znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 543/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., P., t. č. vo výkone trestu K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 50/2012 a jeho rozsudkom z 2. augusta 2012 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2013 doručená sťažnosť J. G., P., t. č. vo výkone trestu K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 50/2012 a jeho rozsudkom z 2. augusta 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom   Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 134/2009 z 23. júna 2010 uznaný vinným   zo   spáchania   zločinu   sexuálneho   zneužívania   podľa   §   201   ods.   1   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Za   to   bol   odsúdený   na   súhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   8   rokov   a 3   mesiace so zaradením   na   jeho   výkon   do   ústavu   so   stredným   stupňom   stráženia.   Zároveň   bolo sťažovateľovi uložené ochranné ústavné sexuologické liečenie a bol zrušený výrok o treste, ktorý   bol   sťažovateľovi   uložený   rozsudkom   Okresného   súdu   Partizánske   sp.   zn. 2 T 23/2009   zo   7.   októbra   2009   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 23 To 151/2009 z 15. apríla 2010, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Sťažovateľ, ako aj prokurátor podali proti rozsudku okresného súdu odvolania, na základe ktorých krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 To 126/2010 z 25. augusta 2011 zrušil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a vo výroku o uložení ochranného opatrenia a sám rozhodol tak, že sťažovateľa odsúdil na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 3 mesiace so zaradením na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia. Sťažovateľovi taktiež uložil ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou   a boli   zrušené   výroky   o trestoch,   ktoré   boli   sťažovateľovi   uložené   rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1 T 174/2008 zo 4. februára 2009 v spojení s rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   27/2009   zo   16.   apríla   2009,   rozsudkom   Okresného   súdu Partizánske sp. zn. 2 T 23/2009 zo 7. októbra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 To 151/2009 z 15. apríla 2010 a trestným rozkazom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1 T 25/2010 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2 T 23/2009 zo 7. októbra 2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Sťažovateľ   proti   rozhodnutiu   súdu   druhého   stupňa   podal   dovolanie,   o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Tdo   8/2012   z 27.   marca   2012,   v   ktorom   konštatoval,   že   konaním   predchádzajúcim rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 126/2010 z 25. augusta 2011 bol porušený zákon č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“)   v jeho   ustanovení   §   43   ods.   1   v neprospech   sťažovateľa,   preto   rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol o nej.

Krajský súd po vrátení veci rozsudkom sp. zn. 2 To 50/2012 z 2. augusta 2012 zrušil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a vo výroku o uložení ochranného opatrenia a sám vo veci rozhodol tak, že sťažovateľa odsúdil na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 3 mesiace, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia. Taktiež sťažovateľovi uložil ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou a zrušil výroky o trestoch, ktoré boli sťažovateľovi uložené rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1 T 174/2008 zo 4. februára 2009 v spojení s rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   27/2009   zo   16.   apríla   2009,   rozsudkom   Okresného   súdu Partizánske sp. zn. 2 T 23/2009 zo 7. októbra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 To 151/2009 z 15. apríla 2010 a trestným rozkazom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1 T 25/2010 zo 14. mája 2010 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2 T 23/2009 zo 7. októbra 2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo   nadväzujúce,   pokiaľ   vzhľadom   na   zmenu,   ku   ktorej   došlo   zrušením,   stratili podklad.

Aj   proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľa   dovolanie,   ktoré   však   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 23/2013 z 18. júna 2013 odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 50/2012 a jeho rozsudkom z 2. augusta 2012 boli porušené jeho základné práva na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov v konaní a na obhajobu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ   svoje   presvedčenie   odôvodnil   tým,   že   krajský   súd „Moje   návrhy   na doplnenie   dokazovania...   odmietol   podľa   §   272   ods.   3   Trestného   poriadku.   S takýmto postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sa   v žiadnom   prípade   nestotožňujem   a som presvedčený, že týmto postupom Krajský súd v Trenčíne zásadným spôsobom porušil moje právo na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj základné právo na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo   rovnosti   strán   zaručeného   v čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné právo na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

