znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 543/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 30 PP 127/2013-30 z 30. januára 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 39/2014-43 zo 7. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2014 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 30 PP 127/2013-30 z 30. januára 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Tos 39/2014-43 zo 7. mája 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. júla 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   30   PP   127/2013-30 z 30. januára   2014   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o   podmienečné   prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Uznesením krajského súdu č. k. 5 Tos 39/2014-43 zo 7. mája 2014 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

Uvedenými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa k porušeniu už označených práv.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 79/10 z 2. apríla 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 48/2013 z 22. októbra 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 roky so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Od 9. júna 2010 do 9. júna 2013 bol vo väzbe, čo znamená, že vyše dve tretiny   vykonal   väzbou   a   splnil   tak   podmienky   na   podanie   žiadosti   o   podmienečné prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Žiadosť   podal   22.   októbra   2013,   pričom okresný súd o nej rozhodol až po vyše troch mesiacoch.

Od prepustenia z väzby až do podania žiadosti žil usporiadaným životom a predložil potvrdenie o zamestnaní, kde pracoval a pracuje. Žiadneho protispoločenského konania sa nedopustil.   Napriek   uvedenému   však   jeho   žiadosť   o   podmienečné   prepustenie   bola právoplatne zamietnutá.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   všeobecné   súdy   nedostatočne   vysporiadali   s   jeho argumentáciou. Okresný súd poukázal na nesplnenie tej zákonnej podmienky, podľa ktorej sa   dá   od   sťažovateľa   očakávať,   že   povedie   riadny   život.   Argumentoval   odsúdením sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 30 T 91/2006 z 15. mája 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 To 55/2008 z 27. novembra 2008 pre trestný čin podľa § 187 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody s účinkami zahladenia. Napriek tomu prihliadol na toto odsúdenie, pretože aj zahladené odsúdenie dáva obraz o osobe odsúdeného a o jeho sklonoch páchať trestnú činnosť.   Dospel   k   záveru,   že   ustanovenie   §   66   ods.   1   Trestného   zákona   ho   oprávňuje skúmať   existenciu   očakávania,   že   odsúdený   povedie   riadny   život,   pričom   správanie sťažovateľa v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia nedáva záruku, že povedie riadny život.

V sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ argumentoval, že v posudku ústavu, kde vykonával väzbu, je podrobne popísané, že sa správal vyhovujúco. Od prepustenia na slobodu pracoval 5 mesiacov v Anglicku a začiatkom roka 2014 sa vrátil domov. Našiel si prácu, má rozostavaný rodinný dom, na ktorom takmer denne pracuje. Splnenie podmienky, podľa ktorej od páchateľa možno očakávať, že bude v budúcnosti viesť riadny život, vyplýva tiež z hodnotenia ústavu konštatujúceho, že sa vo väzení choval slušne a bol bezproblémový. Sťažovateľ predložil aj potvrdenie o zamestnaní. Dostatočne teda preukázal, že chce a bude pracovať. Pokiaľ okresný súd poukazoval na jeho odsúdenie pre   trestný   čin   spáchaný   pred   viac   ako   piatimi   rokmi,   namietal,   že   toto   odsúdenie   je zahladené, a hľadí sa preto naňho ako na netrestaného.

Krajský   súd   sa   stotožnil   so   stanoviskom   okresného   súdu,   keď   tiež   prihliadol na uvedené   odsúdenie,   pretože   aj zahladené   odsúdenie dáva   obraz o   osobe   odsúdeného a o jeho sklonoch páchať trestnú činnosť. Aj zahladené odsúdenie oprávňuje všeobecný súd skúmať   existenciu   očakávania,   že   odsúdený   povedie   riadny   život,   pričom   správanie sťažovateľa v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia takúto záruku nedáva. Krajský súd, ktorý rozhodoval päť mesiacov po rozhodnutí okresného súdu, podľa sťažovateľa vôbec neskúmal aktuálny spôsob jeho života a zaoberal sa len jeho minulosťou. Nič viac z uznesenia   krajského súdu   nevyplýva, a preto   jeho rozhodnutie nie   je riadne a vyčerpávajúco   odôvodnené.   Skutočnosť,   že   sa   krajský   súd   nezaoberal   argumentáciou sťažovateľa, treba považovať za prejav svojvôle a nepreskúmateľnosti.  

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„I.   Základné právo M.   P.(...) na osobnú slobodu zaručené čl.   17 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na obhajobu zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,   postupom   Okresného   súdu   v   Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 30PP/127/2013-30   zo   dňa   30.   01.   2014   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5Tos/39/2014-43 zo dňa 27. 05. 2014, porušené bolo.

II.   Uznesenie   Okresného   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   30PP/127/2013-30   zo   dňa 30. 01. 2014   a   uznesenie   Krajského   súdu   Trnava   sp.   zn.   5Tos/39/2014-43   zo   dňa 27. 05. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie. III. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť M. P. náhradu trov konania v sume 284,08 € k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Z. C.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tos 39/2014-43 z 27. mája 2014 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 30 PP 127/2013 z 30. januára 2014.

