znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 541/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. Ž., B., zastúpeného advokátom Mgr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 17/2010 zo 14. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. Ž. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   Ž.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 17/2010 zo 14. júla 2010.

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že 27.   septembra   2006   podala   Okresná prokuratúra Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) na sťažovateľa „obžalobu pre spáchanie   trestného   činu   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   221   odsek   1   Trestného   zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005“. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 3 T 117/06 z 15. apríla 2008 sťažovateľa spod obžaloby oslobodil. Okresná prokuratúra podala proti predmetnému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   3   To   57/2008 z 2. septembra 2008 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne okresný súd rozsudkom z 2. decembra 2008 podľa sťažovateľa   bez   ďalšieho   dokazovania   okrem   ním   predloženého   znaleckého   posudku rozhodol tak, že ho uznal za vinného a odsúdil ho k peňažnému trestu v sume 8 000 Sk, pričom pre prípad zmarenia mu uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca   a   poškodeného   odkázal   so   svojím   nárokom   na   náhradu   škody   na   konania   vo veciach občianskoprávnych. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 47/2009 z 2. júna 2009 zamietol. Proti predmetnému   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 17/2010 zo 14. júla 2010 pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku odmietol.

Podľa sťažovateľa okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku z 15. apríla 2008 uviedol, že po vykonaní dôkazov dospel k záveru, že žiadnym jednoznačným priamym alebo nepriamym dôkazom nebolo preukázané, že skutok, ktorý bol sťažovateľovi kladený za vinu, sa skutočne stal, a preto ho v zmysle § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil. Krajský súd rozsudok okresného súdu z 15. apríla 2008 napadnutý okresnou prokuratúrou uznesením z 2. septembra 2008 zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   v   predmetnom uznesení konštatoval, že okresný súd vykonal vo veci rad dôkazov, nevyhodnotil ich však správne   a   nevysporiadal   sa   so   všetkými   okolnosťami   významnými   pre   rozhodnutie. Znalecký posudok doc. MUDr. V., CSc., z ktorého vyplynulo, že vzhľadom na zdravotné problémy sťažovateľa tento nemohol spôsobiť zranenia poškodeného, krajský súd nebral do úvahy.   Zároveň   upozornil   na   to,   že   zo   záveru   odôvodnenia   krajského   súdu   implicitne vyplýva príkaz prvostupňovému súdu, aby v rámci jeho viazanosti s právnym názorom vyhodnotil   dôkazy   v   neprospech   sťažovateľa   a   uznal   ho   za   vinného.   Tomu   malo nasvedčovať aj to, že okresný súd po doručení uznesenia krajského súdu nariadil hlavné pojednávanie   na   2.   december   2008,   na   ktorom   bez   ďalšieho   dokazovania,   okrem sťažovateľom predloženého znaleckého dokazovania prof. MUDr. V., CSc., ktorého záver je zhodný so závermi znaleckého posudku doc. MUDr. V., CSc., ho uznal za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví.

Okresný súd nariadil na 2. december 2008 hlavné pojednávanie, na ktorom vydal rozsudok,   ktorého   odôvodnenie   je   podľa   sťažovateľa   zhodné   s   odôvodnením   skoršieho oslobodzujúceho rozsudku. Podľa sťažovateľa okresný súd mal vyhodnotiť všetky dôkazy len   v jeho   neprospech,   t. j.   nevzal   do   úvahy   dôkazy   svedčiace   o   jeho   nevine,   nevzal do úvahy výpovede svedkov svedčiacich v jeho prospech a nedostatočne sa vysporiadal so znaleckými posudkami doc. MUDr. M., CSc., doc. MUDr. V., CSc., a prof. MUDr. V., CSc.   Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   ktoré krajský súd uznesením z 2. júna 2009 zamietol, pričom podľa sťažovateľa krajský súd pri svojom   rozhodovaní   vychádzal   zo   skutočností,   ktoré   nemajú   oporu   vo vykonanom dokazovaní. Sťažovateľ poukázal na rozdielny prístup k jeho osobe a osobe poškodeného. Proti   predmetnému   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie najvyššiemu súdu, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 17/2010 zo 14. júla 2010 odmietol, pretože podľa neho nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného   poriadku   a   ani   podľa   §   371   ods.   c)   Trestného   poriadku.   Podľa   sťažovateľa najvyšší   súd   nedostatočne   preskúmal   jeho   dovolanie,   čím   porušil   jeho   základné   právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. V. Ž.... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky spis. zn.: 6 Tdo 17/2010 zo dňa 14. 07. 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 17/2010 zo dňa 14. 07. 2010 sa zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. Ing. V. Ž.... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR..., ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. V. Ž.... trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. J. V., B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 17/2010 zo 14. júla 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 6 Tdo   17/2010   zo   14.   júla 2010, ktorým   odmietol   jeho   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   47/2009 z 2. júna 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 117/06 z 2. decembra 2008, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch   nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 17/2010 zo 14. júla 2010 okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní dovolania a predložených spisov zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo nie sú splnené dôvody dovolania, ako ich vyžaduje ustanovenie § 371 Tr. por.

