znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 542/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., T., t. č. vo výkone trestu H., zastúpeného advokátom JUDr. J.   C.,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 24/2008 a jeho rozsudkom z 28. januára 2009, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 109/2009 a jeho uznesením z 13. decembra 2012 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Tdo 24/2013 a jeho uznesením z 30. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013 doručená sťažnosť D. K., T., t. č. vo výkone trestu H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   T   24/2008   a   jeho rozsudkom z 28. januára 2009, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 109/2009 a jeho uznesením z 13. decembra 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 24/2013 a jeho uznesením z 30. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 24/2008 z 28. januára 2009 uznaný vinným zo spáchania (v bode 1) trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), (v bode 2) trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 3 Trestného zákona a (v bodoch 3 a 4) pokračovacieho   trestného   činu   neodvedenia   dane   a   poistného   podľa   § 148a   ods.   1   a   4 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov so   zaradením   na   jeho   výkon   do   prvej   nápravnovýchovnej   skupiny.   Sťažovateľovi   bol zároveň   uložený   trest   zákazu činnosti   –   vykonávať podnikateľskú   činnosť   a akúkoľvek činnosť   spojenú   s   hmotnou   zodpovednosťou   na   dobu   7 rokov,   ako   aj   peňažný   trest vo výmere 60 000 € a pre prípad jeho úmyselného zmarenia náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky.

Sťažovateľ   rozsudok   okresného   súdu   napadol   odvolaním,   o   ktorom   krajský   súd uznesením sp. zn. 5 To 109/2009 z 13. decembra 2012 rozhodol tak, že ho podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   (a   postupu   okresného   súdu)   podal   sťažovateľ dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 24/2013 z 30. mája 2013 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, krajský súd a najvyšší súd svojimi postupmi a rozhodnutiami porušili jeho základné práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 2 ústavy) a súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 1 dohovoru) a na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a toto svoje presvedčenie odôvodnil takto:

«Ústavný súd SR je... oprávnený a povinný preskúmavať skutkové zistenia a právne závery,   ku   ktorý   dospeli   Krajský   súd   Trnava   a   Okresný   súd   Trnava   v   trestnej   veci sťažovateľa, a ktoré hodnotil aj NS SR, nakoľko vyvodené skutkové a právne závery sú zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a   zároveň   majú   za   následok   porušenie...   princípov   spravodlivého   procesu,   ktorých porušenie   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   konaní   pred   Krajským   súdom   Trnava a v konaní pred NS SR....

... je zrejme, že prvostupňový ako aj odvolací súd sa uspokojili so skutkovým zistením obsiahnutým v obžalobe a nevykonali ďalšie kroky na odstránenie pochybnosti ohľadom ustálenia skutkového stavu, ktoré vyšli v priebehu konania najavo.

... Z vykonaného dokazovania... bola zistená aj nepochybná skutočnosť, že sťažovateľ bol konateľom obchodnej spoločnosti p. s. r. o. iba v čase skutkov popísaných v bode 1 a 2 obžaloby, pričom ani tieto skutky... nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako trestnú činnosť, nakoľko obchody v nich popisované boli riadne zrealizované. Zdôrazňujeme aj skutočnosť, že súd pri rozhodovaní nevychádzal zo všetkých svedeckých výpovedí, do úvahy bral len výpovede svedčiace v neprospech sťažovateľa a tie, ktoré boli v jeho prospech... pri rozhodovaní o vine do úvahy nebral...

Na základe uvedenia len niektorých skutkových zistení v prospech sťažovateľa, ktoré vyplynuli dokonca aj z vykonaného dokazovania, je tak nepochybné, že ustálenie skutkového stavu,   t.   j.   vyvodenie   skutkových   záverov   bolo   založené   na   arbitrárnom   postupe,   ktorý spočíval   len   vo   vyextrahovaní   skutkových   zistení   v   neprospech   sťažovateľa,   bez zohľadňovania   skutočností,   ktoré   preukazujú   jeho   nevinu.   Skutkový   stav   zistený z vykonaného dokazovania, tak v žiadnom prípade neimplikuje skutočnosť, žeby sťažovateľ spáchal skutok, ktorý sa mu kládol za vinu a spôsobom uvedeným v texte skutkovej vety. Dané zistenie tak preukazuje, že skutkové závery obsiahnuté v odsudzujúcom rozsudku sú zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivý súdny proces, nakoľko   účinky   takejto   interpretácie   zisteného   skutku   a   ich   právne   posúdenie   nie   sú zlučiteľné   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a slobodách...

Rozsudkom Okresného súdu Trnava... súd uznal sťažovateľa vinným zo spáchania skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd Trnava.... Obe tieto rozhodnutia sú ale poznačené nedostatkom logického, právneho zdôvodnenia viny a trestu sťažovateľa za skutok za ktorý bol odsúdený.

...   Okresný súd Trnava   založil odôvodnenie o   vine sťažovateľa   len na   paušálnej citácii svedeckých výpovedi, ktoré boli v neprospech odsúdeného, pričom sa súd vôbec nevyjadril   k   dôkazom,   ktoré   vylučovali   trestnoprávnu   zodpovednosť   sťažovateľa... Z odôvodenia...   nie   je   zrejme   akým   konaním   presne   mal   naplniť   sťažovateľ   znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane a poistného... ale rovnako aj znaky subjektívnej stránky skutkovej podstaty uvedeného trestného činu.... v odôvodnení   absentuje   konkretizovanie   konania   páchateľa,   presne   popísanie   priebehu páchania   trestného   činu,   opis   vnútorného   psychického   vzťahu   sťažovateľa   ku protiprávnemu konaniu, ktoré sa mu kladie za vinu a jednak k výsledku tohto protiprávneho konania, ktorý má za následok trestnú zodpovednosť, ktorá by odôvodňovala právny záver o naplnení subjektívnych ako aj objektívnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorý sa sťažovateľovi kladie za vinu.

