znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 542/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A & J E.-I., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., T., pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obdo   20/2010   z 24.   mája   2011   v spojení   s   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 127/2009 z 25. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A & J E.-I., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti A & J E.-I., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. H., T., pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických   právach   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Obdo 20/2010 z 24. mája 2011 (ďalej len „najvyšší súd“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 127/2009 z 25. augusta 2009.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   31.   decembra   2008   bol   registrovému Okresnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „registrový   súd“)   podaný návrh   na   zápis sťažovateľky   do   obchodného   registra.   Registrový   súd   zaslal   sťažovateľke   výzvu na odstránenie   nedostatkov   podania   z 8.   januára   2009,   na   základe   ktorej   sťažovateľka doručila   registrovému   súdu   podanie   zo   17.   februára   2009,   ktorým   predložila   zmenený a upravený   návrh   na   zápis   do   obchodného   registra.   Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla: „V intenciách výhrad registrového súdu z 8. 1. 2009 boli v pozmenenom návrhu zo 17. 2. 2009   (vrátane   jeho   príloh)   uvedené   už   aj   poštové   smerovacie   čísla   pri   zahraničných bydliskách dvoch spoločníkov a predovšetkým boli zo slovenských korún na eurá premenené menovité hodnoty na základe rozhodnutia konateľky ako štatutárneho orgánu spoločnosti v súlade   s ustanoveniami   generálneho   zákona   o   eure   v   spojení   s   ustanoveniami Obchodného   zákonníka   v   znení   generálneho   zákona   o   eure.   Konkrétne   jednu   z   príloh pozmeneného návrhu tvorilo rozhodnutie konateľky (štatutárneho orgánu) spoločnosti zo dňa 13. 2. 2009 o premene menovitých hodnôt vkladov spoločníkov a základného imania spoločnosti   zo slovenských   korún   na   eurá   [ktoré   bolo   konateľkou   vydané   v   súlade   s ustanoveniami § 10 až § 12 generálneho zákona o eure v spojení s ustanoveniami § 141 ods. 1 a § 768e Obchodného zákonníka v znení generálneho zákona o eure] a zároveň ďalšiu   z príloh   pozmeneného návrhu   tvorilo zosumarizované   úplné   znenie   spoločenskej zmluvy   zo   dňa   16. 12.   2008   o   založení   spoločnosti   E.-I.   s   tým,   že   toto   úplné   znenie spoločenskej zmluvy [teda nie nová spoločenská zmluva] bolo zosumarizované, vyhotovené a podpísané konateľkou spoločnosti dňa 13. 2. 2009 v súlade s ustanoveniami § 141 ods. 3 Obchodného zákonníka a zároveň zohľadňovalo ustálenú súdnu judikatúru.“

3. Registrový   súd   oznámením   z   23.   februára   2009   upovedomil   sťažovateľku o odmietnutí   vykonania zápisu   do   obchodného   registra.   Sťažovateľka   podala   16.   marca 2009 proti odmietnutiu vykonania zápisu námietky, o ktorých registrový súd uznesením sp. zn.   32   Nsre/74/2009   z 30.   marca   2009   rozhodol   tak,   že   námietky   proti   odmietnutiu vykonania   zápisu   do   obchodného   registra   zamietol.   Proti   uzneseniu   registrového   súdu sp. zn.   32   Nsre/74/2009   z 30.   marca   2009   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cob   127/2009   z   25.   augusta   2009   tak,   že uznesenie registrového súdu sp. zn. 32 Nsre/74/2009 z 30. marca 2009 potvrdil.

Sťažovateľka podala následne proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Cob 127/2009 z 25.   augusta   2009   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 3 Obdo 20/2010   z   24.   mája   2011   tak,   že   dovolanie   odmietol   z dôvodu,   že podľa odvolacieho   súdu   nebolo   dovolanie   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“) prípustné.

4. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Dovolací Najvyšší súd SR ani odvolací Krajský súd v Bratislave (ale v zásade už ani prvostupňový Okresný súd v Bratislave I) pri svojom konaní   a   rozhodovaní   nerešpektovali   a   nezohľadnili   (ani   pokiaľ   ide   o   nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie ich rozhodnutí)   ústavnoprávne   a   medzinárodnoprávne garantované   základné právo navrhovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces vrátane   ich   imanentných   súčasti   a   princípy,   ktoré   zahŕňajú   aj   princíp   materiálnej spravodlivosti, právo na postup konajúcich súdov pri procese v súlade so zákonom, právo na postup súdu podľa princípu „iura novit curia“… ale tiež zahŕňajú princíp rovnosti všetkých   účastníkov   súdnych   konaní   pred   zákonom   aj   pri   rovnakom   súdnom   riešení rovnakých alebo porovnateľných súdnych záležitostí, ako aj právo na riadne odôvodnenie vydaného rozhodnutia tak, aby dávalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a s uplatnenými nárokmi a argumentmi účastníkov konania (teda navrhovateľa)“. Napadnuté uznesenia sú podľa sťažovateľky arbitrárne a trpia   „ústavne   neakceptovateľnými   nedostatkami,   ktoré   sa   týkajú   predovšetkým nerešpektovania a nezohľadnenia ustanovení európskeho práva (práva ES/EÚ) o prechode z   národnej   meny   na   menu   euro   a   nadväznej   slovenskej   zákonnej   úpravy   o   prechode z pôvodnej slovenskej meny (slovenských korún) na menu euro.“

Ďalej sťažovateľka uvádza, že „Dovolací Najvyšší súd SR ani odvolací Krajský súd v Bratislave   sa   pri   svojom   konaní   a   rozhodovaní   vôbec   nezaoberali   s   argumentáciou a vo svojich uznesenia nepreskúmateľne a arbitrárne zamlčali argumentáciu navrhovateľky (teraz sťažovateľky) o potrebe prerušiť konanie za účelom podania (konkrétne navrhnutej) predbežnej (prejudiciálnej) otázky Európskemu súdnemu dvoru (Súdnemu dvoru EÚ/ES). Keďže odvolací Krajský súd v Bratislave a ani dovolací Najvyšší súd SR v rámci svojho procesného postupu neprerušili konanie a nepredložili predbežnú (prejudiciálnu) otázku Európskemu   súdnemu   dvoru,   tak   porušili   ustanovenia   článku   267   Zmluvy   o   fungovaní Európskej únie (respektíve do 31. 11. 2009 ustanovenia článku 234 Zmluvy o založení Európskeho   spoločenstva)   a   zároveň   tým   porušili   sťažovateľkino   základné   právo   na zákonného, nezávislého a nestranného sudcu (pričom svojím postupom odňali sťažovateľke aj možnosť konať pred súdom - Európskym súdnym dvorom).

V   neposlednom   rade   dovolací   Najvyšší   súd   SR   a   tiež   odvolací   Krajský   súd v Bratislave (ale už aj prvostupňový Okresný súd v Bratislave I) v rámci svojho konania a rozhodovania na   úkor sťažovateľky (navrhovateľky)   hrubo   porušil   aj princíp rovnosti účastníkov   súdnych   konaní   (vrátane   navrhovateľky)   pri   konaní   a   rozhodovaní   súdov (vrátane konania a rozhodovania súdov vo veciach obchodného registra). Tento princíp rovností   tvorí   imanentnú   súčasť   ústavnoprávne   a   medzinárodnoprávne   garantovaného základného práva účastníkov súdneho konania (vrátane navrhovateľky) na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivý   súdny   proces…   V   tejto   súvislosti   dovolací   Najvyšší   súd   SR   i odvolací Krajský súd v Bratislave (ale tiež prvostupňový Okresný súd v Bratislave I) - aj napriek   argumentácii   navrhovateľky   -   pri   svojom   konaní   a   rozhodovaní   diskriminačné znevýhodnili   navrhovateľku   (teraz   sťažovateľku)   v   porovnaní   s   diametrálne   rozdielnou súdnu   judikatúrou   v   iných   rovnakých   prípadoch   z   hľadiska   merita   veci (sťažovateľka argumentuje postupom neoznačeného registrového súdu vo veci spoločnosti O. k., s. r. o., V., bez označenia spisovej značky; pozn.). …

Porušené   bolo   predovšetkým   základné   právo   navrhovateľky   na   súdnu   ochranu a rovnosť všetkých účastníkov súdnych konaní [ktoré garantuje čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd] a tiež bolo porušené základné právo navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie [ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach]. Nepochybnou súčasťou predmetných   (porušených)   základných   práv   navrhovateľa   je   tiež   (porušené)   právo navrhovateľa   na   náležité   odôvodnenie   súdnych   rozhodnutí   a   jeho   porušené   právo na rovnosť všetkých účastníkov v konaní pred súdom, a to z hľadiska rovnosti pre zákonom, princípov právnej istoty a tiež zákazu diskriminácie pri posudzovaní a riešení rovnakých alebo   analogických   skutkových   a   právnych   situácií   (teda   zákazu   diskriminácie pri interpretácii   a   aplikácii   právnych   predpisov   v   rovnakých   alebo   analogických situáciách).…