Je   potrebné   súhlasiť   s   dovolateľom   v   tom,   že   odôvodnenie   prvostupňového rozhodnutia nie je v súlade s ustanovením § 168 Tr. por. Na druhej strane, uznesenia Krajského súdu v Bratislave v predmetnej veci zodpovedajú ustanoveniu,   § 176 ods. 2 Tr. por.   a   v   obidvoch   uzneseniach   krajský   súd   uviedol   skutočnosti,   ktoré   považoval   za dokázané. V odôvodnení uznesenia rozviedol dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, a aj úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Nie   je   pochybením   odôvodnenia   rozhodnutia   skutočnosť,   keď   súd   v   dôvodoch rozhodnutia   poukáže   na   právne   úvahy,   ktoré   uviedol   v   predchádzajúcom   rozhodnutí. Krajský súd svojím postupom napravil pochybenie, ktorého sa dopustil v konaní okresný súd. Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu a podľa § 371 ods. 1 písm. i/, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho   ustanovenia,   správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd nemôže skúmať a meniť.

Ako už bolo konštatované v predchádzajúcej časti odôvodnenia, súdy skutkový stav zistili   správne,   pochybenia   okresného   súdu   pri   vyhodnotení   dôkazov   v   odôvodnení rozsudkov napravil krajský súd. V konaní nedošlo k pochybeniu v tom, že rozhodnutie by bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Obvinený poukazuje v podanom dovolaní predovšetkým na nesprávne vyhodnotenie dôkazov krajským súdom. A v odôvodnení dovolania aj konštatuje, ako mal súd dôkazy vyhodnotiť   a   posudzovať.   K   tejto   časti   dovolania   je   potrebné   uviesť,   že   dovolací   súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu, to znamená, že nepreskúmava neúplnosť skutkových zistení ani nesprávne hodnotenie dôkazov ani rozsah vykonaného dokazovania. V dovolaní v súvislosti s dôvodmi dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa uvádza, že v prípade, ak by Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nieje daný, opiera obvinený svoje dovolanie o ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a porušenie práva na obhajobu s právom na spravodlivé konanie a s právom na jasné a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia. K tomuto dôvodu dovolania je potrebné uviesť, že zákonodarca zásadným porušením práva na obhajobu rozumie porušenie ustanovení o povinnej obhajobe (§ 37 Tr. por.). K takémuto porušeniu práva na obhajobu v predmetnom konaní nedošlo a nedošlo ani k inému porušeniu práva na obhajobu. Nie sú preto splnené ani podmienky na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok   určený   k   náprave   závažných   vád právoplatných   rozhodnutí   a   nie   je jeho úlohou preskúmavať   rozhodnutia   súdov nižších stupňov v celom rozsahu a prehodnocovať dôkazy, ako to požaduje v dovolaní obvinený. Prieskum možno zamerať iba na to, či ustálený skutok napĺňa všetky znaky trestného činu. Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmavania veci odmietne dovolanie, a to je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

V posudzovanej veci neboli splnené zákonné podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1   písm.   c/   písm.   i/   Tr.   por.,   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného Ing. V. Ž. zamietol.“

V   citovanej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním   napadnuté   uznesenie krajského súdu z 2. júna 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu z 2. decembra 2008 vo vzťahu k sťažovateľovi odmietol. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny,   teda   najvyšší   súd   v   danom   prípade   neporušil   označené základné   právo   sťažovateľa   nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010