znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 543/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., R., zastúpeného advokátkou doc. JUDr. V. K., CSc., Advokátska   kancelária,   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 83/2011 z 8. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011 doručená   sťažnosť   M.   K.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 83/2011 z 8. júna 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom podaným Okresnému súdu Galanta (ďalej   len   „okresný   súd“)   24.   apríla   2009   sa   navrhovateľka   M.   M.,   T.   (ďalej   len „navrhovateľka“),   domáhala   proti   sťažovateľovi   ako   odporcovi   zvýšenia   výživného   na dospelé   dieťa.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   26 C 63/2009   z 25.   januára   2010   návrh navrhovateľky   zamietol.   Na   základe   odvolania   podaného   navrhovateľkou   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 24 Co 135/2010 z 13. októbra 2010 zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že zvýšil vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči navrhovateľke zo sumy 1 200 Sk na sumu 120 € mesačne, ktorú zaviazal sťažovateľa platiť do rúk navrhovateľky vždy do 15. dňa   každého   mesiaca.   Zmeškané   výživné   povolil   sťažovateľovi   splácať   v mesačných splátkach.   Týmto   rozhodnutím   zmenil   rozsudok   Okresného   súdu   Topoľčany   č.   k.   9   P 349/05-35   zo   6.   februára   2006   v časti   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   sťažovateľa k navrhovateľke. Vo zvyšnej časti odvolací súd návrh zamietol.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ mimoriadny opravný prostriedok –   dovolanie,   o ktorom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 3/2011 z 28. februára 2011 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Následne   krajský   súd rozsudkom č.   k.   24   Co   83/2011-221   z 8.   júna   2011   zmenil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 26 C 63/2009-87 z 25. januára 2010 tak, že zvýšil vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči navrhovateľke z 1 200 Sk na sumu 120 € mesačne, zmeškané výživné povolil splácať v mesačných   splátkach,   zároveň   zmenil   rozsudok   Okresného   súdu   Topoľčany č. k. 9 P 349/05-35 zo 6. februára 2006 v časti rozsahu vyživovacej povinnosti a vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   týmto   rozhodnutím   porušil   jeho   základné právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na spravodlivé   súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a toto svoje presvedčenie odôvodnil takto:„Navrhovateľka   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   vzniesla výhrady voči pojednávaniu a voči konajúcej sudkyni a namietala prieťahy v konaní. Čo do odvolacích   dôvodov   navrhovateľka   len   v neúplnom   rozsahu   namietala,   že   súd   prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci...

Krajský súd v Trnave však tak v pôvodnom, ako i v ďalšom odvolacom konaní rozsah odvolacích dôvodov navrhovateľky svojvoľne rozšíril i o tie dôvody uvedené v ust. § 205 ods. 2 O. s. p., pre ktoré nebolo odvolanie zo strany navrhovateľky podané...

... je pre úplnosť potrebné uviesť, že v prípade odvolania navrhovateľky odvolacie dôvody vôbec neexistovali...

Svojvoľné rozšírenie odvolacích dôvodov zo strany Krajského súdu v Trnave, navyše bez   ich   predchádzajúceho   prejednania   len   skonštatované   v odôvodnení   rozsudku,   je nezákonné   a neprípustné.   Odvolacím   súdom   prezentované   odvolacie   dôvody   nielenže navrhovateľka vo svojom odvolaní nenamieta, ale tieto nevyplývajú ani z obsahu podaného odvolania.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd... je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. V praxi to znamená, že odvolací súd prejedná vec len v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha preskúmania rozhodnutia.

V občianskom   súdom   konaní   platí   zákaz   reformacie   in   peius...   Rozsah   činnosti odvolacieho súdu je teda závislý od rozsahu, v akom sa odvolateľ domáha preskúmania rozhodnutia súdu prvého stupňa. Aj pre odvolacie konanie totiž platí, že súd je v zásade viazaný návrhom navrhovateľa. Odvolací návrh je jednou z náležitostí odvolania... Návrh, ktorého sa odvolateľ domáha, má kvalitatívnu i kvantitatívnu stránku.

Krajský   súd   v Trnave   však   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   Co/135/2010   ako i v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   Co/83/2011   vyššie   uvedené   zásady   absolútne nerešpektoval...

