znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 541/2013-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   22.   októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 257/2011 z 26. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2013 doručená sťažnosť Ing. I. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 257/2011 z 26. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 205/2010 sa žalobca (H. s. r. o.) podanou žalobou domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy 393,35 € s príslušenstvom z titulu zaplatenia ceny za diaľkový vzdelávací kurz živnostenského podnikania v zmysle zmluvy o diaľkovom štúdiu uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľkou 17. júna 2007. Okresný súd predmetnej žalobe žalobcu, čo sa týka uplatnenej istiny a časti príslušenstva, vyhovel rozsudkom č. k. 16   C   205/2010-53   z 28. marca   2011,   ktorý   bol   na   základe   odvolania   sťažovateľky potvrdený aj napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 257/2011 z 26. februára 2013 (oba rozsudky nadobudli právoplatnosť 8. apríla 2013, pozn.).

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namieta   porušenie   ňou označených základných práv a práva predovšetkým z dôvodu, že krajský súd jej znemožnil konať pred súdom, keď na zistený skutkový stav mal použiť iné právne ustanovenie, než aké aplikoval okresný súd, a to bez toho, aby sa sťažovateľka k zmene právneho posúdenia veci krajským súdom mala možnosť vyjadriť. Okrem toho sťažovateľka namieta, že krajský súd akceptoval dôkaz, ktorý žalobca nepredložil pred okresným súdom, ale až v odvolacom konaní   pred   krajským   súdom,   ku   ktorému   sa   sťažovateľka   rovnako   nemala   možnosť vyjadriť,   a   napokon   sťažovateľka   krajskému   súdu   vytýka,   že   nenapravil   pochybenie okresného súdu, ktorý podľa jej tvrdenia vo svojom rozsudku neuviedol, „... ktoré skutkové tvrdenia   účastníkov   je   možné   považovať   za   zhodné   a   ktoré   právne   významné   skutkové tvrdenia zostali sporné“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla: „Krajský súd de facto akceptoval, že žalobca až v odvolacom konaní dodatočne predložil dôkazy o odoslaní zásielky – tovaru (ktoré mi však ani neboli krajským súdom neboli zaslané a nemohla som sa k nim v procese vyjadriť), čo vzhľadom na koncentračnú zásadu sporového konania nie je prípustné. Krajský súd navyše plne opomenul, že podací lístok   (ktorý   navyše   nie   je   spôsobilým   dôkazom   o   doručení   tovaru,   ale   iba   dôkazom o odoslaní (nešpecifikovanej) písomnosti....

Krajský súd vo svojom rozhodnutí vyslovil ťažiskový právny záver, že na vec sa na rozdiel od názoru okresného súdu nevzťahuje zákon č. 108/2008 Zb. (pozn. správne malo byť Z. z.), čo na právne posúdenie veci malo zásadný význam. Odvolací súd ma v rozpore s ust.   §   213   ods.   2   O. s. p.   pritom   nevyzval,   aby   som   sa   k   možnému   použitiu   tohto ustanovenia vyjadril, čím mi odňal možnosť konať pred súdom....