... nakoľko aj čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd mi zaručuje právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie   na   vypočúvanie   svedkov   vo   svoj   prospech   za   rovnakých   podmienok,   ako v prípade svedkov proti nemu. V prípade, že by mnou navrhované výsluchy svedkov boli vykonané,   mohlo   by   dôjsť   k odlišnému rozhodnutiu o vine,   lenže takéto   preukázanie   mi Krajský   súd   v Trenčíne   neumožnil   a napokon   ani   po   mojom   dovolaní   Najvyšší   súd Slovenskej republiky...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   J.   G.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   rovnosti   strán   zaručené   v čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   obhajobu   zaručené   v čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/50/2012 a jeho rozsudkom z 02. augusta 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To/50/2012 z 02. augusta 2012 zrušuje a vec sa vracia na nové prejednanie a rozhodnutie. Súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 16. októbra 2013 sťažovateľ doplnil prílohy sťažnosti o ďalšie rozhodnutia vydané v jeho trestnej veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 50/2012 a jeho rozsudkom z 2.   augusta   2012,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   odmietol   vykonať sťažovateľom   navrhované   dôkazy   (výsluchy   svedkov,   rekonštrukcia,   resp.   vyšetrovací pokus).

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 To 50/2012 z 2. augusta 2012 uviedol tieto relevantné skutočnosti:

„Pokiaľ ide o skutkový stav a právnu kvalifikáciu odvolací súd dospel k záveru, že v tomto   smere   súd   prvého   stupňa   nepochybil.   Na   základe   vykonaného   dokazovania   na hlavnom   pojednávaní   správne   ustálil   skutok   tak,   ako   je   uvedený   vo   výrokovej   časti napadnutého rozsudku. Z výpovedí obžalovaného vyplýva, že tento v prípravnom konaní najskôr odmietol vypovedať, neskôr vypovedal len k časti skutku pod bodom 3/... V konaní pred súdom obžalovaný zaslal súdu písomné priznanie, ktoré označil za pravdivé aj na hlavnom pojednávaní. V tomto už na rozdiel od predošlých tvrdení doznal, že došlo k trom stretnutiam s maloletým a tieto podrobne popísal...

Obžalovaný je však zo skutku usvedčovaný priamo výpoveďou maloletého A. K... Uvedenú výpoveď maloletého nepriamo potvrdzujú výpoveďami svedkovia I. K., P. Z. a L. Z. Maloletí svedkovia L. K., R. B., J. K. vypovedali, že...

Svedkyňa I. K. - matka maloletého A. K., potvrdila vo svojej výpovedi, že obžalovaný mal pri stretnutiach s jej synom tohto hladkať po rukách, stehnách a bozkávať ho, o čom sa jej zdôveril syn po začatí šetrenia veci. Je pravdou, že od syna vedela o dvoch stretnutiach, to že stretnutia mali byť 3, sa dozvedela až od polície.