Podľa   zistení   krajského   súdu   sťažovateľ   sa   správal   počas   výkonu   väzby   na požadovanej   úrovni,   bezproblémovo.   Nevyvolával   ani   konfliktné   situácie,   nebol disciplinárne   potrestaný   a   bol   umiestnený   na   oddiele   so   štandardným   režimom   výkonu väzby. Ponúknutú možnosť zaradenia do práce nevyužil. Podľa odpisu z registra trestov bol dosiaľ   dvakrát   súdne   trestaný.   Najprv   to   bolo   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 30 T 91/2006 z 15. mája 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 To 55/2008 z 27. novembra 2008 pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej a psychotropnej látky,   jedu   a   prekurzora   a   obchodovania   s   nimi   podľa   §   187   ods.   1   písm.   b),   c)   a d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov so skúšobnou dobou na 3 a pol roka, ktorá mala uplynúť 27. mája 2012. Výkon tohto trestu mu bol odpustený na základe amnestie prezidenta Slovenskej republiky z 2. januára 2013 s tým, že sa naňho hľadí, akoby nebol odsúdený. Z uvedených skutočností je zrejmé, že trestnú   činnosť,   pre   ktorú   je   sťažovateľ   teraz   odsúdený   a   v   ktorej   sa   koná   o   jeho podmienečnom   prepustení   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   spáchal   v   čase   plynutia skúšobnej doby skoršieho už uvedeného podmienečného odsúdenia.

Podľa   názoru   krajského súdu   sťažovateľ   v čase podania   žiadosti   splnil   formálnu podmienku   podmienečného   prepustenia,   a   to   vykonanie   dvoch   tretín   uloženého   trestu odňatia slobody. Neboli však splnené všetky zákonom ustanovené podmienky v zmysle § 66 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého možno odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. V tomto smere sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého sa nesmelo prihliadať na jeho predchádzajúce odsúdenie s ohľadom na to, že sa skutku dopustil pred viac ako piatimi rokmi a jeho odsúdenie bolo zahladené. Takéto tvrdenia sťažovateľa sú absolútne neopodstatnené.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s   okresným   súdom   poukazujúcim   na   to,   že sťažovateľ sa trestnej činnosti dopustil v čase podmienečného odsúdenia pre rovnaký druh drogovej   trestnej   činnosti   a   hoci   bolo   jeho   predchádzajúce   odsúdenie   amnestované s účinkami   zahladenia   odsúdenia,   nebráni   táto   skutočnosť   súdu   naň   prihliadať   pri rozhodovaní   o   žiadosti   o   podmienečné   prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody. Aj zahladenie odsúdenia dáva obraz o osobe odsúdeného a jeho sklonoch páchať trestnú činnosť,   pričom   ustanovenie   §   66   ods.   1   Trestného   zákona   plne   oprávňuje   súdy   pri posudzovaní   osobného   profilu   odsúdeného   prihliadať   aj   na   takéto   odsúdenie.   Je   teda nepochybné,   že   sťažovateľ   má   sklony   k   páchaniu   trestnej   činnosti   a   ani   podmienečné odsúdenie mu nebránilo v tom, aby sa počas plynutia skúšobnej doby opätovne dopustil obdobnej trestnej činnosti. Znamená to, že záruka toho, že po prípadnom podmienečnom prepustení povedie riadny život, je málo pravdepodobná.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 30 PP 127/2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať riadny opravný prostriedok aj využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 5 Tos 39/2014. Túto časť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   všeobecné   súdy   neboli oprávnené pri posudzovaní jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody prihliadnuť na skoršie právoplatné odsúdenie, keďže toto bolo zahladené, a navyše ubehla doba piatich rokov od skoršieho odsúdenia.

Podľa   §   70   ods.   1   Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005   ak   bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako by nebol odsúdený. Prakticky identicky znie aj ustanovenie § 93 ods. 1 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006.

Fikcia zahladenia odsúdenia nebráni tomu, aby súd pri hodnotení možností nápravy páchateľa prihliadol na skutočnosť, že páchateľ už v minulosti spáchal trestný čin, a z tejto skutočnosti vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti a jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, možností jeho nápravy a pod. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Zahladením   odsúdenia,   alebo   zákonnou   fikciou   neodsúdenia   právne   zaniká   iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 71/1975).

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu všeobecných súdov považovať za dostatočnú, jasnú a presvedčivú s tým, že je v súlade so súdnou praxou rešpektovanou viacero desaťročí. V žiadnom prípade sa nejaví ako arbitrárna či zjavne neodôvodnená. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   má   na   vec   odlišný   názor,   nemôže   sama   osebe   znamenať porušenie označených práv.

Zo skutkového hľadiska je nesporné (ani sťažovateľ to nepopiera), že potom, ako bol sťažovateľ   právoplatne   uznaný   vinným   z   drogového   trestného   činu   a   bol   mu   uložený podmienečný trest odňatia slobody, v priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia sa   znova   dopustil   drogového   trestného   činu.   Nebyť amnestie   by   sa   mu zrejme   muselo podmienečné odsúdenie premeniť na nepodmienečný trest odňatia slobody. Aj ústavný súd je   tej   mienky,   že   uvedená   skutočnosť   bez   ďalšieho   je   dostatočným   signálom spochybňujúcim   očakávanie,   že   po   podmienečnom   prepustení   z   výkonu   trestu   odňatia slobody v budúcnosti povedie riadny život. Na tomto závere nič nemení ani doba, ktorá medzi dvoma skutkami sťažovateľa uplynula.

Skutočnosť, že sa v dôsledku amnestie na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený (teda   ako   keby   bolo   jeho   právoplatné   odsúdenie   zahladené),   neznamená,   že   by   sa   na páchateľa malo hľadieť tak, ako keby sa skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený, vôbec nestal.   Zákon   totiž   ustanovuje   len   fikciu   neodsúdenia   páchateľa   v   dôsledku   zahladenia odsúdenia, nie teda fikciu, že sa nestal skutok, za ktorý bol páchateľa právoplatne odsúdený. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014