Napriek tomu okresný súd tvrdí, že25. februára a 5. marca 2004 vykonala colnica kontrolu, pri ktorej zaistila 2 051 kusovnosičov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, a preto vzniklo podozreniezo spáchania trestného činu porušovania autorských práv podľa § 152 Trestného zákona.Sťažovateľ navyše dodáva, že zo zásahu colnice z 5. marca 2004 neexistuje oficiálnazápisnica o zaistení vecí. V zozname zaistených vecí chýba viac ako 800 kusov originálnychhudobných nosičov z majetku združenia.
Z hľadiska včasnosti podania sťažnosti ústavnému súdu poukazuje sťažovateľ na to,že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2015 z 31. marca 2015 mu bolo doručené21. mája 2015.
1. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. 2 Tdo 15/2015 a jeho Uznesením pod sp. zn.: 2 Tdo 15/2015 zo dňa 31.03.2015 porušené bolo.
2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. 5To/15/2013 a jeho Rozsudkom pod sp. zn.: 5To/15/2013 zo dňa 15.01.2014 porušené bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 2 Tdo 15/2015 zo dňa 31.03.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn.: 5To/15/2013 zo dňa 15.01.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. ⬛⬛⬛⬛ (...) sa priznáva primerané finančné zadosť učinenie vo výške 10.000,00 Eur (slovom desať tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho bankový účet.
6. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 296,44 Eur (slovom: dvestodeväťdesiat šesť Eur aj štyridsaťštyri centov) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 To 15/2013-1260 z 15. januára 2014 vyplýva, žením bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 31 T 80/2006 z 10. januára 2013 v celomrozsahu a sťažovateľ bol uznaný vinným na rovnakom skutkovom základe s tou právnouvetou, že so zvukovým či s obrazovým záznamom, ktoré sú predmetom práva príbuznéhoautorskému právu, neoprávnene nakladal spôsobom, ktorý patrí výrobcovi zvukového čiobrazového záznamu. Bol mu za to ako samostatný trest uložený trest prepadnutiakonkrétne označených CD nosičov celkom v počte 1 244 kusov. Podľa názoru krajskéhosúdu označenými dôkazmi bolo jednoznačne a bez pochýb preukázané, že v období od5. marca 1996 do 31. januára 2004 otec sťažovateľa prevádzkoval predajňu hudobnín,v ktorej sťažovateľ pracoval ako samostatný technický pracovník a predavač. Nebytovépriestory zmluvou o nájme z 1. februára 2004 prenajal sťažovateľ v postavení živnostníka naúčely ich užívania na obchodnú činnosť, t. j. predaj nosičov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov na dobu neurčitú. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého v období od 9.decembra 2002 do 5. marca 2004 bol v nebytových priestoroch prevádzkovaný klub, a niepredajňa, je tak vyvrátené. V obchodných priestoroch vykonala kontrolu colnica25. februára a 5. marca 2004. Zaistila 2 051 kusov CD nosičov. Kontrola bola vykonaná nazáklade rozkazu nadriadeného orgánu, a preto postup zaistenia tovaru colnicou bolopodstatnený. Keďže podľa predbežného vyjadrenia zaistený tovar nevykazovalznámky originality, colnica so zreteľom na podozrenie zo spáchania trestného činuporušovania autorských práv podľa § 152 Trestného zákona postúpila vec polícii, pričom jejsúčasne odovzdala zaistené veci. Vzhľadom na zákonný postup pri zaistení CD nosičovmohli tieto tvoriť podklad znaleckého skúmania s tým, že jeho výsledky boli použiteľné akodôkaz v trestnom konaní. Zo zaisteného množstva CD nosičov bolo znaleckyposudzovaných 2 026 kusov, pričom 800 kusov bolo legálne vyrobených, 47 kusov boloneoriginálnych „pirátsky“ lisovaných, 1 166 kusov zodpovedalo CD nosičom napálenýmklasickým spôsobom na čisté CD – R médiá a 13 kusov bolo vyrobených prostredníctvomnapaľovacích strojov – liniek, ktoré sú považované za