Osobitne závažná je aj skutočnosť, že dovolací Najvyšší súd SR i odvolací Krajský súd   v Bratislave   boli   pri   svojom   konaní   a   rozhodovaní   povinné   plne   rešpektovať a zohľadniť, ale naopak arbitrárne a ústavne neakceptovateľne ignorovali a porušili aj ustanovenia Článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v platnom znení (respektíve do 31. 11. 2009 ustanovenia článku 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) tým, že si nesplnili zákonnú povinnosti predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku týkajúcu   sa   výkladu   nariadenia   Rady   (ES)   č.   1103/97   zo   17.   6.   1997   o   určitých ustanoveniach   týkajúcich   sa   zavedenia   eura   v   platnom   znení   a   nariadenia   Rady   (ES) č. 974/98 z 3. 5. 1998 o zavedení eura v platnom znení (ktoré boli publikované v kapitole 1 O/zväzku 01 mimoriadneho slovenského vydania Úradného vestníka EÚ z roku 2004 a ktoré podľa   čl.   7   ods.   2   druhej   vety   Ústavy   SR   majú   prednosť   aj   pred   zákonmi   Slovenskej republiky). Týmto dovolací Najvyšší súd SR i odvolací Krajský súd v Bratislave v konečnom dôsledku porušil sťažovateľkine základné právo na zákonného sudcu (zákonný súd), ktoré je garantované   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991 Zb.), a zároveň v tejto súvislosti porušil sťažovateľkine základné právo na nezávislý a nestranný súd, ktoré je garantované podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenia č. 209/1992   Zb.)   a   tiež   podľa   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o   občianskych a politických právach (oznámenia č. 120/1976 Zb.).“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Obdo 20/2010 zo dňa 9. 6. 2011   o   odmietnutí   dovolania   navrhovateľky   a   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením sp. zn. 2 Cob   127/2009-13   zo   dňa   25.   8.   2009,   ktorým   bolo   potvrdené   prvostupňové uznesenie   a   tým   zamietnuté   odvolanie   navrhovateľky   vo   veci   týkajúcej   sa   odmietnutia zápisu   sťažovateľky   do   obchodného   registra   v   súvislosti   s   postupom   pri   premene menovitých hodnôt zo slovenských korún na eurá, porušili základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu a na zákonného sudcu (zákonný súd) zaručené podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991 Zb.), ako aj základné právo na   spravodlivé   konanie   a   na   nezávislý   a   nestranný   súd   zaručené   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenia č. 209/1992 Zb.) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (oznámenia č. 120/1976 Zb.).

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 20/2010 zo dňa 9. 6. 2011 a zároveň zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 127/2009-13 zo dňa 25. 8. 2009 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie, pri ktorom je viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky.

3. Ústavný súd   Slovenskej republiky   priznáva   sťažovateľke náhradu   trov konania (právneho zastúpenia), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet sťažovateľkinho   právneho   zástupcu   JUDr.   I.   H.   [so   sídlom   a.   k.,   T.]   a   to   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

1.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7.   Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

8. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

9.   Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach,   alebo   o   akomkoľvek   trestnom   obvinení   vznesenom   proti   nemu.   Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej   mienky   súdu   nevyhnutný   pri   osobitných   okolnostiach,   keby   zverejnenie prejudikovalo   záujmy   spravodlivosti;   ale   každý   rozsudok   vynesený   v   trestnej   alebo občianskoprávnej veci, s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup   alebo   keď   sa   konanie   týka   manželských   sporov   alebo   opatrovníctva   detí,   bude zverejnený.

12. Podľa § 9 ods. 7 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 659/2007 Z. z.“) do obchodného registra ani do iných úradných registrov alebo úradných evidencií nemožno odo dňa zavedenia eura vykonávať zápisy údajov vyjadrených v slovenskej mene; tým nie sú dotknuté zápisy údajov o premene majetkových hodnôt zo slovenskej meny na eurá. Konania o návrhoch na vykonanie zápisu údajov vyjadrených v slovenskej mene, ktoré sa začalo a neskončilo predo dňom zavedenia eura, sa preruší so zaslaním výzvy navrhovateľovi na zmenu alebo doplnenie podaného návrhu tak, aby navrhovaný zápis údajov bol vyjadrený v eurách.