Rovnako... aj Krajský súd Trnava svoje uznesenie... založil len na paušálnej citácii svedeckých výpovedi a strohom konštatovaní o vine sťažovateľa. Odvolací súd teda rovnako ako prvostupňový súd výrokovú časť rozsudku len prevzal z obžaloby a nezohľadnil v nej obranu sťažovateľa a ani okolnosti, ktoré svedčia o tom, že sťažovateľ nespáchal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu. Odôvodnenie krajského súdu je tak založené len na strohom konštatovaní   správnosti   postupu   okresného   súdu   a   nekritickom   prevzatí   záverov z rozhodnutia okresného súdu vzťahujúce sa na skutkové zistenia o vine sťažovateľa.... ani odvolací   súd   nepopísal   priebeh   spáchania   skutku   sťažovateľom,   ktorý   by   preukazoval naplnenie subjektívnej ale aj objektívnej stránky skutkovej podstaty daného trestného činu a vôbec   sa   nevyjadril   k   namietaným   skutočnostiam   uvedeným   v   odvolaní.  ...   napadané rozhodnutie je taktiež nedostatočné aj v časti vymerania trestu, nakoľko súd v tejto časti zdôvodňuje   trest   iba   úplne   všeobecne   a   formálne   bez   vyhodnotenia   a   konkretizovania jednotlivých okolností podstatných pre rozhodovanie o uloženom treste ako takom. V   odôvodeniach   rozhodnutí   či   už   prvostupňového   alebo   krajského   súdu,   tak absentuje skutková alebo právna argumentácia, ktorá by vyvracala súdom zistené skutkové tvrdenia o tom, že páchateľom trestného činu nie je sťažovateľ, a že skutok nebol spáchaný ani daným spôsobom, ktoré sú dokonca obsiahnuté v samotnom texte rozhodnutí.

... je teda zrejme, že Krajský súd Trnava tak arbitrárne, svojvoľne rozhodol o trestnej veci   sťažovateľa   tým,   že   svoje   skutkové   zistenia   a   právne   závery   riadne   neodôvodnil. Odvolací súd sa tak obmedzil vo svojich záveroch len na konštatovanie výsledkov jeho hodnotenia   viny   sťažovateľa   bez   logického   vysvetlenia   zistených   skutočností   s   použitím súvisiacich právnych ustanovení. Rozhodnutie Krajského súdu Trnava je tak nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež   vo   verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je arbitrárny, neprehľadný, a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou... Vo väzbe na doterajšiu argumentáciu preukazujúcu porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivý proces uvedenú vyššie v texte, je nepochybné, že Krajský súd Trnava svojím uznesením... ako aj Okresný súd Trnava svojím rozsudkom... porušili viaceré ustanovenia Trestného   poriadku   a   Trestného   zákona,   ktoré   sú   konkretizáciou   práva   na   spravodlivý proces,   preto   sťažovateľ   má   za   to,   že   v   odvolacom   konaní,   ako   už   aj   v   konaní   pred prvostupňový súdom bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

...   uvedenými   rozhodnutiami   došlo   aj   k   porušeniu   povinnosti   objasňovať, zohľadňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému a okolnosti svedčiace v jeho prospech a v   oboch   smeroch   vykonávať   dôkazy   tak,   aby   umožnili   súdu   spravodlivé   rozhodnutie. V zmysle   citovaných   ustanovení   v   spojitosti   už   s   namietaním   vyššie   v   texte   je   tak nepochybné,   že   právo   na   spravodlivý   proces   v   sebe   okrem   iného   zahŕňa   aj   právo rozhodovať   o   vine   a   treste   len   na   základe   dôkazov   vykonaných   zákonným   spôsobom, prostredníctvom ktorých sa objasňujú nielen okolnosti svedčiace proti sťažovateľovi, ale aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, preto bolo povinnosťou súdov aj pri posudzovaní danej   trestnej   veci   sťažovateľa   postupovať   v   zmysle   uvedených   zákonných   kritérií. Prvostupňový aj odvolací súd však odmietli vyhodnotiť, zobrať do úvahy, vyvrátiť dôkazy, ktoré boli v prospech obvineného,   preto ani nemohli dôjsť k záveru, že rozhodnutie je výsledkom   vyhodnotenia   uceleného,   na   seba   logicky   nadväzujúceho   reťazca   priamych i nepriamych   dôkazov,   ktoré   sťažovateľa   zo   spáchania   trestného   činu   v   celom   rozsahu usvedčujú.

...   uvedené   pochybenia   sťažovateľ   namietal   aj   v   rámci   odvolacieho   konania... Arbitrárnosť všeobecných súdov v rámci rozhodnutia o vine a treste sťažovateľa za skutok, ktorý   sa   mu   kladie   za   vinu   vidí   sťažovateľ   aj   v   dôsledku   porušenia   hmotnoprávnych trestnoprávnych noriem na základe ktorých označili konanie sťažovateľa za trestný čin. Prvostupňový ako aj odvolací súd teda nesprávne právne posúdili zistený skutok. Na margo uvedeného   dodávame,   že   všeobecné   súdy   taktiež   nesprávne   použili   iné   hmotnoprávne ustanovenia, dôsledkom čoho bolo aj uloženie neprimerane prísneho trestu, ktorý nemá oporu v trestnom zákone.