Ďalšou závažnou skutočnosťou zakladajúcou porušenie ústavných práv sťažovateľa... je   to,   že   Krajský   súd   v Trnave   prihliadol   výlučne   na   skutočnosti   a dôkazy   svedčiace v prospech   navrhovateľky   a naproti   tomu   neprihliadol   na   žiaden   dôkaz   svedčiaci v prospech odporcu. Krajský súd v Trnave navyše vôbec nerešpektoval ust. § 205a O. s. p., v ktorom sú taxatívne ustanovené dôvody,   pre ktoré sú skutočnosti alebo dôkazy,   ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom.

Okrem toho, odvolací súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s odlišným skutkovým a právnym stavom, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania v prvostupňovom konaní, ani neprehodnotil dokazovanie vykonané na prvostupňovom súde.

Odporca cestou svojej právnej zástupkyne v priebehu celého odvolacieho konania predložil množstvo listinných dôkazov... Keby odvolací súd dôkazy navrhnuté odporcom vykonal, musel by dôjsť k záveru, že nárok navrhovateľky... zanikol.

Je   síce   pravda,   že   súd   sám   zváži,   ktoré   dôkazy   vykoná   a ktoré   nevykoná,   avšak v právnom   štáte   je   vylúčené,   aby   súd   vykonal   len   dôkazy   svedčiace   v prospech navrhovateľky, a na druhej strane bezdôvodne nevykonal žiadne dôkazy priamo navrhnuté odporcom svedčiace v prospech odporcu. Úspech v spore je totiž možný len za náležitej podpory   legitímnosti   nárokov   prostredníctvom   dôkazov,   ktoré   strany   predložia.   Úlohou súdov je čo najúplnejšie zistiť skutkový stav veci na základe daných skutkových vkladov účastníkov... Skutkový stav sa pritom v súdnom konaní, aj s ohľadom na zásadu rovnosti účastníkov, má zisťovať za podmienok, ktoré žiadnu zo strán sporu nestavajú do zjavnej nevýhody vo vzťahu k druhej strane. Krajský súd v Trnave v odôvodnení rozhodnutia vôbec neuviedol,   prečo nevykonal dôkazy navrhnuté odporcom.   Súd je pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci a preto nie je prípustný selektívny a neopodstatnený výber dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom...

... odvolací súd sám a z vlastnej iniciatívy doplnil dokazovanie o dôkazy svedčiace v prospech   navrhovateľky,   ktoré   nevyplynuli   z odvolacieho   návrhu,   žiaden   z účastníkov konania ich nenavrhol vykonať, navyše, ktoré navrhovateľka mala možnosť uplatniť ešte na súde prvého stupňa, avšak tieto nenavrhla. Na druhej strane vôbec nevykonal žiadne dôkazy navrhnuté a predložené odporcom...

...   sťažovateľ   poukazuje   na   porušenie   práv   rovnosti   účastníkov,   rovnosti   zbraní a práva na spravodlivé prejednanie veci.

Z...   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   skutkový   stav   a právne   závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody... – takto tomu bolo i v prípade odvolacieho konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu...

... Hoci sťažovateľovi bolo umožnené predniesť v konaní svoje vyjadrenia i predložiť na   ich   podporu   dôkazy,   odvolací   súd   selektívne   a neopodstatnene   uplatnil   len   tvrdenia a dôkazy   svedčiace   v prospech   jednej   sporovej   strany,   pričom   nevykonanie   dôkazov navrhnutých odporcom v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. ani neodôvodnil. Rovnako tak v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Týmto počínaním Krajský súd v Trnave v odvolacom konaní sekundárne postavil sťažovateľa   (odporcu)   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   než   v ktorej   sa   nachádzala druhá strana sporu (navrhovateľka)...

V postupe Krajského súdu v Trnave v predmetnej veci sa pri zisťovaní skutkového stavu   jednoznačne   prejavila   neprípustná   svojvôľa,   majúca   za   následok   subjektívne a jednostranné závery a rozhodnutie vo veci...