Svedkovia   P.   Z.   a L.   Z.   vypovedali   k   okolnostiam   časti   skutku   pod   bodom   3/ a okolnostiam, za akých bol obžalovaný zadržaný. Svedok Z. vo svojej výpovedi potvrdil, že pred zadržaním obžalovaného tohto videl v kríkoch areáli školy v spoločnosti maloletého a obaja mali stiahnuté nohavice, pričom obžalovaný si natieral tiež krémom análny otvor. Pokiaľ ide o svedkyňu L. Z., táto potvrdila v prípravnom konaní, že keď prichádzala ku kríkom v areáli školy, videla obžalovaného, ako si dal dolu nohavice a bol iba v slipoch. Išla ďalej, pričom v jednom úseku nevidela cez kríky nič a až keď bola od obžalovaného asi 1 meter, tak uvidela maloletého, ako si dáva nohavice hore a taktiež obžalovaný si dával nohavice hore a začal utekať. Jej manžel sa rozbehol za obžalovaným, pričom ona zostala pri maloletom, s ktorým sa následne rozprávala. Ten jej uviedol, že asi pred týždňom ho oslovil muž, či si chce zarobiť a kázal mu, aby prišiel v uvedený deň do areálu školy. Maloletý tam aj prišiel, no nečakal ho dotyčný muž, ale obžalovaný, ktorý mu navrhoval sexuálne   praktiky.   Na   hlavnom   pojednávaní   svedkyňa   vypovedala   potom   čiastočne rozdielne vtom, že maloletý spomínal len jedného muža, s ktorým sa mal stretávať. Tento rozpor nevedela vysvetliť. Odvolací súd k tomu uvádza, že aj keď sa tento rozpor nepodarilo vysvetliť, nemá vplyv pre rozhodnutie vo veci, nakoľko z výpovede maloletého K., ale aj z doznania obžalovaného je zrejmé, že sa jedná o osobu obžalovaného, s ktorým sa stretol aj v predchádzajúcich prípadoch. Pokiaľ obžalovaný namietal výpovede svedkov Z. kvôli tomu, že čiastočne rozdielne popisujú, ako videli situáciu v kríkoch, a preto sú ich výpovede nedôveryhodné, odvolací súd uvádza, že títo svedkovia sa približovali k miestu činu každý z inej strany a nemuseli vidieť dej odohrávajúci sa medzi obžalovaným a maloletým celý a súčasne.   Aj   z   výpovede   svedkyne   Z.   z   prípravného   konania   vyplynulo,   že   určitý   čas nevidela na nich kvôli kríkom. V konečnom dôsledku skutočnosť, že obaja, teda obžalovaný aj maloletý, mali dole stiahnuté nohavice a spodné prádlo vyplýva z písomného doznania obžalovaného.   Z   uvedených   dôvodov   preto   nepovažoval   odvolací   súd   za   potrebné preverovať ich výpovede vykonaním rekonštrukcie a vyšetrovacieho pokusu. Napokon títo svedkovia   neuvádzajú,   že   by   priamo   videli   samotné   dotyky,   chytanie   a bozkávanie, z takéhoto konania obžalovaného usvedčuje maloletý K. a to nielen v uvedený deň, ale aj v predchádzajúcich   prípadoch,   pričom   jeho   výpovedi   nie   je   dôvod   neveriť   a to   aj s poukazom na znalecký posudok a výpoveď znalkyne z odboru psychológie Mgr. A. F. Znalkyňa   vyšetrila   maloletého   A.   K.,   pričom   uviedla,   že   je   schopný   správne   vnímať a reprodukovať prežité udalosti aj napriek zistenej ľahkej mozgovej dysfunkcii. Svoje závery jasne, zrozumiteľne potvrdila a vysvetlila na hlavnom pojednávaní. Z ďalšieho znaleckého dokazovania znalcov z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria vyplynulo, že obžalovaný v čase činu netrpel duševnou chorobou alebo poruchou vo forenznom zmysle, teda takou, ktorá   by   narušovala   jeho   rozpoznávacie   a ovládacie   schopnosti.   Plne   chápe   význam trestného konania a jeho pobyt na slobode nie je z hľadiska psychiatrického nebezpečný pre spoločnosť.   Pokiaľ   ide   o   otázku   sexuality,   túto   ponechali   na   posúdenie   sexuológom. Zo znaleckého posudku MUDr. C.-Š., znalkyne z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria a sexuológia, potom vyplýva, že u obžalovaného vyšetrením zistila prítomnosť sexuálnej deviácie - sexuálnej agresivity. Trpí a v čase činu trpel odchýlkou v obsahovej náplni SMS (anomália podľa A) - atraktivita je zameraná na chlapcov vo veku okolo 14 rokov, pričom orientácia je homosexuálna a sexuálnou deviáciou (koordinačnou anomáliou podľa B) - sexuálnou   agresivitou.   Táto   sexuálna   deviácia   pôsobila   podstatne   na   úroveň   jeho ovládacích   schopností,   rozpoznávacia   schopnosť   ovplyvnená   nebola.   Vzhľadom   na koordinačnú   anomáliu   (ide   o   vrodenú   úchylku),   nemá   dostatok   zábran   na   potlačenie, agresívnych sexuálnych prejavov. Vzhľadom na zistenú deviáciu znalkyňa odporučila uložiť ústavné ochranné sexuologické liečenie.

