znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 541/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom   Mgr.   I.   L.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 NcC 2/2012-34 z 13. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods.   1 ústavy   a v čl.   38 ods.   1 listiny, ako aj práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 NcC 2/2012-34 z 13. februára 2012.

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   podľa   rozhodcovského rozsudku (rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 06248/11 z 9. augusta 2011) vydaného Stálym rozhodcovským súdom obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), v spotrebiteľskej veci v postavení oprávnenej a povinným je V. K., S. (ďalej len „povinný“). Povinný   podal   21.   septembra   2011   Okresnému   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) žalobu o zrušenie označeného rozhodcovského rozsudku.

Okresný súd 27. septembra 2011 postúpil vec z dôvodu príslušnosti Okresnému súdu Bratislava IV, a to v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 poslednej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení rozhodujúcom pre konanie vo veci (ďalej aj „OSP“), podľa   ktorého   na   konanie   o   zrušení   rozhodcovského   rozsudku   je   vždy   príslušný   súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

Povinný v písomnom podaní zo 17. októbra 2011 uplatnil námietku postúpenia veci podľa § 105 ods. 3 OSP, v ktorej poukázal na potrebu aplikovať právo Európskej únie (ďalej len „európske právo“, „právo EÚ“ alebo „komunitárne právo“), ktoré má prednosť pred vnútroštátnym právom, a z toho dôvodu, ak je povinný spotrebiteľom, ktorý si zvolí súd, v obvode ktorého má bydlisko, je príslušný na prejednanie a rozhodnutie vo veci tento súd.

Okresný súd Bratislava IV s postúpením veci nesúhlasil s poukazom na prednosť práva EÚ a na § 87 písm. f) OSP, podľa ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie   príslušný   aj   súd,   v   obvode   ktorého   má   bydlisko   spotrebiteľ,   ak   ide   o   spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Na základe uvedeného vec predložil na rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3 OSP.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 11 NcC 2/2012-34 z 13. februára 2012 rozhodol, že na konanie a rozhodnutie je miestne príslušný okresný súd.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   označeným   rozhodnutím   porušil   ňou označené práva, čo odôvodnila takto:

„Predmetným Uznesením Krajský súd pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti na prejednanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nepoužil ustanovenie § 88 ods. 2 posledná   veta   OSP,   ale   s   poukazom   na   článok   6   ods.   1   Smernice   Rady   93/13/EHS z 5. apríla   1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   podľa   ktorého členské   štáty   zabezpečia,   aby   nekalé   podmienky   použité   v   zmluvách   uzatvorených so spotrebiteľom   zo   strany   predajcu   alebo   dodávateľa   podľa   ich   vnútroštátneho   práva neboli   záväzné   pre   spotrebiteľa,   a   aby   zmluva   bola   podľa   týchto   podmienok   naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok, určil, že na prejednanie veci je príslušný Okresný súd Prešov, a to v zmysle ustanovenia § 87 písm. f) OSP...... Predmetom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku však nie je spor, ktorý by sa týkal vzniku, zmien alebo zániku (platnosti) spotrebiteľskej zmluvy, ani spor podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, a preto výlučne miestne príslušným súdom na prejednanie veci je podľa ustanovenia § 88 ods. 2 OSP súd, v obvode ktorého sa nachádza miesto rozhodcovského konania...

Protiústavnosť predmetného Uznesenia Krajského súdu je daná aj tým, že Krajský súd rozhodol v rozpore so svojou rozhodovacou praxou v podobných prípadoch (týkajúcich sa   sťažovateľa   a   rozsudkov   identického   rozhodcovského   súdu)...   V   tomto   prípade   ide o výlučnú miestnu príslušnosť pre veci týkajúce sa rozhodcovského konania a taktiež pre konania   o   zrušenie   rozhodcovských   rozsudkov,   pre   ktoré   je   daná   výlučná   miestna príslušnosť podľa miesta rozhodcovského konania.“ Sťažovateľka je presvedčená, „že na prejednanie   jeho   veci   je   miestne   príslušný   súd   podľa   §   88   ods.   2   OSP   Okresný   súd Bratislava IV, v obvode ktorého sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

V predmetnej veci sa tak Krajský súd v Bratislave podstatným spôsobom odchýlil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe, pričom z jeho strany došlo k porušeniu zásady právnej istoty z dôvodu nekonzistentnosti rozhodovacej praxe...