Nesprávnosť sťažovateľ vidí predovšetkým v zlej právnej kvalifikácii skutkov, bez ohľadu na to, či ich sťažovateľ spáchal alebo nie, nakoľko aj súdom zistený skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, bol nesprávne právne posúdený. Okresný, ako aj Krajský sa plne stotožnili s kvalifikáciou skutku tak ako to bolo vymedzené v obžalobe... Sťažovateľ ale má za to, že súdy pri právnej kvalifikácií skutkov opomenuli ustanovenie § 89 ods.   19   zák.   č   140/1961   Zb.   v   znení   Zák.   č.   237/02   Z.   z.   Tr.   zákon...   a   nesprávne kvalifikovali zistený skutok ako tri samostatné skutky. Skutky vymedzené minimálne v bode 1 a   2   obžaloby   (do   úvahy   prichádza   aj   kvalifikovanie   ako   všetkých   štyroch   skutkov   ako jedného pokračovacieho) teda boli posudzované bez zohľadnenia toho, že uvedený skutkami bolo pokračované v páchaní toho istého trestného činu... Jednotlivé skutky... bolo potrebné subsumovať pod tú istú skutkovú podstatu trestného činu, nakoľko neoprávnene požiadanie o vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za každé zdaniteľné obdobie bolo nutné   kvalifikovať,   len   ako   čiastkové   útoky   jedného   trestného   činu   neodvedenia   dane a poistného.

Za nesprávne právne posúdenie, sťažovateľ považuje aj kvalifikovanie vymedzeného skutkového zistenia v bode 3/ a 4/ napadaných rozhodnutí ako trestného činu, nakoľko je otázne, či takto vymedzený skutok môžeme kvalifikovať ako trestný čin neodvedenia dane. Subjektom uvedeného trestného činu... je ten kto si neoprávnene uplatní nárok na vrátenie dane. Ide tak o konkrétny subjekt s vlastnosťami v zmysle ustanovenia § 90 zák. č 140/1961 Zb. Trestný zákon, preto je otázne, či súdom použité vymedzenie subjektu (obvinený Daniel Kukučka bez právneho dôvodu vystupujúci za konateľa spoločnosti) môžeme považovať za vymedzenie   subjektu   trestného činu neodvedenia   dane   a   poistného.   Upozorňujeme   nato predovšetkým z dôvodu, že páchateľom daného trestného činu môže byť len osoba ktorá mala   daňovú   povinnosť   (resp.   osoba,   ktorá   bola   konateľom   osoby,   ktorá   mala   daňovú povinnosť)...

K porušeniu ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý proces došlo... aj z dôvodu arbitrárnosti, ktorá spočívala aj v tom, že všeobecné súdy dospeli k svojím rozhodnutiam porušujúc ustanovenia Trestného zákona a Trestného priadku....

...   chceme   ešte   zdôrazniť   aj   skutočnosť,   že   napadané   uznesenie   je   aj   výsledkom konania, ktorým bola porušená ústavnoprávna zásada chránená prostredníctvom čl.   46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 50 ods. 2, a síce prezumpcie neviny.

...   pri   hodnotení   dôkazov,   okresný   súd   do   hodnotiacej   úvahy,   z   ktorej   vyvodil trestnoprávnu zodpovednosť sťažovateľa zaradil aj fakt, ako sám uvádza: „obžalovaný mal v   priebehu   celého   trestného   konania   možnosť   poukázať   na   vykonané   dôkazy,   ktoré vyznievali v jeho neprospech a mal možnosť v tomto smere vyvrátiť tvrdenia obžaloby, čo však v žiadnom smere neurobil.“... táto skutočnosť, že sa obžalovaný, ktorý je bez takého právneho   vedomia,   ktoré   by   mu   umožňovalo   kvalifikovane   sa   vyjadriť   k   jednotlivým dôkazom,   sa   k   týmto   nevyjadril,   nemôže   byť   na   jeho   neprospech   a   nemôže   s   ňou   súd narábať   ako   s   dôkazom   svedčiacim   proti   obžalovanému.   Daným   konaním   tak   došlo k porušeniu ústavnoprávnej, trestnoprávnej zásady prezumpcie neviny.

K porušeniu danej zásady došlo... aj konaním všeobecných súdov, ktoré spočívalo v odmietnutí aplikovať konzekvencie danej zásady vo väzbe na nedokázanie viny, a síce nedokázaná   vina   ma   rovnaký   dôsledok   a   význam   ako   dokázaná   nevina.   Zo   zásady prezumpcie   neviny   pri   dokazovaní   vyplýva...   aj   pravidlo...,   že   ak   zostanú   dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného... a pravidlo, že obvinenému musí byť vina preukázaná   a   tento   nie   je   povinný   dokazovať   žiadnu   skutočnosť,   a   to   ani   skutočnosť svedčiacu v jeho prospech.... ak vina obvineného nie je preukázaná, musí byť obvinený oslobodený spod obžaloby...

Na margo porušenia práva na spravodlivý proces sťažovateľ udáva, že k porušeniu daného   práva   došlo   aj   v   dôsledku   porušenia   ústavnoprávnej   zásady   implikovanej v ústavnom princípe garantujúcom právnu istotu (t. j. právny štát) a síce, predvídateľnosť súdnych   rozhodnutí.  ...   Krajský   súd   vo   svojom   ďalšom   rozhodnutí   v   obdobnej   veci   na základe takmer identických skutkových zistení rozhodol diametrálne odlišným spôsobom. Teda   aplikoval   taký   postup,   ktorý   rovnaké   alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť...