Pokiaľ sa týka návrhu obžalovaného predneseného na verejnom zasadnutí, ktorými navrhoval   opätovne   vypočuť   teraz   už   mladistvého   A.   K.,   aby   pred   súdom   ozrejmil skutočnosti, ktoré sa stali a tiež návrhu na vypočutie sexuologičky MUDr. C.-Š, pretože podľa jeho názoru táto vypracovala posudok ovplyvnená samotným vzneseným obvinením, tieto   odvolací   súd   zamietol.   V   prípravnom   konaní   bol   maloletý   vypočutý   v   súlade so zákonom   a odvolací   súd   vzhľadom   na   vyhodnotenie   dôkaznej   situácie   nemal   dôvod pochybovať   o jeho   výpovedi,   pričom   nepovažoval   za   nutné   ho   opätovne   vypočúvať k skutkovému stavu. Taktiež nie je dôvod pochybovať o znaleckom posudku vypracovanom znalkyňou MUDr. C.-Š. len s argumentáciu, že podľa názoru táto vypracovala posudok pod vplyvom vzneseného obvinenia. Znalkyňa vo svojom znaleckom posudku jasne uviedla, že pri   vypracovávaní   posudku   vychádzala   nielen   z   vyšetrovacieho   spisu   predloženého vyšetrovateľom, ale tiež s ňou vykonaného vyšetrenia obžalovaného.

Vyššie uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie z vykonaných dôkazov, na ktoré odvolací súd považoval za nutné poukázať a ktoré ho viedli k záveru, že skutkový stav bol súdom   prvého   stupňa   správne   zistený   a   ustálený,   pričom   obrana   obžalovaného   bola vyvrátená.   Preto   odvolanie   obžalovaného   vo   vzťahu   k   zistenému   skutkovému   stavu nepovažoval za dôvodné.

Taktiež   pri   právnom   posúdení   skutku   prvostupňový   súd   nepochybil,   keď   konanie obžalovaného v bodoch 1-3 kvalifikoval ako zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Tr. zák., pretože osobu mladšiu ako pätnásť rokov iným spôsobom sexuálne zneužil. Nie je možné prisvedčiť argumentom obžalovaného, že nenaplnil znaky skutkovej podstaty tohto zločinu, ale jeho konanie je možné posúdiť len ako inú,   menej závažnú skutkovú podstatu prečinu. Odvolací súd uvádza, že v danom prípade nešlo len o nejaké letmé dotyky cez odev, ale už v prvých dvoch prípadoch obžalovaný bozkával mladistvého na líce, ústa a hladkal ho po rukách. Uvedené v kontexte s ďalším konaním obžalovaného (odhaľovanie sa a onanovanie pred ním), nepochybne napĺňa skutkovú podstatu zločinu podľa § 201 ods. 1 Tr. zák., naviac pri treťom stretnutí, ako vyplýva z výpovede mal. K., došlo na popud obžalovaného už k tomu, že sa aj on vyzliekol a obžalovaný ho mal hladkať, bozkávať a „chytať mu ho“ a natierať si análny otvor krémom. Preto tiež odvolanie obžalovaného vo vzťahu k právnej kvalifikácii jeho konania odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Na druhej strane odvolací súd preskúmajúc napadnutý výrok o treste zistil, že J. G. bol   po   spáchaní   prejednávaného   skutku,   teda   po   23. 10. 2008   odsúdený   trikrát   a to rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp; zn. 1 T/174/08 zo dňa 04. 02. 2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 2 To/27/09 zo dňa 16. 04. 2009 pre prečin podľa   §   364   ods.   1   písm.   c/   Tr.   zák.   účinného   v   čase   činu,   za   čo   mu   bol   uložený nepodmienečný trest odňatia slobody na 8 mesiacov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia, ďalším rozsudkom Okresného súdu Partizánske, sp. zn. 2 T/23/09 zo dňa 07. 10. 2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 23 To/151/09 zo dňa 15. 04. 2010 bol uznaný vinným z prečinov podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/, písm. b/, § 245 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody na 18 mesiacov   nepodmienečne   so   zaradením   do   ústavu   so   stredným   stupňom   stráženia a súčasne   bol   zrušený   výrok   o   treste   z   rozsudku   Okresného   súdu   Partizánske,   sp.   zn. 1 T/174/08 zo dňa 04. 02. 2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 2 To/27/09 zo dňa 16. 04. 2009. Napokon bol J. G. odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Partizánske, sp. zn. 1 T/25/10 zo dňa 14. 05. 2010, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Partizánske, sp. zn. 2 T/23/09 zo dňa 07. 10. 2009 pre prečiny podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/, § 245 ods. 1 Tr. zák. a bol mu uložený spoločný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pričom súčasne boli zrušené výroky o vine treste v rozsudku Okresného súdu Partizánske, sp. zn. 2 T/23/09 zo dňa 07. 10. 2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 23 To/151/09 zo dňa 15. 04. 2010, ako aj výrok   o   treste   z   rozsudku   Okresného   súdu   Partizánske,   sp.   zn.   1   T/174/08   zo   dňa

