znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 543/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na pokojné užívanie   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 178/2010 z 19. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 178/2010 z 19. augusta 2010.  

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 21. februára 2005 sťažovateľka v postavení veriteľa   poskytla dlžníkovi (ďalej   aj „povinný“) úver v sume 663,88 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie dlžníka, že v prípade jeho omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už vopred uvedenú osobu (Mgr. T. K. – ďalej len „splnomocnenec“), aby v jeho mene spísal notársku zápisnicu o uznaní jeho dlhu s tým, že táto zápisnica bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže sa dlžník omeškal so zaplatením dvoch splátok, splnomocnenec na základe dlžníkom udeleného splnomocnenia v zmluve o úvere spísal na notárskom úrade JUDr. O. Ď. notársku zápisnicu o uznaní jeho dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul predložila sťažovateľka exekútorovi, ktorý na základe toho požiadal Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi.   Na   základe   okresným   súdom   udeleného   poverenia   súdny   exekútor   začal   22. novembra 2005 exekučné konanie, avšak podaním doručeným okresnému súdu 26. mája 2010 súdny exekútor navrhol vyhlásiť exekúciu za neprípustnú. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom   uznesením sp. zn. 14 Er 1064/05 z 2. júna 2010 exekučné konanie vyhlásil za neprípustné, a preto ho zastavil a sťažovateľke uložil zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy konania.   Okresný   súd   založil   svoje   rozhodnutie   na   konštatovaní   o   neplatnosti splnomocnenia udeleného dlžníkom splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov bolo, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď jeho dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho   prípadnom   vzniku   ani   o   jeho   výške,   takže   toto   splnomocnenie   bolo   neurčité   a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd poukázal na to, že splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám bez splnomocnenia dlžníkom (t. j. nad rámec splnomocnenia) určil lehotu, dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený, pričom v tejto súvislosti sa okresný súd zaoberal aj splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Vzhľadom na uvedené okresný súd poukázal na skutočnosť,   že splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy dlžníka, ktorý ho na uznanie dlhu splnomocnil, ale hájil skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd konštatoval, že ak je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul, preto exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.

O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd,   ktorý   uznesením   sp. zn. 17 CoE 178/2010 z 19. augusta 2010 rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne potvrdil.  

Podľa   tvrdení   sťažovateľky   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   rozhodnutím krajského súdu bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   pretože   exekučné   konanie   bolo   týmto   rozhodnutím   krajského   súdu definitívne zastavené bez toho, aby krajský súd zohľadnil, že okresný súd toto exekučné konanie zastavil až po dodatočnom preskúmaní exekučného titulu, a to aj napriek tomu, že ho   najprv   na   základe   tohto   istého   exekučného   titulu   odobril   vydaním   poverenia   na vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   rozhodnutím krajského súdu došlo aj k zásahu do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý   mala legitímny nárok, čím malo byť porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:   „... okresný súd vydal poverenie, t.j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj   majetok   -   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v   rámci   dozoru   nad   núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Okresný súd z podnetu exekútora zahájil konanie smerujúce k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú, pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o neprípustnosti exekúcie a jej následnému zastaveniu.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä predmetnú zmluvu o úvere, t.j. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   k   vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť navrhnúť   nové   dôkazy   v   tomto   konaní,   ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie,   t.j.   vyhlásiť exekúciu   za   neprípustnú   a   následne   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch   a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy....

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie....

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie je   v súlade   s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   tomto   prípade   nebola   stricto   sensu   splnená   žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým   spôsobom,   že   zmaria   možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však   v   danom   prípade   úplne   absentuje   požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti   pohľadávky   v   prebiehajúcom   exekučnom   konaní   bez   návrhu   povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkrornno-právnej povahy....

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa názoru   sťažovateľa   uviesť,   že   nie   je   vôbec   zrejmé   aký   sledovaný   cieľ   mal   byť   súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí, podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s. r. o.   na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17 CoE/178/2010-28 zo dňa 19. 08. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17 CoE/178/2010-28 zo dňa 19. 08. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s. r. o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 5294,48 Eur (159501,51 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 429,42 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 214,71EUR   s   DPH)   na   účet   právneho   zástupcu   J.   H.  ...   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.  

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje svoju   nespokojnosť s uznesením krajského súdu sp. zn. 17 CoE 178/2010 z 19. augusta 2010, ktorým podľa nej malo   byť   zasiahnuté   do   jej   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   tým,   že   krajský   súd verifikoval   zastavenie   už   prebiehajúceho   exekučného   konania   bez   tohto,   aby   sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej vlastníckeho práva, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej   sťažovateľke   upreté   právo   na   vrátenie   majetku   od   povinného,   ktorý sťažovateľka povinnému poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Krajský súci v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec v rozsahu danom ustanovením   §   212   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (O. s. p.),   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil...

Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 21. 2. 2005. V texte zmluvy vylovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný (dlžník) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 10. 7. 2005 bola notárom JUDr. O. Ď. so sídlom Notárskeho úradu v P. spísaná notárska zápisnica..., v bode 3 ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 977 Eur (29.433,- Sk). Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K. priamo v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom povinného, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom plátne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.   Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr. T. K. si ako svojho zástupcu povinný na základe svojej vôle nevybral, preto   je   plnomocenstvo   udelené   povinným   Mgr.   T.   K.   absolútne   neplatným   právnym úkonom. V dôsledku neplatného plnomocenstva poďte §-u 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K. pred notárom JUDr. O. Ď. (nie notárska zápisnica). Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe   absolútne   neplatného   právneho   úkonu.   Postup   okresného   súdu,   ktorý   vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, pol preto správny. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným úkonom, ktorý by v zmysle §   159   ods.   3   O. s. p.   tvoril   prekážku   veci   rozsudenej,   preto   odvolací   súd   vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval vec, o ktorej už raz   rozhodol   ako   nedôvodnú,   rovnako   ako   považoval   za   nedôvodnú   aj   námietku oprávneného,   že   platnosť   predmetného   plnomocenstva   posúdil   notár   JUDr.   O.   Ď.   pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.“

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu   vyplýva stotožnenie sa krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v   čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len „Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu z dôvodu   zistenia,   že   tento   odporuje   zákonu.   Podľa   zistenia   exekučného   súdu   totiž exekučný   titul,   ktorým   bola   v   tomto   prípade   notárska   zápisnica,   nebol   spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods.   2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov.

Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný titul   bola   síce   spísaná   v   mene   povinného   splnomocnenom   na   podklade   splnomocnenia udeleného mu povinným, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec nielenže   uznal   záväzok   povinného,   ale   bez   splnomocnenia,   resp.   nad   jeho   rámec   určil povinnému   aj   lehotu   na   jeho   splnenie,   čím   konal   bez   splnomocnenia   a   v   rozpore so záujmami povinného), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinným uzavretá podľa Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinným nespĺňalo ani požiadavku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba v čase   uznania   existujúci   určitý,   čo   do   výšky,   záväzok,   pričom   v   čase   udelenia splnomocnenia povinným, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani nemohlo byť zrejmé, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).

Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní proti   tomuto   rozhodnutiu   bola   založená   predovšetkým   na   tvrdení,   že   preskúmaním exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení daných   mu   Exekučným   poriadkom,   a   tiež   na   tvrdení,   že   exekučný   súd   preskúmaval exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného titulu.  

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu, s ktorým   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil,   a   tiež   konštatoval,   že   exekučný   súd   má   právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v   priebehu   exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.  

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu, ako ani závery krajského   súdu   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných   ustanovení Exekučného   poriadku,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   základných   práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania, odvádza   zrejme   z   doslovného   znenia   ustanovenia   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku v rozhodnom   znení,   podľa   ktorého   „Súd   preskúma   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   uznesením   zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok v rozhodnom znení na inom mieste než v citovanom § 44 ods. 2 vyslovene neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, sťažovateľka zrejme   dospela   k   presvedčeniu,   že   exekučný   súd   po   vydaní   poverenia   na   vykonanie exekúcie   nemá   už   viac   právo   ani   povinnosť   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu,   na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich   vzájomných   súvislostiach,   a   nie   izolovane.   Záver   krajského   súdu   o   oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného   konania   a   nielen   pred   vydaním   poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté   exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viaceré   z   týchto   dôvodov   závisia   práve   od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo   v prípade,   ak   v   už   začatom   exekučnom   konaní   zistí,   že   rozhodnutie,   ktoré   je podkladom   na   vykonanie   exekúcie,   bolo   po   začatí   exekúcie   zrušené   alebo   sa   stalo neúčinným [§ 57   ods.   1 písm.   b) Exekučného poriadku   v   rozhodnom   znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a   nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   Exekučný   poriadok   v   rozhodnom   znení pojednával o skúmaní   súladu   exekučného   titulu   so   zákonom   ako   takým   (t. j.   či   už   so   zákonom hmotnoprávneho   charakteru,   alebo   so   zákonom   procesnoprávneho   charakteru),   podľa názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako to namieta sťažovateľka.  

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   krajského   súdu nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani k porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   pretože   krajský   súd   postupoval   plne   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).  

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   jej   bol   definitívne znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla povinnému,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   má   k   dispozícii   aj   iné   právne prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.  

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010