...   Krajský   súd...   porušil   sťažovateľovo   právo   na   spravodlivý   proces...   z   dôvodu arbitrárnosti,   ktorá   spočívala   v   tom,   že...   dospel   k   svojmu   rozhodnutiu   porušujúc ustanovenia   trestného   zákona,   systematickú   súvislosť   a   samotné   ústavné   princípy implikované   v   ústavnom   princípe   právny   štát;   že   vyvodil   skutkové   závery,   v   rozpore so zistenými skutkovými okolnosťami... porušil právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia...

K   odstráneniu   porušenia   sťažovateľovho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie nedošlo ani v dovolacom konaní pred NS SR... Zo strany NS SR bola daná argumentácia vyhodnotená len ako prezentácia názorov, predstav sťažovateľa, nakoľko NS SR uviedol, že pokiaľ   hodnotenie   dôkazov   a   z   neho   vyplývajúce   závery   nezodpovedajú   predstavám obvineného, tak to ešte neznamená, že došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu... NS SR sa vyjadril, že napadané rozhodnutia sú len stručne odôvodnené, ale že poskytujú odpoveď na všetky otázky, ktoré bolo v danom konaní potrebné riešiť. Z uvedeného je tak zrejme, že odôvodnenie napadaných rozhodnutí okresného ako aj krajského súdu, ktoré obsahujú len paušálne, strohé formulácie bez zohľadnenia individuálnych osobitosti daného prípadu, ku ktorým bolo nevyhnutné sa vyjadriť, nakoľko z mnohých vykonaných dôkazov vyplynula sťažovateľova nevina, mnohé boli zase len nepriame a neimplikovali spáchanie trestného činu, treba považovať za odôvodnenie nerešpektujúce podstatu a zmysel práva na spravodlivý   proces.  ...   aj   keď   rozhodnutia   krajského   alebo   okresného   súdu   obsahujú odôvodnenia, nemožno ich v žiadnom prípade považovať za ústavne akceptujúce, nakoľko nereflektujú podstatu a zmysel ochrany práva na spravodlivé súdne konanie...

Podstatná   sťažnostná   argumentácia   sťažovateľa   je...   sústredená   na   tvrdenie,   že najvyšší súd neprípustným formalizmom pri skúmaní prípustnosti dovolania nenaplnil svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi svojím rozhodnutím súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa sťažovateľ domáhal v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu...

... Vzhľadom na... porušenie práva na spravodlivý proces... je sťažovateľ ale názoru, že uznesením Krajského   súdu   Trnava...   bolo porušené aj   právo sťažovateľa   na   osobnú slobodu chránené ustanovením čl. 5 ods. 1 Dohovoru a čl. 17 ods.2 Ústavy SR, pričom k odstráneniu porušenia daného práva nedošlo aj v rámci dovolacieho konania.

... uznesením Krajského súdu Trnava... došlo aj do zásahu práva sťažovateľa na osobnú slobodu, nakoľko k uloženiu trestu odiatia slobody došlo na základe rozhodnutia, ktoré hrubo porušuje sťažovateľove uvedené základné ľudské práva a slobody.

... NS SR v rámci dovolacieho konania neposkytol ani ochranu sťažovateľovmu právu na osobnú slobodu...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. 5 Tdo/24/2013 zo dňa 30. 05. 2013, ako aj uznesením Krajského súdu Trnava zo dňa 13. 12. 2012, sp. zn. 5 To/109/2009 a rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 28. 1. 2009, sp. zn. 6 T 24/2008 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody vyplývajúce z čl. 5 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   17   ods.   2   Ústavy   SR uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. 5 Tdo/24/2013 zo dňa 30. 05. 2013, ako aj uznesením Krajského súdu Trnava zo dňa 13. 12. 2012, sp. zn. 5 To/109/2009 a rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 28. 1. 2009, sp. zn. 6 T 24/2008 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo/24/2013 zo dňa 30. 05. 2013 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4.   Najvyšší   súdu   Slovenskej   republiky   je   povinný   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 4.000,- eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa...

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní vo výške 331,13 € od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval o porušení tých práv (čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru) iba v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení iných práv (čl. 50 ods. 2 ústavy) uvedených v odôvodnení sťažnosti mimo petitu návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

Predmetom   sťažnosti   je   teda   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   6   T   24/2008   a   jeho   rozsudkom   z   28.   januára   2009,   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 5 To   109/2009   a   jeho uznesením   z 13.   decembra   2012 a postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tdo   24/2013   a   jeho uznesením z 30. mája 2013, a to tým, že vyvodené skutkové a právne závery označených všeobecných   súdov   sú   zjavne   neodôvodnené,   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 24/2008 a jeho rozsudkom z 28. januára 2009

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím okresného   súdu   ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   z   čl.   127   ods.   1   ústavy vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok   môže   odvolaním   napadnúť   obžalovaný   pre   nesprávnosť   výroku,   ktorý   sa   ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.