V predmetnej veci bolo totiž podstatným posúdenie skutočnosti, či si žalobca splnil povinnosti vyplývajúce z ust. §-u 7 zákona č. 108/2000 Z. z. (čo som v odvolaní priamo namietala). Podľa ust. § 2 ods. 2 zák. 108/2000 Z. z. ak sa zmluva uzaviera písomne, musí obsahovať   okrem   všeobecných   náležitostí   ustanovenia   o   záruke,   spôsobe   uplatňovania reklamácie a o práve na odstúpenie od zmluvy. Tieto podstatné náležitosti, ktoré má zmluva podľa zákona obsahovať, v predmetnej zmluve však absentujú a preto je svojím obsahom v rozpore so zákonom podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. V zmluve, ktorej návrh vypracoval žalobca je síce stručne uvedené, že zákazník je oprávnený odstúpiť od zmluvy do 10   dní   od   jej   uzavretia,   ale   konkrétne   ustanovenie   o   práve   spotrebiteľa   na   odstúpenie od zmluvy,   ktoré   má   zmluva   podľa   citovaných   zákonných   ustanovení   obsahovať,   sa   na žiadnom mieste v zmluve nenachádza. Ustanovenie v zmluve, podľa ktorého je zákazník oprávnený od zmluvy odstúpiť v zmysle platných právnych predpisov, je preto neurčité a nijak nešpecifikuje konkrétny spôsob uplatnenia práva kupujúceho odstúpiť od zmluvy. Toto právo bolo uvedené len veľmi okrajovo, podľa zákona č. 108/2000 Z. z. zmluvy, zmluva navyše v rozpore so zákonom neustanovuje, že zákazník je oprávnený odstúpiť od zmluvy do 7 pracovných dní od prevzatia tovaru.   Lehota na odstúpenie zmluvy plynie vždy od prevzatia tovaru nakoľko zákazník kupuje tzv. mačku vo vreci a tovar vidí prvý krát naživo až po jeho rozbalení, navyše lehota je podľa zákona určená pracovnými dňami a nie dňami kalendárnymi (ako je nesprávne uvedené v zmluve). Tvrdenie okresného súdu, že v danom prípade ide iba o poskytnutie služby je taktiež nesprávne, nakoľko podľa zmluvy od žalobcu mám zakupovať študijný materiál, ktorý je mojim vlastníctvom. Taktiež tvrdenie, že uvedená 10-dnová lehota bola lége artis neobstojí, nakoľko napr. počas sviatkov môže byť počas 10 kalendárnych dní iba 3 pracovné dni (napr. ak Vianoce pripadnú na utorok, stredu a štvrtok). Krajský súd však tieto odvolacie námietky vôbec neskúmal, nakoľko vec právne posúdil inak, než okresný súd.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. I. S... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo   na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 257/2011 zo dňa 26. 02. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 257/2011 dňa 26. 02. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi S... do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 331,15 EUR... na účet advokáta JUDr. M. O...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade navyše zastúpená kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a v súvislosti s tým rozhodnutím (rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 257/2011 z 26. februára 2013), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.   Tvrdenia o porušení iných ustanovení (čl. 1 ods. 1 ústavy),   ktoré   sťažovateľka   uvádza   iba   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je podľa   názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 257/2011 z 26. februára 2013 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:„Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné.