04. 02. 2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 2 To/27/09 zo dňa 16. 04. 2009. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný G. sa prejednávaného skutku dopustil pred vyhlásením vyššie uvedených odsudzujúcich rozsudkov a teda išlo o zbiehajúcu sa trestnú činnosť, bolo nutné mu ukladať súhrnný trest v zmysle zásad pre ukladanie trestu uvedených v ustanovení § 42 Tr. zák. aj s prihliadnutím na posledné odsúdenie zo dňa 14. 5. 2010, ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   28. 6. 2010   tak,   ako   sa   toho   domáhal   odvolaním obžalovaný. Takéto rozhodnutie je v prospech obžalovaného a keďže odvolací súd zistil, že jeho odvolanie je v tomto smere dôvodné, uložil mu po zrušení napadnutého výroku o treste podľa § 201 ods. 1, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 38 ods. 7 Tr. zák. nový súhrnný trest odňatia slobody za všetky zbiehajúce sa trestné činy v trvaní 8 (osem) rokov a 3 (tri) mesiace a súčasne   podľa   § 42   ods.2   Tr.   zák.   zrušil   výroky   o   treste   v   rozsudkoch,   resp.   trestnom rozkaze tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Uvedený trest bol uložený v rovnakej výmere, aj keď bol ukladaný odvolacím súdom za viac trestných činov ako ukladal súd   prvého   stupňa,   no   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   nebolo   podané   odvolanie prokurátorom   proti   výroku   o treste   v   neprospech   obžalovaného,   nemohol   odvolací   súd uložiť trest prísnejší. Na druhej strane po vyhodnotení zásad a skutočností dôležitých pre ukladanie trestu, t. j. spôsobu spáchania činu, následku, zavinenia, pohnútky, priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, osoby páchateľa, jeho pomerov a možností jeho nápravy, tiež s prihliadnutím na závery znaleckého posudku MUDr. C.-Š. je takto uložený trest trestom primeraným, uloženým v súlade s § 34 Tr. zák., za použitia ustanovení § 42 ods. 1 Tr. zák. (súhrnný trest), § 41 ods. 2 Tr. zák. (asperačná zásada) a § 38 ods.7 Tr. zák. Takáto výmera trestu   odňatia   slobody   nad   spodnou   hranicou   upravenej   trestnej   sadzby,   teda   nie neprimerane   prísna.   Je   nutné   zvýrazniť   skutočnosť,   že   obžalovaný   spáchal   čin pokračujúcim konaním vo viacerých prípadoch, bol v minulosti viackrát súdne trestaný a to aj nepodmienečnými trestami odňatia slobody, čo však neviedlo k jeho náprave. Na výkon trestu odňatia slobody odvolací súd zaradil obžalovaného za splnenia podmienok § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Pokiaľ sa obžalovaný domáhal odvolaním použitia ustanovenia § 39 ods. 2 v písm. c/ Tr.   zák.   o   mimoriadnom   znížení   trestu,   s   poukazom   na   spomínaný   znalecký   posudok MUDr. C.-Š.,   odvolací   súd   k   tomu   uvádza,   že   na   závery   tohto   znaleckého   posudku a znalkyňou   zistenú   zmenšenú   ovládaciu   schopnosť   obžalovaného   pri   spáchaní prejednávaného zločinu prihliadol pri rozhodovaní o treste a jeho výmery, avšak dospel k názoru, že na uloženie trestu pod dolnú, hranicu trestnej sadzby, ustanovenej zákonom v zmysle   citovaného   ustanovenia,   nie   sú   splnené   všetky   podmienky.   Použitie   tohto ustanovenia   je   podmienené   tým,   že   súd   odsudzuje   páchateľa,   ktorý   spáchal   trestný   čin v stave zmenšenej príčetnosti a má za to, že vzhľadom na zdravotný stav páchateľa, by bolo možné   za   súčasného   uloženia   ochranného   liečenia   dosiahnuť   ochranu   spoločnosti   aj trestom kratšieho trvania a zároveň uloží ochranné liečenie. Odvolací súd po starostlivom zvážení   konštatoval,   že   s prihliadnutím   na   predchádzajúce   početné   odsúdenia obžalovaného, prevažne majetkového charakteru, ktoré nemajú nič spoločné so zistenou vrodenou   sexuálnou   deviáciou   a   s   ňou   súvisiacou   zmenšenou   ovládacou   schopnosťou obžalovaného,   nie   je   možné   povedať,   že   vzhľadom   na   zdravotný   stav   páchateľa,   za súčasného uloženia ochranného liečenia, možno dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, t. j. pod dolnú hranicu trestnej sadzby.