Právna   zástupkyňa   odporcu   na   pojednávaní   konanom   dňa   8. 6. 2011   upriamila pozornosť odvolacieho súdu na ustálené právne názory iných súdov v obdobných veciach, z ktorých   vyplýva,   že   situácia   na   trhu   práce   nemôže   mať   vplyv   na   trvanie   vyživovacej povinnosti rodiča.

Krajský súd v Trnave sa však vyjadrením právnej zástupkyne odporcu... zaoberal vo svojom   rozsudku   len   povrchne   a v odôvodnení   rozhodnutia   sa   nedostatočne a neprofesionálne   argumentačne   vysporiadal   s odlišným   a ustáleným   právnym   záverom vyslovovaným v iných právoplatných rozhodnutiach, napriek tomu, že právna zástupkyňa na uvedenú problematiku v priebehu konania výslovne poukázala...

... Krajský súd v Trnave... porušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces... a to tým, že sa v rozpore s princípom právnej istoty nezaoberal skoršími právoplatnými súdnymi rozhodnutiami vydanými v analogickej veci... V rozpore s právom sťažovateľa na náležité odôvodnenie   rozhodnutia   sa   krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   nedostatočne argumentačne   vysporiadal   s nastolenou   problematikou,   čím   sa   predmetné   rozhodnutie odvolacieho súdu stalo arbitrárne...

Krajský   súd   v Trnave...   neprípustným   spôsobom   a bez   náležitého   odôvodonenia prejudikoval   otázku   posudzovania   schopnosti   dieťaťa   samostatne   sa   živiť.   Takéto rozhodnutie   súdu   nielenže   nenachádza   oporu   v zákone,   ale   vo   vzťahu   k navrhovateľke pôsobí demotivačne...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I.   Základné   právo   M.   K...   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave, sp. zn. 24 Co/83/2011 zo dňa 8. júna 2011 porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24 Co/83/2011 zo dňa 8. júna 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na nové konanie a rozhodnutie.

III. M. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- eur, ktoré mu je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. IV. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť M. K. trovy konania a trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky Doc. JUDr. V. K., CSc.“

Sťažovateľ zároveň navrhol vydať dočasné opatrenie, ktorým by ústavný súd odložil „vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24 Co/83/2011 zo dňa 8. júna 2011   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu   v Galante,   sp.   zn.   26   C/63/2009   zo   dňa 25. januára 2010, až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej“. Tento návrh odôvodnil najmä tým, že v prípade vyhovenia jeho sťažnosti ústavným súdom „medzičasným výkonom napadnutého rozhodnutia by bola sťažovateľovi spôsobená materiálna ujma, ktorej náhrady by bol sťažovateľ následne oprávnený domáhať sa zákonným spôsobom. V praxi by to však znamenalo ďalší dlhodobý postup a s tým spojené nielen ďalšie náklady sťažovateľa, ale predovšetkým ďalšie obdobie právnej neistoty sťažovateľa.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Co 83/2011 z 8. júna 2011, a to tým, že   krajský   súd   neprípustne   rozšíril   odvolacie   dôvody   nad   rámec   odvolania   podaného navrhovateľkou, ďalej že neprihliadol a nevykonal dôkazy navrhované sťažovateľom ako odporcom, a napokon že sa nevysporiadal s odlišnou judikatúrou iných všeobecných súdov v podobnej veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02), a preto nemôže preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pokiaľ   tieto   súdy   vo   svojej   činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Co 83/2011 z 8. júna 2011 okrem iného vyplýva:

„... odvolací   súd   nariadil   vo   veci   pojednávanie   na   termín   8. 6. 2011,   zabezpečil aktuálne doklady z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Topoľčanoch, t. j. z 2. 5. 2011 podľa ktorého je navrhovateľka stále od 9. 10. 2008 vedená ako uchádzač o zamestnanie (č. l.   196)   a   taktiež   potvrdenie   (č.   l.   197),   že   navrhovateľka   nikdy   nepoberala   dávku v hmotnej núdzi. Ďalej odvolací súd doplnil dokazovanie písomnými vyjadreniami oboch účastníkov   v   súvislosti   s   platením   výživného   za   uplynulé   obdobie,   z   ktorého   zistil, že odporca   zaplatil   navrhovateľke   na   výživnom   v   čase   od   19. 1.   do   22. 3. 2011   trikrát po 180,- Eur (bežné výživné 120,- Eur a zročné výživné 60,- Eur za každý mesiac), tieto, dôkazy boli na pojednávaní dňa 8. 6. 2011 oboznámené, taktiež odvolací súd oboznámil priebeh celého doterajšieho dokazovania vrátane listinných dôkazov, na ktoré upozornil Najvyšší   súd   SR,   čo   je   zrejmé   zo   zápisnice   z   pojednávania   odvolacieho   súdu   zo   dňa 8. 6. 2011.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd príslušný na prejednanie odvolania... nariadil na   prejednanie   odvolania   pojednávanie   (§   214   O.   s.   p.   v   znení   novely   účinnej od 15. 10. 2008),   kde   doplnil   dokazovanie   výsluchom   účastníkov   ako   aj   svedkyne   M., oboznámil   sa   s   návrhom,   obsahom   spisu,   napadnutým   rozhodnutím,   odvolaním navrhovateľky,   stanoviskom   odporcu   k   odvolaniu   a   prišiel   k   záveru,   že nie   sú   splnené podmienky ani na potvrdenie rozhodnutia (§ 219 O. s. p.), ani na jeho zrušenie (§ 221 O. s. p.) a preto bolo potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť (§ 220 O. s. p.) a to z nasledovných dôvodov.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. posudzoval odvolací súd odvolanie navrhovateľky podľa jeho obsahu v zmysle písm. c), d) a f), že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, Podľa § 62 ods. 1 ZR plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Kľúčovou otázkou pre posudzovanie tohto sporu bolo zistenie, či navrhovateľka ako plnoletá je schopná sa už sama živiť. Prvostupňový súd totiž prišiel k opačnému záveru, že navrhovateľka je schopná sa živiť.

Nadobudnutie plnoletosti nemá pre trvanie vyživovacej povinnosti význam. Veková hranica 18 rokov má však význam z procesného hľadiska v tom zmysle, že do dosiahnutia plnoletosti možno začať konanie určenia výživného aj bez návrhu, po dovŕšení plnoletosti iba   na   návrh.   Vyživovacia   povinnosť   obidvoch   rodičov   k   ich   maloletému   dieťaťu   je zakotvená v úprave (v demonštratívnom výpočte) rodičovských práv a povinností v § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine. Táto povinnosť sa však nevzťahuje iba na maloleté dieťa, ako sa to uvádza v citovanom ustanovení, ale aj na dieťa plnoleté, kým nebude schopné samo sa živiť.

Ako vyplýva zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Topoľčanoch zo dňa 11. 5. 2010   (č.   l.   111)   navrhovateľka   je   v   evidencii   od   9. 10. 2008   ako   uchádzač o zamestnanie. Podľa oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Topoľčanoch zo dňa 12. 5. 2010 (č. l. 113) vyplýva, že menovaná nepoberá dávku v hmotnej núdzi, ani v minulosti   nepoberala.   Podľa   ďalšej   správy   úradu   zo   dňa   16. 7. 2010   (č.   l.   126) navrhovateľka sa riadne hlási na kontakty a každý mesiac aktívne preukazuje hľadanie si zamestnania   v   okrese   T.,   čo   preukazuje   na   predložených   potvrdeniach   o   hľadaní zamestnania. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Topoľčanoch jej vydal odporúčanie uchádzania sa o absolventskú prax v profesii pomocné práce pri manikúre a pedikúre, zo strany zamestnávateľa jej bolo potvrdené, že menovaná nespĺňa požiadavky organizácie (č. l. 126). Z potvrdenia Odboru sociálnych vecí a rodiny v Topoľčanoch zo dňa 10. 9. 2010 (č. l. 130) je zrejmé, že menovaná nepoberá dávku v hmotnej núdzi. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 10. 8. 2010 (č. l. 132) bolo zistené, že navrhovateľka nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, lebo v posledných 4 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, čím nesplnila podmienku nároku na dávku   v   nezamestnanosti.   V   spise   sa   taktiež   nachádzajú   potvrdenia   o   hľadaní zamestnania navrhovateľky napr. u zamestnávateľa M., T. (č. l 33), K., T. (č. l. 34), L. (č. l. 35) do funkcie predavačka, potvrdenia o hľadaní zamestnania na pozíciu upratovačka u J. K.   T.   (č.   l.   36).   Bez   ohľadu   na   to,   prečo   a   z   akých   dôvodov   ukončila   navrhovateľka predčasne školu (navrhovateľka tvrdí, že ju šikanovali a mala zdravotné problémy, odporca tvrdí, že sa jej nechce učiť, ani pracovať) je z uvedeného dokazovania preukázané, že reálne sa zamestnať nemôže, je riadne vedená na úrade práce, pravidelne sa hlási, hľadá si prácu aj individuálne. Uvedený stav aj aktuálne pretrváva, o čom svedčia správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Topoľčanoch (viď č. l. 196 a 197).