... súd na základe vlastnej interpretácie nedostatočne určitého ustanovenia smernice nepoužil   výslovné   ustanovenie   vnútroštátneho   právneho   predpisu,   čím   znemožnil účastníkom konania akýmkoľvek spôsobom predvídať jeho postup.

Protiústavnosť predmetného Uznesenia Krajského súdu je daná aj tým, že Krajský súd zjavne nerozhodoval na základe relevantnej právnej normy a predmetné Uznesenie aj úplne nesprávne odôvodnil...

Podľa názoru sťažovateľa v predmetnom Uznesení Krajský súd nerozhodoval podľa relevantnej právnej normy, keď sa pokúšal prelomiť zásadu osobitnej výlučnej miestnej príslušnosti,   upravenej   v   ustanovení   §   88   ods.   2   posledná   veta   Občianskeho   súdneho poriadku, konštatovaním, že podľa článku 6 ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa......   Určenie   osobitnej   výlučnej   miestnej   príslušnosti   donucovacím   ustanovením zákona, a nie dohodou strán, in concreto ustanovením § 88 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   nemožno   považovať   za   nekalú   zmluvnú   podmienku   v   spotrebiteľskej   zmluve a takéto určenie osobitnej výlučnej miestnej príslušnosti vnútroštátnym právnym poriadkom nie   je   ani   v rozpore   s   normami   európskych   spoločenstiev.   Nakoľko   smernica   Rady 93/13/EHS upravuje nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách, je pre daný prípad úplne nepoužiteľná...

Na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 posledná   veta   OSP   vždy   príslušný   súd,   v   ktorého   obvode   sa   nachádza   miesto rozhodcovského konania a voľba miestne príslušného súdu na základe ustanovenia § 87 písm. f) OSP žalobkyňou nie je možná ani vzhľadom na aplikáciu komunitárneho práva... Právne   posúdenie   veci   Krajským   súdom   je   nesprávne   aj   v   otázke   priamej použiteľnosti smerníc vo vzťahu k vnútroštátnemu právu,   nakoľko rozoberaná smernica v danom prípade nemá priamy účinok na území členského štátu (SR) a ani nie je priestor na eurokonformný výklad...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo   nebyť   odňatý   jeho   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 NcC/2/2012-34 z 13. 02. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 NcC/2/2012-34 z 13. 02. 2012 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu č. k. 11 NcC 2/2012-34 z 13. februára 2012, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti súdu nesprávne aplikoval relevantnú právnu   normu,   čo   viedlo   k tomu,   že   vo   veci   samej   koná   nepríslušný   súd,   a teda sťažovateľka bola odňatá svojmu zákonnému sudcovi, čoho dôsledkom je aj porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka   taktiež   tvrdí,   že   záver   krajského   súdu   sa   odkláňa   od   doterajšej rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z práva EÚ. Podľa sťažovateľky nemožno pristúpiť ani k priamemu účinku práva EÚ – smernice č. 93/13/EHS, ktorá nemôže mať v tomto   prípade   priamy   účinok,   a   nepriamy   účinok   predmetnej   smernice   (povinnosť vykladať   vnútroštátne   právo   v   súlade   s   cieľom   a   účelom   smernice)   sa   taktiež   nemôže aplikovať, keďže ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu (§ 88 ods. 2 posledná veta OSP) takýto výklad neumožňovalo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

1. Posúdenie námietok sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu týkajúcich sa nesprávnych právnych záverov súvisiacich s aplikáciou práva EÚ

Kľúčové   námietky   sťažovateľky   smerujú   proti   spôsobu,   akým   krajský   súd v napadnutom uznesení aplikoval právo EÚ, ako aj proti záveru, ktorý krajský súd z tohto práva EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu vo svojom rozhodnutí vyvodil.