V   posudzovanom   prípade   teda   sťažovateľ   bol   osobou,   ktorá   mohla   podať   proti napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie   (a   ktoré   aj   podal),   o   ktorom   bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd a v prípade zistenia zásahu do základných práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   postupom   alebo   rozhodnutím   prvostupňového   súdu   bol povinný   týmto   poskytnúť   primeranú   ochranu.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní   sťažovateľa   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   rozhodnúť   o   tejto   časti sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 109/2009 a jeho uznesením z 13. decembra 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 24/2013 a jeho uznesením z 30. mája 2013

Podľa   názoru   sťažovateľa   skutkové   závery   všeobecných   súdov   (odvolacieho a dovolacieho) vyslovené v jeho trestnej veci sú neodôvodnené a arbitrárne.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako   „pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé   súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   To   109/2009   z   13.   decembra   2012   odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 24/2008 z 28. januára 2009 zamietol ako nedôvodné. V podstatnej časti odôvodnenia krajský súd uviedol:

„Súd   I.   stupňa   vykonal   dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu   a   tieto   dôkazy   aj vyhodnotil v súlade so zákonom. Obžalovaný D. K. spáchanie trestnej činnosti poprel. Na svoju   obhajobu   uviedol,   že   bol   majiteľom   a   konateľom   spoločnosti   pre   B.   s.   r.   o. a účtovníctvo ako vyplňovanie daňových priznaní vykonávala svedkyňa Ing. J. M., ktorej odovzdával všetky účtovné doklady na spracovanie. V roku 2001 predal firmu svedkovi M. J., ktorému odovzdal všetko čo bolo vo firme a dva podnikateľské účty v Istrobanke na neho tiež prepísal a viac sa o firmu nezaujímal. Za tento prevod nič nedostal. Pokiaľ ide o svedka Ing. M. B. k tomuto uviedol, že v jeho firme nevykonával žiadnu činnosť a nevedel sa vyjadriť prečo mal tento svedok dispozičné právo s jeho účtom. K faktúram, ktoré sa týkali jeho obchodnej činnosti uviedol, že žiadna z nich nebola fiktívna a tovar určený na ďalší odpredaj bol aj predaný.

Obhajobné   tvrdenia   obžalovaného   neboli   vykonaným   dokazovaním   potvrdené. Svedkyňa Ing. J. M. potvrdila, že viedla účtovníctvo a vypracovávala aj daňové priznania. Taktiež uviedla, že aj po zmene majiteľa obžalovaný do firmy naďalej chodieval.

Svedok M. J. uviedol, že s obžalovaným ho zoznámil svedok J. Š., obžalovaný mu navrhol spolupráce s tým, že by si mohol privyrobiť. Následne bola na neho prepísaná firma,   za   čo   dostal   postupne   20.000,-   Sk.   Celkove   mohol   od   obžalovaného   dostať   asi 100.000,-   až   150.000,-   Sk.   Podpisoval   zväčša   príkazy   na   úhradu   a   výbery   v   bankách a s obžalovaným bol v Istrobanke asi desaťkrát.

Svedkyňa O. B. uviedla, že vykonávali daňovú kontrolu vo firme A. v čase, keď už bol konateľom svedok M. J., nezistili žiadne nedostatky a daň z pridanej hodnoty bola vrátená. Svedkyňa Ing. M. M. uviedla, že bola vykonaná daňová kontrola zameraná na daň z príjmu právnických osôb, kde nebol zistený žiadny nález a daň z pridanej hodnoty, kde už nálezy boli zistené. Zistili aj firmy, ktoré s firmou obžalovaného nikdy neobchodovali. Svedok E. F. uviedol, že bol konateľom firmy H. spol. s r. o., v ktorej však neboli na účte žiadne peniaze a nerealizovali sa žiadne obchody. Firmu obžalovaného nepoznal. Svedkovia J. K. a D. J. uviedli, že boli spoločníkmi a konateľmi firmy G. spol. s r.o. a s firmou obžalovaného neobchodovali.

Aj svedkyňa H. G., ktorá bola zamestnaná ako účtovníčka v tejto firme uviedla, že v skladoch   určené   veci   boli   určené   na   predaj   niekomu   z   Rumunska   alebo   Bulharska a zvyšok bol nepredajný a odovzdaný do zberných surovín. Ani ona sa v rámci obchodných aktivít nestretla s osobou obžalovaného ani s jeho firmou.

Svedok F. K. uviedol, že ani nevedel, že je na neho napísaná firma L. B. a nikdy za ňu obchodnú činnosť nevykonával.

Z   listinných   dôkazov   treba   poukázať   na   protokol   o   daňovej   kontrole   Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, kde sú konkretizované jednotlivé prípady neoprávnene uplatnených nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty, ktoré boli aj vyplatené. Vo vzťahu k výroku o vine možno ďalej poukázať na správne dôvody napadnutého rozsudku.

Prvostupňový súd postupoval správne aj pri rozhodovaní o treste. Správne zohľadnil všetky okolnosti podstatné pre ukladanie trestu z hľadiska jeho druhu a výmery. Treba uviesť,   že   konaním   obžalovaného   bola   nesprávne   vyplatená   suma   výrazne   prevyšujúca hranice veľkého rozsahu. Trestná sadzba uvedená v § 148a ods. 4 Tr. zák. je v rozpätí od 5 do 12 rokov odňatia slobody, takže trest uložený v podstate v strede tejto zákonnej trestnej sadzby   je   primeraný   a   spĺňajúci   účel   zákona   z   hľadiska   generálnej   aj   individuálnej prevencie. Zaradenie na výkon trestu je v súlade s § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pretože obžalovaný je osobou doteraz súdom netrestanou. Správne bol obžalovanému uložený aj trest   zákazu   činnosti   a   to   podnikateľskej   a   aj   takej,   ktorá   je   spojená   s   hmotnou zodpovednosťou, pretože sa trestnej činnosti dopustil práve v spojitosti s takouto činnosťou. Keďže   obžalovaný   získal   trestnou   činnosťou   výrazný   neoprávnený   majetkový   prospech, správne   mu   bol   uložený   aj   peňažný   trest   spolu   s   náhradným   trestom   odňatia   slobody, pričom aj s výmerou týchto trestov sa odvolací súd stotožňuje.“

Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   mimoriadny   opravný prostriedok – dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 24/2013 z 30. mája 2013 odmietol. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že   dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k   náprave   výslovne uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   pochybení   súdov   a   predstavuje   výnimočné prelomenie   zásady   nezmeniteľnosti   právoplatných   súdnych   rozhodnutí,   ktorá   zásada   je dôležitou   zárukou   stability   právnych   vzťahov   a   právnej   istoty.   Táto   výnimočnosť   je vyjadrená   práve   obmedzenými   možnosťami   pre   podanie   dovolania,   aby   sa   širokým uplatňovaním   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   nezakladala   ďalšia   opravná inštancia.

Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (§ 374 ods. 2 Tr. por.). Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia zvláštnej iniciatívy. Obsah   konkrétne   uplatnených   námietok,   tvrdení   a   právnych   názorov,   o   ktoré   sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému   vymedzeniu   takého   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   Tr.   por.   V   opačnom prípade, ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody   dovolania,   pritom   v   skutočnosti   obsahuje   argumenty   stojace   mimo   uplatneného dovolacieho dôvodu,   ide o dovolanie,   ktoré je potrebné podľa § 382 písm.   c/ Tr.   por. odmietnuť.

Obvinený D. K., ako už bolo vyššie uvedené, opieral podané dovolanie v prvom rade o ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie citovaného ustanovenia je totiž jednoznačne zrejmé, že   len   porušenie   práva   na   obhajobu   zásadným   spôsobom   je   spôsobilým   dovolacím dôvodom.   Podľa   ustálenej   rozhodovacej   praxe   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky potom o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. V posudzovanej veci bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľky z 28. júna 2005 podľa § 163 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 pre trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 4 Tr. zák., ktoré uznesenie obvinený prevzal 30. júna 2005. Vzhľadom na trestnú sadzbu išlo o prípad nutnej obhajoby (§ 36 ods. 3 Tr. por.), pričom si obvinený zvolil na plnú moc obhajcu JUDr. V. H., ktorý sa zúčastňoval úkonov   v   prípravnom   konaní   a   obvineného   obhajoval   až   do   vyhlásenia   rozsudku   súdu prvého   stupňa.   Obhajca   mal   teda   možnosť   počas   prípravného   konania   i   v   priebehu hlavných pojednávaní kvalifikovane navrhovať, predkladať a zadovažovať dôkazy slúžiace na obhajobu obvineného. Na konanie pred odvolacím súdom si obvinený zvolil nového obhajcu, takže počas celého konania mu bola poskytovaná odborná právna pomoc. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený argumentoval tým, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý   proces   pretože   vykonané   dôkazy   boli   vyhodnotené   jednostranne   v   jeho neprospech a namietal nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že za porušenie práva na obhajobu v zmysle tohto ustanovenia nemožno   považovať   obsah   a   rozsah   vlastnej   úvahy   súdu   o   voľbe   použitých   dôkazných prostriedkov   pri   plnení   povinností   podľa   §   2   ods.   10,   ods.   12   Tr.   por.   Podľa   zistenia dovolacieho súdu postupovali pri hodnotení vykonaných dôkazov oba nižšie súdy v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami. Pokiaľ toto hodnotenie dôkazov a z neho vyplývajúce závery   nezodpovedajú   predstavám   obvineného,   tak   to   ešte   neznamená,   že   došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu. Pod spravodlivým súdnym procesom (fair trial) aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v žiadnom prípade nemožno chápať   právo   účastníka   súdneho   konania   na   preskúmanie   toho,   akým   spôsobom   súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Námietky obvineného preto nie sú spôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Obvinený   ako   ďalší   dovolací   dôvod   uplatnil   ustanovenie   §   371   ods.   1   písm.   g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Vo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné uviesť,   že   uvedený   dôvod   sa   vzťahuje   k   najdôležitejšej   fáze   trestného   konania   – k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje etapa   zabezpečovania   dôkazov,   potom   ich   vykonávania   a   na   záver   etapa   hodnotenia dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona.

Dôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej etape   dokazovania,   t. j.   k   vykonávaniu   dôkazov   súdom.   Prirodzene   zahŕňa   aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania, pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, nie sú v trestnom konaní použiteľné a nie je možné ich vyhodnotiť ani v prípade, keby boli na hlavnom pojednávaní súdom vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa preto vyžaduje, aby sa napadnuté súdne rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy.