V   konečnom   dôsledku   preskúmaním   výroku   napadnutého   odvolaním   okresnej prokurátorky, ktorým bolo obžalovanému uložené podľa § 73 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. aj ochranné   ústavné   sexuologické   liečenie,   odvolací   súd   zistil,   že   odvolanie   je   čiastočne dôvodné v tom smere, že síce boli splnené podmienky na jeho uloženie, avšak toto bolo uložené   podľa   nesprávneho   ustanovenia   Trestného   zákona   a   to   z   dôvodov   uvádzaných v odvolaní. Odvolací súd sa však nestotožnil s názorom okresnej prokurátorky, že je nutné po zrušení tohto výroku vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, kvôli   údajným   rozporom   medzi   znaleckým   posudkom   znalcov   psychiatrov   a posudkom znalkyne z odvetvia sexuológie. Aj keď závery týchto posudkov vyznievajú odlišne, pokiaľ ide   o   posudzovanie   rozpoznávacích   a ovládacích   schopností   obžalovaného   v   čase   činu, nejedná   sa   o   rozpor.   Je   potrebné   uviesť,   že   znalci   psychiatri   vyšetrili   obžalovaného z hľadiska   psychiatrického   na   zistenie   duševnej   choroby   alebo   poruchy   a   znalkyňa sexuologička   robila   vyšetrenie   so   zameraním   na   zistenie   sexuálnej   deviácie.   Jeden zo znalcov psychiatrov MUDr. V. na hlavnom pojednávaní napokon aj uviedol, že otázku vyšetrenia   sexuality   u   obžalovaného   prenechali   sexuológom.   Preto   odvolací   súd skonštatoval,   že   nejde   o   rozpory   v   záveroch   znaleckých   posudkov,   pre   ktoré   by   bolo potrebné vec vrátiť súdu prvého stupňa z dôvodu ich odstránenia. S poukazom na vyššie uvedené pochybenie pri použití zákonného ustanovenia, ktorým prvostupňový súd ukladal ochranné ústavné sexuologické liečenie, odvolací súd po zrušení napadnutého výroku sám toto napravil tak, že za splnenia zákonných podmienok podľa § 73 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. uložil obžalovanému J. G. ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou.“

Ako   z citovanej   časti   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   krajský   súd   podrobne uviedol dôvody, pre ktoré o odvolaniach sťažovateľa a príslušnej prokuratúry rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia.