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu   spĺňa   uvedené   ústavné   požiadavky,   a   na   základe   toho   posúdiť,   či   je   konformné so základným právom na súdnu ochranu zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právom na spravodlivé súdne konanie zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru.Podstatu   sťažnosti   tvorí   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   neaplikoval ustanovenie vnútroštátneho práva (§ 88 ods. 2 posledná veta OSP v relevantnom znení), ale dal prednosť právu EÚ, čím porušil jej označené základné práva podľa ústavy a listiny.

Úloha ústavného súdu spočíva v preskúmaní, či krajský súd dostatočne odôvodnil, prečo a ako aplikoval pravidlá práva EÚ, a teda to, či napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti.

Krajský súd uznesenie č. k. 11 NcC 2/2012-34 z 13. februára 2012 v rozhodujúcej časti odôvodnil takto:

„V   danom   prípade   navrhovateľ   uplatňuje   voči   odporcovi   návrh   na   zrušenie rozhodcovského   rozsudku   Stáleho   rozhodcovského   súdu   spoločnosti   S.   a.s.,   zo   dňa 09. 08. 2011, č. SR 06248/11... Podľa § 88 ods. 2 posledná veta O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2011 na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania. Je nepochybné, že slovenský právny poriadok   upravoval   v   čase   začatia   konania   (§   11   ods. 1   O. s. p.)   miestnu   príslušnosť konania o zrušenie rozhodcovského súdu, ako osobitnú výlučnú miestnu príslušnosť, pričom v   prejednávanej   veci   je   miesto   rozhodcovského   konania   v obvode   Okresného   súdu Bratislava IV.

V   prejednávanej   veci   je   však   treba   konštatovať   i   to,   že   navrhovateľa   je   možné považovať   za   spotrebiteľa   podľa   ust.   §   52   ods.   4   Občianskeho   zákonníka.   Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať   právo   európskych   spoločenstiev,   ktorého   súčasťou   je   aj   Smernica   Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa článku   6   ods.   1   Smernice,   členské   Štáty   zabezpečia,   aby   nekalé   podmienky   použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa,   a aby zmluva bola podľa   týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Vzhľadom na aplikáciu práva európskych spoločenstiev je treba bezpochyby prisvedčiť názoru postupujúceho súdu prvého stupňa o tom, že pokiaľ si spotrebiteľ zvolí podľa ustanovenia § 87 písm. f) O. s. p. súd, v ktorého obvode má bydlisko, je namieste pri určovaní miestnej príslušnosti nepoužiť ustanovenie § 88 ods. 2 posledná veta O. s. p. - v takomto prípade by nebola daná osobitná, výlučná miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého je miesto rozhodcovského konania.

Krajský súd v Bratislave prihliadajúc na obsah návrhu na začatie konania v danej veci dospel k záveru, že podaním návrhu na Okresnom súde Prešov vykonal navrhovateľ voľbu súdu daného mu na výber podľa ust § 87 písm. f/ O. s. p., keď jeho úmysel zvoliť si súd miestne príslušný podľa ust. § 87 O. s. p. vyplýva z okolností, ktoré uviedol v návrhu a jednak z toho, že návrh bol podaný práve na tomto súde.

Z   obsahu   návrhu   na   začatie   konania   podaného   na   Okresnom   súde   Prešov a pripojených listinných dôkazov je zrejmé, že navrhovateľ má bydlisko v obci Kojatice 180, Svinia patriaceho do obvodu Okresného súdu Prešov. Na základe uvedeného Krajský súd v Bratislave v otázke miestnej príslušnosti s použitím ust. § 87 písm. f/ O. s. p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia...