Odporkyňa svojím odvolaním namieta, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   dňa   17. 06. 2007   uzavreli   účastníci   záväznú   zmluvu o diaľkovom   štúdiu,   predmetom   ktorej,   bolo   korešpondenčné   štúdium   diaľkového   kurzu č. 371; živnostenské podnikanie. V zmluve sa dohodli, že študijná doba kurzu bude trvať 16 mesiacov, pričom začiatok študijného kurzu bol dohodnutý na 30. 06. 2007. Celková cena,   kurzu   vrátane   DPH   bola   dohodnutá   na   sumu   393,35   Eur   a   mala   byť   uhradená v 8 zálohových platbách. Prvá zálohová platba z ceny kurzu v sume 84,31 Eur bola splatná pri   prevzatí   dobierky   študijného   materiálu   v   termíne   začiatku   štúdia   dňa   30. 06. 2007. Zostávajúca   časť   ceny   kurzu   vo   výške   309,04   Eur   mala   byť   uhradená   v   7   zálohových platbách po 44,15 Eur vždy do 30-teho dňa príslušného kalendárneho mesiaca, pričom prvá z nich bola splatná v druhom kalendárnom mesiaci po uhradení prvej zálohovej platby, t. j. do 30. 07. 2007. Podľa článku I. bod 3 zmluvných podmienok, ktoré sú súčasťou záväznej zmluvy o diaľkovom štúdiu bolo dojednané, že účastník, zmluvy má právo jednostranne písomne bez uvedenia dôvodu od uzavretej záväznej zmluvy odstúpiť v lehote do 10-tich dní odo dňa jej uzavretia. Podľa článku III. bod 2 zmluvných podmienok medzi účastníkmi bolo dojednané, že omeškanie s úhradou čo i len jednej dohodnutej zálohovej platby o viac ako 10   dní   má   za   následok   okamžitú   jednorazovú   splatnosť   zostatku   celkovej   sumy   kurzu. V článku   II.   bod   1   zmluvných   podmienok   sa   účastníci   dohodli,   že   navrhovateľ   zasiela študijný materiál v zásielkach.   Študijné materiály prevezme účastník zmluvy v okamihu zaplatenia dobierky na pošte v dohodnutom termíne uvedenom na prednej strane zmluvy. Ďalšie   dohodnuté   platby   je   účastník   zmluvy   povinný   hradiť   zaslanými   poštovými poukážkami alebo bankovým prevodom. V článku II. bod 6 sa dohodlo medzi účastníkmi, že účastník má nárok na pedagogické vedenie a korektúry v časovom rozpätí študijnej doby podľa tejto zmluvy, t. j. bez zvýšenia ceny kurzu. V článku II. bod 7 bolo dohodnuté, že počas celého časového obdobia, počas ktorého je študujúci pod pedagogickým vedením, môže zasielať na H. svoje vypracované úlohy. Riešené úlohy budú opravené, ohodnotené a takto   vrátené   študujúcemu.   Z   ďalších   predložených   listinných   dôkazov   zo strany navrhovateľa, a to z fotokópie poštovej obálky bolo v konaní preukázané, že v mesiaci jún 2007   po   uzavretí   uvedenej   zmluvy   navrhovateľ   poslal   odporkyni   dobierkovou   zásielkou študijný   materiál,   za   ktorý   mala   odporkyňa   zaplatiť   sumu   2.540,-   Sk.   Zo   záznamu   na uvedenej zásielke vyplýva,   že odporkyňa zásielku neprevzala v odbernej lehote,   pričom zásielka ako nedoručená bola zaslaná navrhovateľovi späť dňa 10. 07. 2007.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   právnym   názorom   navrhovateľa,   že   záväzná   zmluva o diaľkovom   štúdiu   zo   dňa   17. 06. 2007   uzatvorená   medzi   sporovými   stranami   je inominátnou zmluvou v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase jej uzavretia.   I   keď   v   čase   uzavretia   zmluvy   daný   typ   zmluvy   nespadal   do   definície spotrebiteľských   zmlúv   uvedených   v   §   52   Občianskeho   zákonníka   v   znení   platnom   do 31. 12. 2007, aj odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa zastáva názor, že daný typ zmluvy   možno   zahrnúť   pod.   definíciu   spotrebiteľských   zmlúv   uvedenú   v   §   23a   ods.   1 zák. č. 634/1992 Zb. v znení platnom do 30. 06. 2007. Na rozdiel od súdu prvého stupňa však odvolací súd má za to, že na daný právny vzťah navrhovateľa a odporkyne vzniknutý zmluvou o diaľkovom štúdiu zo dňa 17. 06. 2007 sa nevzťahuje aj zákon č. 108/2000 Zb. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji.

Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom do   30. 06. 2007,   spotrebiteľskými   zmluvami   sú   zmluvy   uzavreté   podľa   Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy,   ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú, vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy   podstatným   spôsobom   neovplyvňuje.   Navrhovateľ   používa   principiálne   zhodný formulár   na   uzavretie   obdobných   zmlúv   a   uzatváral   zmluvy,   ktorých   účastník   zmluvy podstatným spôsobom obsah týchto zmlúv neovplyvnil.