Krajský súd sa dostatočne zaoberal právne relevantnými otázkami, dôležitými pre prijatie   rozhodnutia   o vine   a treste   sťažovateľa.   Vysporiadal   sa   s námietkami   obhajcu sťažovateľa   o nenaplnení   všetkých   znakov   tej   skutkovej   podstaty   trestného   činu, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ napokon uznaný vinným, ako aj s návrhmi obhajcu na mimoriadne zníženie trestu [§ 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona] a vypočutie svedka a súdnej znalkyne. Krajský súd taktiež reagoval na tvrdenie sťažovateľa o nepreukázaní, že by   sa   skutky   stali   tak,   ako   sú   opísané   v rozsudku   okresného   súdu   (a   s tým   súvisiaca nesprávnosť   právnej   kvalifikácie),   ako   aj   na   jeho   poukazovanie   na   „rozpory“ vo výpovediach svedkov. Odvolací súd neopomenul ani návrh sťažovateľa na vykonanie rekonštrukcie, resp. vyšetrovacieho pokusu. Jednoznačné odpovede prijaté k týmto otázkam pritom krajský súd oprel o nespochybniteľné výsledky vykonaného dokazovania v trestnej veci sťažovateľa, ktoré po preskúmaní racionálne vyhodnotil.

Ústavný súd vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu krajského súdu nezistil nič, čo by robilo tento rozsudok ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Napadnuté rozhodnutie je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku. Rozhodnutie primerane reaguje na odvolacie námietky sťažovateľa (a jeho obhajcu) a jeho zistenia a závery vychádzajú z vykonaného dokazovania – najmä z výsluchov svedkov, listinných dôkazov (priznanie sťažovateľa) a znaleckých posudkov.

Vychádzajúc z týchto dôkazov, krajský súd považoval za dostatočné preukázanie všetkých,   pre   vyslovenie   viny   a určenie   trestu   relevantných   okolností   v   trestnej   veci sťažovateľa.   Krajský   súd   preto   nemal   pochybnosti   o   správnosti   skutkových   zistení okresného súdu a o tom, že sťažovateľ svojím konaním naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu   sexuálneho   zneužívania,   a v zhode   s tým   mu   uložil   tomu   zodpovedajúci   trest odňatia slobody a ochranné liečenie, ktorých uloženie (výšku a opodstatnenie) opäť náležite odôvodnil.

Je zrejmé, že dostatočné odôvodnenie a absencia akéhokoľvek vnútorného rozporu, iracionality,   príp.   nelogickosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   sú   tými ukazovateľmi, ktoré vylučujú zásah (týmto rozhodnutím) do základného práva sťažovateľa na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy).   Rovnako   dostatočné   a ústavne   konformné odôvodnenie   nevykonania   navrhovaných   dôkazov,   resp.   doplnenia   dokazovania   (to   je podstata sťažnosti podanej ústavnému súdu) krajským súdom v tomto konkrétnom prípade nedáva   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   obhajobu   (čl.   50   ods.   3 ústavy), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) a práva vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie   a   výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe [čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru].

Ústavný súd len zopakuje, že nemôže nahrádzať právomoc všeobecných súdov, ktoré rozhodujú v trestnoprávnych veciach (čl. 142 ods. 1 ústavy), a keďže z obsahu rozhodnutia nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa [čl. 46 ods. 1, čl. 47   ods.   3   a čl.   50   ods.   3   ústavy   a   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru]   a napadnutým uznesením   krajského   súdu   (ktorý   nie   je   v   žiadnom   prípade   arbitrárny   alebo   zjavne neodôvodnený), sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na nové   prerokovanie   a rozhodnutie),   rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené   vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013