13. Podľa § 15c ods. 2 zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ak sa má konanie o návrhu na zápis   údajov   vyjadrených   v   slovenskej   mene   prerušiť   podľa   osobitného   predpisu (§ 9 ods.   7   zákona   č. 659/2007   Z.   z.),   súd   bezodkladne   zašle   navrhovateľovi   výzvu na zmenu alebo doplnenie návrhu, v ktorej určí 30-dňovú lehotu na vykonanie zmeny alebo doplnenie   návrhu.   Ak   súdu   nedôjde   v   určenej   lehote   zmenený   alebo   doplnený   návrh na zápis, súd pokračuje v konaní a do piatich pracovných dní odmietne návrh na zápis; o tomto následku musí byť navrhovateľ vo výzve poučený.

III.

Sťažovateľka   sťažnosťou   adresovanou   ústavnému   súdu   namieta,   že   napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 20/2010 z 24. mája 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Cob 127/2009 z 25. augusta 2009 v súvislosti s rozhodovaním o odmietnutí zápisu sťažovateľky do obchodného registra (z dôvodu nedostatkov návrhu na zápis – úpravou výšky vkladu spoločníkov a základného imania zo slovenských korún na eurá uskutočnenou rozhodnutím konateľky z 13. februára 2009 a vyhotovením úplného znenia spoločenskej zmluvy z 13. februára 2009 podpísanej konateľkou predtým, ako bola spoločnosť   sťažovateľky   vôbec   zapísaná   do   obchodného   registra)   sú   arbitrárne   a také, ktorými bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, a to najmä základné právo na zákonného sudcu, práva na nezávislý a nestranný súd a princíp rovnosti účastníkov súdneho konania.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,   čl.   36   ods.   1   a čl.   38   ods.   1 listiny,   čl.   6 ods.   1 dohovoru   a čl.   14 ods.   1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 20/2010 z 24. mája 2011

1.1. Sťažovateľka   podala   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 127/2009   z   25.   augusta   2009   z dôvodov   podľa   §   237   písm.   f)   a g)   OSP, t. j. z dôvodu, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a z dôvodu, že rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 20/2010 z 24. mája 2011 odmietol dovolanie z dôvodu, že nebol naplnený   dôvod   prípustnosti   dovolania.   Keďže   najvyšší   súd   nepovažoval   dovolanie za prípustné, hmotnoprávnymi dôvodmi uvedenými v dovolaní sa nezaoberal.