Po preskúmaní obsahu zmluvy o diaľkovom štúdiu zo dňa 17. 06. 2007 uzavretej medzi účastníkmi konania aj odvolací súd dospel, k záveru, že zmluva je platná, účinná jej obsah   je   zrozumiteľný   a   vyvážený   pre   obe   zmluvné   strany;   súhrn   práv   a   povinností navrhovateľa a odporkyne vyplývajúcich z nej netrpí nerovnováhou na ujmu odporkyne. Odporkyňa uzavrela zmluvu slobodne, bez nátlaku, pred jej uzavretím sa z jej obsahom, ako aj so zmluvnými podmienkami oboznámila, obsah zmluvy a dohodnuté zmluvné podmienky svojim podpisom na tejto zmluve akceptovala. Aj nepomenovaná zmluva je rovnako záväzná ako zmluva pomenovaná, ak je uzavretá v súlade s právom, teda ak neodporuje obsahu alebo účelu zákona alebo ho neobchádza alebo sa neprieči dobrým mravom. Podľa čl. I. bodu 3 zmluvných podmienok mala odporkyňa právo písomne bez uvedenia dôvodu od uzatvorenej zmluvy odstúpiť v lehote do 10 dní od jej uzavretia, pričom odporkyňa toto právo nevyužila, a preto bola podľa nej povinná plniť si svoje povinnosti. Z vykonaného dokazovania   bolo   preukázané,   že   navrhovateľ   svoj   záväzok   zo   zmluvy   voči   odporkyni zaslaním dobierkovej zásielky zo dňa 28. 06. 2007 splnil, keď odporkyni zaslal prvú časť študijného materiálu na dobierku, za ktorý mala uhradiť do 30. 06. 2007 prvú splátku ceny kurzu vo výške 2.540,- SK. Keďže odporkyňa túto zásielku neprevzala a v zmysle článku II. bod 1 zmluvných podmienok si nevyžiadala priloženou žiadankou z prvého dielu ďalšie čiastkové   zásielky,   študijného   materiálu,   zo   strany   navrhovateľa   nemohla   dôjsť   ani k ďalšiemu, zmluvne dohodnutému plneniu, a to zaslaniu ďalšieho študijného materiálu, a poskytnutiu   ďalších   zmluvne   dohodnutých   služieb.   V   článku   III.   bod   2   zmluvných podmienok   bolo   medzi   účastníkmi   dohodnuté,   že   omeškanie   s   úhradou   čo   i   len   jednej zálohovej platby o viac ako 10 dní má za následok okamžitú jednorazovú splatnosť zostatku celkovej   sumy   kurzu.   Na   základe   tohto   zmluvného   dojednania   vznikla   odporkyni   dňom 11. 07. 2007   povinnosť   uhradiť   navrhovateľovi   celkovú   cenu   kurzu   393,35   Eur   v   plnej výške.   V   danom   prípade   boli   splnené   i   podmienky   ust.   §   560   veta   prvá   Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak si zmluvy majú účastníci plniť navzájom, môže sa domáhať plnenia záväzku len ten, kto sám plnil svoj záväzok skôr, alebo je ho pripravený splniť. Navrhovateľ už čiastočne svoj záväzok voči   odporkyni   začal plniť (zaslaním študijného materiálu na dobierku) a podľa jeho vyjadrenia je pripravený splniť celý svoj záväzok vyplývajúci   mu   zo   záväznej   zmluvy   o   diaľkovom   štúdiu.   Za   tohto   stavu   boli   odvolacie námietky   odporkyne   neopodstatnené.   V   ostatnom   odvolací   súd   poukazuje   na   riadne a náležité   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku,   s   ktorým   sa   stotožňuje   (§   219   ods.   2 O. s. p.).“

Základnou   východiskovou   premisou   citovaného   rozsudku   krajského   súdu   je stotožnenie sa s právnym názorom okresného súdu v otázke posúdenia zmluvy o diaľkovom štúdiu   uzavretej   17.   júna   2007   medzi   sťažovateľkou   a   žalobcom,   ktorú   obidva   súdy kvalifikovali ako inominátnu zmluvu uzavretú podľa Občianskeho zákonníka majúcu znaky spotrebiteľskej   zmluvy   podľa   v   rozhodnom   čase   účinného   zákona   č.   634/1992   Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Krajský súd rozdielne od okresného súdu konštatoval iba skutočnosť, že podľa jeho právneho názoru na daný prípad nie je možné aplikovať „aj“ zákon č. 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji (ďalej len „zákon č. 108/2000 Z. z.“) v jeho znení účinnom v rozhodnom   čase,   ktorý   však   okrem   Občianskeho   zákonníka   a   zákona   o   ochrane spotrebiteľa aplikoval na daný prípad práve okresný súd.