Pre   úplnosť   nadriadený   súd   poznamenáva,   že   zák.   č.   388/2011   Z.   z.   bolo s účinnosťou od 1. 1. 2012 upravené znenie ust. § 88 ods.2 posledná veta O. s. p., podľa ktorého   je   na   konanie   o   zrušení   rozhodcovského   rozsudku   však   vždy   príslušný   súd,   v ktorého   obvode   sa   nachádza   miesto   rozhodcovského   konania;   ak   je   navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko. Uvedená zmena, ktorou zákonodarca súčinnosťou od 1. 1. 2012 zosúladil podmienky miestnej príslušnosti súdu   konajúceho   vo veciach   týkajúcich   sa   rozhodcovského   konania   s   komunitárnym právom,   len   podporuje   správnosť   úvahy   nadriadeného   súdu   prednostne   použiť   pri posudzovaní   miestnej   príslušnosti   súdu   v   danej   veci   (začatej   podaním   návrhu   dňa 21. 9. 2011) komunitárne právo.“

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   síce   nevyplýva   výslovné a jednoznačné   vyjadrenie   krajského   súdu,   či   siahol   k priamym   účinkom   smernice č. 93/13/EHS alebo iba k jej nepriamym účinkom, a ani neoznačil jednoznačným spôsobom metodologicky   korektný   postup,   ktorým   k svojmu   výsledku   dospel.   Iba   z   toho   však nemožno   vyvodiť   záver,   že   by   krajský   súd   konal   svojvoľne   alebo   zjavne   nesprávne odôvodnil význam práva EÚ pre riešený spor. Naopak, ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu za ústavne udržateľné, hoci ústavný súd považuje za potrebné   zdôrazniť,   že   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   je   vzhľadom   na   nároky formulované   ústavným   súdom   nepochybne   minimalistické.   Ústavný   súd   ale   zároveň dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v danom prípade aplikovaných   právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnuté   uznesenie so zámerom   vylepšiť   jeho   odôvodnenie,   prípadne   zostaviť   zoznam   možných   pochybení krajského   súdu,   ak   tieto   nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   ústavnú konformitu záverov napadnutého uznesenia s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).

Ústavný súd pritom vychádzal z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a toho, že členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva.

Základnou   charakteristikou   komunitárneho   práva   je   jeho   prednosť   pred   právom vnútroštátnym.   Rozhodnutím,   ktoré   napríklad   obsahuje   problematiku   princípu   prednosti komunitárneho práva, je rozsudok Súdneho dvora č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť   úplne   aplikovať   komunitáme   právo   a   chrániť   práva   zverené   komunitárnym právom   jednotlivcovi,   pričom   má   ponechať   neaplikované   každé   prípadné   ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na to, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym   (tzv.   eurokonformný   výklad).   Pokiaľ   právna   norma   členského   štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Pri výklade smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci č. C-473/00 Cofidis.

Ďalej v rozsudku č. C 243/08 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi Súdny dvor   konštatuje,   že   účinnú   ochranu   spotrebiteľa   možno   zaručiť   len   vtedy,   ak   má vnútroštátny súd možnosť posúdiť takúto podmienku ex offo. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa   jej   uplatnenia,   okrem   prípadu,   že   to   spotrebiteľ   namieta.   Vnútroštátny   súd   má   túto povinnosť tiež vtedy, ak preveruje svoju vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nekalú. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka   obsiahnutá   v   zmluve   uzatvorenej   medzi   spotrebiteľom   a   predajcom   alebo dodávateľom,   ktorá   bola do   nej vložená   bez osobitného   vyjednávania a   ktorá   priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže   byť   považovaná   za   nekalú.   V   predmetnej   veci   rozhodcovská   doložka   nebola v spotrebiteľskej zmluve dohodnutá individuálne, pričom bez ďalšieho priznáva právomoc riešiť spory zo zmluvy rozhodcovskému súdu v Bratislave (odôvodnenie rozhodcovského rozsudku); vzhľadom na vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto možné považovať ju za nekalú.