1.2.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   konštatoval,   že   pokiaľ   ide o zákonné dôvody podaného dovolania podľa § 237 písm. g) OSP, sťažovateľka okrem označenia   ustanovenia   §   237   g)   OSP   v podanom   dovolaní   nenamietala,   že   by   vo   veci rozhodoval   vylúčený   sudca,   a túto   skutočnosť   nezistil   najvyšší   súd   ani   z obsahu   spisu. Najvyšší súd sa zaoberal skúmaním existencie závažných procesných vád v zmysle § 237 písm.   f)   OSP,   pričom   s   ohľadom   na   dovolacie   námietky   sťažovateľky   sústredil   svoju pozornosť na skúmanie otázky, či postupom súdu bola sťažovateľom odňatá možnosť konať pred súdom, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd k jednotlivým   námietkam   sťažovateľky   konštatoval: „Postup   súdu,   ktorý   namieta navrhovateľ v dovolaní a označuje ho za neznámy z dôvodu, že súd neakceptoval námietky navrhovateľa   z   13.   03.   2009   a ich   doplnenie   z   26.   03.   2009,   nerešpektoval   podľa navrhovateľa   európske   právo   na   nezákonne   a ignoroval   a   porušil   ústavnoprávne a medzinárodné garantované princípy pre prechod zo slovenských korún na menu euro, porušil   princípy   kontinuity,   negarantoval   základné   právo   navrhovateľa   ako   účastníka konania na spravodlivý súdny proces, odvolací súd nepovažuje za taký postup súdu, ktorým by   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Nevyhodnocovanie a neodôvodňovanie   diskriminačného   rozdielu   a   byrokratický   šikanózny   postup a rozhodovanie pri neakceptovaní premeny námietok vzhľadom na opačný postup súdov tej istej   súdnej   sústavy,   nie   je   taktiež   možné   označiť   za   postup   súdu,   ktorým   bola   odňatá možnosť   účastníkovi   konania   konať   pred   súdom.   V   danom   prípade   ide   iba   o   tvrdenie navrhovateľa,   ktoré   nie   je   ničím   konkrétnym   konkretizované,   nesprávnosť   posúdenia namietaná   navrhovateľom   ako   aj   námietka,   že   konajúce   súdy   sa   nevysporiadali s relevantnými   dôkazmi   a   právnymi   otázkami   súvisiacimi   so   skutkovými   a   právnymi otázkami sa nedá taktiež označiť za postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Z ustanovenia § 120 ods. 1 O. s. p. jednoznačne vyplýva, že súd rozhodne,   ktoré   z   označených   dôkazov   vykoná   a nevykonanie   navrhnutých   dôkazov účastníkom konania sa nedá považovať za postup súdu, ktorým by bola odňatá možnosť účastníkovi   konania   konať   pred   súdom.   Nedostatky   doterajšieho   súdneho   konania a rozhodovania namietané na strane 6 dovolania sa taktiež týkajú posúdenia a správnosti napadnutého   rozhodnutia   z   hľadiska   konkrétneho   právneho   ustanovenia   obchodného zákonníka, ale nie porušením procesného práva účastníka, ktorým porušením by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania /strana 6-15/, ktoré je v podstate právnym   rozborom   ustanovení   Obchodného   zákonníka   a posúdenia   všeobecne   známych skutočností ohľadné poštových smerovacích čísiel pri zahraničných bydliskách, Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   nemôže   kvalifikovať   ako   postup   súdu,   ktorým   sa,   odňala navrhovateľovi túto možnosť konať pred súdom. Namietané porušovanie medzinárodných garantovaných   základných   práv   navrhovateľom   nieje   dôkazom   ale   iba   vyjadrením nespokojnosti s rozhodnutiami prvostupňového a odvolacieho súdu, čo nemôže byť dôkazom o tom, že konajúce súdy ich postupom odňali účastníkom konania možnosť konať pred súdom.   Právny   záver   navrhovateľa,   že   obidve   rozhodnutia   sú   prepiato   formalistické a diskriminačné,   taktiež   nie   je   možné   označiť   za   postup   súdu,   ktorým   bola   účastníkovi konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Odvolávanie   sa   navrhovateľa   na   súdnu judikatúru   ohľadne   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky, že reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali v spojitosti s jej uplatnením povinnosti,   ktoré   zákon   v súvislosti   s uplatňovaním   jeho   uvedeného   práva   od   účastníka nevyžaduje,   Najvyšší súd Slovenskej republiky z hľadiska posúdenia či ide o dovolanie prípustné   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   považuje   za   právne   irelevantné. V danom prípade prvostupňový súd nepochybil, keď vyzval účastníka konania na strane navrhovateľa výzvou mu doručenou doplniť jeho návrh na zápis do obchodného registra, ktorý   postup   sa   nedá   označiť   za   postup   súdu,   ktorý   ukladá   účastníkovi   povinnosti v súvislosti s uplatňovaním jeho práva, ktoré zákon nevyžaduje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe takto zisteného a posúdeného stavu nedospel k záveru, že súdy ako prvostupňový tak aj súd odvolací ich postupom konania zabránili navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, a teda podľa odvolacieho súdu nebol naplnený dôvod prípustnosti dovolania s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p.“

1.3. Ústavný   súd   po   preskúmaní napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   rozhodne   nevykazuje   znaky svojvoľnosti   alebo   arbitrárnosti   a   závery   v   ňom   uvedené   v   súvislosti   s   rozhodovaním o prípustnosti   dovolania   sťažovateľky   podľa   §   237   písm.   f)   a g)   OSP   nie   sú   ústavne neudržateľné, tak ako to tvrdí sťažovateľka. Najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru   ústavného   súdu   primeraným   spôsobom   reagoval   na   námietky   sťažovateľky a vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, preto toto rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne, respektíve nepreskúmateľné.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

1.4. Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   sťažnosť   sťažovateľky   v časti napadnutého uznesenia   najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 20/2010 z 24. mája 2011 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,   čl.   36   ods.   1   a   čl.   38   ods.   1   listiny,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   14   ods.   1 Medzinárodného paktu   o   občianskych   a   politických   právach   uznesením   krajského súdu sp. zn. 2 Cob 127/2009 z 25. augusta 2009

2.1. Sťažovateľka   podala   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 127/2009   z 25.   augusta   2009   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súdu uznesením sp. zn. 3 Obdo 20/2010 z 24. mája 2011. Sťažovateľka teda využila možnosť podania opravného prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

2.2. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po   predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

2.3.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   po   zistení   nedostatku   právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené ďalšie procesné podmienky.   Tomuto   postupu   totiž   bráni   zistený   nedostatok   neodstrániteľnej procesnej prekážky   spočívajúci   v nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   (podobne sp. zn. PL. ÚS 3/98).

2.4. K   namietanému   porušeniu   práv   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Cob 127/2009   z   25.   augusta   2009   ústavný   súd   uvádza,   že   v   danom   prípade   bolo v právomoci   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o   dovolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu krajského súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti   smerujúcej   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 127/2009 z 25. augusta 2009 odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

2.5. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľky ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011