Okresný   súd   totiž   konštatoval,   že   na   daný   prípad   okrem   príslušných   ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa je možné aplikovať navyše ešte „aj“ ustanovenia § 5 až § 8 zákona č. 108/2000 Z. z. upravujúce problematiku podomového predaja.   Podľa   krajského   súdu   však   na   spornú   zmluvu   o   diaľkovom   štúdiu   nemožno aplikovať „aj“ zákon č. 108/2000 Z. z., a to konkrétne (v nadväznosti na závery okresného súdu) jeho ustanovenia o podomovom predaji, ktorým sa podľa § 5 ods. 1 označeného zákona   v   znení   účinnom   v   rozhodnom   čase   rozumel   predaj   tovaru   alebo   poskytovanie služieb na základe zmluvy uzavretej medzi predávajúcim a spotrebiteľom, najmä

a)   pri   akcii   organizovanej   predávajúcim   mimo   miesta   prevádzkarne   alebo   mimo trhového miesta,

b)   pri   návšteve   predávajúceho   u   spotrebiteľa,   u   iného   spotrebiteľa   alebo   na pracovisku spotrebiteľa, ak si spotrebiteľ takúto návštevu nevyžiadal, alebo

c) pri návšteve predávajúceho u spotrebiteľa, ak si spotrebiteľ návštevu vyžiadal a predávajúci   mu   ponúkne   aj   iný   tovar   alebo   službu,   o   ktorú   spotrebiteľ   pri   vyžiadaní návštevy neprejavil záujem.

Podľa § 5 ods. 3 písm. e) zákona č. 108/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase ustanovenie citovaného odseku 1 sa nevzťahuje na predaj tovaru alebo na poskytovanie služieb uskutočňovaných na základe zmluvy o predaji tovaru alebo o poskytovaní služieb, ak (1) bola zmluva bola uzavretá na základe ponukového katalógu predávajúceho, s ktorým sa   mal   spotrebiteľ   možnosť   oboznámiť   v   neprítomnosti   predávajúceho;   (2)   predávajúci a spotrebiteľ budú trvale vo vzájomnom obchodnom vzťahu; (3) v ponukovom katalógu a v zmluve   sú   uvedené   práva   spotrebiteľa   na   odstúpenie   od   zmluvy   v   lehote   siedmich pracovných dní od prevzatia tovaru alebo poskytnutia služby.

Podľa   §   7   ods.   1   písm.   d)   zákona č.   108/2000   Z.   z.   pri   podomovom   predaji   je predávajúci povinný okrem všeobecných podmienok predaja a podmienok prevádzkovania živnosti aj písomne upozorniť spotrebiteľa najneskôr pri uzavretí zmluvy na jeho právo písomne odstúpiť od zmluvy do siedmich pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru alebo uzavretia zmluvy o poskytnutí služby a uviesť meno a adresu alebo názov a sídlo osoby, u ktorej môže toto právo uplatniť.

Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 108/2000 Z. z. o predaji tovaru alebo o poskytnutí služby je predávajúci povinný spotrebiteľovi vydať doklad, v ktorom uvedie druh tovaru alebo poskytnutej   služby,   ich   cenu,   obchodné   meno   a   sídlo,   ak   podomový   predaj   vykonáva právnická osoba, alebo meno a trvalý pobyt, ak podomový predaj vykonáva fyzická osoba, a dátum prevzatia tovaru alebo poskytnutia služby. Za taký doklad sa považuje aj doklad vyhotovený elektronickou registračnou pokladnicou.