tzv. neoriginálne „pirátsky“napaľované CD – R nosiče. Skutočnosť, že v priestoroch predajne hudobnín sa nachádzaloveľké množstvo neoriginálnych CD nosičov, bola podkladom na zisťovanie účelu ichvyhotovenia, resp. ich zaobstarania. Keďže predmetom ochrany autorského práva jezvukový a zvukovo-obrazový záznam, bolo potrebné posúdiť, či sťažovateľ so zvukovýma zvukovo-obrazovým záznamom nakladal spôsobom, ktorý patrí výrobcovi zvukovéhoa zvukovo-obrazového záznamu, prípadne inak tieto práva porušoval. Vzhľadom na dobupáchania skutku od 9. decembra 2002 do 16. januára 2004 bolo konanie sťažovateľaposudzované tak podľa autorského zákona účinného do 31. decembra 2003, ako aj podľaautorského zákona, ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2004. V danej veci niet sporuo tom, že na zaistené CD nosiče sa vzťahuje autorský zákon, ktorého predmetom je aj vzťahk výrobcom zvukových a zvukovo-obrazových záznamov. Vyhotovenie rozmnoženinyzvukového a zvukovo-obrazového záznamu bez súhlasu jeho výrobcu na účely jehorozširovania predajom, požičiavaním či nájmom je porušením zákona. Sťažovateľ vo vzťahuk neoriginálnym CD nosičom uvádzal, že tieto vyhotovil sám pre členov združenia, ktorévzniklo na základe zmluvy z 9. decembra 2002. Legálnosť vyhotovenia zo zaistenýchrozmnoženín opieral sťažovateľ o ustanovenie § 21 ods. 1 autorského zákona, pričomsúčasne poukázal aj na to, že rozmnoženiny zaistené colnicou boli vyrobené pre potrebyzdruženia a ako také podľa autorského zákona nie sú nelegálnymi pirátskymi nahrávkami.Všetci členovia združenia sa vstupom do klubu súčasne stali vlastníkmi originálnychnosičov, a preto mali právo vyrobiť si rozmnoženinu. Okresný súd na rozdiel od sťažovateľauzavrel, že jeho výklad ustanovenia § 21 ods. 1 autorského zákona nie je možné akceptovať,pretože združenie v zmysle § 829 Občianskeho zákonníka nie je samostatným nositeľompráv a povinností. S týmto názorom okresného súdu treba súhlasiť. Znamená to, žezdruženie nemohlo vlastniť po svojom založení CD nosiče. Okresný súd však opomenultvrdenie sťažovateľa o existencii spoluvlastníctva členov združenia k CD nosičom, hocipráve na tomto tvrdení zakladal sťažovateľ legálnosť vyhotovenia rozmnoženín zvukových azvukovo-obrazových záznamov. Podľa názoru krajského súdu spoluvlastníctvo k CDnosičom nemohli nadobudnúť ani členovia združenia, keďže ide o veci jednotlivo určené. Zustanovenia § 833 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že iba poskytnuté peniaze a inéveci určené podľa druhu sú v spoluvlastníctve všetkých účastníkov združenia. Vecijednotlivo určené sú naproti tomu v bezplatnom užívaní všetkých účastníkov združenia. Zaveci jednotlivo určené je potrebné považovať individuálne identifikovateľné veci. Medzi nenesporne patria aj zvukové a zvukovo-obrazové záznamy, ktoré sú špecificky určené najmäich obsahom. CD nosiče vzhľadom na ich charakter sa teda nemohli stať spoluvlastníctvomostatných účastníkov združenia, ale ich výlučným vlastníkom naďalej ostali jednotlivíúčastníci združenia a ostatní účastníci združenia ich mohli iba bezplatne užívať. Keďžeúprava vlastníckych vzťahov uvedených v ustanovení § 833 Občianskeho zákonníka jekogentná, odlišné dojednanie v zmluve treba považovať za neplatné. Ďalej je podstatné, žesťažovateľ sa stal účastníkom združenia ako fyzická osoba, a preto nemohol vniesťobchodný majetok do združenia. Tento záver vyplýva z výpovede otca sťažovateľa, ktorýtvrdil, že CD nosiče nadobudol sťažovateľ od neho kúpou na podnikanie, čo je v rozpore svýpoveďou sťažovateľa, podľa ktorej CD nosiče si zaobstaralo združenie. Výpoveď otcasťažovateľa je objektivizovaná aj daňovými priznaniami a výpoveďami svedkov, ⬛⬛⬛⬛,,,,, ⬛⬛⬛⬛,,, a, ktorými sa preukázalo, že v združení nevyvíjali žiadnu činnosťzameranú na