Krajský súd teda správne uzavrel, že vzhľadom na záväznosť komunitárneho práva nie je v predmetnej veci daná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV v zmysle § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, ale iného – okresného súdu.

Prípadné iné, a to pozitívne rozhodnutie o sťažnosti v tejto časti, ktorým by bolo uznesenie   krajského   súdu   zrušené,   by   mohlo   viesť   iba   k   ďalšiemu   vylepšeniu   jeho odôvodnenia krajským súdom v následnom konaní.

Navyše, napadnuté uznesenie krajského súdu bolo prijaté v procesnej fáze zisťovania miestnej   príslušnosti   a   zrušenie   tohto   rozhodnutia   s   predpokladom   vylepšenia   jeho odôvodnenia by viedlo k zbytočnému predlžovaniu súdneho konania. Takisto bez ohľadu na to, či je aplikácia predmetných právnych noriem vnútroštátneho alebo európskeho práva krajským súdom správnou alebo jedinou možnou, nevzhliada ústavný súd v takejto úvahe znaky svojvoľnosti ani zjavnej neodôvodnenosti takej intenzity, ktorá by viedla k možnosti vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Posúdenie námietok proti napadnutému uzneseniu krajského súdu týkajúcich sa odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti

Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa odkláňa od iných jeho rozhodnutí posudzujúcich tú istú otázku – miestnu príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, a nie podľa § 87 písm. f) OSP.

V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95, a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 75/09). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú   dobu,   nie   však   ojedinelé   rozhodnutie   súdu.   Požiadavka   právnej   istoty   taktiež automaticky   neznamená,   že   sa   judikatúra   nemôže   vyvíjať   (IV.   ÚS   126/2012).   Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ, je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry.   Názor   ústavného   súdu   o   ústavnej   konformite   záverov,   ktoré   krajský   súd v napadnutom uznesení vyvodil   z práva EÚ považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto neindikuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny z hľadiska takej intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   ešte   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť   právne   názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými.   Sťažnosť   je   preto   aj vo vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny

Podľa   sťažovateľky   došlo   nesprávnymi napadnutými uzneseniami krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku aj k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví zákon (podobne aj čl. 38 ods. 1 listiny). Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy odkazuje, je Občiansky   súdny   poriadok.   Občiansky   súdny   poriadok   ustanovuje,   ktorý   súd   je   vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   So   sústavou   súdov   priamo   súvisí   aj príslušnosť súdu o veci   rozhodnúť upravená Občianskym súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce   vecne   a   miestne   príslušného   súdu   (I.   ÚS   52/97,   II.   ÚS   87/01,   III.   ÚS   116/06). Nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona (Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný (IV. ÚS 161/08).

Pravidlá   ustanovenia miestnej   príslušnosti   vytvárajú rámec na určenie   zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi,   je   na   ňom,   aby   námietku   porušenia   ústavnej   ochrany   vyplývajúcej z ústavnoprocesného   princípu   o   zákonnom   sudcovi   (čl.   48   ods.   1   ústavy)   uplatnil   na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, podľa ktorej   je   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   zásadne   príslušný   dovolací   súd   (napr. IV. ÚS 238/07, II. ÚS 60/09, I. ÚS 481/2010, IV. ÚS 499/2011), a vzhľadom na judikatúru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského súdu o miestnej príslušnosti   ako   súdu   nadriadeného   podľa   §   105   ods.   3   OSP   (napríklad   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010), ako aj na okolnosti daného prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti, ale skúmal, či sú v tejto časti dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie. Keďže však odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je z ústavného hľadiska   akceptovateľné,   teda   ním   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (a v čl. 36 ods. 1 listiny), a ústavný súd tiež nezistil z okolností daných vecí ani príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky   na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, aj v tejto časti preto   jej   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012