Z kontextu citovaných ustanovení zákona č. 108/2000 Z. z., ako aj z dôvodovej správy   k   tomuto   zákonu   vyplýva   podstata   podomového   predaja   tovaru   a   podomového poskytovania služieb, ktorý je charakterizovaný tým, že predajca (podnikateľ fyzická alebo právnická   osoba)   na   zabezpečenie   odbytu   ním   predávaných   tovarov   a   poskytovaných služieb sám iniciuje kontakt so spotrebiteľom (t. j. s kupujúcim tovaru alebo s príjemcom služby), a to obvykle priamo v byte alebo na pracovisku   spotrebiteľa, prípadne v byte u iného spotrebiteľa, kde dochádza priamo ku kúpe a predaju tovaru (t. j. aj k prevzatiu tovaru spotrebiteľom), resp. k poskytnutiu a prijatiu služby spotrebiteľom. Pričom ku kúpe tovaru pri podomovom predaji alebo k poskytnutiu služby pri jej podomovom predaji môže dôjsť buď vo forme konkludentne, alebo písomne uzavretej zmluvy, ktorej uzavretiu tak predchádza ofenzívne konanie predávajúceho, ktorý realizuje prezentáciu a predaj tovarov a služieb mimo svojej prevádzky. V postavení spotrebiteľa sa v týchto prípadoch vyskytuje moment prekvapenia, ktorý sa prejavuje tým, že spotrebiteľ nie je na uzavretie kúpno-predajnej   zmluvy   vopred   pripravený   a   s   jej   uzavretím   vôbec   nepočíta,   častokrát   nemá možnosť   porovnať   kvalitu   a   cenu   takouto   formou   kupovaného   tovaru   alebo   prijímanej služby s inými ponukami na trhu a spotrebiteľ je tiež v neistote kde, kedy a u koho si bude môcť uplatniť svoje práva vyplývajúce mu zo zmluvy o podomovom predaji, keďže predaj sa   realizuje u   neho doma, a nie   v   prevádzke   predávajúceho.   Naproti   tomu   predávajúci vystupuje ako profesionál, ktorý mal možnosť vopred sa na takéto „podomové“ stretnutie so spotrebiteľom pripraviť.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedený   špecifický   charakter podomového predaja tovarov a služieb, keď obvykle bezprostredne pri realizovaní tohto predaja spotrebiteľ preberá tovar alebo prijíma službu, ktoré si vopred neobjednal, resp. s ktorými   sa   nemal   možnosť   vopred   oboznámiť,   logicky   determinuje   aj   zákonodarcom stanovený   počiatok   na   plynutie   7-dňovej   lehoty   na   odstúpenie   od   takejto   zmluvy o podomovom predaji, ktorá v prípade podomového predaja tovaru začína plynúť odo dňa prevzatia tovaru a v prípade podomového poskytnutia služby začína plynúť od uzavretia zmluvy o poskytnutí tejto služby [§ 7 ods. 1 písm. d) zákona č. 108/2000 Z. z.]. Zmluva o podomovom predaji tovaru alebo služby môže byť buď písomná, alebo môže mať aj podobu   ústnu,   pričom   v   tomto   prípade   je   dôkazom   o   jej   uzavretí   písomné   potvrdenie, ktorým môže byť aj doklad vyhotovený elektronickou registračnou pokladnicou (§ 7 ods. 3 zákona č. 108/2000 Z. z.).

Z uvedeného charakteru a podstaty podomového predaja tovarov a služieb vyplýva, že v prípade sťažovateľky o takýto prípad nešlo. Sťažovateľka nepreukázala ani netvrdila, že by zmluvu o diaľkovom korešpondenčnom štúdiu, ktorej predmetom bolo poskytnutie opakujúcej sa služby (výučba zvoleného študijného odboru) a ktorú uzavrela so žalobcom, uzavrela doma alebo „pri akcii“ organizovanej žalobcom mimo jeho prevádzkarne (§ 5 ods. 1 zákona č. 108/2000 Z. z.). V tejto súvislosti sa tiež žiada podotknúť, že študijné materiály, ktoré mali byť v zmysle zmluvného dojednania priebežne zasielané sťažovateľke žalovaným, nebolo možné vnímať ako samostatnú kúpu tovaru, pretože tieto materiály boli nevyhnutným   predpokladom   pre   realizáciu,   resp.   pre   poskytnutie   služby   žalobcom sťažovateľke   (t. j.   boli   iba   hmotným   nosičom   služby   –   poskytovanie   diaľkového korešpondenčného vzdelávania, resp. boli súčasťou tejto služby, pozn.), a tiež cena za tieto študijné   materiály   (platené   pri   doručení   materiálov   dobierkou,   pozn.)   nebola   stanovená osobitne, ale bola stanovená ako cena služby, veď napokon zo zmluvného dojednania malo vyplývať,   že „Dobierka   obsahuje   potvrdenie   o   platbe   za   kurz...“ (a   contrario   –   nie potvrdenie o platbe za študijné materiály doručované dobierkou, s. 2 rozsudku krajského súdu, pozn.).