Zároveň treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium dokazovania - na hodnotenie dôkazov. V trestnom konaní, ako už bolo vyššie uvedené, platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov.   Podľa   nich   je   potrebné   zisťovať   skutkový   stav   v   rozsahu   nevyhnutnom   pre rozhodnutie.   Platný   Trestný   poriadok   nestanovuje   žiadne   pravidlá,   čo   sa   týka   miery dôkazov   potrebných   na   preukázanie   určitej   skutočnosti,   ani   váhu   jednotlivých   dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Z obsahu spisového materiálu pritom vyplýva, že dôkazy v posudzovanej veci boli nielen súdom, ale aj v prípravnom konaní   vykonané   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   zákonu.   Taktiež   odôvodneniu   súdnych rozhodnutí nemožno nič vyčítať. Sú síce stručné, ale dávajú odpoveď na všetky otázky, ktoré bolo potrebné v konkrétnom prípade riešiť. Argumentáciu obvineného vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu preto dovolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Obvinený ako ďalší dovolací dôvod uplatnil dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 371 ods. 5 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. i/ a podľa odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného. Vyššie uvedenou formuláciou dovolacieho dôvodu zákon vyjadruje, že dovolanie je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva, nie však z hľadiska procesných predpisov. Poukázaním na uvedený dovolací dôvod preto nemožno namietať porušenie procesných predpisov. V medziach tohto dovolacieho dôvodu možno namietať, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný ako trestný čin,   hoci sa   o trestný čin nejedná,   alebo ide o   iný trestný čin,   než   ktorým bol obvinený uznaný za vinného. Na podklade tohto dovolacieho dôvodu však nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené. Uvedený dovolací dôvod nenapĺňa ani poukaz na to, že vykonaným dokazovaním   nebola   v   konaní   preukázaná   subjektívna   stránka   trestného   činu.   Tá   totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavil v jeho konaní, ktoré je obsahom skutkovej vety rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou, a preto nemôže preskúmavať a posudzovať postup súdov prvého a druhého stupňa pri hodnotení vykonaných dôkazov. Naopak najvyšší súd je povinný vychádzať zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, prípadne druhého stupňa a potom v nadväznosti na nimi zistený skutkový stav môže posudzovať hmotnoprávne posúdenie skutku. Nemôže vychádzať z konštrukcie skutkového stavu, ktorú za správnu považuje obvinený.

V posudzovanej veci uplatnené dovolacie námietky obvineného smerujú primárne do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi nižšej inštancie a polemizuje s odôvodnením ich rozhodnutí. V podstate sa obvinený takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových zistení oboch súdov inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Neobstojí   ani   námietka   obvineného,   že   sa   nemohol   dopustiť   trestnej   činnosti, nakoľko nebol konateľom spoločnosti (body 3 - 4 rozsudku súdu prvého stupňa). Zo strany obvineného   ide   o   nesprávny   výklad,   pretože   páchateľom   trestného   činu   podľa   §   148a Tr. zák. môže byť nielen subjekt dane, ale ktokoľvek, kto svojim úmyselným konaním vyláka od štátu neoprávnene vrátenie dane z pridanej hodnoty. Subjekt dane a subjekt trestného činu neodvedenia dane a poistného nemusí byť totožný, a preto nemožno zamieňať daňovú povinnosť a trestnú zodpovednosť za trestný čin.

Vyššie citovanému dovolaciemu dôvodu zodpovedajú iba výhrady obvineného, keď spochybňuje závery oboch súdov v tom smere, že všetky štyri skutky tvoria vzhľadom na ustanovenie § 89 ods. 19 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 čiastkové útoky jediného pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 4 Tr. zák. Dovolací súd sa s jeho názorom stotožňuje, a preto mal byť obvinenému ukladaný samostatný trest a nie trest úhrnný s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. Zistené pochybenie oboch súdov však nemá   zásadný   vplyv na   postavenie obvineného,   pretože obvinenému   by bol ukladaný trest odňatia slobody znovu podľa § 148a ods. 4 Tr. zák., teda v rozpätí od 5 do 12 rokov. Súčasne však pripomína, že svojim konaním v bodoch 1 až 4 by spôsobil štátnemu rozpočtu škodu vo výške 21.711.487,- Sk, ktorá skutočnosť by podstatne zvyšovala stupeň nebezpečnosti   trestného   činu   pre   spoločnosť   (§   3   ods.   4   Tr.   zák.),   čo   by   v   konečnom dôsledku malo za následok uloženie podstatne prísnejšieho trestu ako trestu pôvodnému. Fakticky toto porušenie zákona bolo na jeho prospech.

Nad rámec uvedeného považuje dovolací súd uviesť, že oba súdy použili nesprávne hmotné ustanovenie § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorým ho zaradili na výkon trestu do I. (prvej)   nápravnovýchovnej   skupiny.   Opomenuli,   že   obvinený   bol   uznaný   za   vinného z trestného činu (§ 148a ods. 1. ods. 4 Tr. zák.), ktorý je taxatívne vymenovaný v ustanovení § 62 ods. 1 Tr. zák., pričom páchatelia trestných činov v ňom vymenovaných sa podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. zaraďujú na výkon trestu do najprísnejšej tretej nápravnovýchovnej skupiny.   Páchateľ   tohto   trestného   činu   môže   byť   zaradený   aj   do   miernejšej nápravnovýchovnej skupiny, avšak za splnenia podmienok § 39 ods. 3 Tr. zák.

Napokon obvinený uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Zo   znenia   citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   pre   naplnenie   tohto   dovolacieho dôvodu sa vyžaduje, aby v prerokúvanej veci bol obvinenému uložený taký druh trestu, ktorý zákon   nepripúšťa   alebo   bol   trest   uložený   mimo   rámca   trestnej   sadzby.   Iné   pochybenie spočívajúce   v   nesprávnom   vyhodnotení   kritérií   uvedených   v   §§   31   až   34   Tr.   zák. a v dôsledku toho uloženie neprimerane prísneho (alebo naopak mierneho) trestu, nie je možne   v   dovolaní   vytýkať   prostredníctvom   tohto   dovolacieho   dôvodu.   Obvinenému   bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov, čo je v rámci zákonnej trestnej sadzby.   Práve   také   námietky   obvinený   uplatnil   vo   vzťahu   k   uloženému   trestu   odňatia slobody, čo však nezakladá uplatnený do volací dôvod.