dosiahnutie spoločného účelu združenia, pretože členmi združenia sa staliprimárne z dôvodu výhodnejšej ceny pri zakúpení, resp. požičaní CD nosiča. Pristúpeniesvedkov k zmluve o združení sledovalo teda iný účel ako účel vymedzený v čl. I zmluvy ozdružení, a preto ide o zastretý právny úkon. V dôsledku aj uvedeného účastníci združenianemohli nadobudnúť do spoluvlastníctva CD nosiče, keďže tieto neboli získané pri výkonespoločnej činnosti účastníkov združenia. Záver o výlučnom vlastníctve sťažovateľa,prípadne iných účastníkov združenia k CD nosičom vylučoval, aby sťažovateľ moholpostupovať pri vyhotovovaní rozmnoženín pre iné osoby podľa § 21 ods. 1 autorskéhozákona, keďže tieto neboli vyhotovené pre jeho osobnú potrebu, prípadne pre osobnúpotrebu účastníkov združenia, ktorí boli vlastníkmi CD nosičov, ale vyhotovenérozmnoženiny boli určené na obchodný účel, ktorý vyplýva z výpovedí svedkov.Z výsledkov vykonaného dokazovania možno bez rozumných pochybností uzavrieť, žezo strany sťažovateľa, keď ponúkal svedkom účastníctvo v združení z dôvodu výhodnejšíchkúpnych cien, resp. cien nájmu, pričom týmto sledoval najmä predaj a nájom CD nosičov,ktoré neboli originálne, za odplatu, išlo o predstieraný úkon v ponúkaní služieb v združení.V skutočnosti zo strany sťažovateľa dochádzalo k uzavretiu kúpno-predajných a nájomnýchzmlúv, o čom účastníci združenia nemali pochybnosti a nevadilo im ani to, že zakúpené CDnosiče neboli originálne. O predaji CD nosičov svedčí skutočnosť, že niektoré zvukovézáznamy boli vyhotovené vo viacerých kópiách, čo vyplýva z dodatku znaleckého posudku.Medzi preskúmavanými CD nosičmi bolo napríklad 68 párov rovnakých napaľovaných CDnosičov, 11 trojíc rovnakých napaľovaných CD nosičov, 2 štvorice rovnakýchnapaľovaných CD nosičov, čo preukazuje obchodný účel vyhotovovania rozmnoženín CDnosičov. Tento účel vyplýva aj z evidencie vyhotovovania rozmnoženín CD nosičov, ktorúsi sťažovateľ viedol a z ktorej vyplýva, že opakovane vyhotovoval rozmnoženiny rovnakýchtitulov. Záver o rozširovaní rozmnoženín predajom sa zakladá aj na tom, že účastnícizdruženia až na jednu alebo dve výnimky neposkytovali CD nosiče a ani ich zoznamyzdruženiu, z čoho je nutné usudzovať, že rozmnoženiny vyhotovoval sťažovateľ výlučnez tovaru zakúpeného od jeho otca. Z uvedených dôvodov je nevyhnutné úkony účastníkovzdruženia posudzovať podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ako zastreté právne úkonya hodnotiť ich ako kúpno-predajné a nájomné zmluvy.
3. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2015 z 31. marca 2015 vyplýva, žením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa protirozsudku krajského súdu sp. zn. 5 To 15/2013 z 15. januára 2014. Podľa názoru najvyššiehosúdu podané dovolanie nespĺňa dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestnéhoporiadku, a preto bolo potrebné ho odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia dovolanie možno podať, ak rozhodnutieje založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnompoužití iného hmotno-právneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku všakdovolací súd nemôže skúmať a meniť. Skutkový stav, tak ako je slovne sformulovanývo výroku rozsudku krajského súdu, nepripúšťa odlišné právne posúdenie, či dokoncakonštatovanie, že skutok nie je trestným činom, či už pre absenciu subjektívnej stránkytrestného činu, ktorá je v skutku takisto obsiahnutá vo forme úmyslu, alebo pre popisdovoleného konania na základe ustanovení autorského zákona či Občianskeho zákonníka.Vzhľadom na to, že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmaťa meniť, nemožno ani vyhovieť dovolaniu, pretože dovolanie spočíva na inom hodnotenídôkazov a na inom skutkovom stave, než ktorý bol zistený okresným súdom a krajskýmsúdom.