V uvedených súvislostiach ústavný súd podotýka, že obidva zákony, t. j. tak zákon o ochrane   spotrebiteľa,   ako   aj   zákon   č.   108/2000   Z.   z.,   sú   právnymi   predpismi,   ktoré v rozhodnom čase poskytovali ochranu spotrebiteľovi, pričom zákon o ochrane spotrebiteľa poskytoval   spotrebiteľovi   túto   ochranu   v   širšom   právnom   rámci   zahŕňajúcom   predaj výrobkov   a   poskytovanie   služieb   v   prípadoch,   keď   k   plneniu   dochádzalo   na   území Slovenskej   republiky,   a   na   ostatné   prípady   sa   vzťahoval   vtedy,   ak   plnenie   súviselo s podnikateľskou činnosťou prevádzkovanou na území Slovenskej republiky (§ 1 ods. 3). Zákon č. 108/2000 Z. z. chránil spotrebiteľa iba pri špecifických druhoch predaja tovarov a poskytovania   služieb   realizovaných   formou   podomového   alebo   zásielkového   predaja alebo poskytovania služieb, ak tovar alebo vecné plnenia a výkony z poskytnutej služby kupovala fyzická osoba a tie jej neslúžili na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 1 tohto zákona).

Nielen   z   uvedenej   charakteristiky   rozdielneho   rozsahu   ochrany   poskytovanej spotrebiteľovi   vyplývajúceho   z   rozdielnosti   podstaty   právnych   vzťahov   chránených obidvoma označenými zákonmi na úseku ochrany spotrebiteľa, ale už aj z dôvodovej správy k zákonu č. 108/2000 Z. z. vyplýva, že zákon č. 108/2000 Z. z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku   (ktorý   tiež   upravuje   problematiku   spotrebiteľských   zmlúv,   pozn.),   ako   aj k zákonu o ochrane spotrebiteľa v postavení zákona lex specialis. Inými slovami, zákon č. 108/2000 Z. z. bol na ochranu spotrebiteľa aplikovateľný iba v špecifických prípadoch predaja   tovarov   a   služieb   majúcich   formu   podomového   alebo   zásielkového   predaja a v ostatných   prípadoch   bolo   potrebné   aplikovať   iba   zákon   o   ochrane   spotrebiteľa a Občiansky zákonník.

V danom prípade okresný súd a stotožniac sa s ním aj krajský súd vzťah medzi sťažovateľkou a žalobcom vzniknutý na základe zmluvy o diaľkovom korešpondenčnom štúdiu právne kvalifikovali podľa Občianskeho zákonníka a zákona na ochranu spotrebiteľa, takže už nebolo potrebné aplikovať aj zákon č. 108/2000 Z. z. (lex specialis), tak ako to napokon ustálil krajský súd, pričom svoje závery riadne odôvodnil v ich logickej súvislosti spôsobom,   ktorý   neodporuje   zmyslu   a   účelu   aplikovaných   právnych   noriem,   ktorý nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle a je ústavne udržateľný.

V tejto súvislosti neobstojí ani obranná argumentácia sťažovateľky, že rozhodnutím krajského   súdu   došlo   v   porovnaní   s   rozhodnutím   okresného   súdu   k „zmene   právnej kvalifikácie“ zisteného skutkového stavu, pokiaľ ide o aplikáciu zákona č. 108/2000 Z. z., pretože vzhľadom na skutočnosť, že označený zákon aplikoval okresný súd, sťažovateľka sa k jeho aplikácii, resp. k predpokladom jeho aplikácie mala možnosť vyjadriť už v konaní pred okresným súdom, pričom krajský súd aplikáciu tohto zákona iba nepripustil, resp. jeho aplikáciu   na   daný   prípad   „vypustil“.   Tento   záver   odôvodnil   ústavne   akceptovateľným spôsobom (pozri už uvedené, pozn.), t. j. v danom prípade teda nešlo o situáciu, že by krajský súd bol na zistený skutkový stav použil právny predpis,   ktorý   pri dovtedajšom rozhodovaní o veci na súde prvého stupňa nebol ešte použitý, tak ako to sťažovateľka uvádza   v sťažnosti,   poukazujúc   na   judikát   R   36/2010   (s.   12   sťažnosti,   pozn.).   Inými slovami, nebol to krajský súd, ktorý by sa ako prvý vyjadroval k otázke aplikácie zákona č. 108/2000 Z. z. na danú vec.