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci. odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

V prerokúvanej veci ako už bolo vyššie konštatované, obvinený D. K. vo svojom podaní nenaplnil ani jeden z tam uplatnených dovolacích dôvodov, a prelo Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného D. K. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.“

Z   citovaných   častí   rozhodnutí   odvolacieho   i   dovolacieho   súdu   vyplýva,   že   tieto všeobecné súdy sa sťažovateľom prednesenými námietkami dostatočne zaoberali a zákonu zodpovedajúcim spôsobom sa s nimi vysporiadali.

2.1 Krajský súd posúdil postup a rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré považoval za správne. Znovu poukázal a zvýraznil dôkazy, ktoré považoval za kľúčové vo vzťahu ku konečnému   rozhodnutiu   v   merite   veci.   Vyhodnotil   tvrdenia   sťažovateľa   ako obžalovaného,   ktoré   nepovažoval   na   základe   vykonaného   dokazovania   za   potvrdené, opierajúc sa   pritom   o   závery   vyplývajúce   z   výsluchov   svedkov,   ktorých   stručný   obsah v odôvodnení uviedol, ako aj o obsah listinných dôkazov (predovšetkým protokol o daňovej kontrole). Takisto odvolací súd neopomenul zaoberať sa aj primeranosťou sťažovateľovi uloženého trestu, ktorý rovnako považoval za správny.

Krajský súd teda na skutkové a právne relevantné otázky reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľa.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie   je   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou   ani   nepopiera   zmysel   interpretovaných a aplikovaných   právnych   noriem   a   predovšetkým   obsahuje   dostatočne   náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že krajský súd si neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uznesenie   krajského   súdu   tak   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a preto ústavný súd konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom označených článkov ústavy a dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp. rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2   Ústavný   súd   po   preskúmaní   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétne, sťažovateľom vymedzené dovolacie dôvody poskytované ustanovením § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku, ich predmet, účel a taktiež podmienky ich aplikovateľnosti.

Najvyšší súd potvrdil rešpektovanie procesných práv sťažovateľa súvisiacich s jeho právom na obhajobu v posudzovanom trestnom konaní. Na základe interpretácie dotknutého ustanovenia súčasne vylúčil možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľa týkajúcej sa námietok o jednostrannosti vyhodnotenia dôkazov a nedostatočnosti odôvodnenia súdnych rozhodnutí pod citovaný dovolací dôvod.

Najvyšší súd vyvrátil aj opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o naplnení dovolacieho dôvodu   podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku,   poukazujúc   na zákonnosť   postupu   dokazovania   predmetného   trestného   konania   a   nemožnosť   aplikácie citovaného ustanovenia vo vzťahu k označeným argumentačným námietkam sťažovateľa. Zvýraznil   pritom,   že   uvedený   dovolací   dôvod   sa   nevzťahuje   na   posledné   štádium dokazovania, ktorým je hodnotenie dôkazov.

Dovolací súd rovnako poskytol výklad ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a poukázal na irelevantnosť argumentácie spočívajúcej v nesprávnom hodnotení a neúplnom zistení skutkových okolností, ktoré v rámci označeného dovolacieho dôvodu namietať nemožno. Taktiež najvyšší súd ozrejmil, prečo prostredníctvom tohto dovolacieho dôvodu nemožno namietať nepreukázanie naplnenia subjektívnej stránky trestného činu. Nenechal nepovšimnutú ani námietku sťažovateľa, ktorou namietal nemožnosť spáchania trestného činu jeho osobou (nebol konateľom príslušného podnikateľského subjektu), čo takisto   náležite   odôvodnil.   Dovolací   súd   poukázal   tiež   na   chyby   prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré však vyhodnotil ako také, ktoré boli na prospech sťažovateľa (uloženie menej prísneho trestu a zaradenie na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s miernejším stupňom stráženia).

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku   najvyšší   súd   uviedol   podstatné   okolnosti   (podmienky)   jeho   uplatnenia   a tieto splnené neboli, pretože trest, ktorý bol sťažovateľovi uložený, rešpektoval rámec zákonnej trestnej sadzby.

Najvyšší   súd,   vychádzajúc   z   označených   záverov,   skonštatoval   nedostatok sťažovateľom   formulovaných   dovolacích   dôvodov   a   dovolanie   podľa   §   382   písm.   c) Trestného poriadku odmietol.

V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c), g), h) a   i)   Trestného   poriadku]   a   vo   vzťahu   k   nej   posúdil   relevantnosť   jednotlivých argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty   sťažovateľa   týkajúce   sa   jeho   tvrdení   o   nesprávnosti   procesu   dokazovania. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Konštatovanie   o   potrebe   odmietnutia   dovolania   sťažovateľa   bolo   založené   na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,   a   teda   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o   náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné a nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.3 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že toto sťažovateľ vo svojej podstate odvodzoval od porušenia základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vyplýva to z jeho tvrdenia, podľa ktorého „Vzhľadom na... porušenie práva na spravodlivý proces... je sťažovateľ   ale   názoru,   že   uznesením   Krajského   súdu   Trnava...   bolo   porušené   aj   právo sťažovateľa na osobnú slobodu“. Pretože ústavný súd nezistil zásah do základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a do jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   napádanými   postupmi   a   rozhodnutiami   všeobecných   súdov,   nemohlo   byť porušené ani jeho právo na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa (zrušiť uznesenie najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie, priznať mu finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia), rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013