znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 542/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v   exekučných   konaniach vedených pod sp. zn. 7 Er 728/2010 (sp. zn. Rvp 10985/2012), sp. zn. 15 Er 601/2010 (sp. zn. Rvp 10986/2012) a sp. zn. 7 Er 104/2011 (sp. zn. Rvp 10990/2012) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10985/2012, sp. zn. Rvp 10986/2012 a sp. zn. Rvp 10990/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10985/2012.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júla 2012 doručené   3   sťažnosti   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   exekučných konaniach vedených pod sp. zn. 7 Er 728/2010 (sp. zn. Rvp 10985/2012), sp. zn. 15 Er 601/2010 (sp. zn. Rvp 10986/2012) a sp. zn. 7 Er 104/2011 (sp. zn. Rvp 10990/2012).

Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že okresný súd v ňou označených exekučných konaniach   porušil   jej   základné   právo   a   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a v dôsledku toho aj jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého jedným   z   atribútov   je   aj   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote,   ďalej   podľa sťažovateľky laxným, resp. pomalým postupom okresného súdu malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva a práva na ochranu vlastníctva a napokon okresný súd mal porušiť aj všeobecný zákaz diskriminácie.

Inkriminovaným sťažovateľkou   napádaným postupom,   ktorým   mali byť porušené ňou označené základné práva a práva, je postup okresného súdu, ktorý podľa jej tvrdení od podania   žiadostí   ňou   zvoleným   súdnym   exekútorom   o   udelenie   poverení   na   vykonanie exekúcií v prospech sťažovateľky ako oprávnenej z exekúcií o týchto žiadostiach „... do dňa spísania tejto sťažnosti nerozhodol...“, pričom sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla, „... že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpi až po veľmi dlhej dobe“.

Zo sťažností vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 728/2010 mala byť žiadosť   o   udelenie   poverenia   podaná   3.   augusta   2010,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 601/2010 19. júla 2010 a v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 104/2011 7. februára 2011.

V   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tiež   poukázala   na skutočnosť,   že   okresný   súd   v   napádaných   exekučným   konaniach   neprijal   adekvátne opatrenia   na   urýchlené   konanie   vo   veci   žiadostí   ňou   zvoleného   súdneho   exekútora   na udelenie   poverení   na   vykonanie   toho-ktorého   exekučného   konania,   a   to   aj   napriek skutočnosti,   že   sťažovateľka   mala   podľa   svojho   tvrdenia   podať   v   súvislosti   s   týmto postupom okresného súdu predsedovi okresného súdu 25. mája 2011 sťažnosti na prieťahy vo všetkých 3 napádaných exekučných konaniach.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla:„Porušovateľ, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať   sa   danou   žiadosťou   o   rozhodnúť   o   nej   v   rámci   priznanej   právomoci   a   to v zákonnom ustanovenej dobe (legálne a ústavne súladným spôsobom), V tejto súvislosti sťažovateľ   poukazuje   na   právnu   úpravu   procesného   postupu   exekučného   súdu   vo   veci rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá definuje dobu určenú na prijatie   rozhodnutia,   pričom   prekročenie   tejto   doby   je   nutné   s   ohľadom   na   ochranu ľudských práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona....

V   exekučnom   konaní   vedenom   podľa   týchto   procesných   pravidiel   je   založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na   vykonanie   exekúcie   do   15   dní   od   doručenia   tejto   žiadosti   ak   je   exekučným   titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu!...

Sťažovateľ   má   enormný   záujem   na   vecnom   posune   v   exekučnom   konaní   a   preto rozhodnutie   o   udelenia   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   opakovane   urgoval. Porušovateľovi adresoval viacero listov so žiadosťou o informáciu o stave konania, resp. podnetov na preskúmanie zákonnosti postupu súdu (podania sa nachádzajú v súdnom spise exekučného   súdu).   Opísané   aktivity   však   nenaplnili   očakávania   sťažovateľa,   že   dôjde k odstráneniu   stagnácie   a   k   uskutočneniu   zákonom   predvídaného   postupu.   Porušovateľ ostal vo veci nečinný....