III.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
5. Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 15/2015a jeho uzneseniu z 31. marca 2015 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého sťažovateľ v podanom dovolaníz obsahového hľadiska napadol v skutočnosti správnosť a úplnosť zisteného skutku, hocitvrdil, že napáda nesprávne právne posúdenie zisteného skutku. Pritom dovolací súdnemôže skúmať a meniť skutkový stav tak, ako je slovne sformulovaný vo výroku rozsudku.Preto bolo podľa názoru najvyššieho súdu nevyhnutné dovolanie odmietnuť ako neprípustné.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné konštatovať, že v podanej sťažnosti nie jeobsiahnutá žiadna argumentácia, ktorou by sťažovateľ uvedený právny záver najvyššiehosúdu akokoľvek spochybňoval. Chýba teda konkrétna argumentácia zo strany sťažovateľa,ktorou by namietal správnosť záveru najvyššieho súdu o tom, že v podanom dovolaníz obsahového hľadiska napádal správnosť a úplnosť zisteného skutku.
Za uvedeného stavu ústavný súd nemá dôvod nahrádzať chýbajúcu argumentáciusťažovateľa vlastnými úvahami. Zároveň to znamená, že sťažnosť je v tejto časti zjavneneopodstatnená.
6. Do určitej miery odlišná je situácia týkajúca sa ďalšej časti sťažnosti, ktorá smerujepre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudku z 15. januára 2014.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta inter alia, že krajský súd sa oprel aj o údajnúvýpoveď jeho otca, ktorý mal tvrdiť, že CD nosiče nadobudol sťažovateľ postupne od nehokúpou na podnikanie, hoci v skutočnosti otec sťažovateľa nikdy nič takého nepovedal, a toani pred vyšetrovateľom, ani pred súdom.
Túto námietku považuje ústavný súd za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Z podaného odvolania (ktoré právna zástupkyňa sťažovateľa predložila ústavnémusúdu), ale ani z obsahu dovolania (ako to je oboznámené v uznesení najvyššieho súdu)nevyplýva, že by sťažovateľ namietal nesprávnosť obsahu výpovedí jeho otca, teda že tentonevypovedal tak, ako to súd uviedol. Vzhľadom na túto situáciu možno konštatovať, že hocisťažovateľ formálne využil možnosť podania odvolania, ako aj dovolania, v podanýchopravných prostriedkoch uvedenú námietku neuplatnil. Z materiálneho hľadiska vzaté tedamožnosť ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom v tomto rozsahu nevyužil.To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba tiež dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil(tým menej preukazoval), že námietku neuplatnil pred všeobecnými súdmi z dôvodovhodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postupústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. Ostatné námietky treba považovať za zjavne neopodstatnené.
Podľa zásadného stanoviska krajského súdu zo strany sťažovateľa, ktorý ponúkalsvedkom účastníctvo v združení z dôvodu výhodnejších kúpnych cien a ceny nájmu CDnosičov, išlo o predstieraný úkon, pretože v skutočnosti jeho úmysel smeroval k predajua nájmu CD nosičov za odplatu.
Podľa názoru ústavného súdu sú zásadné závery krajského súdu dostatočnýma presvedčivým spôsobom zdôvodnené s podrobným označením dôkazov, z ktorých tentozáver vznikol. Rozsudok krajského súdu preto nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti, aleani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôžesama osebe znamenať porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.
V súvislosti s konkrétnymi námietkami sťažovateľa treba uviesť toto:
Keďže podľa záverov krajského súdu uzavretie zmluvy o združení a vznik združeniasú iba simuláciou majúcou účel zakryť skutočnú vôľu sťažovateľa smerujúcu k nelegálnemuobchodovaniu s CD nosičmi na škodu majiteľov autorských práv, viaceré námietkysťažovateľa sa tým stávajú irelevantné. Vzťahuje sa to na tvrdenie, podľa ktorého svedkovia a nemali informácie o tom, že každá kópia CD zaistená colnicou má svoje„originálne dvojča“, ďalej na tvrdenie, podľa ktorého vo výpovedi znalca chýbajúskutočnosti potvrdzujúce, že konanie sťažovateľa bolo v súlade s autorským zákonoma zaistené CD nosiče boli vyrobené z originálnych nosičov, ktoré ako také nemôžu byťpovažované za nelegálne alebo pirátske, potom na tvrdenie o tom, že svedkyne ⬛⬛⬛⬛ a nevedeli o tom, že zaistené rozmnoženiny boli vyrobenéz originálnych nosičov a ako také boli legálne, a tiež na tvrdenie, podľa ktorého svedkovia a spol. svoje výpovede počas hlavného pojednávania pozmenili v prospechsťažovateľa.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že zmluvu o vzniku združenia, jeho stanovy,podmienky činnosti a vstupu do združenia pre záujemcov konzultoval s právničkou, ktorá zmluvu aj vypracovala. Následne správnosť a súlad zmluvy s autorskýmzákonom konzultoval s právnikom, ale aj ďalšími dvoma právnikmi a napokon ajs právnikmi špecializovanými v oblasti autorského práva.