Okrem toho ústavný súd na margo argumentácie sťažovateľky, že tým, že bol na jej prípad aplikovaný zákon o ochrane spotrebiteľa v spojení s Občianskym zákonníkom, a nie zákon č. 108/2000 Z. z., čím sa cíti byť ukrátená o lehotu na odstúpenie od dotknutej zmluvy, ktorá podľa nej mala začať plynúť od prevzatia tovaru (tak, ako to upravuje zákon č. 108/2000 Z. z.), a nie od uzavretia zmluvy (tak, ako to upravoval v § 59 ods. 2 Občiansky zákonník), ústavný súd podotýka, že v prípade podomového predaja služby podľa § 7 ods. 1 písm. d) zákona č. 108/2000 Z. z. bolo možné odstúpiť od zmluvy do 7 pracovných dní odo dňa uzavretia zmluvy o poskytnutí služby, pričom pri inom ako podomovom predaji služby (čo je prípad sťažovateľky, pretože v danom prípade išlo o poskytovanie služby žalobcom sťažovateľke, a nie o predaj tovaru, pozri už uvedené, pozn.) bolo možné podľa § 59 ods. 2 písm. a) Občianskeho zákonníka od zmluvy odstúpiť dokonca do 10 dní od uzavretia   zmluvy.   Inými   slovami,   keďže   sa   v   danom   prípade   sťažovateľke   na   základe zmluvy o diaľkovom korešpondenčnom štúdiu poskytovala služba, v každom prípade, t. j. či už   v prípade   aplikácie   Občianskeho   zákonníka,   alebo   v   prípade   aplikácie   zákona č. 108/2000 Z. z. (čo v danom prípade je len teoretická úvaha, pretože nešlo o podomový predaj, pozri už uvedené, pozn.), by lehota na odstúpenie od zmluvy začala plynúť vždy od jej   uzavretia,   pričom   pokiaľ   by   išlo   o   dĺžku   tejto   lehoty,   tá   by   bola   pre   spotrebiteľa výhodnejšie stanovená Občianskym zákonníkom.

Vzhľadom na skutočnosť, že už okresný súd konštatoval, že v danom prípade nešlo o zásielkový predaj, a sťažovateľka tento záver ani žiadnym spôsobom nespochybnila, táto otázka nebola predmetom prieskumu ani krajského súdu, a teda ani ústavného súdu.

V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd rozhodol na základe dôkazu, ktorý žalobca predložil až v odvolacom konaní a ku ktorému sa ona nemala možnosť   vyjadriť,   ústavný   súd   podotýka,   že   je   síce   pravda,   tak   ako   to   vyplýva z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   že   žalobca   až   v   odvolacom   konaní   predložil poštový   podací   hárok   potvrdzujúci   odoslanie   dobierky   so   študijným   materiálom sťažovateľke (túto zásielku si sťažovateľka neprevzala, pozn.), avšak súčasne je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že identické údaje čitateľné z tohto dôkazového materiálu (t. j. deň odoslania zásielky, pozn.) boli čitateľné, a teda už okresnému súdu známe aj z iného dôkazu predloženého už v konaní v prvom stupni, a to z fotokópie obálky, v ktorej bola predmetná   zásielka   sťažovateľke   žalobcom   zasielaná   a   ktorá   mu   bola   vrátená   ako nedoručená. Vzhľadom na uvedené tak predloženie ďalšieho dôkazu v odvolacom konaní, ktorý iba verifikoval skutkové zistenia už z prvostupňového konania, nemožno považovať za takú skutočnosť, ktorá by podstatne ovplyvnila rozhodnutie vo veci samej.

Z uvedených dôvodov sa námietky sťažovateľky o tom, že rozsudok krajského súdu je arbitrárny, vnútorne rozporný a ústavne neudržateľný, javia ako zjavne neopodstatnené.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013