K znižovaniu hodnoty majetku sťažovateľa (bonity pohľadávky) dochádza aj preto, že nečinnosť exekučného súdu utvrdzuje dlžníka (povinného) v tom, že sťažovateľovi zaplatiť nemusí, pretože ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť. Bez povšimnutia nemôže ostať ani skutočnosť, že márnym plynutím času sa dlžníkovi (povinnému) vytvára priestor na to, aby zrealizoval úkony ktoré ho zbavia majetku postihnuteľného exekúciou. Pohľadávku sťažovateľa tak nebude z čoho uspokojiť.“

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu   domáha,   aby   ústavný   súd   po   ich   prijatí   na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že postupom okresného súdu v každom z ňou napádaných exekučných konaní bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej základné právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tiež jej základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, a napokon, že došlo aj k porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru.   V   dôsledku   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu   v   jednotlivých   ňou   napádaných   exekučných   konaniach   konať   bez zbytočných   prieťahov,   aby   okresnému   súdu   zakázal   pokračovať   v   diskriminácii sťažovateľky a aby sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sumu sťažovateľka   špecifikovala   v rôznej   výške   v tom-ktorom   exekučnom   konaní,   a aby   jej priznal úhradu trov konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10985/2012,   sp.   zn.   Rvp   10986/2012   a   sp.   zn.   Rvp   10990/2012   a   z   ich   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva a práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   garantovaných   v   čl.   48   ods.   2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľka subsumuje aj pod základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého jedným z atribútov je aj prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   bez   prieťahov,   pričom   s   porušením   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sťažovateľka   spája   aj   porušenie   svojho základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového   protokolu,   a v   konečnom   dôsledku   aj   porušenie   všeobecného   zákazu diskriminácie   zaručeného   v čl. 12   ods.   2   ústavy   a   v   čl.   14   dohovoru.   K   zbytočným prieťahom postupom okresného súdu v sťažovateľkou napádaných exekučných konaniach pritom malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd do podania sťažností ústavnému súdu nerozhodol   o   žiadostiach   ňou   zvoleného   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverení   na vykonanie dotknutých exekúcií.

Vzhľadom na uvedené tak predmetom tohto konania ústavného súdu bolo skúmanie opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky o porušení jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v exekučných konaniach vedených pod sp. zn. 7 Er 728/2010 (sp. zn. Rvp 10985/2012), sp. zn.   15   Er   601/2010   (sp.   zn.   Rvp   10986/2012)   a   sp.   zn.   7   Er   104/2011   (sp.   zn. Rvp 10990/2012).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

V   rámci   predbežného   prerokovania   sťažností   sťažovateľky   ústavný   súd   výzvou z 11. septembra 2012 vyzval okresný súd okrem iného na oznámenie, v akom procesnom stave sa označené exekučné konania nachádzajú. Podpredsedníčka okresného súdu listom č. Spr 916/2012 zo 16. októbra 2012 oznámila ústavnému súdu tieto skutočnosti:

- v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 728/2010 (sp. zn. Rvp 10985/2012) okresný súd uznesením z 1. júna 2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. júna 2012,

- v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 601/2010 (sp. zn. Rvp 10986/2012) okresný súd uznesením z 2. júna 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti poplatku a denného úroku, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. mája 2012 a konanie bolo v tejto časti zastavené uznesením z 28. mája 2012; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 20. júna 2012,

- v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 104/2011 (sp. zn. Rvp 10990/2012) okresný súd uznesením zo 7. septembra 2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom toto uznesenie nie je právoplatné, pretože oprávnený podal 20. septembra 2012 odvolanie.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Z uvedených zistení vyplýva, že tvrdenia sťažovateľky, že okresný súd nerozhodol o žiadostiach   ňou   zvoleného   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverení   na   vykonanie exekučných   konaní,   sa   nezakladajú   na   pravde.   V označených   exekučných   konaniach okresný súd o žiadostiach sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverení na   vykonanie   exekučných   konaní   už   rozhodol,   preto   ústavný   súd   tieto   sťažnosti sťažovateľky už po ich predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd aj v súvislosti s uvedenými zisteniami tiež podotýka, že sťažovateľka, ktorá   je   navyše   kvalifikovane   právne   zastúpená,   sama   nemá   prehľad   o   aktuálnom procesnom stave jednotlivých ňou iniciovaných exekučných konaní, s čím korešponduje aj jej nekoordinovaný a netransparentný postup pri podávaní sťažností ústavnému súdu bez zohľadnenia   stavu   ad   hoc   toho-ktorého   konania   (častokrát   sa   tvrdenia   sťažovateľky nezakladajú   na   pravde,   pozn.).   Úlohou   sťažovateľky   a   jej   právneho   zástupcu   je predovšetkým   uviesť   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   všetky   pravdivé   a   aktuálne skutočnosti týkajúce sa toho-ktorého napádaného konania, a to nielen v záujme plynulého a efektívneho konania ústavného súdu, ale aj v záujme dosiahnutia skutočnej materiálno-právnej ochrany práv sťažovateľky.

Keďže porušenie čl. 46 ods.   1 a čl. 20 ods.   1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu,   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľka   namietala   v   spojitosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých ústavný súd nezistil, bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012