Hoci to sťažovateľ výslovne neuvádza, podľa všetkého má na mysli, že boldobromyseľne presvedčený o legálnosti svojich aktivít. Táto argumentácia zrejme smerujek záveru, že trestného činu porušovania autorských práv sa nemohol dopustiť pre nedostatokzavinenia, keďže subjektívne bol presvedčený o legálnosti vlastného postupu. Inýmislovami, samotné porušenie autorského zákona, pokiaľ vyplýva z legitímnej interpretácieustanovení, ktoré je možné vykladať viacerými spôsobmi, ešte nemusí automatickyznamenať, že došlo aj k spáchaniu trestného činu, a to pre absenciu zavinenia akosubjektívnej stránky trestného činu.
Ani uvedená argumentácia nemôže byť z pohľadu ústavného súdu relevantná, a tovzhľadom na záver krajského súdu o tom, že celé právne pozadie aktivít, na ktoré sťažovateľpoukazuje, boli simuláciou.
Neobstojí ani ďalší argument sťažovateľa, podľa ktorého uznesenia colnice o zaistenítovaru boli v rámci autoremedúry zrušené, z čoho má podľa sťažovateľa vyplývať legálnosťzaistených CD nosičov. Z rozhodnutí colnice sp. zn. 160/1226-1/04 z 8. apríla 2004, ako ajsp. zn. 240/2248-1/04 z 28. apríla 2004 je totiž zrejmé, že colnica v rámci autoremedúry rušísvoje vlastné rozhodnutia sp. zn. 02/2004-P z 25. februára 2004, ako aj sp. zn. 03/2004-PPz 5. marca 2004, ktorými došlo k zaisteniu tovarov uvedených v prílohe, a to v obochprípadoch jednak z dôvodu, že nebola podaná žiadosť o prijatie opatrenia na zabránenieporušovania práva duševného vlastníctva, resp. návrh na začatie konania, či tovar jefalzifikát alebo nedovolená napodobenina, ale aj preto, lebo zaistený tovar bol 30. marca2004 prevzatý políciou vykonávajúcou vo veci vyšetrovanie pre podozrenie z trestného činupodľa § 152 ods. 1 Trestného zákona. Je teda evidentné, že k zrušeniu rozhodnutia o zaistenítovaru nedošlo preto, že by colnica dospela k záveru o jeho legálnom štatúte.
Tak v súvislosti s konaním vedeným najvyšším súdom sp. zn. 2 Tdo 15/2015, ako ajv súvislosti s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 5 To 15/2013 treba z pohľaduústavného súdu osobitne zdôrazniť, že bez zreteľa na argumenty už uvedené vôbecneprichádzalo do úvahy porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy (ako to sťažovateľ namietal), podľaktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánov verejnej správy,môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovíinak.
Uvedené základné právo sa totiž vzťahuje na súdnu ochranu poskytovanú v rámcisprávneho súdnictva. Vo veci sťažovateľa sa však nerozhodovalo v rámci správnehosúdnictva, a preto do úvahy prichádzalo iba prípadné porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Za celkom nedoloženú a neopodstatnenú treba považovať úvodnú námietkusťažovateľa, podľa ktorej malo dôjsť k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnehorozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty. Ako na to aj sťažovateľ správnepoukazuje, o porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,keď v skutkovo a právne obdobných veciach rozhodujú súdy odlišne. Sťažovateľ všaknepoukazuje na žiadnu inú vec, ktorú by bolo možné považovať za skutkovo a právneobdobnú a v ktorej by došlo k odlišnému rozhodnutiu ako v prípade sťažovateľa.
8. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015