Na   základe   týchto   skutočností   preto   odvolací   súd   základnú   otázku,   či   je navrhovateľka schopná sa v 19 rokoch svojho života samostatne živiť vyriešil v jej prospech a z toho vyplýva pre jej rodičov vyživovaciu povinnosť voči nej plniť.

Medzi   účastníkmi   tiež   nebolo   sporné,   že   naposledy   bola   vyživovacia   povinnosť upravená rozsudkom Okresného súdu v Topoľčanoch č. k. 9 P/349/05-35 zo dňa 6. 2. 2006 a to na sumu 1.200,- Sk mesačne, ktorú otec platil na účet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Topoľčany z dôvodu, že navrhovateľka bola zverená do pestúnskej starostlivosti starej matke. Od uvedenej doby výživné menené nebolo a podľa vyjadrenia samotného otca navrhovateľky na odvolacom pojednávaní dňa 30. 6. 2010 platil výživné do roku 2008, keď mu bolo z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Topoľčanoch oznámené, že už platiť nemusí.

Podľa § 62 ods. 2 ZR obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností,   možností   a   majetkových   pomerov.   Dieťa   má   právo   podieľať   sa   na   životnej úrovni rodičov.

Podľa § 75 ods. 1 ZR pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

Pri posudzovaní výšky vyživovacej povinnosti sa súd musí riadiť dvomi základnými kritériami a tým prvým sú odôvodnené potreby oprávneného, ako aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného. Odôvodnené potreby oprávneného t. j. dieťaťa môžu byť rôzne   podľa   okolností   každého   jednotlivého   prípadu.   Sú   závislé   predovšetkým   od   veku a zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkového uplatnenia v spoločenskom živote, od hodnoty jeho majetku a výnosov z neho, ako aj od výšky prípadných vlastných príjmov dieťaťa a podobne.   Výživné   pre   dieťa   slúži   nielen   na   uspokojenie   všetkých   jeho   odôvodnených hmotných potrieb (jedlo, ošatenie, obuv,...), ale aj ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre   výchovu   a   vývoj   dieťaťa   (vzdelávanie,   príprava   na   povolanie,   kultúrne,   športové, rekreačné potreby a pod.).

Odôvodnené   potreby   dieťaťa   sú   však   bezprostredne   ovplyvňované   schopnosťami, možnosťami   a   majetkovými   pomermi   rodičov.   Ak   sú   reálne   možnosti,   schopnosti a majetkové pomery rodičov obmedzené sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých potrieb nevyhnutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú ale reálne možnosti a schopnosti rodičov väčšie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa. Pre určenie výšky výživného pre dieťa sú rozhodujúce reálne zárobkové možnosti, schopnosti ako aj majetkové pomery každého z rodičov, ktoré sú dané nielen subjektívnymi   vlastnosťami   (fyzickou   zdatnosťou,   úrovňou   vzdelania,   pracovnými skúsenosťami,   a   pod.),   ale   aj   okolnosťami   objektívneho   charakteru,   najmä   existenciou pracovných príležitostí, ktoré sú primerané daným vlastnostiam rodičov.

Otec sám na pojednávaní dňa 30. 6. 2010 uviedol, že v súčasnosti žije s družkou, s ktorou deti nemá a pracuje ako šofér kamiónu s mesačným netto zárobkom 30.000,- Sk až 32.000,- Sk a niekedy je jeho zárobok aj vyšší podľa toho koľko má práce. Za takýchto okolností preto výživné 120,- Eur ako rozhodol odvolací súd prestavuje len 1/10 príjmu odporcu   a   takto   stanovená   výška   výživného   zodpovedá   jeho   schopnostiam,   možnostiam a majetkovým pomerom, lebo navrhovateľka ako dieťa má právo sa podieľať na životnej úrovni otca a zodpovedá to aj odôvodneným potrebám navrhovateľky, ktorá je síce dospelá, ale keďže momentálne nepracuje a ani nedokladovala nejaké zvýšené náklady na svoju osobu považoval odvolací súd za primerané výživné 120,- Eur a preto aj vo zvyšnej časti, kde   sa   navrhovateľka   domáhala   zvýšenia   vyživovacej   povinnosti   na   165,97   Eur   návrh zamietol.   V   danom   prípade   bolo   navyše   potrebné   aj   zohľadniť,   že   podľa   vyjadrenia starej matky, ktorá sa o navrhovateľku stará aj matka dieťaťa prispieva na dcéru približne 70,- Eur mesačne, takže príjem navrhovateľky by takto predstavoval 120,- Eur + 70,- Eur = 190,- Eur.

Pokiaľ odporca na odvolacom pojednávaní poukazoval na rozhodovaciu prax iných okresných súdov, napríklad Okresného súdu v Prešove 11 C/170/2005, Okresného súdu vo Zvolene   14   C/240/2005,   Okresného   súdu   v   Prievidzi   15   C/204/2007   a   podobne,   že situácia na trhu práce nemôže mať vplyv na trvanie vyživovacej povinnosti rodiča, k tomu treba uviesť, že v danom prípade nie je odvolací súd viazaný názormi súdu prvého stupňa, avšak stotožňuje sa s Nálezom Ústavného súdu SR III. ÚS 192/06, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, môže tým porušiť právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu. V danom prípade však   posúdenie,   či   navrhovateľka   je   schopná   sama   sa   živiť   vyplýva   zo   skutkového dokazovania,   súd   musí   v   každom   takomto   prípade   individuálne   skúmať   na   základe listinných ako aj svedeckých dôkazov možnosť jednotlivca a jeho schopnosti samostatne sa živiť a v danom prípade navrhovateľka listinnými dôkazmi podľa názoru odvolacieho súdu potvrdila, že má záujem prácu si hľadať, je stále evidovaná ako nezamestnaná nemá žiadny príjem, t. j. ani podporu v nezamestnanosti, ani dávky v hmotnej núdzi, nemá na ne nárok, lebo nemá dostatočnú prax, potvrdila aj potvrdeniami od zamestnávateľov, že sa o prácu zaujíma.   Úrad   práce   taktiež   konštatoval,   že   sa   pravidelne   na   úrade   hlási,   pričom   jej možnosti ďalšieho štúdia alebo zamestnania v zahraničí ako uvádzal odporca sú obmedzené práve   finančnou   situáciou,   lebo   otec   na   dcéru   výživné   neplatí,   matka   sa   taktiež o navrhovateľku nestará a navrhovateľka ako dospelá osoba žije v spoločnej domácnosti z dôchodku starej matky. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd prišiel k záveru, že v tomto individuálnom prípade sú objektívne splnené podmienky, že navrhovateľka   nie   je   schopná   sama   sa   živiť   a   preto   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa zmenil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol, prečo rozsudok okresného súdu zmenil, a uviedol pritom dostatočné dôvody, ktoré ho k tomuto záveru viedli.

Ďalej uviedol, že odvolanie navrhovateľky posudzoval podľa jeho obsahu, a ustálil, že navrhovateľka podala odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V odôvodnení   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   26   C   63/2009-87 z 25. januára 2010 navrhovateľka uviedla, že má „výhrady voči celému pojednávaniu... Pani sudkyňa dôkladne nezistila skutkový stav veci. Zaoberala sa iba mojou osobou, v rozsudku uviedla, že vyživovacia povinnosť odporcu voči mojej osobe odpadla, pritom pochybila, keď odporcu nežiadala predložiť rozhodnutie súdu o zrušení výživného, uvedené iba skonštatovala. Bolo zjavné už na prvom pojednávaní, že je zaujatá voči mojej osobe, pretože ja som musela dokladovať rôzne potvrdenia, pritom od otca nežiadala ani príjem odporcu cestou zamestnávateľa, nežiadala potvrdenie o nehnuteľnosti odporcu, nežiadala potvrdenie o trvalom pobyte jeho priateľky a jej príjmu...“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   presvedčivo   a jednoznačne   tvrdiť,   že   by odvolací   súd,   vychádzajúc z   citovanej   časti   odvolania   navrhovateľky,   nemohol   dospieť k presvedčeniu,   že   navrhovateľka   nenamietala   niektorý   z dôvodov   uznaných   krajským súdom uvedených v jeho rozhodnutí. Vychádzajúc zo zásady hodnotenia podania podľa jeho   obsahu,   a nie   podľa   jeho   označenia   nie   je   vylúčené,   aby   krajský   súd   podanie navrhovateľky vyhodnotil tak, ako to v konečnom dôsledku urobil.

Navyše, podľa názoru ústavného súdu odvolacie dôvody uvedené krajským súdom sú si svojou podstatou navzájom blízke a nemožno vylúčiť ich vzájomnú nadväznosť.

Podstatným   však   je,   že   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia vymedzil, čo považoval za „kľúčovú otázku“ pre rozhodnutie sporu a túto následne posúdil a rozhodol   o nej,   pritom   svoj   právny   záver   vyčerpávajúcim   spôsobom   argumentačne podporil   opierajúc   sa   o dôkazy   vykonané   v tomto   konaní.   Z tohto   pohľadu   je   potrebné rozhodnutie krajského súdu považovať za ústavne súladné.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že odvolací súd nevykonal žiadne ním navrhnuté a predložené dôkazy, ústavný súd poznamenáva, že zo zápisnice o pojednávaní konanom pred   odvolacím   súdom   8.   júna   2011   nevyplýva   žiadna   jeho   požiadavka   o   vykonanie ďalšieho dokazovania a takisto ani námietka proti uzneseniu o vyhlásení dokazovania za skončené.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   sa   v celom   rozsahu   pridržala   dovtedajších prednesov.   To,   že   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   nerozviedol   všetky   v konaní vykonané dôkazy, nemá bez ďalšieho za následok porušenie základného práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   už   uviedol,   že   súčasťou   procesných   záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. III. ÚS 260/04).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaoberajúcej sa požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že   tento   článok   dohovoru   zaväzuje   síce   súd   odôvodniť   svoje   rozhodnutie,   to   však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na   každú   poznámku   či   pripomienku   účastníka   konania,   ktorý   ju   nastolil.   Je   však nevyhnutné,   aby   spravodlivé   súdne   rozhodnutie   reagovalo   na   podstatné   a   relevantné argumenty   účastníka   konania   a   aby   mu   dalo   jasnú   a zreteľnú   odpoveď   na   riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

Pritom, ako už bolo uvedené, odvolací súd vymedzil, čo považoval za podstatnú otázku pre jeho rozhodnutie a o tejto ústavne konformne rozhodol.

Taktiež ústavný súd nemohol akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že sa krajský súd jeho námietkou o existencii odlišnej „ustálenej“ judikatúry iných všeobecných súdov v súvislosti s trvaním   vyživovacej   povinnosti   v spojitosti   so   situáciou   na   trhu   práce   nedostatočne a neprofesionálne   argumentačne   vysporiadal,   pretože   z odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   odvolacieho   súdu   vyplýva,   že   aj   na   túto   otázku   odvolací   súd   primeraným spôsobom dostatočne presvedčivo odpovedal.

Postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa, napr. nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   a   rozhodovanie   o   jeho   ďalších návrhoch   (zrušenie   rozhodnutia   krajského   súdu,   vrátenie   mu   veci   na   ďalšie   konanie, priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   trov   právneho   zastúpenia)   je podmienené vyslovením porušenia jeho základného práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo, bolo bez právneho dôvodu sa týmito požiadavkami zaoberať.

Vzhľadom   na to,   že ústavný súd sťažnosť odmietol v celom   rozsahu, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia.Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011